Jiří Novák: Resuscitatio blogus aneb jak si na Tinderu vybrat patnáctku

Letí to. Rok se s rokem sešel, pár vln pandemie přešlo, a ač se to nezdá, už je zase čas na nový blogpost. Nevkusně šokující (či šokovaně nevkusný) nadpis dává tušit, že to bude to pravé.

Celý příspěvek

Karolína Drachovská: Morální dilema samořiditelného automobilu

Každé vozidlo se zabudovanými prvky vysoké či plné automatizace (stupeň autonomie řízení 4 a 5) bude vykovávat kompletní akt řízení v zásadě bez jakéhokoliv zásahu člověka. Chtě, nechtě se tak nevyhneme okamžiku, kdy bude nutné příslušnému algoritmu předdefinovat, jak se má v konkrétní situaci zachovat, a to i pro případ kolize. Upřednostní vozidlo v krizové situaci život osob jdoucích po chodníku, či těch jedoucích ve vozidle? Vybere řešení A, nebo B? A máme vůbec mandát k tomu, abychom předem stanovili, který lidský život má v dané situaci dostat přednost?

Celý příspěvek

Může soudce veřejně říct, co si myslí o kandidátovi na prezidenta?

Nad touhle otázkou si mnozí lámou hlavu díky slovům Ruth Bader Ginsburg. Abychom byli úplně přesní, RBG v rozhovoru s Adamem Liptakem z New York Times řekla:

“I can’t imagine what this place would be — I can’t imagine what the country would be — with Donald Trump as our president,” (...) For the country, it could be four years. For the court, it could be — I don’t even want to contemplate that.” S odkazem na slova svého zesnulého manžela také vtipkovala, že v případě výhry Donalda Trumpa se nabízí emigrace na Nový Zéland. Jen pár dnů předtím v jiném rozhovoru uvedla, že podle ní bude příští prezidentkou Hillary Clinton. Zeptali se jí: "Co když ale vyhraje Trump?" Její odpověď: "I don't want to think about that possibility, but if it should be, then everything is up for grabs."

Je to už za hranou?

Celý příspěvek

Slávka Henčeková: Voľná rozprava o japonskom altruizme a postrkovaní v hromadnej doprave

Pri pobyte v Japonsku, predovšetkým premiérovom a krátkodobom, si nemôžete nevšimnúť niektorých zvláštnosti, obzvlášť ak ste náchylní  k pozorovaniu správania ľudí určitého spoločenstva a občasnému filozofovaniu. Smrkať na verejnosti je neslušné a nikto to nerobí. Fajčiť na ulici mimo vyhradené zóny je nielen neslušné, ale i zakázané, a všetci sa poslušne zgrupujú na fajčiarske pauzy do nakreslených, ohradených či inak vymedzených priestorov pre fajčiarov. Jesť na ulici za pochodu je neslušné. Všetci sa vám klaňajú a sú veľmi slušní, zdvorilí, milí a príjemní. V hromadnej doprave je zakázané telefonovať. Nikto to nerobí, väčšina sa vôbec nerozpráva. Na ústach nosia mnohí rúška. Nie je to kvôli smogu, ani kvôli tomu, že sa prehnane boja o vlastné zdravie. Nosia ich vtedy, ak sú sami nachladení, či inak chorí, aby nenakazili iných. Všimnete si aj japonskú disciplinovanosť. Napr. pred nástupom do vlaku či metra sa slušne zaradzujú na predkreslené miesta na nástupišti, kde sa po príchode dopravného prostriedku veľmi presne a vždy ocitnú dvere (viac k japonskej etikete v hromadnej doprave tu). Rady vytvárajú aj pred reštauráciami a vlastne kdekoľvek inde, kde sa všetci naraz nezmestia, čo je pri počte obyvateľov, predovšetkým v takmer 14 miliónovom Tokyu, pomerne častým javom. Kriminalita je neuveriteľne nízka. Bezdomovcov bežne nevidíte, ak aj áno, nikdy nepýtajú peniaze, hoci by im ich samotní Japonci ochotne dali. A to celé vás núti premýšľať 

Pred premýšľaním mi ale dovoľte jeden verejný prísľub: sľubujem, že na konci tohto premýšľania sa dostanem aj k otázka, či má s týmto správaním niečo spoločné právo a aká môže byť jeho úloha.

Celý příspěvek

Teorie páva: oblékání advokátů podle gusta ČAK

„Do divadla se nechodí v žabkách, do Vídeňské opery vás nepustí bez smokingu a do skutečně dobrého podniku bez kravaty.“ říká ČAK ve svém vyjádření k 20. schůzi představenstva. To nakonec, inspirováno praxí evropských advokátních komor, v říjnu 2015 ukotvilo veřejnoprávní povinnost advokátů nosit tzv. „společenský oděv“. Jenomže i toto prohlášení ČAK je spíše svědectvím toho, jak čtyřicetiletá devastace džentlmenské etiky dokázala posunout vnímání společenského oděvu v této naší republice. Do Vídeňské opery vás totiž nepustí ani ve smokingu, a pokud do podniku vstoupíte v kravatě, nabydou hosté dojmu, že do města přijelo Humberto. Takže si v tom pojďme udělat jasno – co je společenský oděv a jak na něj?

Celý příspěvek

Křeslo pro hosta: Květoslav Tomáš Krejčí (2)

Od advokáta s praxou veľkej advokátskej kancelárie zameranej na business obvykle očakávame veľmi pragmatický, možno až cynický prístup k právu. U teológa a filozofa naopak existuje dôvodné podozrenie, že bude o práve premýšľať v kontexte morálky, ktorá existuje nezávisle na vôli človeka či celej spoločnosti, a ktorá by pre právu mala byť nadriadená. Čo sa stane, keď sa na povahu práva opýtate človeka, ktorý spadá do oboch týchto profilov? Týmto rozhovorom sa lúčime s naším januárovým hosťom, ktorým bol Květoslav Tomáš Krejčí. Prečítajte si jeho odpovede na sériu otázok týkajúcich sa povahy práva, jeho vzťahu k morálke, fungovanie právneho systému v našich reáliách, a v neposlednom rade i o blížiacom sa slovenskom referende.

Celý příspěvek

Rok 2014 v Luxemburgu (časť tretia)

Článok 218(11) ZFEÚ sa stal v posledných dňoch slávnym hlavne ako právny základ stanoviska ESD o (ne)pristúpení Únie k štrasburskému Dohovoru, o ktorom už na tomto blogu písal Jan Škeřík, a o ktorom si môžete prečítať (neprekvapivo neprávnický :)) ) komentár Honzu Komárka v dnešných Lidovkách. V treťom (a poslednom) dieli tohto luxemburského seriálu sa však pozrieme na iné stanovisko ESD, vydané na základe rovnakého článku Zmluvy, avšak týkajúce sa medzinárodných únosov detí. Následne nakukneme do novembrových rozhodnutí obmedzujúcich voľný pohyb osôb po Únii, a na záver sa pozrieme na to, ako v decembri Súdny dvor (okrem toho, že odmietol pristúpenie k Dohovoru a že odpovedal Zdeňkovi Kühnovi na predbežnú otázku v kauze Ryneš vs. ÚOOÚ) výrazne zmenil svoj názor na patentovateľnosť niektorých kmeňových buniek.

Celý příspěvek

Ako môžeš obhajovať vojnových zločincov?

„Je mi z vás fakt na zvracanie!“ V Aruši poobedňajšie slnko predlžuje tiene a my sedíme pod bambusovými slnečníkmi pár metrov od budovy tribunálu. Ako toľkokrát po práci, pri pive značky Kilimanjaro, Tusker alebo Safari sa tu stretávame v zvláštnej zmesi mladých právnikov z celého sveta. Zvyčajne by na programe dňa bola lenivá diskusia o (často imaginárnych) prednostiach jednotlivých východoázijských druhov pív. Nie dnes. Dnes sa blonďatá temperamentná Lucy vrátila z pojednávania skutočne rozhorčená. A na druhej strane stola a jej hnevu som – ja?

„Ten odporný chlap ju normálne znásilnil. Rozumiete tomu? Jemu nestačilo, že viedol tých zabijakov z Interahamwe. On si navyše na tých úbohých ženách uspokojoval svoje úchylné chúťky... Pozerala som sa mu dnes do očí počas celého jej svedectva. A poviem vám, nevidela som tam ani len štipku ľútosti. To vám naozaj nie je hanba obhajovať takéto zvery?“

Patrí sa dodať, že títo „vy“, to som bol vlastne aj ja. Po pár mesiacoch práce ako asistent sudcov na tribunáli pre bývalú Juhosláviu v upršanom Haagu som sa rozhodol zmeniť klímu, konflikt aj pozíciu a stal som sa stážistom obhajoby v Aruši. Aj keď Arsène Shalom Ntahobali nebol „mojím“ obžalovaným, pokojne ním mohol byť. Scény, akú popísala Lucy, sa na tribunáli dejú pomerne často a mnohí z obvinených čelia svedeckým výpovediam o tom, že boli za zločiny spáchané počas genocídy v Rwande zodpovední nielen politicky, ale že sa na nich podieľali aj osobne. Tak či onak, otázka ostáva. Ako sa môže ktokoľvek podieľať na obhajobe potenciálnych génocidaires?

Na prípadoch pred ICTR som napokon pracoval takmer celý rok, a počas tejto doby som podobnej otázke, vypovedanej v rôznych kombináciách zdvorilosti a záujmu, čelil nespočetnekrát. Pri pive by ste ma asi takto dlho nenechali rozprávať, ale blogový formát mi umožňuje poskytnúť vám i jemne „rozšírenú“ verziu odpovede.

V túto chvíľu je teda namieste „rozbaliť“ otázku z nadpisu a poukázať na jej dve hlavné roviny, objektívnu a subjektívnu. Z objektívneho pohľadu, je správne potenciálnym páchateľom medzinárodných zločinov zabezpečiť čo najkvalitnejšie právne zastúpenie? Zo subjektívneho pohľadu, je moje prispenie k obhajobe takejto osoby vnútorne morálne ospravedlniteľné?

Je treba obhajovať vojnových zločincov?

V dnešnej dobe, v ktorej považujeme rozsiahle garancie ľudských práv za prirodzený výdobytok civilizácie, by asi málokto argumentoval v prospech revízie práva na spravodlivý súdny proces a jeho neoddeliteľnej súčasti, práva na obhajobu. Napriek tomu pravidelne vidíme najmä organizácie bojujúce za práva obetí vojnových zločinov zverejňovať svoju nespokojnosť s dĺžkou trvania procesov pred medzinárodnými tribunálmi, poukazujúc pri tom aj na priširokú paletu procesných práv obžalovaných, ktoré ich právnické tímy v plnej miere využívajú.

Pomer medzi efektivitou procesu a ochranou práv osôb obžalovaných z vojnových zločinov je možné nastaviť rôzne. Na jednej strane je riešenie, ktoré počas druhej svetovej vojny presadzovala Veľká Británia na čele s Winstonom Churchillom voči nacistickým pohlavárom: chytiť a zastreliť. Je historickou skutočnosťou, že napokon až vďaka Trumanovmu idealizmu a Stalinovej záľube v politických procesoch vznikol norimberský tribunál, ktorý položil základy mnohých princípov medzinárodného trestného procesu, ktoré dnes považujeme za samozrejmé (i keď zďaleka nie všetkých: obžalovaní napríklad nemali právo podať proti rozsudku opravný prostriedok).

Na pomyselnej druhej strane spektra sú moderné ad hoc tribunály (ICTY a ICTR) a Medzinárodný trestný súd v Haagu (ICC), ktoré poskytujú obvineným komplexnú právnu ochranu opierajúcu sa navyše o takmer dve desaťročia jurisprudencie. Aj keď presná kalibrácia práv obvinených závisí na konkrétnych cieľoch a možnostiach každej súdnej inštitúcie, zjednodušene sa dá povedať, že medzi mierou ochrany obvinených osôb a legitimitou daného súdu platí vzťah priamej úmery. Každé obmedzenie možnosti na efektívnu obhajobu otvára po vynesení odsudzujúceho rozsudku priestor pre kritiku procesu ako politického diktátu víťazov. Napríklad nedokonalé prekladanie a tlmočenie počas norimberského procesu je dodnes sporadicky využívané ako prostriedok odsúdenia údajnej nespravodlivosti tam vynesených rozsudkov.

Dôležitosť právneho zastúpenia v nemalej miere zdôrazňuje primárne adversárna povaha konania pred medzinárodnými tribunálmi. Aj keď trestný proces pred ICTY, ICTR a ICC sa vyznačuje zmesou prvkov oboch modelov (adversárneho a inkvizičného), zodpovednosť za vyhľadanie a prevedenie listinných dôkazov a nájdenie a vypočutie svedkov leží takmer výlučne na procesných stranách. Na vlastné oči som videl, že to, čo strany zanedbajú počas prípravy procesu, sa im len veľmi ťažko podarí počas hlavného pojednávania dobehnúť, a senát pristupuje k žiadostiam o zhovievavosť veľmi skepticky. Práve preto je čo najkvalitnejšia obhajoba obvinených kľúčovou zložkou legitimity a integrity konania pred medzinárodnými trestnými tribunálmi.

A čo ja s tým?

Tým sa teda dostávame k subjektívnej rovine. Možno si vravíte, no dobre, tak nech ich teda niekto obhajuje, ale mňa by to teda ani vo sne nenapadlo, čo je samozrejme legitímny názor. Ostatne, tých podozrivých vojnových zločincov ani nie je toľko, aby bol reálny problém v nedostatku právnikov so záujmom o prípad pred jedným z medzinárodných tribunálov. Práve naopak, každý zo zoznamov právnikov oprávnených poskytovať právne služby na troch najväčších tribunáloch obsahuje stovky mien, z ktorých len málokto dostane príležitosť zastupovať konkrétneho klienta. (Všimnite si však, že na zozname ICC zatiaľ nefiguruje jediný oprávnený právnik alebo právnička z Česka alebo Slovenska – možno šanca pre jedného z čitateľov Jiného práva?)

Zo svojej skúsenosti by som si však dovolil možno mierne odvážne tvrdenie, že mnohí – i keď určite nie väčšina – z nich nasmerujú svoju kariéru týmto smerom z nesprávnych príčin. Peniaze a prestíž môžu byť dobrým motivačným faktorom, ale určite by nemali byť jedinými dôvodmi. Ostatne, hodinová finančná odmena právnika zodpovedného za obhajobu obvinených pred ICTY a ICTR sa pohybuje okolo 100 USD, čo síce nie je nízky plat, ale pre mnohých skúsených a úspešných advokátov z angloamerického prostredia je to oproti ich dovtedajšiemu zárobku krok späť. Prestíž je takisto diskutabilná veličina, drvivá väčšina obhajcov z medzinárodných tribunálov spadá pod rozlišovaciu schopnosť mainstreamových médií a mnohí z nich po návrate do svojej jurisdikcie po niekoľkoročnom procese čelia nemalým ťažkostiam pri obnovovaní svojej pozastavenej praxe.

Tým hlavným faktorom by mala byť, a rád verím, že v mojom prípade tomu tak aj bolo, snaha poskytnúť obvineným čo najkvalitnejšiu právnu službu. (S tými peniazmi som mal rozhodovanie o niečo ľahšie, lebo v čase prijatia ponuky som nastupoval ako neplatený stážista.) To zároveň dáva odpoveď na otázku, ako to niekto môže dobrovoľne chcieť robiť. Ak verím v potrebnosť medzinárodného systému trestnej spravodlivosti vo všeobecnosti, musí byť mojím cieľom byť čo najlepším obhajcom konkrétneho klienta, aby sa naplnili ciele tohto systému i v „mojom“ individuálnom prípade.

To však podľa mňa neznamená, že právnik nemá mať morálne pochybnosti (ako tvrdí jeden úspešný obhajca z ICTR). Právnikove pochybnosti o vine alebo nevine klienta sú i v adversárnom systéme prirodzeným prejavom svedomia a vnútorného morálneho kompasu. No v tomto systéme je úlohou prokuratúry poskytnúť súdu všetky dôvody, na základe ktorých by mohol legitímne rozhodnúť o vine obžalovaného.

Model teda stojí na predpoklade čo najlepšej práce odvedenej oboma stranami; ak sa to podarí, súd rozhoduje na základe všetkých zistiteľných relevantných faktov a má tak možnosť dospieť k spravodlivému a nestrannému rozhodnutiu. Touto optikou, rozhodnutie stať sa obhajcom na jednom z medzinárodných tribunálov neznamená snahu pomôcť zločincom vyviaznuť zo štrapácií trestného procesu. Naopak, znamená to prácu v prospech systému, ktorý považujeme za nevyhnutný pri boji proti beztrestnosti na medzinárodnej scéne.

Namiesto záveru

V neposlednom rade, nezabúdajme ani na to, že tribunály neexistujú len na to, aby rozhodovali o výške trestu pre jednotlivých odpudivých hrdlorezov. O výsledku prípadu vo veci Arsèna Ntahobaliho a jeho spoluobvinených môžeme zatiaľ iba špekulovať (hoci záverečné reči padli pred takmer dvoma rokmi, na rozsudok sa stále čaká). No stojí za to si pripomenúť prípad, v ktorom bol z genocídy obvinený minister školstva rwandskej dočasnej vlády z apríla 1994.

Tak ako mnohí predstavitelia rwandského režimu pred ním aj po ňom, André Rwamakuba čelil obvineniam z vyvolávania etnickej nevraživosti pred vypuknutím bojov a verejného nabádania k vraždeniu tutsijských civilistov počas ich priebehu. No navyše proti nemu stála aj výpoveď nemenej ako šiestich očitých svedkov, ktorí ho údajne videli zavraždiť viacerých pacientov tutsijskej etnicity v univerzitnej nemocnici v Butare. Popis vo svedeckých výpovediach bol veľmi detailný, Rwamakuba, ktorý je pôvodným povolaním lekár, mal obetiam najprv vytrhnúť hadičky s infúziami a potom pacientov usmrtiť rozsekaním ich hláv sekerou.

Jeho obhajca sa však našťastie neriadil sentimentom, aký uchvátil v podobnú chvíľu moju kolegyňu Lucy. David Hooper, široko uznávaný ako jeden z najlepších medzinárodných trestných obhajcov na svete, postupoval metodicky a dôkladne. Súdu predložil dôkazy, na základe ktorých bolo zrejmé, že v čase, keď mal podľa svedkov a prokuratúry vyzývať k vraždeniu, bol na odbornej stáži v Belgicku a na konferencii v Egypte. Poukázal na to, že zo šiestich svedkov, ktorí umiestnili Rwamakubu na miesto činu v nemocnici, iba jeden tvrdil, že Rwamakubu poznal pred masakrou, a ten si ho ešte aj v priebehu vypočúvania pred súdom pomýlil s miestnym kňazom. Toto je samozrejme iba stručné zhrnutie, rozsudok vo veci André Rwamakuba má 87 strán. Tretí senát ICTR obžalovaného jednomyseľne oslobodil spod obžaloby a prokuratúra sa rozhodla nevyužiť svoje právo podať odvolanie.

Príbeh rwandského tribunálu má mnoho tienistých stránok, ale výsledok tohto prípadu medzi ne nepatrí. Oslobodenie Andrého Rwamakubu je poctou pre medzinárodnú spravodlivosť aj náročnú prácu právnikov obhajoby na medzinárodných tribunáloch.
Celý příspěvek

Právníci jako účastnici nespravedlivých procesů

V rámci vzpomínání na Otakara Motejla připomíná historik Petr Zídek i jeho advokátskou praxi v době nesvobody - a zejména to, jak ji s odstupem mnoha let sám Motejl reflektoval:

Byl jsem si vědom toho – a za to jsem si často i nadával – že moje přítomnost na procesech a úsilí být aktivní celou tu věc vlastně legalizovaly. Já jsem se snažil ty lidi hájit, já jsem tam řečnil, já jsem tam kladl otázky, já jsem navrhoval zproštění viny. Z pohledu vnějšího pozorovatele to pak mohlo vypadat jako velice férový proces. Skutečně jsem uvažoval o tom, zda režimu nesloužím právě tím, že se účastním hlavního líčení.

[Úryvek je z knižního rozhovoru Renaty Kalenské, LEXikon Otakara Motejla, o němž jsme na JP také psali.]

Přišlo mi to jako dobrá příležitost upozornit na článek "Portraits of Resistance: Lawyer Responses to Unjust Proceedings", který nedávno vyšel v UCLA Law Review. Zabývá se otázkami, které si kladl Otakar Motejl, samozřejmě v úplně jiném kontextu - v rámci soudních sporů, které probíhaly v 50. a 60. letech v některých státech USA při prosazování občanských práv, a také dnes, v řízeních s teroristy, která konají zvláštní soudy.

A protože se jedná o otázky etické - kterými se bude brzy zabývat i seminář, jenž pořádá Justiční akademie, jako inspiraci na cestu do Kroměříže nabízím záznam rozhovoru [MP3] s autorem knihy A Modern Legal Ethics: Adversary Advocacy in a Democratic Age Danielem Markovitsem. Šťastnou cestu a příjemný poslech! Celý příspěvek