Marica Pirošíková: Právo na život a žaloba na ochranu osobnosti

Cieľom tohto príspevku je poukázať na najnovší vývoj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“), ktorý pozitívne zareagoval na aktuálne rozhodnutia slovenských súdov o žalobách na ochranu osobnosti v súvislosti s namietaným porušením práva na život. Na rozdiel od prípadu Kontrová proti Slovenskej republike dospel tento medzinárodný orgán v prípade Furdík proti Slovenskej republike k jednoznačnému záveru o tom, že sťažovateľ namietajúci porušenie článku 2 Dohovoru (právo na život) je povinný vyčerpať tento vnútroštátny prostriedok nápravy pred tým, ako sa naň obráti.


Už v minulosti som vo svojom príspevku s názvom O (netradičnom) využití žaloby na ochranu osobnosti upozornila na niektoré prípady z praxe slovenských súdov, v ktorých žalobcovia využili žalobu na ochranu osobnosti ako prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na život a s tým súvisiacim neoprávneným zásahom do ich súkromného a rodinného života. Pripomeniem dve z nich.

V konaní o žalobe pred Okresným súdom Nitra (sp. zn. 10 C 142/2002) matka požadovala, okrem iného, náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti so smrťou jej dcéry. Odvolávala sa na predchádzajúce odsúdenie vodiča automobilu za neúmyselné usmrtenie jej dcéry. V rozsudku z 15. mája 2006 okresný súd uznal, že žalobkyňa utrpela nemajetkovú ujmu a priznal jej odškodnenie 200 000 Sk. V konaní o žalobe pred Okresným súdom Žiar nad Hronom (sp. zn. 7 C 818/96) matka požadovala, okrem iného, finančné odškodnenie za nemajetkovú ujmu spôsobenú jej a jej synovi v súvislosti s jeho násilnou smrťou. Odvolávala sa na prechádzajúce odsúdenie žalovaného za obzvlášť násilnú a rasisticky motivovanú vraždu jej syna. Okresný súd rozhodol, že žalobkyňa a jej syn utrpeli nemajetkovú ujmu a v rozsudku z 9. septembra 2004 priznal žalobkyni 100 000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela a 200 000 Sk z titulu ujmy, ktorá bola spôsobená jej synovi. Dňa 19. januára 2005 Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil prvostupňový rozsudok.

Práve tieto prípady použila vláda v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) v prípade Kontrová proti Slovenskej republike (rozsudok z 31. mája 2007), na podporu svojho tvrdenia, že sťažovateľka vo vzťahu k namietanému porušeniu svojich práv nevyčerpala vnútroštátne prostriedky nápravy. Súd v predmetnom prípade dospel k záveru o porušení pozitívneho záväzku štátu obsiahnutého v článku 2 Dohovoru a článku 13 Dohovoru zaručujúceho práva na účinný prostriedok nápravy.
Poznamenal, že v prípade sťažovateľky polícia nezabezpečila splnenie povinností vyplývajúcich z príslušných ustanovení Trestného poriadku a služobných predpisov, ako napr. prijatie a riadne zaznamenanie sťažovateľkinho trestného oznámenia, začatie vyšetrovania trestnej veci a neodkladné začatie trestného konania proti sťažovateľkinmu manželovi, vykonanie riadneho záznamu tiesňového volania, upovedomenie nasledujúcej služby o situácii, a tiež prijatie opatrení v súvislosti s oznámením, že sťažovateľkin manžel má strelnú zbraň a vyhráža sa s ňou. Súd mal za preukázané, že priamym následkom týchto pochybení bolo usmrtenie sťažovateľkiných detí jej manželom. Uvedené však de facto skonštatoval už najvyšší súd pri zrušení rozhodnutia krajského súdu z 21. januára 2004 a rozsudku okresného súdu z 20. októbra 2003. Okresný súd obvinených policajtov spod obžaloby oslobodil. Mal za to, že trestný čin marenia úlohy verejného činiteľa predpokladá zmarenie úlohy úplne alebo aspoň na určitý čas. Nepostačuje iba zdržiavanie splnenia úlohy. Dospel k záveru, že v prejednávanom prípade konanie policajtov neprerástlo do takéhoto zmarenia ich úlohy a ich konanie nemalo priamy vzťah k tragédii. Krajský súd zamietol odvolanie proti tomuto rozsudku. Najvyšší súd vo veci rozhodoval na základe sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom. Mal za to, že oba súdy vyhodnotili dôkazy nelogicky, nevzali do úvahy všetky relevantné skutočnosti a dospeli k nesprávnym záverom. Najvyšší súd bol toho názoru, že je zrejmé, že obvinení policajti zanedbali plnenie svojich úloh. Uviedol, že medzi ich protiprávnym konaním a fatálnym následkom bola priama príčinná súvislosť. Najvyšší súd vrátil vec okresnému súdu na opätovné prejednanie a poukázal na to, že podľa § 270 ods. 4 Trestného poriadku je tento súd viazaný jeho vyššie uvedeným právnym názorom. Následne okresný súd uznal policajtov B., P. Š. a M. Š. za vinných v zmysle obžaloby a odsúdil ich na tresty odňatia slobody v trvaní šiestich, štyroch a štyroch mesiacov.

Súd tiež skonštatoval, že sťažovateľka nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého by sa mohla domôcť na vnútroštátnej úrovni náhrady za utrpenú nemajetkovú ujmu, ktorá jej vznikla v súvislosti s usmrtením jej detí, k čomu došlo v dôsledku opomenutia štátu splniť si povinnosti obsiahnuté v pozitívnom záväzku vyplývajúcom z článku 2 Dohovoru.

Vláda v konaní pred Súdom tvrdila, že žaloba na ochranu osobnosti je prostriedkom nápravy, ktorý mala sťažovateľka využiť vo vzťahu k svojim námietkam podľa článkov 2 a 8 Dohovoru za účelom splnenia požiadavky vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa článku 35 ods. 1 Dohovoru. Na podporu tohto argumentu sa vláda odvolávala na spomínané vnútroštátne súdne rozhodnutia a trvala na tom, že tieto rozhodnutia preukazujú, že uvedená žaloba bola pre sťažovateľku dostupná v teórii aj v praxi. Súd námietku vlády zamietol. Dospel k záveru, že neexistuje dostatočne ustálená judikatúra v podobných prípadoch, ako je sťažovateľkin, ktorá by preukazovala, že možnosť získať náhradu vo vzťahu k nemajetkovej ujme využitím dotknutého prostriedku nápravy je v praxi dostatočne určitá a ponúka primerané šance na úspech, tak ako to vyžaduje príslušná judikatúra Súdu. Pripomenul, že už v štádiu prijateľnosti zistil, že v teoretickom ponímaní aj v súdnej praxi došlo k určitému vývinu, pokiaľ ide o oblasť uplatnenia žalôb na ochranu osobnosti. K udalostiam, na základe ktorých vznikol posudzovaný prípad došlo v roku 2002. Rozhodnutia, na ktoré sa v neskoršom štádiu odvolala vláda boli z roku 2006. Akýkoľvek význam, ktorý by mohli mať vo vzťahu k prejednávanému prípadu je tak potlačený tým, že boli prijaté až po relevantnom čase.

Z uvedeného vyplýva, že jediným dôvodom prečo došlo k odsúdeniu Slovenskej republiky v predmetnom prípade bola skutočnosť, že Súd sa stotožnil s tvrdením sťažovateľky, že vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na život nemala na vnútroštátnej úrovni účinný prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého by získala náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu.

V prípade Furdík proti Slovenskej republike (rozhodnutie z 2. decembra 2008) sťažovateľ inter alia namietal porušenie článku 2 Dohovoru v tom, že dotknutý štát neprijal potrebné opatrenia na ochranu života jeho dcéry, ktorá zomrela v dôsledku zranení, ktoré utrpela pri horolezeckom výstupe na vrch Široká veža vo Vysokých Tatrách. Uviedol, že právna úprava v Slovenskej republike neposkytovala dostatočné záruky zabezpečujúce účinnú organizáciu záchrannej zdravotnej služby v podobných prípadoch. Predovšetkým nebol stanovený osobitný časový limit, v ktorom by bola záchranná služba povinná dostať sa k zranenej osobe. Podľa sťažovateľa to malo byť v priebehu 10 - 15 minút po prijatí tiesňového volania, s výnimkou prípadov vis major. Sťažovateľ tvrdil, že by mohol úspešne požiadať o odškodnenie pred vnútroštátnymi orgánmi, iba ak by vo vnútroštátnej právnej úprave bola inkorporovaná podobná záruka. Vláda namietala, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy, tak ako požaduje článok 35 ods. 1 Dohovoru. Predovšetkým mohol žiadať o odškodnenie prostredníctvom žaloby podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ako aj prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k obom rozhodnutiam občianskoprávnych súdov o takých nárokoch a vyššie uvedeným záverom, ku ktorým dospeli orgány činné v trestnom konaní, sťažovateľ napokon mohol žiadať o nápravu pred ústavným súdom na základe článku 127 ústavy. Vláda tiež tvrdila, že vnútroštátna právna úprava obsahovala komplexné a dostatočné záruky na zabezpečenie účinnej a včasnej pomoci osobám nachádzajúcim sa v naliehavých situáciách. Nebolo reálne, aby bol v príslušnej právnej úprave stanovený osobitný časový limit, v ktorom by sa mala Letecká záchranná služba dostať k osobe, ktorej život bol v ohrození, tak ako navrhoval sťažovateľ.

Súd nepovažoval príslušnú právnu úpravu v Slovenskej republike za nezlučiteľnú s požiadavkami článku 2 Dohovoru. Súd bol toho názoru, že pozitívny záväzok štátu podľa článku 2 Dohovoru nezachádza až tak ďaleko, aby vyžadoval inkorporovať do príslušnej právnej úpravy povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorým je splnenie lehoty, v ktorej sa ambulancia leteckej záchrannej zdravotnej služby musí dostať k osobe vyžadujúcej si nevyhnutnú lekársku starostlivosť, tak ako navrhoval sťažovateľ. Viaceré limitujúce činitele sprevádzajúce zásahy leteckej záchrannej zdravotnej služby, ako jej závislosť na meteorologických podmienkach, prístupnosti terénu a technickom vybavení, by mohli spôsobiť, že taký záväzok by bol ťažko splniteľný a uvalil by na štátne orgány zodpovedných štátov neúmerné bremeno.

Pokiaľ ide o žalobu na ochranu osobnosti vláda v konaní pred Súdom okrem rozsudkov uvedených v prípade Kontrová uviedla ďalší prípad vnútroštátnej praxe potvrdzujúci účinnosť tohto prostriedku nápravy. Konkrétne išlo o konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 6 C 67/2004, v ktorom žalobkyňa požadovala odškodnenie z titulu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela v dôsledku skutočnosti, že počas pôrodu jej v dôsledku nesprávneho postupu službukonajúceho lekára zomrela matka. Dňa 17. mája 2006 okresný súd čiastočne vyhovel návrhu. Odvolal sa na znalecké závery konštatujúce, že matka žalobkyne nedostala primeranú zdravotnú starostlivosť, tak ako vyžadoval zákon. Uložil žalovanému zdravotníckemu zariadeniu povinnosť zaplatiť žalobkyni 400 000 Sk ako odškodnenie z titulu nemajetkovej ujmy. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2006.

Súd vo vzťahu k námietke vlády týkajúcej sa nevyčerpania uvedeného vnútroštátneho prostriedku nápravy najskôr poznamenal, že k vnútroštátnym rozhodnutiam významným v prípade sťažovateľa došlo v roku 2006. V tejto súvislosti pripomenul, že 7. novembra 2005 Odborná komisia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zistila porušenie príslušnej právnej úpravy týkajúcej sa poskytovania zdravotnej starostlivosti Leteckou záchrannou službou. Ministerstvo zdravotníctva v tomto ohľade zastavilo konanie 28. júna 2006, majúc za to, že Letecká záchranná služba neporušila žiadnu z povinností uložených zákonom. V kontexte trestného konania, ktoré skončilo 13. novembra 2006, prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove vyjadril názor, že pri organizácii záchrannej akcie sa vyskytli nedostatky, tieto však nebolo možné kvalifikovať ako trestný čin. Neodôvodnené meškanie pri príchode záchranného tímu bolo tiež uvedené v správe predloženej Českým horolezeckým zväzom. Súd ďalej poukázal na ďalší príklad vnútroštátnej praxe z roku 2006, preukazujúci účinnosť žaloby na ochranu osobnosti v prípade úmrtia osoby (vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Prešov, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2006). Súd následne dospel k záveru, že sťažovateľ mohol preukázateľne žiadať o odškodnenie prostredníctvom § 11 a nasl. OZ a v prípade neúspechu podať na ústavný súd sťažnosť, odvolávajúc sa na záruky článku 2 Dohovoru alebo jeho ústavného ekvivalentu.

Marica Pirošíková (zástupkyňa Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva a externá doktorandka katedry verejného práva Univerzity Roberta Schumana v Štrasburgu)
Celý příspěvek

Právo obvineného nazerať do spisu v súvislosti s rozhodovaním o väzbe v prípravnom konaní

Osoba vo väzbe musí byť informovaná o podaniach založených do spisu a musí mať skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť. Účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať utajenie časti získaných informácií, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Avšak sledovanie tohto legitímneho cieľa nemôže odôvodniť podstatné obmedzenia práv obhajoby. Informácie, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby, musia byť primeraným spôsobom sprístupnené obhajcovi obvineného držaného vo väzbe. (pozri napr. rozsudky Garcia Alva v. Nemecko z 13. februára 2001, ods. 42, Lietzow v. Nemecko z 13. februára 2001, ods. 44 a Schöps v. Nemecko z 13. februára 2001, ods. 51)

Nálezom I. ÚS 67/03 z 11. marca 2004 ústavný súd konštatoval, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v článku 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré spočívalo v tom, že krajský súd neprijal opatrenia na účely umožnenia nazrieť obhajcovi sťažovateľa aspoň sčasti do vyšetrovacieho spisu predloženého v súvislosti s jeho sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2002, ktorým bol vzatý do väzby.

V súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľ opakovane požiadal sudkyňu okresného súdu, aby umožnila jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, ktorý bol okresnému súdu na ten účel predložený. Sudkyňa okresného súdu jeho prvú žiadosť odmietla s odôvodnením, že v tomto štádiu konania s poukazom na § 65 ods. 2 Trestného poriadku možno takejto žiadosti vyhovieť len po predložení stanoviska prokurátora alebo vyšetrovateľa, ktorým je v prípade odopretia nazrieť do spisu sudca „viazaný, a nie je oprávnený preskúmavať dôvodnosť odopretia“. Krajský súd, ktorého sťažovateľ tiež požiadal o umožnenie nahliadnutia jeho obhajcovi podľa § 65 ods. 1 Trestného poriadku do spisu, ktorý mu bol predložený krajskou prokuratúrou v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2002, oznámil sťažovateľovi prostredníctvom vedúcej trestnej kancelárie najprv telefonicky 8. januára 2003 a neskôr listom z 22. januára 2003, že „jeho žiadosti o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu... predseda senátu nevyhovel“. O nahliadnutie do spisu sťažovateľ požiadal aj vyšetrovateľa, ktorý to odoprel 8. januára 2003 s odôvodnením, že „neboli vykonané potrebné vyšetrovacie úkony, obvinených a svedkov je nevyhnutné vzájomne konfrontovať a nazretím do vyšetrovacieho spisu by sa mohla znížiť hodnota takýchto dôkazov, čím by mohlo dôjsť k zmareniu alebo ohrozeniu výsledkov prípravného konania“. Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ umožnil jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu 28. februára 2003, t. j. asi o jeden a pol mesiaca po tom, ako sa konalo a rozhodovalo o jeho sťažnosti proti uzneseniu sudcu okresného súdu, ktorým bol na návrh prokurátora vzatý do väzby.

Ústavný súd poznamenal, že v prípravnom konaní návrh na vzatie obvineného do väzby podáva prokurátor a rozhoduje o ňom sudca (§ 68 ods. 1 Trestného poriadku), ktorý tak plní funkciu (vykonáva činnosť) nestranného arbitra v „spore“ medzi prokurátorom a obvineným v otázke, či sa má trestné stíhanie obvineného viesť na slobode alebo vo väzbe. Ide o realizáciu ústavného princípu súdnej kontroly väzby v prípravnom konaní. Zákon ustanovil, ktoré skutočnosti všeobecný súd (jeho sudca) pri rozhodovaní tohto sporu posudzuje. Pri poskytovaní individuálnej ochrany základných práv a slobôd nebolo úlohou ústavného súdu vyjadriť sa in abstracto k tomu, aký mal byť správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup a prostriedky mal všeobecný súd zvoliť na dosiahnutie rovnosti zbraní medzi prokurátorom a obvineným pri rozhodovaní o väzbe v prípravnom konaní, ale posúdiť, či jeho napadnutý postup alebo opatrenie (rozhodnutie) vrátane spôsobu, akým interpretoval a aplikoval zákon, boli v konkrétnych okolnostiach veci zlučiteľné s ústavou alebo s príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Ústavný súd poznamenal, že ani sudca okresného súdu, ani krajský súd nevyhoveli žiadostiam sťažovateľa o umožnenie jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, ktorý im bol predložený v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe, obsahom ktorého odôvodnila svoj návrh na jeho vzatie do väzby krajská prokuratúra. Ústavný súd uznal, že účinnosť vyšetrovania, ktoré bolo v počiatočnom štádiu a týkalo sa viacerých obvinených, mohla v danej veci vyžadovať utajenie časti získaných informácií pred sťažovateľom a jeho obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti, avšak nebol presvedčený o tom, že si tento účel v okolnostiach danej veci vyžadoval odopretie prístupu k celému spisu. Skutočnosť, že ani nie do dvoch mesiacov bol tento prístup obhajcovi sťažovateľa následne umožnený, tento jeho názor len potvrdila.

K analogickému záveru dospel ústavný súd v náleze I. ÚS 239/04 z 26. októbra 2005, v ktorom konštatoval, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré spočívalo v tom, že obhajcovi nebolo v súvislosti so žiadosťou o prepustenie z väzby umožnené nahliadnuť aspoň sčasti do vyšetrovacieho spisu.

V úradnom zázname zo 4. augusta 2003, ktorý sa nachádzal v súdnom spise okresného súdu, bolo uvedené, že 4. augusta 2003 sa na súd dostavila koncipientka A. M. advokátskej kancelárie advokáta JUDr. J. H., ktorá požiadala o nahliadnutie do spisu v trestnej veci obvinených J. M. a spol., o ktorej mal rozhodnúť krajský súd. Sudca v úradnom zázname poznamenal, že nakoľko išlo o vec, ktorá sa nachádzala v štádiu prípravného konania a súd rozhodoval len o väzbe obvineného, ako predseda senátu koncipientku upozornil, že nahliadnuť do spisu jej umožní len v prípade, ak vyšetrovateľ konajúci vo veci udelí súhlas na nahliadnutie do spisu. Na tento účel sa spojil s dozorujúcim prokurátorom krajskej prokuratúry, ktorého požiadal, aby sa spojil s vyšetrovateľom konajúcim vo veci a vyžiadal od neho stanovisko. Ten sudcu obratom informoval, že sa telefonicky spojil s vyšetrovateľom, ktorý však odmietol udeliť v tomto prípade súhlas na nahliadnutie do spisu. O tom sudca informoval Mgr. A. M. a zároveň uviedol, že z tohto dôvodu vzhľadom na ustanovenia Trestného poriadku jej nemôže umožniť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu.

Ústavný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účinnosť vyšetrovania, ktoré sa týkalo viacerých obvinených, mohla v danej veci vyžadovať utajenie časti získaných informácií pred sťažovateľom a jeho obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti, avšak nebol presvedčený o tom, že si tento účel v okolnostiach danej veci vyžadoval odopretie prístupu k celému spisu.

Z citovaných rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že príslušné vnútroštátne orgány sa pri porušovaní uvedeného práva odvolali na relevantné ustanovenia Trestného poriadku.

V zmysle § 65 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 môže v prípravnom konaní prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán zo závažných dôvodov odoprieť právo obvineného a jeho obhajcu nahliadnuť do spisu a s ním spojené ostatné práva. Závažnosť dôvodov, z ktorých vyšetrovateľ alebo policajný orgán toto právo odoprel, na žiadosť osoby, ktorej sa odopretie týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi po tom, čo boli upozornení na možnosť preštudovať spisy.

Právna úprava v novom Trestnom poriadku je v tomto ohľade len o málo zmenená. V zmysle § 69 ods. 2 nového Trestného poriadku môže orgán činný v trestnom konaní v prípravnom konaní zo závažných dôvodov odmietnuť právo nazerať do spisu a s ním spojené práva, najmä ak v spise nemožno urobiť také opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Závažnosť dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka. Ak právo nahliadať do spisu a s ním spojené ostatné práva zo závažných dôvodov odmietol prokurátor, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je nadriadený prokurátor povinný urýchlene preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi a poškodenému po tom, čo boli upozornení na možnosť preštudovať spisy. V zmysle § 69 ods. 6 nového Trestného poriadku má rovnaké oprávnenie ako orgán činný v trestnom konaní aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase konania v rámci svojej právomoci nakladá so spisom.

Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že by bolo vhodné zmeniť právnu úpravu tak, aby nepripúšťala výklad nesúladný s článkom 5 ods. 4 Dohovoru. Riešením by mohlo byť ustanovenie Trestného poriadku, ktoré by osobitne upravovalo právo nazerania obvineného a jeho obhajcu do spisu v prípravnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o väzbe. V Trestnom poriadku by malo byť podľa môjho názoru expressis verbis uvedené, že obvinenému a jeho obhajcovi nesmie byť odopreté právo nazerať do tých častí vyšetrovacieho spisu, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby. V prípade, ak sudca pre prípravné konanie rozhoduje o návrhu na vzatie obvineného do väzby alebo na jeho ponechanie vo väzbe, je to práve on, kto má rozhodovať aj o odmietnutí práva obvineného nazerať do spisu (pozri aj § 69 ods. 6 nového Trestného poriadku). Rozhodovanie, o ktoré časti spisu pôjde, je na samotnom sudcovi, ktorý by sa mal rozhodnúť nezávisle od orgánov činných v trestnom konaní a nepodmieňovať sprístupnenie určitých častí spisu ich súhlasom. Kým k potrebnej zmene právnej úpravy nedôjde, je potrebné postupovať v zmysle článku 152 ods. 4 ústavy, ktorý stanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou a súčasne v zmysle článku 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť.

Zaujímalo by ma, aká je aplikačná prax v tomto ohľade v Českej republike, t. j. či aj u vás majú orgány činné v trestnom konaní tendenciu postupovať v rozpore s právami obvineného zaručenými v článku 5 ods. 4 Dohovoru.

Celý příspěvek

O (netradičnom) využití žaloby na ochranu osobnosti II

V tomto príspevku sa budem zaoberať tým, za akých okolností môže byť žaloba na ochranu osobnosti účinným prostriedkom nápravy v prípade, ak sa osoba domnieva, že došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na súkromie v dôsledku nezákonného odpočúvania. Situácie, ku ktorým dochádza v aplikačnej praxi na Slovensku možno demonštrovať na nasledujúcich rozhodnutiach ústavného súdu.

Sťažovateľ T. H. sa ústavnou sťažnosťou podľa článku 127 ústavy sťažoval na porušenie práva na súkromie podľa článku 22 ods. 1 a 2 ústavy a článku 8 Dohovoru v súvislosti s vydaním príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností vo vzťahu k inej osobe, na základe ktorých bola zaznamenaná komunikácia sťažovateľa s tretími osobami prostredníctvom odpočúvaného telefónneho prístroja. Ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie uznesením I. ÚS 274/05 z 20. decembra 2005. Následne nálezom I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006 ústavný súd konštatoval, že v odôvodneniach inkriminovaných príkazov na odpočúvanie nie sú uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré viedli k ich vydaniu, pretože text odôvodnení iba citoval zákonom stanovené podmienky vo všeobecnej rovine, jeden z príkazov bol navyše zmätočný. Príkazy podľa ústavného súdu neboli legálne, lebo nespĺňali podmienky vyplývajúce z príslušných zákonov. Na základe uvedeného rozhodol, že označené práva sťažovateľa boli postupom príslušného krajského súdu, ktorý vydal príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, porušené, zrušil dotknuté príkazy a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

V odôvodnení svojho nálezu okrem iného uviedol, že opravný prostriedok ani voči súhlasu, ani voči príkazu nie je prípustný. Dotknutá osoba tak nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že súhlas a príkaz sú právoplatnými rozhodnutiami, ktorými je súd viazaný, resp. z ktorých musí súd vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne konanie na ochranu osobnosti (na ochranu súkromia). Odlišná situácia je v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže tak však urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok. Trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní, či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.

Sťažovateľ G. K. sa na ústavnom súde inter alia sťažoval na porušenie svojich práv podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru a článku 16 ods. 1, článku 19 ods. 2 a 3, ako aj článku 22 ods. 1 a 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol udelený súhlas s použitím informačno-technických prostriedkov, okrem iného aj pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačných činností. V tomto prípade ústavný súd uznesením IV. ÚS 76/05 zo 16. marca 2005 neprijal sťažnosť na ďalšie konanie s odôvodnením, že platná právna úprava v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu v trestnom konaní právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených ústavou a Dohovorom v súvislosti s rozhodnutiami týkajúcimi sa použitia informačno-technických prostriedkov a agenta v jeho trestnej veci, ako aj spochybniť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť označených rozhodnutí všeobecných súdov v dôsledku ich povinnosti prednostne aplikovať medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách podľa článku 7 ods. 5 v spojení s článkom 154c ústavy. Ústavný súd ďalej uviedol, že trestné konanie je od jeho začiatku až po právoplatné skončenie procesom, v ktorom môžu orgány činné v trestnom konaní v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd naprávať, resp. korigovať aj ich prípadné pochybenia. Spravidla až po skončení trestného konania možno na ústavnom súde sťažnosťou podľa článku 127 ods. 1 ústavy namietať prípadné porušenia základných práv alebo slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. Následne ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv, pričom poukázal práve na to, že v danom čase sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu konania pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatoval, že nevidí dôvod, aby vstupoval v tejto fáze prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Ďalej uviedol, že sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa namietaného porušenia jeho základných práv v prebiehajúcom konaní pred všeobecnými súdmi vrátane využitia opravných prostriedkov, ktoré mu priznáva Trestný poriadok.

Sťažovateľ J. M. podal ústavnú sťažnosť, v ktorej namietal, že odpočúvanie jeho telefonátov bolo nezákonné, svojvoľné a neodôvodnené. Odvolával sa aj na článok 8 Dohovoru. Uznesením III. ÚS 83/05 zo 16. marca 2005 ústavný súd vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú pre nevyčerpanie všeobecných prostriedkov nápravy. Ústavný súd konštatoval, že pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej veci boli záznamy telekomunikačnej činnosti získané nezákonným spôsobom, môže tento argument predniesť v rámci trestného konania, zvlášť pred príslušným všeobecným súdom v rámci svojej obhajoby, kde môže žiadať, aby údajne nezákonne získané záznamy telekomunikačnej činnosti neboli práve pre svoju nezákonnosť považované za dôkazy, a teda aby sa na ne neprihliadlo. Bude vecou všeobecného súdu, prípadne ďalších orgánov činných v trestnom konaní, aby posúdili takúto argumentáciu a vyvodili z nej závery. Ústavný súd ďalej uviedol, že uznaním porušenia práv podľa ústavy, Dohovoru a Listiny základných ľudských práv a slobôd nie je iba výslovné deklarovanie ich porušenia, ale aj implicitné uznanie vyplývajúce z rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci. Ak by si všeobecný súd osvojil sťažovateľovo tvrdenie o nezákonnosti a hlavne protiústavnosti získania záznamov telekomunikačnej prevádzky, tak by tým implicitne uznal, že došlo k porušeniu sťažovateľových práv. Ak by všeobecný súd dospel k záveru, že záznamy telekomunikačnej prevádzky nie sú práve pre protizákonnosť svojho získania dôkazmi v zmysle § 89 ods. 2 Trestného poriadku, tak by tým zároveň aj v rozhodujúcej časti urobil nápravu. K tvrdeniam sťažovateľa, že nezákonnosťou získania záznamov telekomunikačnej prevádzky došlo aj k porušeniu jeho osobnostných práv podľa ústavy a Dohovoru, uviedol, že v prípade, ak by súd v jeho trestnej veci dospel k záveru, že záznamy telekomunikačnej prevádzky boli získané nezákonne a sťažovateľ by nepokladal nápravu v rámci tohto trestného konania za dostačujúcu, tak má možnosť domáhať sa jej trestným oznámením a prostriedkami občianskeho práva.

Z uvedených rozhodnutí vyplývajú dve základné tendencie, ktoré ovplyvňujú postup ústavného súdu pri rozhodovaní o prijatí sťažnosti podľa článku 127 ústavy na ďalšie konanie. Ústavný súd prijme sťažnosť na ďalšie konanie, ak trestná vec nedospela do štádia konania pred súdom, vzhľadom na to, že dotknutá osoba sa nemá ako pred všeobecným súdom domôcť ochrany svojich práv v súvislosti so skutočnosťou, že jej hovor bol odpočúvaný. V druhom prípade, teda ak trestná vec dospela do štádia konania pred súdom, ústavný súd sťažnosť podľa článku 127 ústavy na ďalšie konanie neprijme vzhľadom na to, že dotknutá osoba, či už v postavení obžalovaného, alebo poškodeného, má možnosť namietať nezákonnosť získaných záznamov v trestnom konaní. Ak by táto osoba tvrdila, že v súvislosti s nezákonným odpočúvaním bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv, pričom všeobecný súd by v rámci trestného konania potvrdil nezákonnosť použitia dôkazných prostriedkov, môže sa domáhať nápravy, v závislosti od toho kedy došlo k neoprávnenému zásahu, buď prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo žaloby podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa zodpovednosť za škodu vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t. j. od 1. júla 2004. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody, možno v zmysle § 17 tohto zákona požadovať okrem škody a ušlého zisku aj nemajetkovú ujmu v peniazoch.

Celý příspěvek

O (netradičnom) využití žaloby na ochranu osobnosti

V zmysle § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

OZ zabezpečuje v ustanovení § 11 pre celú oblasť občianskeho práva ochranu osobnosti každej fyzickej osoby formou všeobecnej úpravy – generálnej klauzuly. V tom istom ustanovení OZ v rámci tejto všeobecnej úpravy, ktorá sa týka zabezpečenia ochrany osobnosti fyzickej osoby ako celku, zároveň na objasnenie syntetického pojmu uvádza výslovne a príkladmo niektoré jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby (život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy), ktorých ochranu je potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektmi s rovným právnym postavením. Z toho vyplýva, že občianskoprávna ochrana jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne uvedené v zákone (Švestka, J., Jehlička, O., Pavlík, P., Plecitý, V., Knap, K.: Ochrana osobnosti podľa občianskeho práva. LINDE, Praha, 1996, s. 112, 230 – 235). Na demonštratívny výpočet chránených zložiek osobnosti obsiahnutých v § 11 OZ poukazuje aj J. Svoboda (Svoboda, J.: Komentár k Občianskemu zákonníku. EPP, 1 – 2/1999, s. 15 – 16) a uvádza, že popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy možno sem zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, svojej podoby, pseudonymu atď.

Pri obhajobe Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva sme sa mnohokrát zaoberali účinnosťou tohto vnútroštátneho prostriedku nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na život, k namietanému zlému zaobchádzaniu, k namietanému porušeniu práva na súkromie, na prezumpciu neviny, atď. Podarilo sa nám zozbierať zaujímavé príklady z aplikačnej praxe, na ktoré by som Vás rada upozornila. Vzhľadom na to, že právna úprava v Českej republike je v tomto ohľade rovnaká, v prípadnej diskusii k tomuto príspevku sa rada oboznámim s prípadmi z aplikačnej praxe českých súdov.

Pokiaľ ide o Slovenskú republiku žalobu na ochranu osobnosti v čoraz väčšej miere využívajú poškodení trestnými činmi (priestupkami). Do prvého príspevku som preto zaradila štyri prípady z tejto oblasti.

V konaní vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7 C 818/96 sa žalobkyňa svojím návrhom domáhala náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do jej osobnosti vo výške 250 000 Sk a náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnosti jej syna vo výške 250 000. Svoj návrh zdôvodnila skutočnosťou, že žalovaný sa svojim konaním dopustil trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona, na základe ktorého M. G., syn žalobkyne, umrel. Žalobkyňa poukázala na to, že spôsobený trestný čin bol spáchaný z rasových dôvodov a vykonaný obzvlášť brutálnym spôsobom. Okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni z titulu vzniknutej nemajetkovej ujmy sumu 100 000 Sk a z titulu vzniknutej nemajetkovej ujmy práva na ochranu osobnosti jej syna sumu 200 000 Sk.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení okrem iného uviedol: „V súvislosti s takto priznanou výškou nemajetkovej ujmy odvolací súd zastáva názor, že v tomto prípade bolo možné v rámci uvedených zákonných kritérií zohľadniť extrémne špecifické okolnosti a priznať nemajetkovú ujmu (finančné zadosťučinenie) i vo vyššej sume, napríklad v pôvodne uplatňovanom rozsahu. Pre správne posúdenie predmetnej veci a jej spravodlivé rozhodnutie je potrebné analyzovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v kauzálnom vzťahu k spôsobenej ujme. Je nesporné, že žalovaný svojím úmyselným protiprávnym konaním (trestným činom vraždy) spôsobil synovi žalobkyne neodstrániteľnú, teda absolútnu ujmu – smrť. Už táto okolnosť sama osobe odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia vo väčšom rozsahu, aj keď je vopred jasné, že presný finančný ekvivalent za ľudský život nie je možné určiť. V tomto prípade však z rozsudkov vydaných v trestných konaniach, ktorými bol žalovaný právoplatne odsúdený, vyplýva, že k uvedenému neodstrániteľnému dôsledku došlo za extrémnych okolností, pretože skutok vykonal brutálnym spôsobom (obeť ležiacu na zemi polial najmenej 2 dcl benzínu s polystyrénom a vzápätí ju zapaľovačom zapálil), s trýznivými následkami (popáleniny II. a III. stupňa o celkovom rozsahu 63 % povrchu tela, v dôsledku ktorých vznikol u poškodeného popáleninový šok so zápalom pľúc, následkom čoho poškodený po 10 dňoch dňa 31. júla 1995 zomrel) a zo zavrhnutiahodných pohnútok (z nenávisti voči rómskemu etniku). Ide teda o závažné a extrémne okolnosti, ktoré jednoznačne odôvodňujú priznanie finančného zadosťučinenia vo väčšom rozsahu. Uvedený názor odvolacieho súdu o tom, aká výška nemajetkovej ujmy mohla byť žalobkyni priznaná, je v tomto prípade skôr teoretický, pretože žalobkyňa, ktorej návrh bol sčasti zamietnutý, sa voči rozsudku neodvolala a považovala ho za správny.“

V konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod. sp. zn. 10 C 142/2002 sa žalobkyňa svojím návrhom domáhala ochrany osobnosti a priznania nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk. Svoj návrh zdôvodnila skutočnosťou, že žalovaný sa svojím konaním dopustil trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, na následky ktorého dcéra sťažovateľky umrela. Žalobkyňa v návrhu uviedla, že žalovaný zavineným usmrtením jej dcéry, keď ju ako chodkyňu zrazil motorovým vozidlom, žalobkyni spôsobil nenapraviteľnú citovú ujmu spočívajúcu v jej ťažkých depresívnych stavoch, ochudobnení ju o možnosť ďalšieho vzťahu s dcérou, a keďže dcéra bola jediný dieťaťom, aj o status matky.

Okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk. V odôvodnení okrem iného uviedol: „... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú citovú ujmu je požadovaný nárok žalobkyne primeraný. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a teda samotná závažnosť vzniknutej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tak bola zabezpečená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody dcéry žalobkyne a dôsledky, ktoré vyvolali u samotnej žalobkyne, ale aj na to, že išlo o nedbanlivostný trestný čin, kde nebolo v úmysle žalovaného konať týmto spôsobom, a aj na okolnosti dopravnej nehody.“

Z uvedeného vyplýva, že ak v dôsledku trestného činu alebo iného neoprávneného zásahu došlo k usmrteniu osoby, majú osoby uvedené v § 15 OZ možnosť požadovať náhradu za nemajetkovú ujmu z titulu neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity ich blízkej osoby. Zároveň je nepochybné, že takýmto neoprávneným zásahom došlo k neoprávnenému zásahu do ich súkromného, prípadne rodinného života, a preto môžu požadovať aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu do svojich osobnostných práv. Navrhovateľ v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom je v Slovenskej republike oslobodený od súdneho poplatku. Len na okraj uvádzam, že poškodení v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje nový Trestný poriadok už môžu požadovať náhradu nemajetkovej ujmy priamo v trestnom konaní. Tieto legislatívne zmeny boli uskutočnené na základe iniciatívy Kancelárie zástupu SR v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva.

V treťom prípade, na ktorý vás chcem upozorniť sa poškodený trestným činom v konaní vedenom Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 5 C 435/02 domáhal ochrany osobnosti a žiadal, aby okresný súd zaviazal žalovaného odstrániť negatívne následky svojho konania a aby mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk. Uviedol, že žalovaný v auguste 1999 nastriekal v Michalovciach pod železničným nadjazdom na jeden z betónových pilierov nápis „JUDr. Jakubčiak Exekútor, 24. 12. 1999 2 m3 humus zubatá, the ende!“ a vedľa toho trojkríž, čo urobil pre výkon právomoci štátneho orgánu zo strany žalobcu po tom, čo ho žalobca ako súdny exekútor na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia vypratal z bytu. Žalovaný bol za tento skutok, posúdený ako trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, odsúdený trestným rozkazom na trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok, pričom žalobca bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie. Neskôr sa podobný hanlivý nápis objavil aj na dverách vyprataného bytu. Žalobca tvrdil, že tento nápis značne znížil jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti a v čase podania žaloby ešte nebol odstránený.

Okresný súd Rožňava zastavil konanie v časti návrhu na odstránenie nastriekaného nápisu z dôvodu, že žalobca v tejto časti vzal návrh späť. Ďalej okresný súd zamietol žalobu v časti návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy. V tomto smere konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný spôsobil zásah do chránených práv žalobcu tým, že nastriekal na verejne prístupnom mieste urážlivý a hanebný nápis s menom žalobcu, ktorý sa na pilieri nachádza aj v súčasnom období, aj keď je už prestriekaný a je ťažko čitateľný. Poukázal však na to, že v časti návrhu na odstránenie hanlivého nápisu vzal žalobca žalobu späť a „pritom nežiadal iné morálne zadosťučinenie, ktoré by bolo potrebné poskytnúť, aby išlo o zadosťučinenie primerané zásahu“. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá prichádza do úvahy len vtedy, ak by morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce, okresný súd dospel k záveru, že už trestný postih žalovaného je dostatočným zadosťučinením pre žalobcu vo funkcii verejného činiteľa, a to aj pokiaľ ide o jeho dôstojnosť a česť. Okresný súd podotkol, že v určitom období síce došlo k zníženiu nápadu exekučných vecí u žalobcu, ale nejde o podstatné zníženie a nebolo preukázané, že by to bolo v súvislosti so zásahom žalovaného proti žalobcovi. Preto žalobu v časti priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Krajský súd v Košiciach prvostupňový rozsudok potvrdil.

Posledný prípad, ktorý spomeniem, sa týka osoby, ktorej bolo zasiahnuté do osobnostných práv priestupkom. V konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 14 C 172/05 si žalobca uplatnil okrem iného náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu vo výške 30 000 Sk z dôvodu, že žalovaný na neho bezdôvodne fyzicky zaútočil, udrel ho päsťou do nosa a ľavého oka a spôsobil mu poranenie palca pravej ruky. Žalovaný bol rozhodnutím Obvodného úradu Banská Bystrica uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolužitiu a za to mu bola uložená pokuta vo výške 200 Sk.

Okresný súd Banská Bystrica zaviazal žalovaného, inter alia, zaplatiť žalobcovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 10 000 Sk. V odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol, že fyzický útok žalovaného na žalobcu, ktorý bol urobený bez akéhokoľvek dôvodu, treba považovať za taký útok, na ktorý sa vzťahuje právo ochrany telesnej integrity. Konanie žalovaného okresný súd považoval za odsúdeniahodné a uviedol, že z hľadiska poškodeného v tomto prípade zvyšuje jeho ujmu to, že útok bol bez akejkoľvek príčiny, bol prekvapivý. Ospravedlnením podľa okresného súdu nebola ani tá skutočnosť, že útočník tieto útoky urobil pod vplyvom požitia alkoholu, čím bola zrejme znížená jeho rozpoznávacia a ovládacia schopnosť. Keďže z hľadiska prostriedkov na ochranu už nebolo možné použiť upustenie od neoprávneného zásahu alebo odstránenie následkov uskutočneného zásahu, do úvahy prichádzala tretia možnosť, a to primerané zadosťučinenie v peniazoch.

Celý příspěvek