Marián Porvažník: Až veľmi hustý prezident? Argument proti údajnej prezidentskej kompetencii odvolávať štátnych funkcionárov

Volebná kampaň pred prvým kolom prezidentských volieb vytvorila široký priestor na diskusiu o možných kompetenciách tohto úradu. Medzi inými zaznel aj názor, že odôvodnené odvolávanie najvyšších štátnych funkcionárov patrí medzi kompetenčnú výbavu prezidenta SR. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že neúspešná kandidatúra Radoslava Procházku tento názor definitívne pochovala, vágna formulácia prezidentských právomocí v Ústave SR však naďalej ponecháva otvorený priestor pre budúce pokusy o jeho implementáciu. V tomto článku predstavím argument, ktorý tvrdí, že k právomoci prezidenta SR odvolávať štátnych funkcionárov je potrebné pristupovať opatrne, pretože môže mať za následok zmenu charakteru funkcie prezidenta SR a taktiež ústavného usporiadania celého Slovenska.

Celý příspěvek

Otvorené súdy: čerstvý závan do skrytých kútov slovenskej justície (Kubo Mačák)

Texty rozhodnutí všeobecných súdov na Slovensku sú verejne dostupné cez bezplatné vyhľadávanie na stránkach Ministerstva spravodlivosti SR. Mnohé ďalšie informácie o slovenskom súdnictve (vrátane majetkových priznaní, životopisov a dokonca motivačných listov sudcov) sa dajú pri vynaložení patričnej námahy nájsť v rôznych zákutiach internetu.

Dnes spustený portál Otvorené súdy, ktorého autormi sú nezisková organizácia Transparency International a študenti Samuel Molnár a Pavol Zbell, teda síce neprináša množstvo nových informácií, ale skôr zlepšuje ich dostupnosť a zjednodušuje orientáciu v ich vzájomnej previazanosti. Na prvý pohľad portál pripomína hlavnú stránku Google – jednoduchý vyhľadávací formulár s jediným „okienkom“ na zadanie hľadaného textu.

Okrem toho však stránka ponúka možnosti pomerne precízneho filtrovania vyhľadaných výsledkov. Ľahko tak zistíte napríklad, ktorí sudcovia produkujú najviac (a najmenej) rozhodnutí, ktoré rozhodnutia sú najdlhšie, alebo kto je najčastejším účastníkom pojednávaní (pomerne neprekvapivo Sociálna poisťovňa). Navyše oproti doteraz dostupným zdrojom umožňuje nastavenie notifikácií, ktoré vám dajú vedieť, ak sa objaví nové rozhodnutie spĺňajúce vami vopred zadané kritériá.

Projekt neskrýva, že je aj napriek formálnemu spusteniu stále v „testovacej verzii“, čo ospravedlňuje niektoré očividné chyby (systém tak eviduje rozhodnutia údajne až z ďalekej budúcnosti, v ktorej upúta február 8008 alebo august 7200) aj viac skryté nedostatky (v senátnych veciach sú rozhodnutia pripísané vždy len predsedovi senátu, čo má za následok skreslené údaje o výkonnosti ostatných členov senátu). Pre férovosť sa patrí dodať, že väčšina z nich je spôsobená kvalitou dát na vstupe – teda tieto chyby sa nachádzajú už v dátach, ktoré portál iba sprostredkúva.

Každopádne je od dnes stránka otvorenesudy.sk užitočnou záložkou v prehliadači pre každého, kto má bližší záujem o fungovanie slovenských súdov a sudcov, prípadne o ich rozhodovaciu prax. Právnici síce majú svoje (platené) databázy rozhodnutí, no tento portál sa môže hodiť aj im, a dá sa očakávať, že sa stane ďalším nástrojom občianskej žurnalistiky a aktivizmu u nás.
Celý příspěvek

Košický bumerang: K rozhodnutiu prezidenta SR nevymenovať Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora (Kubo Mačák)

Pred sviatkami som tu zverejnil pár slov týkajúcich sa nedávneho rozhodnutia slovenského ústavného súdu vo veci výkladu slovenskej ústavy a povinnosti prezidenta vymenovať parlamentom navrhnutého kandidáta na post generálneho prokurátora (sp. zn. PL. ÚS 4/2012). Čitateľom dávam do pozornosti dnešné nadväzujúce rozhodnutie prezidenta Ivana Gašparoviča nevymenovať Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora SR a jeho deväťstránkové odôvodnenie. Prezident upriamil svoju pozornosť na skutočnosti, ktoré podľa neho nasvedčujú tomu, že zvolený kandidát nespĺňa „nároky na morálne vlastnosti“ spojené s touto funkciou. Prezident sa rozhodnutia ústavného súdu dotkol iba nepriamo, bez citácie, a to v odseku, v ktorom parafrázoval výrok súdu v súvislosti s kauzou skartovania protokolov o výsluchu poslanca Igora Matoviča:

Celý příspěvek

Ústava ako kúzelnícky klobúk: Sága generálny prokurátor pokračuje (Kubo Mačák)

Fajnšmekri slovenskej politiky na oboch brehoch rieky Moravy zrejme už zaznamenali, že včera košický ústavný súd v tichosti zavesil na svoj web odôvodnenie kontroverzného uznesenia PL. ÚS 4/2012 o výklade slovenskej ústavy vo veci vymenovania generálneho prokurátora prezidentom republiky. Pôvodný enigmatický trojodsekový výklad bol pred mesiacom a pol podrobený búrlivej mediálnej kritike, no ani čerstvé mnohostranové odôvodnenie veľmi neobjasňuje, aké všelijaké zajace sa dajú vytiahnuť z kúzelníckeho klobúka slovenskej ústavy.
Celý příspěvek

O akademickom význame prvostupňových rozhodnutí

Na začiatku tohto mesiaca som mal v pláne priblížiť jedno prvostupňové neprávoplatné rozhodnutie OS Poprad. Na jeho pozadí je možné ilustrovať rozširovanie zodpovednosti za porušenie prevenčnej povinnosti alebo vzťah medzi zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ostatnými zodpovednostnými skutkovými podstatami. Prináša osobitné výklady k problému zodpovednosti za vyvolanú dôveru (Vertrauenshaftung, culpa in contrahendo) na pomedzí súkromného a verejného práva. Rovnako môže poslúžiť ako vzor pri ilustrovaní rozdielov medzi náhradou pozitívneho a negatívneho záujmu, či vypočítavaním ušlého zisku (či nebodaj odmeny právneho zástupcu). Právna veda by tento rozsudok nemala nechať nepovšimnutý. Je totiž možné, že v opravnom konaní bude zmenený a úvahy tam uvedené zapadnú prachom.

Nedávny novembrový vývoj udalostí na Slovensku (heslo: Ernest Valko) však pribrzdil môj záujem vyjadrovať sa k mediálne známym kauzám (a daný rozsudok medzi takéto kauzy nepochybne patrí) a posunul tento post do úplne inej roviny. Namiesto veci samej by som preto na nasledovných riadkoch krátko pouvažoval nad významom, aký by mali mať prvostupňové rozhodnutia v právnej vede či v rámci právnického vyučovania.

Slovenské právne prostredie je známe tým, že existuje povinnosť (o jej dodržiavaní je asi ťažko hovoriť) zverejňovať mnohé právoplatné prvostupňové rozhodnutia na internete v systéme JASPI. Je snaha rozšíriť publikačnú povinnosť aj na neprávoplatné rozhodnutia ("domáca" debata tu). Akadémia tak má k dispozícii dostatočný študijný materiál, ktorého využiteľnosť znižuje iba takmer nepoužiteľný vyhľadávací systém.

Prvostupňové rozhodnutia v mnohom odrážajú dennodenný svet práva. Častejšie, ako z rozhodnutí najvyšších súdov sa dá z týchto rozhodnutí vytušiť dilema sudcu v prvej línii bojiska pri zohľadňovaní všetkých detailov sporu, posúdiť efektivita a potrebnosť dokazovania v konkrétnej veci, predlžovanie riešenia sporu a podobne. Na rozdiel od "právotvorných" judikátov najvyšších súdov sú tieto prvostupňové rozhodnutia "právoaplikačné". Preto by mali byť (a to po zohľadnení ich odlišnej pedagogickej funkcie) v právnom vzdelávaní širšie využívané. Takýto moment sa pritom nemusí viazať iba na tie prvostupňové rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplantosť, ale aj na neprávoplatné. Aj uvedené rozhodnutie OS Poprad považujem za mimoriadne vhodné pre akademické účely. Zo skúsenosti som registroval, že vyvoláva akúsi vnútornú túžbu po jeho kritike, ktorá je kŕmená informáciami, ktoré sa v opravnom konaní pravdepodobne stratia (a z problému ostane iba "právna veta"). Núti pritom formulovať dôvody, prečo by nemal byť v niektorých bodoch názor súdu nasledovaný. A to je predsa cieľ právnického vzdelávania.

Otázne je ale, či sa môže akademik vyjadrovať k neuzatvorenej kauze, k sporu, o ktorom sa ešte koná. Priznám sa, že nepreceňujem význam akademických názorov, a preto voči tomu nemám zásadnejšie námietky. Prípady, riešené pred Súdnym dvorom, ktoré sa týkajú Slovenskej republiky (Frucona, Pohotovosť, Vlk a iné), či pred inými medzinárodnými súdmi sú pravidelným terčom akademických debát. Nevidím dôvod, prečo by neprávoplatné rozhodnutia vnútroštátnych súdov mali požívať imunitu pred akademickou debatou. Považujem ich za rovnaký intelektuálny impulz ako právoplatné.
Celý příspěvek

Koho chlieb ješ, ...

Rozhodcovia by pri rozhodovaní sporov mali nepochybne byť nestranní a nezávislí. O tejto ich vlastnosti sa pochybuje v prípade, ak majú rozhodcovia záujem na udržaní si priazne tej sporovej strany, ktorá rozhodcovskú doložku pripravila, a ktorá by bola schopná dopriať rozhodcovi ďalšie spory. Právny poriadok proti neduhu skreslenej motivácie rozhodcu bojuje rôznymi prostriedkami (pozri hoci aj iba Guidelines on Conflicts of Interest in International Arbitration, alebo lov na rozhodcov v podaní Súdneho dvora v notoricky známych kauzách ako Asturcom či Mostaza Claro). Praktické skúsenosti sa zdá, že potvrdzujú vyskytujúcu sa priamu úmeru medzi porušovaním právnych predpisov pri rozhodovaní rozhodcov a silou puta medzi víťaznou stranou a arbitrom. Všetko by tak hovorilo v prospech obmedzenia puta medzi rozhodcom a zmluvnou stranou. Pozrime sa ale na problém inak.

Subjekt (nazvime ho chlebodarca) siahne v rámci rozumnej štandardizácii svojich zmluvných vzťahov k zahrnutiu rozhodcovskej doložky do svojho vlastného zmluvného formulára. Predpokladá, že tento formulár bude v budúcnosti používať pravidelne a často (veď preto ho aj písal). V tom prípade sa stanovený rozhodca (rozhodcovský súd) dostáva do rizika, že sa bude spochybňovať jeho nestrannosť, nakoľko sa stane nie len ad hoc partnerom tejto zmluvnej strany, ale jeho dlhodobým súputníkom svetom sporov. Je riziko, že rozhodca bude mať záujem na takom rozhodovaní, ktoré by neohrozilo priazeň jeho chlebodarcu.

Uvedené sa môže zdať zjednodušujúce a preto sa núka vydať sa na argumentačnú odbočku. Riziko skresleného záujmu rozhodcu bude závisieť aj od toho, či je ešte možnosť, aby chlebodarca uzatváral v budúcnosti ďalšie zmluvy a zahrňoval do nich rozhodcovskú doložku. Ak chlebodarca ďalšie rozhodcovské zmluvy neuzatvára, tak rozhodca už nemusí bojovať o jeho ďalšiu priazeň. To platí iba za podmienky, že už uzatvorené rozhodcovské doložky neumožňujú voľbu iných prostriedkov riešenia sporov. Za týchto podmienok už výsledok rozhodovania o jednotlivom spore nebude mať taký zásadný vplyv na otázku dodatočnej obojstranne prospešnej spolupráce medzi chlebodarcom a rozhodcom. Takéto komplikovanie sčasti odporujúce ľudským skúsenostiam nechajme stranou, odbočku považujme za slepú cestu a vráťme sa k predošlým úvahám.

Predpokladajme, že nie je dôvod, aby sme osobe, ktorá masovo kontrahuje, bránili využiť výhody arbitrážneho konania, takže o možnosti štandardne dojednať rozhodcovskú doložku nepochybujme. Problémom je prepojenosť rozhodcu so zmluvnou stranou, čo má viesť k motivácii rozhodcu rozhodovať v prospech svojho chlebodarcu. Takúto motiváciu je potrebné odstrániť. Okrem robustných pravidiel (štandardná rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodca nemôže rozhodovať dvakrát spor, ktorého účastníkom je tá istá osoba) je možné siahnuť aj k mäkším pravidlám, ktoré by podľa môjho názoru tento nedostatok odstránili.

Môžeme totiž rozlišovať medzi dvoma konceptmi rozhodcovského konania. V prvom prípade právo chráni záujem strán na tom, aby rozhodcovia rozhodovali inak ako súdy (odborne podkutí rozhodcovia pri vecne alebo právne zložitých sporoch) a uzatvára stranám možnosť obrátiť sa dodatočne na súd za účelom kontroly rozhodcovského rozsudku. Naopak, v niektorých prípadoch môže právny poriadok považovať súdne rozhodovanie za etalón spravodlivosti a preferovať, aby arbitri rozhodovali presne tak ako súdy, hoci s využitím výhod arbitrážneho konania. Efektívnym nástrojom, ako zabezpečiť zhodnú rozhodovaciu činnosť medzi arbitrami a súdmi je umožnenie napadnúť rozhodcovský rozsudok pred všeobecným súdom. Čím je táto možnosť širšia, tým má rozhodcovský súd väčšiu motiváciu rozhodnúť spor tak, ako by ho rozhodol súd, ak by o ňom rozhodoval. Preto je správne, ak právny poriadok pre obchodnoprávnu arbitráž obmedzuje dôvody rekurzu na súd, pre spotrebiteľské ich naopak rozlišuje. Takéto rozlišovanie následne vedie k tomu, že rozhodcovské konanie môže byť buď koncipované ako spôsob riešenia sporov alternatívny voči súdnemu konaniu (obchodnoprávne spory), alebo ako spôsob riešenia sporov predchádzajúci súdnemu konaniu (spotrebiteľské spory).

Predpokladám totiž, že čím jednoduchší je prechod od rozhodcovského konania k súdnemu, tým menší je záujem chlebodarcu ako aj samotného rozhodcu, aby bolo v rámci arbitráže rozhodované v prospech chlebodarcu pereat mundus. Chlebodarca totiž za týchto podmienok netratí ani v prípade negatívneho výsledku rozhodcovského konania, nakoľko musíme zohľadniť aj zníženie nákladov sporu (výhoda arbitráže), ktorý by rovnako dopadol aj na súde. Výhoda arbitráže totiž nie je výhoda vhodného výsledku, ale zjednodušenie, zrýchlenie a zlacnenie procesu k spravodlivému výsledku.

Účinnosť takejto motivačnej schémy môže byť posilnená poplatkovými či zodpovednostnými mechanizmami. Napríklad by zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom mohlo byť spojené s vyššími nákladmi tak pre chlebodarcu ako aj pre rozhodcu samého.

Tým som chcel naznačiť, že rozširovaním dôvodov, pre ktoré sa môžu strany obrátiť dodatočne na súd, zásadne meníme aj motiváciu jednotlivých zúčastnených. Problém nestrannosti a nezávislosti v súvislosti s pravidelným vzťahom medzi rozhodcom a jeho chlebodarcom, ktorý sa zdal vypuklým ustupuje a (z makro pohľadu) sa umožňuje využiť výhody zníženia nákladov pri štandardizácii zmluvného dojednania (nie je potrebné individuálne negociovať rozhodcovské doložky) ako aj výhody arbitrážneho konania, dokonca aj v sporoch so značne nerovnocennými stranami. Riešenie, ktoré ponúka slovenské právo, totiž možnosť napadnúť rozhodcovský rozsudok pred súdom z dôvodu akéhokoľvek porušenia akéhokoľvek predpisu spotrebiteľského práva považujem za rozumnú protiváhu problému prepojenosti rozhodcovských súdov a podnikateľov.

PS: Uvedomujem si, že koncept stojí a padá jednak na transakčných nákladoch a pravdepodobnosti rekurzu z rozhodcovského súdu na všeobecný súd ale taktiež na predpoklade, že rozhodcovia nie sú iba biele kone.

PS2: S podobným problémom prepojenosti zmluvnej strany a subjektu, ktorého nestrannosť je nevyhnutná pre riadne poskytnutie služby sa dlhodobo stretávame pri audítoroch. Aj tu existuje nielen značná koncentrácia poskytovateľov služieb, ale najmä stálosť väzieb medzi auditovanou spoločnosťou a audítorom (pozri tabuľku č. 22 na s. 43 tejto správy). Riešenie požiadavky nestrannosti sa hľadalo (a našlo?) inde. Normotvorca do veľkej miery akceptoval ekonomickú realitu a snažil sa zabezpečiť nestrannosť audítora prostredníctvom vytvorenia dohliadacieho orgánu (na Slovensku je to Úrad pre dohľad nad výkonom auditu), mechanizmom sankcií (vrátane odňatia oprávnenia na výkon činnosti) a rozličnými dodatočnými korporatívnymi riešeniami (výbory pre audit, rozhodovanie o audítoroch na valnom zhromaždení, a podobne). Paradoxne, samotnú zodpovednosť audítorov za spôsobenú škodu zákonodarca obmedzil (s. 212 a nasl.). Bol by takýto prístup vhodný aj pri rozhodcoch?

Nie som o tom presvedčený. Audítor je podobne ako príslušníci iných slobodných povolaní bytostne závislý na výkone jeho činnosti. Na výkon audítorskej činnosti sa pripravoval značnú časť svojho času, zatiaľ čo sa rozhodcovská činnosť vykonáva iba takpovediac pomimo iných zárobkových aktivít. Na strane rozhodcov je preto oslabená motivácia, ktorá by stála za hrozbou straty oprávnenia na výkon činnosti. Keďže audítori (obdobne aj znalci, advokáti) môžu čeliť sankcii vyškrtnutia, odňatia povolenia na činnosť, predstavujú disciplinárne sankcie možno dôležitejšiu motiváciu, ako samotná zodpovednosť za škodu alebo iné úpravy.

Preto, kým nebude existovať regulácia rozhodcovskej činnosti ako slobodného regulovaného povolania s odstrašujúcimi disciplinárnymi sankciami a kým sa rozhodcovia nebudú báť straty reputácie, tak nie je možné siahnuť k prebratiu motivačných schém regulácie činnosti slobodných povolaní, osobitne audítorov (obmedzenie zodpovednosti za škodu, jednoduchšie akceptovanie dlhodobých väzieb) aj na výkon činnosti rozhodcu. Celý příspěvek

O jednom subjektívnom rankingu nemeckých právnických časopisov a o obrazoch v zrkadle

Michal Bobek dal pred pár dňami opäť do pozornosti kult karga v právnickej akadémii. Nechcem v tejto súvislosti otvárať novú pôdu pre ďalšie obradné stavanie barikád, pálenie čarodejníc alebo iné prejavy akademického sebapotvrdzovania. Rád by som Vám ale predstavil podľa môjho názoru zaujímavý výsledok jedného pokusu o zhodnotenie akademickej kvality právnických časopisov v Nemecku akademikmi samými.

Na rozdiel od, síce sporného, ale existujúceho, rankingu nemeckých právnických fakúlt (na základe dát CHE-Ranking) sa pokusy vytvoriť určitý scientometrický ranking právnických časopisov v Nemecku podľa ich „akademickej hodnoty“, pokiaľ mi je známe, nevydarili. Minulý rok bol však v JuristenZeitung publikovaný úder zo strany, od ktorej by to nikto nečakal. Zverejnený bol študentský pokus o prieskum, ako hodnotia samotní akademici jednotlivé nemecké právnické časopisy (neskôr k nemu pribudla aj webstránka) Ako vieme, žiadny nemecký časopis nie je v zozname vavrínmi ovenčených karentovaných časopisov. Taktiež je známe, že nemeckí kolegovia z toho hlavu v smútku nemajú. Akademická obec má (ako som mal možnosť zistiť aj od kolegov, ktorí sa v súčasnosti pokúšajú v Nemecku o akademický postup) dosť jasnú predstavu o akademickej kvalite právnických časopisov, ktorá do veľkej miery korelovala aj s výsledkami tohto prieskumu. Poďme sa naň bližšie pozrieť.

Autori prieskumu rozposlali 1500 vyučujúcim na 45-ich nemeckých univerzitách dotazník. Obdržali 248 odpovedí. Odpovedalo 125 vysokoškolských učiteľov (profesorov a tzv. junior profesorov), 21 profesorov na dôchodku (prof. i.R.) alebo emeritných profesorov, ako aj 104 vedeckých pracovníkov, z toho 199 mužov, 49 žien.

Od respondentov požadovali nasledovné údaje: určenie právneho odvetvia ich záujmu a poradie piatich najdôležitejších časopisov v tomto odvetví, poradie piatich najpodstatnejších časopisov vo všeobecnosti, bez ohľadu na právne odvetvie a počet publikácii respondenta za posledné tri roky. Do výsledku sa započítavalo samotné poradie časopisu (koeficient 1; 0,8; ... 0,2), postavenie respondenta (profesor – 1, vedecký pracovník – 0,6), čo malo byť odôvodnené dĺžkou skúseností s vedeckou prácou, a intenzita publikačnej činnosti respondenta. Posledne menované kritérium malo odzrkadľovať myšlienku, že respondent, ktorý je častým autorom by mal mať menej skreslený pohľad na kvalitatívne požiadavky vydavateľstva, ako ten, kto vníma časopisy iba z perspektívy čitateľa. Koeficient publikačnej činnosti sa určil tak, že počet publikácií respondenta za posledné 3 roky bol predelený desiatimi.

Príklad: profesor, ktorý publikoval 25 príspevkov za posledné tri roky ohodnotil časopis X druhým miestom, tak počet bodov, ktorý mu bol v hodnotení počítaný bol: 0,8 (druhé miesto) krát 1 (profesor) krát 2,5 (desatina publikačnej činnosti za rok), spolu teda 4,3.

Výsledky, ku ktorým prieskum dospel sú uverejnené v článku, ako aj na internetovej stránke. Toľko k samotnému prieskumu. Ťažko hľadať v našich priestoroch nejaké poučenie z jeho výsledkov, a voči zvolenej metodológii možno mať taktiež určité výhrady (arbitrárne určené bulharské konštanty značne skresľujú výsledok). Zaujímavé sú ale niektoré postrehy autorov, ktoré sa v článku vyskytujú akoby mimochodom, resp. myšlienky, ktoré sa objavujú medzi riadkami.

Už samotná voľba subjektívnych kritérií, resp. subjektívneho hodnotenia poukazuje na krízu klasických objektívnych scientometrických kritérií (počet výtlačkov, počet citácii) a našu schopnosť splniť kvantitatívne kritéria, resp. vytvoriť si systém, v ktorom ich spĺňame.

Pri subjektívnom hodnotení je potrebné odstrániť mnoho komunikačných „šumov“. Tvorcovia rankingu stáli pri probléme už pri definovaní samotného slova „akademická kvalita“ časopisu, najmä ak je možné rozlišovať medzi kvalitou a reputáciou časopisu. Subjektívne hodnotenie má ale aj ďalšie zákutia. Respondenti, ktorí prispievajú do kvalitných a tradičných časopisov majú tendenciu neprimerane prísneho posudzovania nových časopisov. V hodnoteniach sa taktiež často prejavuje korelácia medzi hodnotením časopisu ako kvalitného a členstvom v redakčnej rade časopisu, s čím je spojený problém sliepky a vajca: Stali sa respondenti najprv členmi redakčnej rady a až následne považovali časopis za kvalitný, alebo opačne? Tieto ako aj iné subjektívne neduhy chceli autori odstrániť neanonymizovaným dotazníkom. Takýto postup ale pravidelne vedie k zmene v „reprezentatívnosti“ vzorky respondentov.

Úsmevne pôsobí údaj, že ako akademici nemáme hanbu naletieť a hodnotiť aj to, čo nepoznáme. V jednom prieskume sa body priraďovali k vymenovaným časopisom, pričom jeden z nich sa síce honosil dobre znejúcim názvom, bol však iba vymyslený. To ale nebránilo 30-tim percentám respondentov hodnotiť aj tento výmysel, a tri percentá respondentov mu dokonca priraďovali vysoké známky.

V prieskume sa vyníma zaujímavý údaj o publikačnej činnosti nemeckých učiteľov. Počet publikácií respondentov za posledné tri roky varioval medzi 0 až 101, priemerne 11,86 publikačných výstupov ročne. Zaujímavé sú priemery podľa postavenia respondenta. Priemer pre profesorov na dôchodku a emeritovaných bol 16,7 príspevku ročne (pri rozptyle 0 až 100), vysokoškolskí učitelia v priemere 18,1 príspevkov ročne (pri rozptyle 0 až 101) a vedeckí pracovníci: 4,1 príspevkov ročne (pri rozptyle: 0-24). Uznávam, že pri takých rozptyloch sú výpovedné hodnoty priemerov sporné, ukazujú ale trend, že v nemeckom právnom prostredí publikačná krivka s akademickým vekom rastie. Zároveň existuje dosť veľký prepad v hodnotení medzi prvými niekoľkými časopismi a zvyškom.

Už som písal, že v tuzemskom prostredí sú výsledky prieskumu nepoužiteľné. Aj na Slovensku je ale v posledných rokoch snaha (najmä od akademickej rankingovej a ratingovej agentúry ARRA, ktorá nezištne vytvára ranking vysokých škôl), aby spoločenské vedy zadefinovali skupinu časopisov, ktorá bude pre akademické účely hodnotená vyššie ako ostatné časopisy. Takáto skupina časopisov môže byť určená nielen prostredníctvom kvantitatívnych ale aj subjektívnych, akýchsi soft-kritérií. To, že doterajšie kritéria hodnotenia kvality publikácií (recenzovaný / nerecenzovaný časopis) sú bez rozumnej miery disciplíny nezmyselné potvrdzuje aj fakt, že sama ARRA vydáva vlastný ARRA newsletter ako recenzovaný časopis.

Každopádne, bolo by zaujímavé vidieť výsledky obdobného subjektívneho prieskumu tunajších akademikov. Celý příspěvek

O kyvadlách a práve

Nie, skutočne si nemyslím, že by sa vývoj práva riadil fyzikálnymi zákonmi. Vývoj práva ako cieľavedomého spôsobu regulácie ľudského chovania je omnoho náhodnejší. Niekedy však skúsenosť ponúka vysvetlenia, ktorým sa ťažko odoláva, hoci je zjavné, že zjednodušujú.

Predstavme si, že sa vytvorí pravidlo, ktoré sa v procese aplikácie prispôsobuje stále novým prípadom a je aplikované aj na prípady, s ktorými sa nepočítalo, alebo práve naopak, prípady sú spod jeho pôsobnosti postupne vynímané. Kyvadlo života právnej normy sa rozkolíše. Niekedy dosiahne kyvadlo hraničný bod, kedy sa už odpoveď, ktorú na konkrétny prípad táto norma ponúkne, nepovažuje za vhodnú, a je potrebné pravidlo buď zmeniť, alebo aspoň zásadne preinterpretovať. Vtedy zasiahne buď legislatíva alebo súdna moc a pohyb kyvadla obráti. Právna veda spravidla dodáva iba silu, zvyšuje alebo znižuje hybný moment, buď kyvadlo tlačí ďalej, alebo vyvíja protitlak, samá o sebe ten zlom privodiť nevie.

Mnohé z vplyvov na pohyb kyvadla majú nepochybne politický charakter. Niektoré pohyby kyvadla sú ale vlastné právu ako mechanizmu regulácie. Právne normy ponúkajú určité hodnotové riešenie problému, stanovujú pritom predpoklady a následky. Čím viac ale vyjadrenie noriem generalizujeme, tým menej sme ex ante schopní predvídať ich možnú aplikáciu v budúcnosti (kto by čakal, že jedno nešťastné ustanovenie CC umožní vytvorenie práva nekalej súťaže?), najmä, ak sa podstatne zmenia faktické danosti tohto sveta. Čím sú normy abstraktnejšie, tým väčšie riziko kyvadlových posunov pri ich aplikácii prinášajú. Svet sa totiž mení, pravidlá starého sveta sa meniť nemusia. Čoraz častejšie si preto kladieme otázku, prečo by táto norma (napríklad naša obľúbená kombinácia § 415 a § 420 OZ) nemala aj v tomto novom, doteraz neriešenom prípade platiť. A konzervativizmus (vo vyjadrovaní právnych noriem), vlastný právu, sa tým paradoxne stáva hybnou silou kyvadla.

Kyvadlová metafora ponúka ďalšie asociácie. Často sa ukazuje, že čím je pohyb kyvadla v jednom smere razantnejší, a čím vyšší bod dosiahne, tým rýchlejší je aj jeho návrat. Newton a euroskeptici by k tomu určite vedeli uviesť viac, my sa ale vráťme k téme.

Vstúpme do zeleného sadu praxe a pozrime sa na náhodne vybrané príklady kyvadlových tendencií. Spomeňme si napríklad na nedávne prijatie slovenského zákona o konkurze a reštrukturalizácii (zákon č. 7/2005 Z.z.). V snahe obmedziť údajnú konkurznú mafiu sa týmto zákonom zásadne obmedzili možnosti veriteľov podávať návrh na vyhlásenie konkurzu a zväčšiť sa mala motivácia úpadcov samých iniciovať konkurz. A výsledok? Počet konkurzov dramaticky poklesol a cesta von sa ešte len hľadá. Kyvadlo dosiahlo extrém a v snahe riešiť extrému situáciu sa odrazilo v ústrety opačnému extrému.

Podobné kyvadlo nás poslednú dobu máta v tých právnych úpravách, ktoré sa prezentujú ako ochranné. Dlhodobá ignorancia ochrannej funkcie súkromného práva (if any) viedla k nepredstaviteľným následkom v spotrebiteľsko-právnych vzťahoch. Protitendencie, ktoré na seba nenechali dlho čakať však vrhli kyvadlo späť a ochranné pôsobenie právnej úpravy mimoriadne zvýraznili. Aj keby sme odhliadli od určitých legislatívnych omylov a nepresností, ktoré úpravu spotrebiteľského práva nelogicky sprísňujú, aj tak ostáva slovenská úprava jednou z najprísnejších v Únii, čo však vedie k tomu, že v reálnom živote sa pravidlá aplikovať nebudú. Obdobné kyvadlá v záujme ochrany nájdeme aj v obchodnom práve. V slovenskom aj v českom práve prišli zákonodarcovia s podivuhodnou úpravou obdivuhodného zámeru – ochrany slabých dodávateľov potravín pred silnými obchodnými reťazcami. Cesta, ktorou sa slovenský zákonodarca vydal je symptomatická. Náš viac-menej prvý predpis (zákon č. 172/2008 Z.z.) bol bez hlbšieho zdôvodnenia jeho nefunkčnosti po krátkej dobe jeho trvania nahradený prekladom českého zákona (zákon č. 140/2010 Z.z.). Ani tento zákon ale podľa medializovaných informácií nemá želaný účinok, a tak sa už uvažuje o jeho zrušení. V poslednom prípade je síce kyvadlo skôr pod vplyvom politických nálad, ale je zjavné, že je rozkývané dostatočne.

Aby sme si nemysleli, že náš právny poriadok (skromnosť mi nedovolí hodnotiť český právny poriadok) je jediným, ktorým lomcujú kyvadlá, pozrime sa nad okraj taniera. Svoje si za posledných niekoľko desiatok rokov zažili napríklad Angličania s deliktuálnym právom. Kyvadlo rozširujúce prípady, kedy osoba deliktuálne zodpovedá za škodu boli postupne rozširované (Donoghue v. Stevenson a vytvorenie susedských povinností ohľaduplnosti, ktorých porušenie viedlo k povinnosti nahradiť škodu v zmysle akejsi generálnej klauzuly deliktuálnej zodpovednosti) až kým nedosiahlo extrémnu pozíciu (Anns v. Merton London Borough Council, keď sa povinnosť ohľaduplnosti de facto začína prezumovať, vyjmä situácií odôvodňujúcich absenciu takejto povinnosti). Ako to už v živote býva, čím je vrchol pohybu kyvadla vyššie, tým ráznejšie kyvadlo odskočí späť (napríklad, rozhodnutím Murphy v. Brentwood District Council boli závery predchádzajúceho precedensu odmietnuté) a vydá sa hľadať rovnovážny stav.

Keď už sme pri deliktoch, postojme chvíľu. Deliktuálne právo, a najmä profesijná zodpovednosť, je ukážkovou skriňou kyvadlového vývoja právnej úprav (odhliadnime teraz od legiend a mýtov, ktoré sa na deliktuálne právo viažu). Pred niekoľkými desaťročiami by málokto považoval za dobrý nápad zažalovať advokáta, lekára, či audítora. Dnes sa na nás valí wrongful birth, death, life či half-life a nároky na náhradu škody z nesprávnych rád, na ktoré sme sa spoliehali. Náklady na poistenie veselo rastú a vôľa ísť do rizika rapídne klesá, čo sa nedá označiť ako spoločensky žiaduci následok. A tak sa kyvadlo vývoja opäť usmerňuje. Ak sme už pri ostrovanoch, tak pozrime, že podľa sec. 1 Compensation Act 2006 sa má pri posudzovaní deliktuálnej zodpovednosti zohľadňovať aj spoločenská prospešnosť rizikovej činnosti a odstrašujúci vplyv zodpovednosti na výkon tejto činnosti. Čo iné, ako snahu zabrániť v rozširovaní deliktuálnej zodpovednosti je možné v takom ustanovení vidieť? Ani Komisia (EÚ) nezaháľa pri tlakoch na kyvadlá deliktuálneho práva, hoci nebýva práve orgánom, ktorý by bol často dotazovaný ohľadne vývoje tejto oblasti súkromnoprávnej regulácie. Nedávno si ale povedala, že zodpovednosť audítorov by mala byť obmedzená (vedeli ste napríklad, že v Grécku je zodpovednosť audítora obmedzená na päťnásobok platu predsedu Najvyššieho súdu?), čím úspešne – a v tomto prípade cestou soft-law – vyvolala zmenu trajektórie kyvadla vnútroštátneho práva nejedného členského štátu.

Ani život procesného práva nie je od kyvadiel uchránený. Ako už bolo aj na tomto fóre písané dávnejšie, badáme v súčasnosti presun faktickej rozhodovacej činnosti zo súdov na plecia znalcov. Najmä pri tzv. fact-intensive cases sudcovia myknú plecami a oštempľujú záver, predložený znalcami (ilustratívne a osviežujúco k problému pozri nedávne spojené disenty sudcov Al-Khasawneh a Simma v spore Argentína v. Uruguaj pred MSD). Mám pritom pocit, že problémy, s ktorými sa dnes strany na sudcu obracajú sú omnoho technickejšie, ako pred niekoľkými rokmi (teda viac fact-intensive), čo kyvadlo iba posúva ďalej do extrémnej pozície. Dosiahnutie bodu obratu je však nevyhnutné.

Čo z uvedenej prezentácie dadaizmu vyplýva? Asi nič podstatné, okrem tej banality, že právo sa mení neprestajne, a niekedy aj preto, lebo doteraz dobre fungujúca právna úprava už neprináša rozumné výsledky. Naša neschopnosť zohľadňovať pri tvorbe právnych noriem iné faktory, ktoré podmieňujú jej rozumné fungovanie, a ktoré presahujú predpoklady tejto právnej normy, nás bude vždy nútiť kývať kyvadlom a hľadať rovnovážnu polohu. A asi nikdy v tejto snahe ani neuspejeme.

Vlastne som Vám ale týmto chcel povedať niečo úplne iné. Chcel som načrtnúť spoločný menovateľ príspevkov, akúsi bonboniéru tém, z ktorej Vás budem ponúkať v nasledujúcom jesennom mesiaci. Hosť by totiž okrem poďakovania za pozvanie do domu mal aj priniesť aspoň nejakú drobnosť, ak už sám nič poriadne napiecť nedokáže. Tak uvidíme, či bude chutiť...

Celý příspěvek

Do Štramberka II

Krátký update ohledně justičního dění na druhé straně řeky Moravy: do Štrasburku se zjevně nevydají pouze čeští uchazeči o funkci právního asistenta, ale také část slovenských justičních problémů (nověji viz zde, zde či zde). Poté, co se zvolení Štefana Harabína přelilo před Ústavní soud, kde tak nějak vyschlo, tak skupina slovenských soudců podala k 31. 12. 2009 stížnost do Štrasburku. Text stížnosti je k nahlédnutí zde. Představa, že by Evropský soud pro lidská práva vydal předběžné opatření, ve kterém by Š. Harabínovi uložil, aby se zdržel výkonu funkce předsedy Nejvyššího soudu, mě zaujala.

Celý příspěvek

Volba soudce mezinárodního soudu jako právní skutečnost?

V nedávném příspěvku oznámil Jirka Kmec konání výběrového řízení na soudce Evropského soudu pro lidská práva. Gratuluji Ministerstvu spravedlnosti ke snaze o budoucí transparentnější výběr soudců ESLP; doufám, že nastoupeného kurzu se přidrží i výběr soudců lucemburských a že model „oslovování význačných právních pracovišť“ skončí. K výběru soudců mezinárodních soudů si však dovolím vznést evergreenovou otázku: bude rozhodnutí třeba takové (fešné) komise, která zasedne v rámci budoucího výběrového řízení na soudce ESLP, soudně přezkoumatelné?

K těmto úvahám mě inspirovalo nedávné usnesení Ústavního soudu Slovenské republiky. Jedná se o rozhodnutí ze dne 14. května 2009, čj. III ÚS 128/09-25, pracovně si jej dovolím nazvat „Klučka vs. Súdná rada SR“. Usnesení je k dispozici zde, pro pohodlí čtenářů Jiného práva je také přetiskuji níže pod mým úvodním povídáním.

Ústavní stížností brojil dosavadní slovenský soudce Soudního dvora ES, Ján Klučka, proti tomu, že Súdná rada SR na svém zasedání ze dne 9. ledna 2009 zvolila na budoucí funkční období na Soudním dvoře Daniela Švábyho a nepotvrdila pro druhé období jeho. Skutkové pozadí nebudu dále rozebírat, je podrobně popsáno v rekapitulační části rozhodnutí. Dovolím si jenom několik poznámek k jednotlivým aspektům rozhodnutí:

1) Průběh výběru kandidáta v Súdnej rade SR mě zaujal. Rada vycházela z materiálů starých několik let (ze spisů obou kandidátů z roku 2004, kdy se o funkci ucházeli poprvé) a v rámci jednání samotného „Nikto z přítomných členov súdnej rady nemal na kandidátov otázku“. Podíváme-li se na výsledek hlasování (15:1), tak Súdná rada musela mít skutečně o své volbě obdivuhodně jasno.

2) Jak Súdná rada uvedla ve svém podání s ohledem na náležitosti svých rozhodnutí, „Zo žiadneho z vyššie uvedených predpisov nevyplýva, že by rozhodnutia súdnej rady mali byť odôvodnené.“ V tom má Rada patrně pravdu. Fascinuje mě jenom ten styl: instituce, která sebe sama definuje jako něco jiného než „ministerská zvůle“ při státní správě soudů, si v reálném životě počíná stejně mocensky jako samotné ministerstvo, kterému soudy snad alespoň po čase vysvětlí, že rozhodnutí týkající se správy justice je vhodné odůvodňovat (model „Drahokoupilová“?)…

3) Byť tedy Ústavní soud sám konstatuje, že „z dostupných materiálov súdnej rady […] vôbec nevyplýva, že by sa v rámci svojho rokovania po skončení ústnych vystúpení kandidátov vôbec zaobírala odbornými kritériami, ktoré musí splať kandidát na sudcu medzinárodného sodného orgánu, a už vôbec nie ich objektívnym posúdením […]“ a několik dalších „drobností“, jakýkoliv přezkum výstupu hlasování Súdnej rady následně odmítne s tím, že „Uznesenie súdnej rady jako výsledek hlasovania ústavného orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou veřejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného příslušnému ústavnému orgánu […]“. No a právní skutečnost se pojmově neodůvodňuje.

Zajímavá konstrukce; co je to „právní skutečnost veřejného práva ve formě rozhodnutí“, která ale není rozhodnutím, se neodvažuji hádat (a Ústavní soud ji s výjimkou výše uvedeného enunciátu ve svém rozhodnutí dále nerozvádí). Je to ale dost originální výstup, který jistě nalezne odezvu ve všech kruzích, kterým se nelíbí přezkum toho či onoho (již se těším na to, až se dozvím, že ten či onen ministr či prezident republiky vydává právní skutečnosti veřejného práva ve formě rozhodnutí).

4) Idealisty, kteří si bláhově mysleli, že s „právní skutečností veřejného práva ve formě rozhodnutí“ a odmítnutím meritorního přezkumu jízda končí, zklamu. V další části rozhodnutí, jestli jsem jej správně pochopil, Ústavní soud anoncuje, že i přesto, že nemůže přezkoumávat výsledek činnosti daného orgánu, tedy tu právní skutečnost veřejného práva ve formě rozhodnutí, tak přesto je proces k rozhodnutí vedoucí „osobitným druhem konania“. Byť tedy Ústavní soud nepopisuje, o jaký typ řízení se bude jednat, patrně půjde o „(ne!)správní řízení o (ne)vydání právní skutečnosti veřejného práva ve formě rozhodnutí“. No a postup Súdnej rady v této věci Ústavnímu soudu přezkoumávat přísluší.

V závěrečné části rozhodnutí tak Ústavní soud patrně činí: konstatuje, že oba kandidáti (jak Klučka, tak Šváby) jsou natolik kvalitní, že splňují odpovídající požadavky čl. 223 SES a proto bez ohledu na to, kdo z nich byl navržen, tak Súdná rada nemohla pochybit (rozhodnout svévolně), protože jsou oba tak kvalitní. Zda musím uznat, že tento argument je vskutku neprůstřelný: když jsou oba tak jako tak dobří, tak ať už Súdná rada vybere kohokoliv, a to z jakýkoliv důvodů, tak definičně nemůže pochybit. Kdo by chtěl toto tvrzení vyvracet, musel by se začít vozit na osobních kvalitách některého z uchazečů, což je obtížné a nevděčné.

5) Byť se tedy Ústavní soud zabýval detailně výkladem čl. 223 a 224 SES, nezabýval se (alespoň tedy podle odůvodnění svého usnesení) možností předložit předběžnou otázku Soudnímu dvoru ohledně jejich správného výkladu. Ta by bezesporu byla bývala velice zajímavou. Na druhou stranu chápu, že by se Ústavnímu soudu mohlo dostat odpovědi, které by si nepřál…

Níže tedy přetiskuji slíbené usnesení a těším se na vaše názory. Jen pro zpřesnění: nikde ve svém příspěvku netvrdím, že by podobné rozhodnutí Súdnej rady přezkoumatelné být mělo. Pouze říkám, že odůvodnění „rozhodnutí Súdnej rady = právní skutečnost veřejného práva ve formě rozhodnutí, která není rozhodnutím“, kterou soudně přezkoumat nelze, a přitom proces vedoucí k jejímu „vydání“, který nebude správním řízením, přezkoumat lze, mě jako odůvodnění nepřesvědčilo. Chápu obtíže s tím podrobit hlasovací akt soudnímu přezkumu. Ale názor, že všude tam, kde se hlasuje, se pojmově neodůvodňuje, neobstojí (i když by se určitě líbil všem kolektivním správním orgánům, kde rozhodnutí přijímá vícero lidí a o jeho přijetí se hlasuje – od vlády až po různá kolegia, komise na různých úrovních apod.).

V kontextu budoucích českých výběrů:

A) Mělo by být rozhodnutí ministerské komise, která bude formulovat určité doporučení ohledně výběru kandidáta vládě, odůvodněno?

B) Je toto rozhodnutí soudně přezkoumatelné?

C) Pokud ano, kým (jakým soudem)?

D) Bonus: A co usnesení vlády, kterým se na základě rozhodnutí ministerské komise sestaví list tří kandidátů pro Štrasburk, respektive kterým navrhne jednoho kandidáta pro jmenování Radě EU pro Lucemburk?



*****


SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 128/09-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. L. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 4 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 223 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 437 z 9. januára 2009 týkajúcimi sa voľby kandidáta na funkciu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v Luxemburgu a takto
rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. K., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2009 doručená sťažnosť JUDr. J. K. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy, ako aj s čl. 223 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 437 z 9. januára 2009 týkajúcimi sa voľby kandidáta na funkciu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v Luxemburgu (ďalej len „kandidát na funkciu sudcu“).
Sťažovateľ uviedol, že 9. januára 2009 rozhodla súdna rada uznesením č. 437 takto: „... po prerokovaní volieb kandidáta na sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu, bol zvolený kandidát JUDr. D. Š.. Súdna rada Slovenskej republiky na základe volieb navrhuje vláde Slovenskej republiky sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu, JUDr. D. Š..“
Žiadne dôvody (resp. ďalšie dôvody) v označenom rozhodnutí uvedené nie sú. Dôvody tohto rozhodnutia nevyplývajú ani zo zápisnice o rokovaní súdnej rady 9. januára 2009. Podľa obsahu tejto zápisnice (výňatok): „… Podpredsedníčka súdnej rady navrhla, aby súdna rada vypočula kandidátov v časovom limite do 10 minút. K tomuto sa pripojili všetci prítomní členovia súdnej rady.
Týmto sa skončila neverejná časť zasadnutia a začala verejná časť zasadnutia. Kandidáti, ako aj verejnosť boli prizvaní na zasadnutie súdnej rady. ...
JUDr. J. K. si vyžreboval nižšie poradové číslo a tak sa prezentoval ako prvý.
JUDr. J. K. zdôvodnil svoj záujem o pokračovanie v druhom funkčnom období sudcu Európskeho súdneho dvora. V prvom funkčnom období využil tento čas na to, aby sa jazykovo zdokonalil a hlbšie prenikol do matérie medzinárodného práva. Má dobre predpoklady, aby úspešne mohol pôsobiť v druhom funkčnom období. Môže svoje znalosti zužitkovať vo svojom druhom funkčnom období. Všetky štáty EU sa prikláňajú k tejto myšlienke. Význam 2. funkčného obdobia v rámci 6 ročného funkčného obdobia má každý možnosť byť predsedom 3 člennej komory, v rámci 2. funkčného obdobia má možnosť byť predsedom 5 člennej komory. V súčasnej situácii vzhľadom na vzrast počtu sudcov nie všetci sudcovia sú členmi komôr. Druhé členské obdobie je možnosť zvýšenia vplyvu sudcu, ktorý bol menovaný aj v druhom funkčnom období. Tretí dôvod je výklad mandátu ESD, nepovažuje za súčasť mandátu sústredenie sa na súdnu činnosť ako v jednotlivých zoskupeniach, ale aj využívanie technických, materiálnych a finančných možností na sprístupnenie znalostí európskeho práva pre tých, ktorí o to majú záujem. V tomto nasledovaní by rád pokračoval aj ďalej, rád by sa venoval študentom, organizoval konferencie. Pokiaľ ide o výsledky, v životopise uviedol koľkým veciam sa venoval. Toto sú dôvody, pre ktoré sa uchádza o kandidatúru v druhom funkčnom období.
JUDr. D. Š. - od skončenia štúdia na právnickej fakulte je celý život sudcom z povolania, počnúc Obvodným súdom BA III a končiac Najvyšším súdom SR. Štúdiom rôznych oblastí práva boli veľmi dôležitým a cennou prípravou pre vniknutie do komunitárneho práva. Keď sa dnes uchádza o funkciu sudcu Súdneho dvora, vedie ho k tomu dôverná znalosť nielen požiadaviek súdneho dvora. Považuje za dôležité poznať pomery a istý čas trvá, kým o vstupe do tejto funkcie sa získajú poznatky o jeho pôsobení, o technikách. Síce nie je vo vnútri súdneho dvora ako JUDr. K., má tiež možnosť poznať techniku súdneho dvora. Preto uviedol tieto skutočnosti, ktoré považuje za dôležité pred súdnou radou vyzdvihnúť.“
Nikto z prítomných členov súdnej rady nemal na kandidátov otázku. Podpredsedníčka súdnej rady uviedla, že týmto sa končí verejná časť rokovania a členovia súdnej rady uskutočnia tajné hlasovanie.
Súdna rada následne hlasovaním rozhodla, že spomedzi dvoch kandidátov na funkciu sudcu navrhne počtom hlasov za 15 a jedným hlasom, ktorý sa zdržal, vláde Slovenskej republiky na obdobie od 6. októbra 2009 do 6. októbra 2015 ako kandidáta JUDr. D. Š. Sťažovateľ dostal jeden kladný hlas, sedem členov súdnej rady sa zdržalo a osem bolo proti jeho kandidatúre.
Zhodou okolností je v súčasnom období JUDr. J. K., sudcom Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“ alebo „SDES“) a JUDr. D. Š. je sudcom Súdu prvého stupňa ako kandidát na funkciu sudcu, teda súdu nižšieho stupňa.
Sťažovateľ namietal, že postup, ktorý zvolila súdna rada na svojom zasadnutí 9. januára 2009, nerešpektoval ústavne požadované zásady objektivity a odbornosti, v dôsledku čoho je jeho výsledkom svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie, ktoré je v rozpore s čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy. Postup súdnej rady sa ocitol v nesúlade aj s viacerými medzinárodnými dohovormi. Arbitrárnosť rozhodnutia súdnej rady vyplýva z toho, že nemá žiadnu oporu v objektívnom hodnotení tých podmienok (náležitostí), ktoré musí spĺňať každý kandidát na funkciu sudcu. Ich stanovenie nie je vecou voľnej úvahy súdnej rady, pretože je určené jednotne pre všetkých sudcov SDES v čl. 223 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva“). Bolo preto povinnosťou súdnej rady pri voľbe kandidáta za takéhoto sudcu zaoberať sa týmito podmienkami, objektívne ich zhodnotiť, a až (a výlučne) na základe takéhoto hodnotenia rozhodnúť o kandidátovi na sudcu SDES za Slovenskú republiku. Podľa názoru sťažovateľa len takéto rozhodnutie spĺňa kritéria riadneho, kvalifikovaného a objektívneho výberu kandidátov, pretože zohľadňuje požiadavky čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Napadnutý postup súdnej rady možno preto hodnotiť aj ako porušenie tohto článku Zmluvy, lebo je nesporné, že rozhodnutie o slovenskom kandidátovi na funkciu sudcu, ktorému nepredchádzalo posúdenie predpokladov, splnenie ktorých sa požaduje v rámci všeobecnej a stabilizovanej praxe členských štátov Európskej únie, je v zjavnom protiklade s vôľou európskeho zákonodarcu, pričom na vysvetlenie takéhoto postupu súdnej rady neexistuje žiadny rozumný dôvod.
Je tomu tak preto, že z dostupných materiálov súdnej rady (text jej rozhodnutia a výňatky zo zápisnice) vôbec nevyplýva, že by sa v rámci svojho rokovania po skončení ústnych vystúpení kandidátov vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu medzinárodného súdneho orgánu, a už vôbec nie ich objektívnym posúdením vo vzťahu ku každému z kandidátov. Potom, ako kandidáti skončili svoje ústne vystúpenia, súdna rada pristúpila okamžite k hlasovaniu. Z toho jednoznačne vyplýva, že rozhodnutiu súdnej rady z 9. januára 2009 predchádzalo „konanie“, v ktorom absentovalo akékoľvek odborné a objektívne zhodnotenie požadovaných predpokladov uchádzačov na kandidáta na funkciu sudcu medzinárodného súdneho orgánu. Z tohto dôvodu sťažovateľ v ďalšom navrhuje jeho zrušenie.
Okrem toho, z postupu súdnej rady je zjavné, že žiadnym spôsobom nechcela objektivizovať poznatky o uchádzačoch na kandidáta, lebo neurobila ani to, čo by bolo základnou povinnosťou pri sudcoch všeobecných súdov (pozri čl. 15 a nasl. zásad výberového konania), t. j. nevyžiadala si žiadne objektívne informácie zo SDES o osobe sudcu J. K., ani zo Súdu prvého stupňa o osobe sudcu D. Š. Dôkazom pre toto tvrdenie je samotné znenie napadnutého rozhodnutia - uznesenia č. 437, v ktorom nie je nič okrem konštatovania, ktorý z dvoch uchádzačov bol zvolený za kandidáta.
Postup súdnej rady je tiež v protiklade s čl. 255 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „Zmluva o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy“). Slovenská republika ratifikovala Lisabonskú zmluvu 20. mája 2008. Na jej základe sa do procesu výberu kandidátov na sudcov Európskeho súdneho dvora včlenil sedemčlenný výbor odborníkov „na účely poskytnutia stanoviska k vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta“. Vznikom tohto výboru sa sleduje posilnenie odbornosti kandidátov na sudcov SDES, a je preto namierený aj voči kandidátom, „vhodnosť“ či odbornosť ktorých nebola vo vnútroštátnom procese (z najrozličnejších dôvodov) objektívne a dostatočne posúdená. Hoci Lisabonská zmluva ešte nevstúpila do platnosti, Slovenská republika ju už ratifikovala, a tým na seba zobrala záväzok nekonať proti jej predmetu a účelu. Je zrejmé, že postup súdnej rady, v ktorom absentuje objektívne a odborné posúdenie kvalít kandidáta na funkciu sudcu, je v rozpore s požiadavkou zvýšenia odbornosti sudcov tohto súdneho orgánu.
Objektivizovaný postup súdnej rady nemôže nahradiť to, že si vyžiadala od uchádzačov podklady podľa § 27g zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“), pretože z nich nevyplýva žiaden relevantný údaj a všetky sú proti zmyslu čl. 223 ods. 1 Zmluvy (napríklad 5 rokov výkonu právnickej profesie) a nepostačujú tiež na to, aby sa zabezpečil reálny prístup uchádzača k verejnej funkcii tak, ako to určuje čl. 30 ods. 4 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že postup súdnej rady pri voľbe slovenského kandidáta na funkciu sudcu sa ocitol v rozpore s čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s platnými medzinárodnými dohovormi a prístupom, ktorý (pokiaľ ide o voľbu sudcov medzinárodných súdnych orgánov) prináša Lisabonská zmluva.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie, uznesením rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia súdnej rady č. 437 z 9. januára 2009, ako aj o odklade vykonateľnosti na neho nadväzujúceho uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 32 zo 14. januára 2009 o schválení JUDr. D. Š. ako kandidáta na funkciu sudcu a následne, aby vydal vo veci tento nález:
„Súdna rada Slovenskej republiky svojím postupom a uznesením č. 437 z 9. januára 2009, ktorým konštatuje, že bol zvolený kandidát na funkciu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu, JUDr. D. Š. porušila článok 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 30 ods. 4, a čl. 141a ods. 4 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 223 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.
Toto uznesenie sa zrušuje a vec sa vracia na opätovné prerokovanie Súdnej rade Slovenskej republiky.
Súčasne sa zrušuje uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 32 zo 14. januára 2009, ktorým bol D. Š. schválený za kandidáta Slovenskej republiky na sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v Luxemburgu ako rozhodnutie nadväzujúce na postup a uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 437 z 9. januára 2009.“
Na základe výzvy ústavného súdu z 18. februára 2009 sa k sťažnosti vyjadrila súdna rada v stanovisku z 1. apríla 2009 schválenom na jej zasadnutí konanom 7. apríla 2009 uznesením č. 523. V stanovisku sa uvádza: „K podaniu sťažovateľa predovšetkým treba uviesť, že postavenie Súdnej rady SR, jej pôsobnosť a spôsob jej rokovania vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky (zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zákonov, ďalej zo zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj z jej Rokovacieho poriadku prijatého a účinného dňom 15. novembra 2005. Súdna rada je ústavný orgán verejnej moci, ktorý reprezentuje nezávislosť súdnictva voči ostatným orgánom verejnej moci.
Zo žiadneho z vyššie uvedených predpisov nevyplýva, že by rozhodnutia súdnej rady mali byť odôvodnené. Tak ako uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, prípadne uznesenia vlády Slovenskej republiky neobsahujú odôvodnenia, nemusí ho obsahovať ani uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky; na prijatie jej uznesenia je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov (čl. 141a ods. 5 Ústavy SR, § 6 ods. 6 zákona č. 185/2002 Z. z., článok ods. 1, ods. 2 Rokovacieho poriadku SR). V danom prípade sa hlasovania zúčastnilo 16 členov; za kandidáta D. Š. hlasovalo 15 členov a za kandidáta J. K. 1 člen.
Takýmto spôsobom sa v Súdnej rade SR rozhodovalo aj v roku 2004, kedy Súdna rada SR uskutočnila voľby kandidátov na sudcu Európskeho súdneho dvora a sudcu Súdu prvého stupňa v Luxemburgu. Ak by sa malo dospieť k záveru, že námietka sťažovateľa je v tomto smere dôvodná, súčasne by to znamenalo aj spochybnenie predchádzajúcej voľby, ako aj všetkých doterajších uznesení vydaných Súdnou radou SR.
Zasadnutie Súdnej rady SR dňa 9. 1. 2009, na ktorom sa uskutočnila voľba kandidáta na sudcu Európskeho súdneho dvora prebehlo v súlade s platným vnútroštátnym poriadkom a medzinárodnými dohovormi. Rovnaký postup bol zachovaný aj v prípade volieb uskutočnených v roku 2004, ktorých výsledkom bolo uznesenie Súdnej rady SR č. 331 zo 16. februára 2004, ktorým súdna rada navrhla vláde SR kandidáta J. K. za sudcu Európskeho súdneho dvora a D. Š. za sudcu Súdu prvého stupňa.
Námietky sťažovateľa smerujúce k arbitrárnosti uznesenia č. 437 z 9. 1. 2009 nie sú opodstatnené. Obaja kandidáti sú osobnosti v odbornej právnickej verejnosti uznávané, teda známe aj členom Súdnej rady Slovenskej republiky. Obaja kandidáti, bez akýchkoľvek pochybností sú osoby, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v Slovenskej republike na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií, tak ako to upravuje čl. 223 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Členovia súdnej rady mali okrem podkladov vyžiadaných od uchádzačov podľa § 27g zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky k dispozícii aj celý spisový materiál z volieb kandidátov na sudcov Európskeho súdneho dvora a Súdu prvého stupňa konaných v roku 2004. Keďže J. K. a D. Š. boli kandidátmi aj vo voľbách konaných v roku 2004, súdna rada sa oboznámila aj s podkladmi, na základe ktorých boli práve títo dvaja kandidáti Súdnou radou SR navrhnutí vláde SR v roku 2004. Zo žiadneho predpisu, a to ani medzinárodných zmlúv nevyplýva povinnosť vyžiadať si podklady od konkrétne určeného subjektu, teda ani európskych súdnych organizácií ako to sťažovateľ argumentuje. Rovnako žiadnym predpisom nie je upravená doba, počas ktorej má trvať neverejné zasadnutie súdnej rady nasledujúce po vypočutí kandidátov.
Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľa uvedenými v ústavnej sťažnosti, navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 223 ods. 1 Zmluvy sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva, sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov.
Podľa čl. 224 ods. 2 Zmluvy členovia Súdu prvého stupňa sa vyberajú spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií. Sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov. Členovia súdu sú čiastočne obmeňovaní každé tri roky. Členovia súdu, ktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní znova.
Podľa čl. 255 ods. 1 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy zriadi sa výbor na účely stanoviska k vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta na Súdnom dvore a Všeobecnom súde predtým, ako vlády členských štátov vykonajú vymenovania uvedené v čl. 253 a čl. 254.
Podľa čl. 255 ods. 2 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy výbor sa skladá zo siedmich osôb vybraných spomedzi bývalých členov Súdneho dvora a Všeobecného súdu, členov aj vyšších vnútroštátnych súdnych orgánov a uznávaných odborníkov v oblasti práva, pričom jedného navrhne Európsky parlament. Rada prijme upravujúce pravidlá činnosti výboru a rozhodnutie, ktorým sa vymenúvajú jeho členovia. Uznáša sa na základe iniciatívy Súdneho dvora.
Podľa čl. 253 ods. 1 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva, sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov po porade s výborom uvedeným v čl. 255 na obdobie šiestich rokov.
Podľa čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve [uverejnenom v Zbierke zákonov ako oznámenie ministra zahraničných vecí č. 15/1988 Zb. (ďalej len „Viedenský dohovor“)] štát je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť predmet a účel zmluvy ak... v dobe, ktorá predchádza nadobudnutiu platnosti zmluvy, vyjadril svoj súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a to za podmienky, že nadobudnutie platnosti zmluvy nie je neprimerane odďaľované.
Podľa čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy do pôsobnosti súdnej rady patrí... predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch...
Podľa § 27g zákona o súdnej rade:
Návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej rade podať
a) člen súdnej rady,
b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky,
c) stavovská organizácia sudcov,
d) iná stavovská právnická organizácia (ods. 1).
Za kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana, ktorý
a) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole v zahraničí,
b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,
c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,
d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie sudcu,
e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebo skúšku komerčného právnika a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax (ods. 2).
Návrh na kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa podáva súdnej rade. Návrh obsahuje
a) meno, priezvisko, akademický titul kandidáta, dátum narodenia, profesionálny životopis kandidáta preukazujúci splnenie podmienok podľa odseku 2, dátum a podpis navrhovateľa,
b) doklad o tom, že kandidát zložil odbornú justičnú skúšku, advokátsku skúšku, prokurátorskú skúšku alebo odbornú skúšku komerčného právnika a že aspoň päť rokov vykonával právnickú prax,
c) písomný súhlas kandidáta s kandidatúrou,
d) v prípade návrhu podľa odseku 1 písm. c) a d) aj doklad o prerokovaní návrhu v príslušných orgánoch.
Na návrhy, ktoré nemajú všetky náležitosti ustanovené týmto zákonom, sa neprihliada (ods. 3).
Pri voľbe kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa primerane použijú ustanovenia § 6 ods. 7, § 27a ods. 3 a § 27b až 27e (ods. 4).
Pri návrhoch podľa odsekov 1 a 2 môže súdna rada kandidátov vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaň v tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov súdnej rady. Na opakované a nové hlasovanie o návrhoch sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3 a § 27d (ods. 5).
Podľa § 6 ods. 7 zákona o súdnej rade člen súdnej rady, ktorý je kandidátom vo voľbe, nemá právo hlasovať na tejto voľbe, ak sa o zvolenie do tej istej funkcie uchádza aspoň jeden ďalší kandidát, ktorý nie je členom súdnej rady.
Podľa § 27a ods. 3 zákona o súdnej rade deň a čas konania volieb vyhlasuje predseda súdnej rady najneskôr 45 dní pred ich konaním. Predseda súdnej rady oznámi všetkým navrhovateľom vyhlásenie volieb s výzvou na predloženie kandidátov... v lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení volieb.
Podľa § 27b zákona o súdnej rade kandidáti... majú právo zúčastniť sa na zasadnutí súdnej rady, na ktorom sa konajú voľby... Predseda súdnej rady zabezpečí doručenie pozvánky kandidátom na zasadnutie súdnej rady najneskôr sedem dní predo dňom konania volieb (ods. 1).
Súdna rada vytvorí pre všetkých kandidátov... rovnaké podmienky na prezentáciu svojej osoby a svojej predstavy o pôsobení vo funkcii... (ods. 2).
Podľa § 27c zákona o súdnej rade o priebehu a výsledkoch volieb sa vyhotoví zápisnica, v ktorej sa uvedie najmä
a) celkový počet členov súdnej rady, ktorí mali právo voliť,
b) počet hlasov členov súdnej rady odovzdaných pre jednotlivých kandidátov,
c) poradie kandidátov podľa počtu získaných hlasov členov súdnej rady (ods. 1).
Výsledky volieb sa vyhlasujú na zasadnutí súdnej rady, na ktorom sa voľba... vykonala (ods. 2).
Ak žiadny z kandidátov... nezíska nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých členov súdnej rady a na voľbe sa zúčastnili viac ako dvaja kandidáti, vykoná sa na tom istom zasadnutí súdnej rady opakovaná voľba. Na opakovanej voľbe sa zúčastnia kandidáti, ktorí vo voľbe získali najväčší počet hlasov a druhý najväčší počet hlasov (ods. 3).
Sťažovateľ namietal, že postup súdnej rady pri voľbe kandidáta za Slovenskú republiku na funkciu sudcu uskutočnenej 9. januára 2009 bol v rozpore s čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s platnými medzinárodnými dohovormi [Zmluvou s čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru v spojení s čl. 255 ods. 2 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy], pretože nerešpektoval ústavne požadované zásady objektivity a odbornosti, v dôsledku čoho je jeho výsledkom svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie. Arbitrárnosť rozhodnutia súdnej rady vyplýva z toho, že nemá žiadnu oporu v objektívnom hodnotení tých podmienok (náležitostí), ktoré musí spĺňať každý kandidát na funkciu sudcu v zmysle čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Ich stanovenie nie je vecou voľnej úvahy súdnej rady. Bolo preto povinnosťou súdnej rady pri voľbe kandidáta za takéhoto sudcu zaoberať sa týmito podmienkami, objektívne ich zhodnotiť a až (a výlučne) na základe takéhoto hodnotenia rozhodnúť.
Z dostupných materiálov súdnej rady (z textu jej rozhodnutia a zo zápisnice) vôbec nevyplýva, že by sa v rámci svojho rokovania po skončení ústnych vystúpení kandidátov vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu medzinárodného súdneho orgánu, a už vôbec nie ich objektívnym posúdením vo vzťahu ku každému z kandidátov. Dôkazom pre toto tvrdenie je samotné znenie napadnutého rozhodnutia - uznesenia č. 437, v ktorom nie je nič okrem konštatovania, ktorý z dvoch uchádzačov bol zvolený za kandidáta.
Postup súdnej rady podľa sťažovateľa je tiež v protiklade s účelom a zmyslom čl. 255 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy, ktorý sleduje posilnenie odbornosti kandidátov na sudcov SDES, čo je porušením čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu, ako na to správne poukazuje aj sťažovateľ, vyplýva, že pod pôsobnosť čl. 30 ods. 4 ústavy zaručujúceho základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok spadajú aj verejné funkcie sudcov všeobecných súdov (I. ÚS 62/06) vrátane funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 5/03), ako aj funkcie sudcov medzinárodných súdnych organizácií, na ktoré sú kandidáti menovaní (volení) za Slovenskú republiku (IV. ÚS 23/04).
Z judikatúry ústavného súdu však taktiež vyplýva, že súdna rada ako ústavný orgán verejnej moci zabezpečujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu rozhoduje v rámci výkonu svojej pôsobnosti vrátane pôsobnosti podľa čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy uznesením, na prijatie ktorého je podľa čl. 141a ods. 5 ústavy potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Podľa § 6 ods. 8 písm. e) zákona o súdnej rade hlasovanie súdnej rady je verejné; to neplatí, ak súdna rada rozhoduje o návrhu na... voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne.
Uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania ústavného orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému ústavnému orgánu, v danom prípade vláde Slovenskej republiky. Nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného správneho prípadne súdneho orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania). V danom prípade ide o osobitný druh konania.
Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov, ako aj voľby kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu (mutatis mutandis III. ÚS 79/04).
Uvedené skutočnosti vylučujú, aby ústavný súd konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia súdnej rady (sťažovateľom napadnutého uznesenia č. 437 z 9. januára 2009) z dôvodu absencie odôvodnenia výsledku tajnej voľby vykonanej súdnou radou ako kolektívnym orgánom.
Z uvedených skutočností však na druhej strane nemožno vyvodiť záver, že by postup a rozhodnutie súdnej rady v súvislosti s voľbou kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, nebolo limitované ústavnou a zákonnou úpravou, prípadne, že by súdna rada disponovala v uvedených prípadoch neobmedzenou voľnou úvahou bez povinnosti rešpektovať relevantné právne kritériá týkajúce sa dotknutých sudcovských funkcií v medzinárodných súdnych orgánoch, ako aj samotného procesného postupu súdnej rady v procese navrhovania a voľby kandidátov na tieto funkcie.
V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody (mutatis mutandis II. ÚS 5/03).
Súdna rada mala preto povinnosť uplatniť kritériá a požiadavky vyplývajúce z ustanovenia čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 223 ods. 1 Zmluvy aj pri sťažovateľom napadnutej voľbe kandidáta za Slovenskú republiku na funkciu sudcu a v tomto kontexte ústavne súladným spôsobom aplikovať príslušnú právnu úpravu.
Z obsahu sťažnosti, z obsahu zápisnice súdnej rady z 9. januára 2009 ani z jej uznesenia č. 437 z toho istého dňa, týkajúcich sa voľby kandidáta na funkciu sudcu, nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod, aby ústavný súd v rámci konania o veci samej preskúmaval postup súdnej rady v tejto veci, pokiaľ ide o rešpektovanie citovanej právnej úpravy, predovšetkým z hľadiska vytvorenia rovnakých podmienok pre jednotlivých kandidátov uchádzať sa o funkciu sudcu vrátane možnosti byť vypočutý súdnou radou, a tým osobne vplývať na jej členov v prospech jeho voľby.
Sťažovateľ nenamietal, že by postup súdnej rady vo fáze navrhovania kandidátov až po ich vypočutie súdnou radou založil nerovnosť v prístupe k verejnej funkcii. Ťažisko jeho argumentácie sa sústredilo na tvrdenú absenciu objektívneho hodnotenia relevantných podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na funkciu sudcu v zmysle čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Podľa sťažovateľa je otázne, či sa súdna rada vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu medzinárodného súdneho orgánu, a či ich 9. januára 2009 objektívne posúdila vo vzťahu ku každému z uchádzačov. Okrem argumentu o absencii odôvodnenia uznesenia č. 437 z 9. januára 2009, ktorý ústavný súd z dôvodov už uvedených nepovažuje za opodstatnený a dostatočný, opiera sťažovateľ svoje závery o skutočnosť, že súdna rada si nevyžiadala žiadne informácie zo Súdneho dvora o osobe sudcu J. K. ani zo Súdu prvého stupňa o osobe sudcu D. Š.
Súdna rada vo vzťahu k tejto argumentácii uviedla, že disponovala poznatkami o osobách uchádzačov, pretože posudzovaním ich odborných kvalít sa zaoberala už v roku 2004 v súvislosti s predchádzajúcou voľbou kandidátov na funkcie zastávané nimi v súčasnosti na Súdnom dvore a na Súde prvého stupňa. Pri voľbe konanej 9. januára 2009 disponovala okrem podkladov vyžiadaných od uchádzačov podľa § 27g zákona o súdnej rade aj podkladmi získanými v súvislosti s voľbou zo 16. februára 2004, na základe ktorej bol sťažovateľ navrhnutý vláde Slovenskej republiky za kandidáta na post sudcu Súdneho dvora a JUDr. D. Š. za kandidáta na post sudcu Súdu prvého stupňa. Podľa názoru súdnej rady: „Obaja kandidáti, bez akýchkoľvek pochybností sú osoby, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v Slovenskej republike na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií, tak ako to upravuje čl. 223 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“
Citovaný záver súdnej rady považuje ústavný súd za objektívny a správny. Pokiaľ ide o osobu JUDr. D. Š., považuje ústavný súd za dostatočné poukázať na skutočnosť, že ide o kariérneho sudcu s dlhoročnou praxou, ktorý vykonával sudcovskú funkciu prakticky na všetkých stupňoch súdov v Slovenskej republike. Od 9. novembra 1993 do 31. októbra 1999 bol členom Európskej komisie pre ľudské práva. Od 22. januára 2000 do 30. apríla 2004 vykonával funkciu sudcu ústavného súdu a od mája 2004 vykonáva funkciu sudcu Súdu prvého stupňa v Luxemburgu.
JUDr. J. K. je univerzitným profesorom a významnou osobnosťou v oblasti medzinárodného práva. V tomto smere považuje ústavný súd za dostatočné poukázať na jeho pôsobenie v Benátskej komisii pre demokraciu prostredníctvom práva, vo Viedenskom centre pre predchádzanie medzinárodným konfliktom, či v Stálom arbitrážnom súde v Haagu. Od 21. januára 1993 do 30. apríla 2004 vykonával funkciu ústavného sudcu a od mája 2004 pôsobí ako sudca SDES.
V daných súvislostiach považuje ústavný súd za významné, že ustanovenia čl. 223 ods. 1 a čl. 224 ods. 2 Zmluvy vymedzujú kritériá kladené na funkciu sudcu a funkciu sudcu Súdu prvého stupňa obdobným, resp. porovnateľným spôsobom, v zmysle požiadavky, aby išlo o osoby poskytujúce záruku úplnej nestrannosti a spĺňajúce predpoklady na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií.
V oboch prípadoch je podmienkou vymenovania do funkcie sudcu vzájomná dohoda vlád všetkých štátov Európskej únie a Európskych spoločenstiev o akceptácii navrhovaného kandidáta.
Pokiaľ teda súdna rada volila 9. januára 2009 kandidáta na funkciu sudcu spomedzi uvedených dvoch osobností, konala tak v situácii, keď na základe ich predchádzajúcej voľby v roku 2004 bola ich kandidatúra vládami členských štátov Európskej únie a Európskych spoločenstiev akceptovaná na základe porovnateľných kritérií vyplývajúcich z čl. 223 ods. 1 a čl. 224 ods. 2 Zmluvy.
Za daných okolností skutočnosť, že si súdna rada nežiadala hodnotenia uvedených uchádzačov (čo jej relevantná právna úprava neukladá, pričom súdna rada disponovala aj údajmi o uchádzačoch získanými v súvislosti s predchádzajúcou voľbou z roku 2004), ani neviedla obsiahlu diskusiu o kvalitách uvedených osobností pred samotným aktom tajnej voľby, nemožno považovať za prejav arbitrárnosti postupu súdnej rady.
Vysoké odborné kvality a relatívna vyrovnanosť oboch uchádzačov vylučujú podľa názoru ústavného súdu záver, že by súdna rada pri svojom rozhodovaní prekročila medze dovolenej úvahy, ktorú jej právna úprava pre účely voľby kandidáta na funkciu sudcu poskytuje, čo vylučuje záver o jej svojvoľnom postupe alebo rozhodnutí, t. j. o porušení sťažovateľom označených ustanovení ústavy a relevantných medzinárodných zmlúv.
Z rovnakých dôvodov nemožno postup a rozhodnutie súdnej rady týkajúce sa predmetnej veci považovať za rozporné s účelom čl. 255 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy, ak navyše sťažovateľom napádané právne skutočnosti (označené ako zásah do jeho základných práv) žiadnym spôsobom nevylučujú oprávnenie vlád členských štátov Európskej únie a Európskych spoločenstiev posúdiť odborné kvality kandidáta navrhnutého vládou Slovenskej republiky na post sudcu SDES.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu uvedeného vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v dôsledku čoho sa už nezaoberal ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti (návrhmi na odklad vykonateľnosti uznesení súdnej rady a vlády v posudzovanej veci), pretože rozhodovanie o týchto návrhoch stratilo opodstatnenie.
K tomuto rozhodnutiu sa pripája súhlasný názor sudcu Ľubomíra Dobríka.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009

Celý příspěvek

Kristián Csach: další příspěvek na téma podivně podobných textů

Post na téma plagiarismu, který jsem zde nedávno uveřejnil, toho přinesl hodně... Jedním z jeho (alespoň podle mne) pozitivních přínosů byla skutečnost, že mi náš slovenský kolega Kristián Csach zaslal úvahu na téma učení o (pravdě)podobnosti právnických textů a svá teoretická bádání podložil velice reálnými ukázkami, takže si čtenáři mohou udělat plastický obrázek, jak podobné dvě právnické knihy někdy mohou být...

Nyní již předávám slovo doktoru Csachovi:

Učenie o (pravde)podobnosti právnických textov

Varovanie:

Učenie o (pravde)podobnosti môže ohroziť kvalifikačný rast a pohodový duševný vývoj jeho stúpencov. Ale ako povedal neznámy klasik, priekopník aviatiky tesne pred tým ako skonal po nevydarenom pokuse o vzlietnutie: „obete sú nutné“.

Minulý týždeň sa dramaticky rozvírili stojaté vody právnoakademickej obce. A obe mienkotvorné platformy (Jiné právo a LeBlog) reagovali na prípad vzácnej a zvláštnej podobnosti dvoch textov. Do zákopovej vojny sa zapojilo množstvo bojovníkov a diskusia sa zvrtla do rôznych rozmerov. Jeden ale chýbal. Technický, bez nárokov na etickosť. Preto cítime potrebu poukázať na učenie o pravdepodobnej podobnosti právnických textov, skrátene označované ako učenie o (pravde)podobnosti.

Učenie o pravdepodobnej podobnosti vychádza z niekoľkých zásad a používa osobitné inštrumentárium a vlastnú klasifikáciu. Pri štúdiu pravdepodobnej podobnosti je potrebné mať k dispozícii vždy aspoň 2 objekty posudzovania. Nemusíme vedieť, kto je autorom a kto napodobňovateľom. To je pre štúdium podobnosti nepodstatné. Cieľom učenia o podobnosti nie je recenzovanie publikácie, ani napísanie posudku, či získanie podkladu pre morálne ohrdnutie. Učenie je tak meditáciou oprostenou od morálneho či etického balastu, čo znamená, že sa zaraďuje medzi klasické právne disciplíny mimo dobra a zla na jednej strane a typografiou na strane druhej. Niektorí stúpenci tohto učenia sa síce nebránia použitiu metód učenia o podobnosti aj v rámci rôznych recenzentských konaní, považujú to však iba za reflex, prípadne vedľajší a zástupný význam tohto učenia. Štúdium podobnosti je preto skúmaním textu, nie jeho pôvodcovstva. Odkazy tu uvedené je preto potrebné posudzovať iba ako materiál na priblíženie učenia o (pravde)podobnosti.

Pre dnešný náčrt a priblíženie učenia sme vybrali za objekty skúmania: tretie vydanie jednej z najznámejších (českých) učebníc obchodného práva z r. 2003 a (slovenskú) publikáciu z r. 2006. Používame vzorku bez nároku na reprezentatívnosť, určite by sme mohli vybrať aj ľubovoľne inak.

1. Podobnosť bežná alebo inšpirácia (priblíženie prvé)
V prvom kroku je potrebné zistiť všeobecnú podobnosť porovnávaného. Samozrejme sa chceme vyvarovať porovnávaniu neporovnateľného (Nutno ale dodať, že určitý prúd v učení dokonca s úspechom aplikoval učenie aj na prípady zdanlivo neporovnateľného, a teraz sa venuje najmä týmto prípadom). Podskupinou bežnej podobnosti je podobnosť štrukturálna – podobnosť štrukturovania textu, alebo výstavby myšlienkového postupu a spracovania problematiky. Štrukturálna podobnosť zjednodušuje proces vnímania práce a často je dôsledkom ustálenosti myšlienkových pochodov a snahy o logické vybudovanie textu. Bežná podobnosť je predpokladom a základným východiskom učenia o (pravde)podobnosti, ale súčasne je aj základom pre rozumnú vedeckú výmenu názorov. Už po zbežnom zhliadnutí obsahu je možné skonštatovať, že skúmané publikácie sú si vo všeobecnosti podobné (resp. v relevantnej časti), nakoľko popisujú podobnú matériu. Odkaz nepovažujeme za potrebný. Pristúpme preto k druhému priblíženiu.

2. Podobnosť kvalifikovaná (priblíženie druhé)
Podstatou kvalifikovanej podobnosti je podobnosť skúmaných textov v miere konvergujúcej k zhodnosti, v neodborných kruhoch nesprávne označovaná slovným spojením „ako vajce vajcu“. Kvalifikovaná podobnosť sa skúma komplexným posudzovaním skúmaných zdrojov, alebo aspoň námatkovou kontrolou (najlepšie po x-stranách). Príkladom z analyzovaného textu môže byť po náhodnej a zbežnej kontrole (nedávajúcej záruku komplexného posúdenia) toto, toto, toto, toto alebo toto. Ak vidíme, že sme zvolili vzorky vyznačujúce sa dostatočnou mierou kvalifikovanej podobnosti, môžeme pristúpiť k ďalšiemu skúmaniu a tretiemu priblíženiu.

3. Podobnosť so zmenenou alebo zvýraznenou perspektívou (priblíženie tretie)
S podobnosťou kvalifikovanou súvisí aj podobnosť so zmenenou alebo zvýraznenou perspektívou. Pokiaľ v prvej situácii dochádza iba k podobnosti dvoch textov, tak v rámci podobnosti so zmenenou, alebo zvýraznenou perspektívou dochádza k zvýrazneniu subjektu pisateľa textu a jeho prínosu, napríklad dodatkom: „podľa môjho/nášho názoru“, alebo v sofistikovanejšej podobe ako „podľa môjho/nášho právneho názoru“ (podobnosť so znením § 243d Občianskeho súdneho poriadku o záväznosti právneho názoru je náhodná). Zmätenie čitateľa je tým znásobené a ten často bez dlhšieho štúdia nevie komu má myšlienku pripísať. Príkladom z nášho výberu môže byť napríklad toto alebo toto. Radikálny prúd učenia o (pravde)podobnosti vysvetľuje podobnosť so zmenenou perspektívou pravdepodobným psychologickým stotožnením (o)pis(ov)ateľa so zdrojom takým spôsobom, že percepcia preváži nad reflexiou (tento stav je psychologickou hantírkou označovaný ako stav bytostného pohltenia myšlienkou vedúci k prelínaniu medzi ego a alter ego). Pre takýto záver však potrebujeme preveriť, kto je skutočným pôvodcom myšlienky, čím opúšťame čisté učenie o (pravde)podobnosti, a preto toto vysvetlenie nie je v rámci učenia prijímané všeobecne.

4. Podobnosť „Lost in translation“ (priblíženie štvrté)
Podobnosť pracovne nazvaná „Lost in translation“ je pravdepodobne vedľajším výsledkom snahy o kreatívnu prácu so zdrojmi. Vystopovať sa dá tak pri podobnosti kvalifikovanej, ako aj pri podobnosti so zmenenou perspektívou v prípade, keď inak podobné texty prinášajú v špecifickej drobnosti určité nóvum.

5. Podobnosť konštruktívna (priblíženie piate)
Podobnosť konštruktívna sa objavuje pri kreatívnom spracovaní pôvodného textu, keď na pôvodnú myšlienku je naviazaná jedna alebo aj viac dodatočných myšlienok (nie iba viet), prípadne zmenou textu dochádza k vedomému vneseniu iných myšlienok do pôvodného textu. Pre stúpencov učenia o podobnosti predstavuje práve podobnosť „Lost in translation“ spolu s podobnosťou konštruktívnou najvýznamnejší predmet záujmu, nakoľko dáva priestor pre interpretáciu a siahodlhé analýzy porovnávaných textov. Z posudzovaného textu je to napríklad toto alebo toto. V prvom príklade preto môžeme skúmať, či pojem „jednostranné obchody“ (bežne je za jednostranné obchody považovaná situácia kedy je na jednej strane podnikateľ a na druhej strane nepodnikateľ) zodpovedá pojmu „adhézne zmluvy“ (teda označeniu diktovaných, vopred pripravených korpusov zmluvných klauzúl), najmä ak ich pred tým autor rozlišoval (s. 37 a 49). V druhom prípade sa môžeme zamerať na jemné významové odchýlky medzi „rozlišovaním“ a „stratifikáciou“ a hľadať v nich ukrytý odkaz, vyhradený iba vnímaniu naozaj pozorného čitateľa. Medzi stúpencami učenia sa za rozlišovacie kritérium medzi podobnosťou „Lost in translation“ a podobnosťou konštruktívnou v zásade (nie však výlučne a jednohlasne) považuje miera vedomosti (o)pis(ov)ateľa o svojom konaní a s tým spojená intencionalita. Konštruktívnej podobnosti je v právnickej obci pomenej, a nachádza sa najmä v rámci tzv. umeleckého prekladu. Odkaz prenecháme iným (na výslovnú žiadosť dodáme, za výborný učebnicový príklad považujeme Hviezdoslavov preklad Fausta).

Záver:
Ako sme povedali, na účely štúdia (pravde)podobnosti nie je potrebné vedieť, kto je autor, a kto opisuje. Cieľom je poukázať na podobnosť, nie na opisovanie, a preto prísna regula učenia nedovoľuje stúpencom vynášať hodnotové súdy. Autor týchto riadkov patrí k umierneným stúpencom učenia a je toho názoru, že väčšina podobnosti je neúmyselná, keďže právni akademici majú načítané množstvá textu rôznych autorov a aj v dobrej viere niekedy zaktivizujú formuláciu, ktorú pasívne nasali počas štúdia. Napriek tomu dodajme, že aktivistický čitatelia by pred akýmkoľvek názorovým, hodnotovým alebo právnym súdom mali siahnuť k použitej literatúre objektov skúmania, preto ho pridávame tu a tu, v analyzovanej českej publikácii je v zozname použitej literatúry z 98 kníh a 76 článkov, vospolok anglickej, českej a nemeckej proveniencie iba jediný slovenský článok (Š. Luby, r. 1969), preto považujeme odkaz za zbytočný.

Nech čitateľ týchto riadkov preto nepovažuje tento post za pokus o posúdenie (či nebodaj zníženie) kvality a vedeckého prínosu niektorej z uvedených publikácii. Na to sú recenzie, ktorých je na objekty skúmania v právnických periodikách dostatok. Obidve publikácie predstavujú mimoriadne podnetné diela, obe sú študentmi využívané, pričom ich voľba je naviac zvýrazňovaná jazykovými preferenciami študenta. Určitý prienik porovnávaných publikácií určite nevyčerpáva celú matériu v nich obsiahnutú a tak predstavujú prínos aj pre vedeckú obec mimo stúpencov učenia o (pravde)podobnosti (napríklad také procesnoprávne implikácie niektorých inštitútov, alebo súvislosti so spotrebiteľskoprávnou ochranou účastníkov zmluvy nepochybne rozšírili obzory poznania).

Matériu mimo ukázaného prieniku by pravdepodobne bolo možné podrobiť učeniu o (pravde)podobnosti, pričom by bolo možné – a na to, ako na zlepšovací návrh pro futuro, nesmieme zabúdať – rozšíriť rozsah porovnávania aj o iné právne texty (niektorí stúpenci navrhujú dôvodovú správu k návrhu zákona, neskôr vydaného pod č. 150/2004 Z.z.).

Noví stúpenci učenia určite majú dostatok priestoru pre vlastné výskumy s potenciálom získania podpory z grantových agentúr, ktoré majú záujem využívať výsledky učenia v posudzovateľskom konaní, prípadne môžu počítať aj s podporou samotných Právnických fakúlt, ktoré si (údajne) od tohto učenia sľubujú výsledky pri posudzovaní habilitačných, resp. študentských prác. Potenciálny stúpenec, zváž ale snahu o „etizáciu“ učenia a odklon od myšlienok otcov – zakladateľov a ich snahu o kantovsky čisté učenie o (pravde)podobnosti! Len na okraj poukazujeme na pnutie v hnutí, keď v súčasnosti o svoje uznanie bojuje aj pomaly kryštalizujúci sa prúd vzťahujúci učenie o (pravde)podobnosti aj na situácie jedného textu, pričom analyzuje pôsobenie rôznych autorov na výsledok práce a vytvára koncepciu virtuálnych autorov a ich právneho postavenia podľa autorského práva, prípadne poukazuje na tzv. latentné autorstvo. Takýto prístup však považujeme za zneužitie učenia.

Cieľom postu je vyvolať širšiu diskusiu o učení o (pravde)podobnosti a nám ostáva dúfať, že diskutujúci upozornia na nedostatky tohto učenia a prispejú tak k jeho vycibreniu.

Naozaj na záver:
„Those who wish to follow me,
I welcome with my hands,
And the red sun sinks at last into the hills of gold,
And peace to this young warrior without the sound of guns.“
(2Pac & Elton John, Ghetto Gospel)

Kristián Csach
Email: kristian.csach (at) upjs.sk
(prosím posielať priateľsky ladené maily poukazujúce na naplnenie výstrahy v úvode iba do veľkosti niekoľko málo kB, schránka má obmedzenú kapacitu 35 MB, a je preto potrebné nechať priestor aj pre študentské maily, resp. iné spamy).


PS: Obmedzené jazykové schopnosti autora tejto práce a nedostatočné preskúmanie problematiky v celosvetovom meradle nedávajú záruku originálnosti tu vysloveného. Tu vyslovené predstavuje skôr výsledok voľnočasovej aktivity autora, ostatných mĺkvych stúpencov práve na svetlo sveta preniknutého učenia a ich skúsenosti pri čítaní literatúry, oponovania a vedenia študentských prác a v neposlednom rade aj ťažkostí pri koncipovaní vlastných textov.

PS2: Aby sme dostáli požiadavkám učenia o (pravde)podobnosti a v snahe vyhnúť sa googlovskému ortieľu nad autormi publikácii, siahli sme k ich anonymizácii v samotnom texte.

PS3: Nebojte sa podpísať. Je to malý krok pre človeka.... Podľa: ARMSTRONG, N., Mesiac (údaj sporný), 1969.


Závěrečná poznámka P.B.: Vážení čtenáři, pokud objevíte další nezvykle podobná díla, dejte mi, prosím, vědět. Půjde-li o podložený „objev,“ bude zde uveřejněn. Díky.

Celý příspěvek

Host DANIEL KROŠLÁK - Školné na Slovensku... teória a realita

Vláda SR si v programovom vyhlásení stanovila podporovanie vedomostnej spoločnosti ako základný politický cieľ s vedomím jeho pozitívnych účinkov na budúci vývoj spoločnosti. Takýto program je samozrejme úplne v poriadku, a to aj v kontexte členstva Slovenskej republiky v Európskej únii a tzv. Lisabonskej stratégie.

Na splnenie tejto úlohy na úseku vysokého školstva sa mala pripraviť novelizácia zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov (ďalej len „vysokoškolský zákon), ktorá mala znamenať systémovú zmenu k lepšiemu. Tento prerod pritom nemal byť postavený na báze spoplatnenia dennej formy vysokoškolského štúdia.

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa vysokoškolský zákon bol Národnej rade SR doručený v apríli 2007. Zákonodarný zbor predmetný návrh prerokoval a 3. júla 2007 ho s určitými zmenami schválil. Následne bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a účinnosť nadobudol v podstate 1. septembra 2007.

Novela priniesla množstvo väčších či menších zmien, najvýznamnejšou a najkontroverznejšou je rozšírenie povinnosti platiť školné. Právna úprava pred uvedenou novelizáciou poznala len inštitút školného určeného verejnou alebo štátnou vysokou školou z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky štúdia. Úplne nová formulácia ustanovenia § 92 ods. 5 vysokoškolského zákona zavádza inštitút školného pre študentov, ktorí študujú súbežne v jednom akademickom roku dva alebo viac študijných programov poskytovaných verejnou alebo štátnou vysokou školou v tom istom stupni, resp. sa opätovne zapísali na štúdium ďalšieho študijného programu v príslušnom stupni po prerušení štúdia. V celkovej dobe štúdia sa pritom podľa § 92 ods. 6 zohľadňuje aj doba, počas ktorej bol ten-ktorý študent zapísaný na verejnej alebo štátnej vysokej škole v niektorom zo študijných programov príslušného stupňa vysokoškolského vzdelávania.

Aby bola daná právna úprava správne pochopená, dôvodová správa k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa vysokoškolský zákon ilustruje možné situácie neštandardne na príkladoch:

Príklad č. 1: Študent sa zapíše na bakalársky študijný program právo v dennej forme štúdia a na študijný program manažment na druhej vysokej škole v externej forme štúdia. Vysoká škola poskytujúca študijný program manažment požaduje školné. Štandardná dĺžka štúdia študijného programu právo je tri roky. V takomto prípade študent v každom akademickom roku uhrádza vysokej škole školné za štúdium študijného programu manažment. V prípade študijného programu právo, uhrádza vysokej škole školné, pokiaľ ho riadne neskončí za tri roky. Ak študent začne študovať v akademickom roku 2009/2010, svoje štúdium k 1. novembru 2010 preruší a opätovne sa zapíše na štúdium v akademickom roku 2011/2012, tak v takomto prípade je študent povinný uhradiť školné od akademického roka 2012/2013. V prípade, že jeho prerušenie bolo spôsobené závažnými dôvodmi, ako napríklad dlhodobá hospitalizácia a pod., mal by mu rektor verejnej vysokej školy školné odpustiť.

Takéto vysvetlenie nie je dostatočné, skôr vyvoláva ďalšie otázky: Ako napríklad vieme, že študent má zaplatiť školné za štúdium študijného programu manažment? Žiadna zo slovenských právnických fakúlt sa nezriekla vyberania školného a realita je taká, že študent dostane pri zápise formulár „Čestné vyhlásenie“ s presne položenými otázkami a ak prizná, že súčasne začal študovať dva študijné programy, môžu od neho žiadať školné obidve fakulty. Schválne píšem, že môžu, lebo nie vždy to robia. Ako totiž vyplýva z dikcie § 89 ods. 4 vysokoškolského zákona, vysoká škola dostáva na svoje fungovanie zo štátneho rozpočtu dotáciu, ktorej výška je určená o. i. počtom študentov. Do tohto počtu však nie je možné zahrnúť i študentov, ktorí platia školné. V praxi tak môže nastať situácia, že vysoká škola nemá záujem vyberať školné, lebo dotácia, ktorú dostane zo štátneho rozpočtu je vyššia, ako školné, ktoré jej uhradia študenti.

Takisto mi z predposlednej vety uvedeného príkladu nie je jasné, prečo by mal študent uhradiť školné práve od daného akademického roka.

Príklad č. 2: Študent sa zapíše na štúdium v rámci študijného programu všeobecné lekárstvo, ktorý je študijným programom v dennej forme štúdia podľa § 53 ods. 3 v štandardnej dĺžke štúdia šesť rokov, v akademickom roku 2008/2009. V akademickom roku 2009/2010 sa okrem toho zapíše v externej forme štúdia na štúdium bakalárskeho študijného programu prvého stupňa so štandardnou dĺžkou tri roky, v ktorom verejná vysoká škola nepožaduje školné.

V takomto prípade študent v akademickom roku 2008/2009 školné neplatí. V akademických rokoch 2009/2010 a 2010/2011 študent určí, či bude uhrádzať školné v študijnom programe všeobecné lekárstvo alebo právo a príslušné školné uhradí. V akademickom roku 2011/2012 študent študuje štvrtý rok študijný program všeobecné lekárstvo, čím je považovaný za študenta študijného programu druhého stupňa. V študijnom programe právo je študent povinný uhradiť verejnej vysokej škole školné, pretože študuje v študijných programoch prvého stupňa štvrtý rok a jeho štandardná dĺžka štúdia je len tri roky. Ak by štandardná dĺžka študijného programu právo v externej forme štúdia bola štyri roky, v akademickom roku 2011/2012 študent nie je v tomto študijnom programe povinný uhradiť školné.

Ak študent po riadnom skončení štúdia v študijnom programe právo bude od akademického roka 2012/2013 študovať v magisterskom študijnom programe právo v externej forme štúdia so štandardnou dĺžkou štúdia dva roky, v akademickom roku 2012/2013 určí, či školné uhradí v študijnom programe právo alebo všeobecné lekárstvo. Študent štúdium práva preruší od akademického roka 2013/2014 na jeden rok. V akademickom roku 2013/2014 školné neuhrádza a štúdium všeobecného lekárstva riadne skončí. V akademickom roku 2014/2015 sa študent po prerušení opätovne zapíše na študijný program právo. V tomto akademickom roku je povinný uhradiť školné, pretože celková doba jeho štúdia v druhom stupni je 3 roky, čím študuje dlhšie ako je štandardná dĺžka štúdia študijného programu právo v druhom stupni.

Z tohto príkladu opäť nie je úplne jasné, čo a kedy má študent zaplatiť. Podľa platnej právnej úpravy by v situácii opísanej v prvom odseku mohol študent platiť v študijnom odbore všeobecné lekárstvo. No na druhej strane by tiež nemusel platiť nič, keďže z časového hľadiska začal prvé štúdium v študijnom odbore všeobecné lekárstvo a v druhom študijnom odbore vysoká škola školné nepožaduje (tento variant vychádza z doslovného výkladu § 92 ods. 5 vysokoškolského zákona).

Nadväznosť druhého odseku mi mierne uniká, lebo jednak nebolo povedané, že študent študuje právo a ako som už povedal, každá slovenská fakulta, ktorá realizuje študijný odbor právo, vyberá školné. Lenže podľa prvého odseku má ísť o študijný program, v ktorom vysoká škola školné nepožaduje.

Aj keď od tohto nedostatku odhliadneme, vzniká ďalší problém: Študent si vybral študijný odbor, v ktorom uhradil školné. Nemôže dôjsť k situácii, že fakulta realizujúca ostatný študijný program by mohla študenta vylúčiť zo štúdia, pretože neuhradil školné? Takýmto situáciám by mala predísť existencia centrálneho registra študentov vysokých škôl, ktorý vedie Ministerstvo školstva SR. Ten podľa § 73 ods. 3 písm. n) vysokoškolského zákona obsahuje i údaje o povinnosti uhradiť školné a o jeho úhradách.

Posledná veta druhého odseku uvedenej časti dôvodovej správy k vysokoškolskému zákonu je pre mňa v kontexte platnej právnej úpravy opätovne nezrozumiteľná.

Každý, kto si prečíta aj len časti analyzovanej novely vysokoškolského zákona, musí skonštatovať, že novela je značne neprehľadná a neposkytuje jasné odpovede. Potvrdzujú to aj interpretačné problémy v praxi, keď každá vysoká škola si vysvetľuje jej ustanovenia po svojom. Hlavným problémom nie je ani tak skutočnosť, že vláda SR porušila svoj záväzok z programového vyhlásenia nespoplatniť dennú formu vysokoškolského vzdelávania, ale skôr spôsob, akým sa školné zaviedlo.

Niektorí študenti odmietli zaplatiť školné a pokiaľ sa situácia bude naďalej vyvíjať takýmto smerom, je možné, že sa viacero z nich rozhodne so školami súdiť.

Okrem toho na prelome marca a apríla 2008 vznikla občianska iniciatíva dotknutých študentov „(Férové) školné... (?!)“, ktorí nesúhlasia so súčasným spôsobom vyberania školného jednotlivými fakultami. Na webovej stránke iniciatívy možno nájsť otvorený list študentov proti doterajšiemu spôsobu vyberania školného adresovaný príslušným miestam, informácie o spôsobe vyberania školného jednotlivými fakultami, jeho výšku, vzájomné rady a aj opis niektorých konkrétnych prípadov.

Podľa listu sú problematické v súvislosti s vyberaním školného nasledovné body:

• Väčšina vysokých škôl si nesplnila svoju zákonnú povinnosť o zverejnení výšky školného najneskôr dva mesiace pred posledným dňom určeným na podávanie prihlášok, ktorá im vyplýva z § 92 ods. 14 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, v znení neskorších predpisov (pred poslednou novelou platil § 92 ods. 11 s rovnakým významom).
• Tiež nie je možná zmena podmienok štúdia v priebehu roka, keďže študenti neboli pri zápise a ani neskôr dostatočne informovaní.
• V niektorých prípadoch došlo k porušovaniu vnútorných predpisov vysokých škôl, v ktorých je jednoznačne stanovený spôsob a termíny splatnosti školného. V rozpore s tým boli študentom písomne oznámené iné podmienky.
• Platiť školné na niektorých školách musia aj študenti, ktorí sa len zapísali na štúdium, ale nenastúpili, alebo aj študenti, ktorí si v polovici akademického roku štúdium prerušili.
• Retroaktívne sú postihnutí aj študenti, ktorí štúdium zanechali dávno pred nadobudnutím účinnosti príslušného zákona a boli prijatí na bezplatné študijné odbory.
• Platenie postihuje aj nadaných študentov, ktorí stíhajú súčasne študovať na dvoch vysokých školách v plnom nasadení a nezostáva im voľný čas na získanie finančných prostriedkov.

Reakcia Ministerstva školstva SR na vznik iniciatívy a na doručený otvorený list nenechali na seba dlho čakať. Čoskoro bola aj na webovej stránke ministerstva zverejnená odpoveď datovaná 10. apríla 2007.

Iniciatíva „(Férové) školné... (?!)“ zvolala na piatok 11. apríla 2008 pred budovou Národnej rady Slovenskej republiky protestné zhromaždenie. Zúčastnilo sa ho takmer 100 protestujúcich. V rámci tejto aktivity sa tiež rozbehla petičná akcia požadujúca zastavenie vyberania školného a nápravu súčasného stavu.

Vráťme sa však ešte k právnej stránke problému. Kľúčovým problémom je, že prijatím analyzovanej novely vysokoškolského zákona došlo k stretu starej právnej úpravy t.j. bezplatnosti štúdia na vysokých školách a novej právnej úpravy, oprávňujúcej spoplatniť určitú skupinu študentov, keď z doterajšej praxe vysokých škôl je nesporné, že nová právna úprava sa dňom jej účinnosti začala aplikovať aj na hmotnoprávne vzťahy, ktoré vznikli za účinnosti starej právnej úpravy. Právna teória v takýchto prípadoch hovorí o nepravej retroaktivite.

Hoci sa v zásade nepravá retroaktivita považuje za prijateľnú, nemusí to tak byť v prípade, ak vznikom nepravej retroaktivity dôjde k zásahu do princípu právnej istoty. O tom však pre tento prípad rozhodne možno až Ústavný súd Slovenskej republiky. Poslanci Martin Fronc a Tatiana Rosová totiž sľúbili účastníkom spomenutého protestného zhromaždenia, že podajú na Ústavný súd SR návrh na preskúmanie ústavnosti niektorých častí novely vysokoškolského zákona.

Daniel Krošlák

Celý příspěvek