O (netradičnom) využití žaloby na ochranu osobnosti
V zmysle § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
OZ zabezpečuje v ustanovení § 11 pre celú oblasť občianskeho práva ochranu osobnosti každej fyzickej osoby formou všeobecnej úpravy – generálnej klauzuly. V tom istom ustanovení OZ v rámci tejto všeobecnej úpravy, ktorá sa týka zabezpečenia ochrany osobnosti fyzickej osoby ako celku, zároveň na objasnenie syntetického pojmu uvádza výslovne a príkladmo niektoré jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby (život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy), ktorých ochranu je potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektmi s rovným právnym postavením. Z toho vyplýva, že občianskoprávna ochrana jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne uvedené v zákone (Švestka, J., Jehlička, O., Pavlík, P., Plecitý, V., Knap, K.: Ochrana osobnosti podľa občianskeho práva. LINDE, Praha, 1996, s. 112, 230 – 235). Na demonštratívny výpočet chránených zložiek osobnosti obsiahnutých v § 11 OZ poukazuje aj J. Svoboda (Svoboda, J.: Komentár k Občianskemu zákonníku. EPP, 1 – 2/1999, s. 15 – 16) a uvádza, že popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy možno sem zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, svojej podoby, pseudonymu atď.
Pri obhajobe Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva sme sa mnohokrát zaoberali účinnosťou tohto vnútroštátneho prostriedku nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na život, k namietanému zlému zaobchádzaniu, k namietanému porušeniu práva na súkromie, na prezumpciu neviny, atď. Podarilo sa nám zozbierať zaujímavé príklady z aplikačnej praxe, na ktoré by som Vás rada upozornila. Vzhľadom na to, že právna úprava v Českej republike je v tomto ohľade rovnaká, v prípadnej diskusii k tomuto príspevku sa rada oboznámim s prípadmi z aplikačnej praxe českých súdov.
Pokiaľ ide o Slovenskú republiku žalobu na ochranu osobnosti v čoraz väčšej miere využívajú poškodení trestnými činmi (priestupkami). Do prvého príspevku som preto zaradila štyri prípady z tejto oblasti.
V konaní vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7 C 818/96 sa žalobkyňa svojím návrhom domáhala náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do jej osobnosti vo výške 250 000 Sk a náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnosti jej syna vo výške 250 000. Svoj návrh zdôvodnila skutočnosťou, že žalovaný sa svojim konaním dopustil trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona, na základe ktorého M. G., syn žalobkyne, umrel. Žalobkyňa poukázala na to, že spôsobený trestný čin bol spáchaný z rasových dôvodov a vykonaný obzvlášť brutálnym spôsobom. Okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni z titulu vzniknutej nemajetkovej ujmy sumu 100 000 Sk a z titulu vzniknutej nemajetkovej ujmy práva na ochranu osobnosti jej syna sumu 200 000 Sk.
OZ zabezpečuje v ustanovení § 11 pre celú oblasť občianskeho práva ochranu osobnosti každej fyzickej osoby formou všeobecnej úpravy – generálnej klauzuly. V tom istom ustanovení OZ v rámci tejto všeobecnej úpravy, ktorá sa týka zabezpečenia ochrany osobnosti fyzickej osoby ako celku, zároveň na objasnenie syntetického pojmu uvádza výslovne a príkladmo niektoré jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby (život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy), ktorých ochranu je potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektmi s rovným právnym postavením. Z toho vyplýva, že občianskoprávna ochrana jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne uvedené v zákone (Švestka, J., Jehlička, O., Pavlík, P., Plecitý, V., Knap, K.: Ochrana osobnosti podľa občianskeho práva. LINDE, Praha, 1996, s. 112, 230 – 235). Na demonštratívny výpočet chránených zložiek osobnosti obsiahnutých v § 11 OZ poukazuje aj J. Svoboda (Svoboda, J.: Komentár k Občianskemu zákonníku. EPP, 1 – 2/1999, s. 15 – 16) a uvádza, že popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy možno sem zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, svojej podoby, pseudonymu atď.
Pri obhajobe Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva sme sa mnohokrát zaoberali účinnosťou tohto vnútroštátneho prostriedku nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na život, k namietanému zlému zaobchádzaniu, k namietanému porušeniu práva na súkromie, na prezumpciu neviny, atď. Podarilo sa nám zozbierať zaujímavé príklady z aplikačnej praxe, na ktoré by som Vás rada upozornila. Vzhľadom na to, že právna úprava v Českej republike je v tomto ohľade rovnaká, v prípadnej diskusii k tomuto príspevku sa rada oboznámim s prípadmi z aplikačnej praxe českých súdov.
Pokiaľ ide o Slovenskú republiku žalobu na ochranu osobnosti v čoraz väčšej miere využívajú poškodení trestnými činmi (priestupkami). Do prvého príspevku som preto zaradila štyri prípady z tejto oblasti.
V konaní vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7 C 818/96 sa žalobkyňa svojím návrhom domáhala náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do jej osobnosti vo výške 250 000 Sk a náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnosti jej syna vo výške 250 000. Svoj návrh zdôvodnila skutočnosťou, že žalovaný sa svojim konaním dopustil trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona, na základe ktorého M. G., syn žalobkyne, umrel. Žalobkyňa poukázala na to, že spôsobený trestný čin bol spáchaný z rasových dôvodov a vykonaný obzvlášť brutálnym spôsobom. Okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni z titulu vzniknutej nemajetkovej ujmy sumu 100 000 Sk a z titulu vzniknutej nemajetkovej ujmy práva na ochranu osobnosti jej syna sumu 200 000 Sk.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení okrem iného uviedol: „V súvislosti s takto priznanou výškou nemajetkovej ujmy odvolací súd zastáva názor, že v tomto prípade bolo možné v rámci uvedených zákonných kritérií zohľadniť extrémne špecifické okolnosti a priznať nemajetkovú ujmu (finančné zadosťučinenie) i vo vyššej sume, napríklad v pôvodne uplatňovanom rozsahu. Pre správne posúdenie predmetnej veci a jej spravodlivé rozhodnutie je potrebné analyzovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v kauzálnom vzťahu k spôsobenej ujme. Je nesporné, že žalovaný svojím úmyselným protiprávnym konaním (trestným činom vraždy) spôsobil synovi žalobkyne neodstrániteľnú, teda absolútnu ujmu – smrť. Už táto okolnosť sama osobe odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia vo väčšom rozsahu, aj keď je vopred jasné, že presný finančný ekvivalent za ľudský život nie je možné určiť. V tomto prípade však z rozsudkov vydaných v trestných konaniach, ktorými bol žalovaný právoplatne odsúdený, vyplýva, že k uvedenému neodstrániteľnému dôsledku došlo za extrémnych okolností, pretože skutok vykonal brutálnym spôsobom (obeť ležiacu na zemi polial najmenej 2 dcl benzínu s polystyrénom a vzápätí ju zapaľovačom zapálil), s trýznivými následkami (popáleniny II. a III. stupňa o celkovom rozsahu 63 % povrchu tela, v dôsledku ktorých vznikol u poškodeného popáleninový šok so zápalom pľúc, následkom čoho poškodený po 10 dňoch dňa 31. júla 1995 zomrel) a zo zavrhnutiahodných pohnútok (z nenávisti voči rómskemu etniku). Ide teda o závažné a extrémne okolnosti, ktoré jednoznačne odôvodňujú priznanie finančného zadosťučinenia vo väčšom rozsahu. Uvedený názor odvolacieho súdu o tom, aká výška nemajetkovej ujmy mohla byť žalobkyni priznaná, je v tomto prípade skôr teoretický, pretože žalobkyňa, ktorej návrh bol sčasti zamietnutý, sa voči rozsudku neodvolala a považovala ho za správny.“
V konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod. sp. zn. 10 C 142/2002 sa žalobkyňa svojím návrhom domáhala ochrany osobnosti a priznania nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk. Svoj návrh zdôvodnila skutočnosťou, že žalovaný sa svojím konaním dopustil trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, na následky ktorého dcéra sťažovateľky umrela. Žalobkyňa v návrhu uviedla, že žalovaný zavineným usmrtením jej dcéry, keď ju ako chodkyňu zrazil motorovým vozidlom, žalobkyni spôsobil nenapraviteľnú citovú ujmu spočívajúcu v jej ťažkých depresívnych stavoch, ochudobnení ju o možnosť ďalšieho vzťahu s dcérou, a keďže dcéra bola jediný dieťaťom, aj o status matky.
Okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk. V odôvodnení okrem iného uviedol: „... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú citovú ujmu je požadovaný nárok žalobkyne primeraný. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a teda samotná závažnosť vzniknutej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tak bola zabezpečená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody dcéry žalobkyne a dôsledky, ktoré vyvolali u samotnej žalobkyne, ale aj na to, že išlo o nedbanlivostný trestný čin, kde nebolo v úmysle žalovaného konať týmto spôsobom, a aj na okolnosti dopravnej nehody.“
Z uvedeného vyplýva, že ak v dôsledku trestného činu alebo iného neoprávneného zásahu došlo k usmrteniu osoby, majú osoby uvedené v § 15 OZ možnosť požadovať náhradu za nemajetkovú ujmu z titulu neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity ich blízkej osoby. Zároveň je nepochybné, že takýmto neoprávneným zásahom došlo k neoprávnenému zásahu do ich súkromného, prípadne rodinného života, a preto môžu požadovať aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu do svojich osobnostných práv. Navrhovateľ v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom je v Slovenskej republike oslobodený od súdneho poplatku. Len na okraj uvádzam, že poškodení v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje nový Trestný poriadok už môžu požadovať náhradu nemajetkovej ujmy priamo v trestnom konaní. Tieto legislatívne zmeny boli uskutočnené na základe iniciatívy Kancelárie zástupu SR v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva.
V treťom prípade, na ktorý vás chcem upozorniť sa poškodený trestným činom v konaní vedenom Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 5 C 435/02 domáhal ochrany osobnosti a žiadal, aby okresný súd zaviazal žalovaného odstrániť negatívne následky svojho konania a aby mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk. Uviedol, že žalovaný v auguste 1999 nastriekal v Michalovciach pod železničným nadjazdom na jeden z betónových pilierov nápis „JUDr. Jakubčiak Exekútor, 24. 12. 1999 2 m3 humus zubatá, the ende!“ a vedľa toho trojkríž, čo urobil pre výkon právomoci štátneho orgánu zo strany žalobcu po tom, čo ho žalobca ako súdny exekútor na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia vypratal z bytu. Žalovaný bol za tento skutok, posúdený ako trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, odsúdený trestným rozkazom na trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok, pričom žalobca bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie. Neskôr sa podobný hanlivý nápis objavil aj na dverách vyprataného bytu. Žalobca tvrdil, že tento nápis značne znížil jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti a v čase podania žaloby ešte nebol odstránený.
Okresný súd Rožňava zastavil konanie v časti návrhu na odstránenie nastriekaného nápisu z dôvodu, že žalobca v tejto časti vzal návrh späť. Ďalej okresný súd zamietol žalobu v časti návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy. V tomto smere konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný spôsobil zásah do chránených práv žalobcu tým, že nastriekal na verejne prístupnom mieste urážlivý a hanebný nápis s menom žalobcu, ktorý sa na pilieri nachádza aj v súčasnom období, aj keď je už prestriekaný a je ťažko čitateľný. Poukázal však na to, že v časti návrhu na odstránenie hanlivého nápisu vzal žalobca žalobu späť a „pritom nežiadal iné morálne zadosťučinenie, ktoré by bolo potrebné poskytnúť, aby išlo o zadosťučinenie primerané zásahu“. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá prichádza do úvahy len vtedy, ak by morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce, okresný súd dospel k záveru, že už trestný postih žalovaného je dostatočným zadosťučinením pre žalobcu vo funkcii verejného činiteľa, a to aj pokiaľ ide o jeho dôstojnosť a česť. Okresný súd podotkol, že v určitom období síce došlo k zníženiu nápadu exekučných vecí u žalobcu, ale nejde o podstatné zníženie a nebolo preukázané, že by to bolo v súvislosti so zásahom žalovaného proti žalobcovi. Preto žalobu v časti priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Krajský súd v Košiciach prvostupňový rozsudok potvrdil.
Posledný prípad, ktorý spomeniem, sa týka osoby, ktorej bolo zasiahnuté do osobnostných práv priestupkom. V konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 14 C 172/05 si žalobca uplatnil okrem iného náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu vo výške 30 000 Sk z dôvodu, že žalovaný na neho bezdôvodne fyzicky zaútočil, udrel ho päsťou do nosa a ľavého oka a spôsobil mu poranenie palca pravej ruky. Žalovaný bol rozhodnutím Obvodného úradu Banská Bystrica uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolužitiu a za to mu bola uložená pokuta vo výške 200 Sk.
Okresný súd Banská Bystrica zaviazal žalovaného, inter alia, zaplatiť žalobcovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 10 000 Sk. V odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol, že fyzický útok žalovaného na žalobcu, ktorý bol urobený bez akéhokoľvek dôvodu, treba považovať za taký útok, na ktorý sa vzťahuje právo ochrany telesnej integrity. Konanie žalovaného okresný súd považoval za odsúdeniahodné a uviedol, že z hľadiska poškodeného v tomto prípade zvyšuje jeho ujmu to, že útok bol bez akejkoľvek príčiny, bol prekvapivý. Ospravedlnením podľa okresného súdu nebola ani tá skutočnosť, že útočník tieto útoky urobil pod vplyvom požitia alkoholu, čím bola zrejme znížená jeho rozpoznávacia a ovládacia schopnosť. Keďže z hľadiska prostriedkov na ochranu už nebolo možné použiť upustenie od neoprávneného zásahu alebo odstránenie následkov uskutočneného zásahu, do úvahy prichádzala tretia možnosť, a to primerané zadosťučinenie v peniazoch.