Dušan Sulitka: C-466/12 Svensson (Protiprávnosť zdieľania internetových odkazov II)

Súdny dvor záverom uplynulého týždňa rozhodol o predbežných otázkach položených v rámci sporu štvorice švédskych novinárov a spoločnosti Retriever Sverige týkajúceho sa ochrany autorských práv. Na uvedený prípad som upozorňoval už v predošlom príspevku venujúcom sa tzv. libereckému pirátovi. Oba spory sú navzájom prepojené otázkou výkladu čl. 3 odst. 1 smernice 2001/29, a teda definíciou „sdělování díla veřejnosti“. Najvyšší súd ČR ani súdy nižšie sa vo svojich rozsudkoch otázkou úniového práva výslovne nezaoberali, pre hodnotenie správnosti ich postupu však mohol byť Svensson napriek tomu kľúčový. Či aj skutočne bol, je však pomerne sporné.

 

Žalobcami v pôvodnom konaní boli autori článkov zverejňovaných na stránkach Göteborgs-Posten; žalovaným spoločnosť Retriever Sverige, ktorej činnosť spočíva v poskytovaniu prehľadu svetovej i domácej tlače a publikovaniu odkazov na články vybraných periodík, medzi inými aj na články Göteborgs-Posten. Predmet prejudiciálneho konania je možné zredukovať na otázku, či je činnosť spoločnosti Retriever Sverige možné podradiť pod pojem „sdělování díla veřejnosti“ a teda či vyžaduje predchádzajúci súhlas zo strany nositeľov autorských práv.

Súdny dvor vo svojom štvrtkovom rozsudku dospel k záveru, že hoci spoločnosť Retriever Sverige vykonáva činnosť, ktorú je možné definovať ako „sdělování díla“ a činí tak smerom k „veřejnosti“, nie je možné jej aktivity zaradiť pod čl. 3 odst. 1 smernice 2001/29. Dôležité z pohľadu Súdneho dvora je totiž to, či sa dané „sdělování“ vykonáva voči inému okruhu subjektov, než bolo autormi pri udeľovaniu súhlasu so zverejnením na „prvotnej“ stránke zamýšľané. Autori článkov udelili súhlas so zverejnením svojej tvorby na stránkach Göteborgs-Posten. Prístup na tieto stránky nebol nijako obmedzený a museli si teda byť vedomí toho, že ich dielo bude „sdělované“ všetkým používateľom internetu vôbec. Sami vymedzili okruh „veřejnosti“, voči ktorému môže byť ich výtvor prezentovaný. Ak Retreiver Sverige tento okruh osôb nijako nerozšíril, potom podľa Súdneho dvora nie je možné dospieť k záveru, že porušil čl. 3 odst. 1 smernice 2001/29.

„[...] na to, aby sa na prenos, o aký ide vo veci samej, ktorý sa týka rovnakých diel ako prvotný prenos a ktorý bol rovnako ako prvotný prenos uskutočnený na internete, teda podľa rovnakej technológie, vzťahoval pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je takisto nevyhnutné, aby bol určený novej verejnosti, to znamená verejnosti, ktorú nositelia autorského práva pri udeľovaní súhlasu s prvotným prenosom nebrali do úvahy [...].

[...] ak všetci užívatelia inej stránky, ktorým boli dotknuté diela sprostredkované prostredníctvom hypertextového odkazu, mohli mať prístup k týmto dielam na stránke, na ktorej došlo k prvotnému prenosu diela, a to bez zásahu prevádzkovateľa tejto inej stránky, treba užívateľov stránky spravovanej týmto správcom považovať za potenciálnych adresátov prvotného prenosu, a teda za súčasť verejnosti, ktorú nositelia autorského práva brali do úvahy pri udelení súhlasu s prvotným prenosom.

Súhlas nositeľov autorského práva s verejným prenosom, ako je ten, o ktorý ide vo veci samej, sa teda v prípade neexistencie novej verejnosti nevyžaduje.“

Otázkou je, či z tohto rozsudku môžu byť vyvodzované závery aj pre vec libereckého piráta. Ak budeme vychádzať z logiky uvažovania Súdneho dvora, potom by sme mali dôjsť k záveru, že podstatným pre posúdenie protiprávnosti konania v zmysle čl. 3 odst. 1 smernice 2001/29 je iba vôľa autora a jeho súhlas so „sdělováním díla veřejnosti“.

„[...] ak hypertextový odkaz umožňuje užívateľom stránky, na ktorej sa tento odkaz nachádza, obísť obmedzujúce opatrenia na stránke, na ktorej sa nachádza chránené dielo, prijaté s cieľom obmedziť prístup verejnosti k tomuto dielu len na predplatiteľov stránky, a teda predstavujúce zásah, bez ktorého by uvedení užívatelia nemohli mať šírené diela k dispozícii, treba všetkých týchto užívateľov považovať za novú verejnosť, ktorú nositelia autorského práva nebrali do úvahy pri udelení súhlasu s prvotným prenosom, takže súhlas nositeľov sa pri takomto verejnom prenose vyžaduje. Tak je to najmä vtedy, ak dielo už nie je verejnosti sprístupnené na stránke, na ktorej bolo pôvodne šírené, alebo ak je na tejto stránke nabudúce sprístupnené len obmedzenej skupine verejnosti, zatiaľ čo na inej internetovej stránke je prístupné bez súhlasu nositeľov autorského práva.“

Každé „sdělování díla veřejnosti“ vybočujúce zo stanoveného rámca by malo spadať pod čl. 3 odst. 1 smernice 2001/29. Čo sa však stane v situácii, keď stanovený manévrovací priestor prekročí už prvý „sdělovatel díla“ (v prípade libereckého piráta server Megavideo)? Má byť v týchto prípadoch postihovaný aj poskytovateľ embedded linku? Ako sa táto osoba dozvie o protiprávnosti konania prevádzkovateľa serveru, na ktorom je daný súbor uložený?

Megavideo nepochybne „sdělovalo dílo nové veřejnosti“ a preto porušovalo ustanovenie čl. 3 odst. 1 smernice 2001/29. Aký je však charakter nasledujúceho šírenia embedded linkov? K „sdělování díla nové veřejnosti“ nedochádza. Prístup na stránky libereckého piráta mal totožný okruh osôb ako na stránky Megavidea. Dopúšťa sa v týchto prípadoch porušenia čl. 3 odst. 1 smernice 2001/29 skutočne aj subjekt nachádzajúci sa až na druhom mieste reťazca?