Kubo Mačák: Banánový judikát?

Niektoré veci je lepšie nevidieť. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I z minulého týždňa, ktorým súd zakázal kanadsko-slovenskému novinárovi Tomovi Nicholsonovi publikovať pripravovanú knihu o kauze „Gorila“ bez toho, aby sudca vôbec videl jej rukopis, je zrejme jednou z nich. Pravda, dvadsaťšesťstránkový elaborát má istý potenciál využitia. Ako dlhoročný člen debatnej komunity ho môžem vrelo odporučiť kolegom debatným koučom, ktorí by hľadali dobrý „matroš“ na tréning identifikácie logických chýb (logical fallacies). Kolegom s citom pre štylistiku a milovníkom slovenskej gramatiky, ktorí zároveň trpia nízkym tlakom, môže text poslúžiť namiesto medicínskych prípravkov s menej istým účinkom. No v tomto príspevku by som sa zameral na zbežné priblíženie právnej argumentácie súdu a náčrt jeho kritiky. Keďže kontext tohto rozhodnutia tvorí korupčný škandál, ktorý v poslednej dobe otriasa Slovenskom a keďže sa rozhodnutie týka prípustných hraníc práva na slobodu prejavu, môže snáď nasledujúci text zaujímať aj českú časť čitateľskej obce Jiného práva.

(Pozor, dlhší text.)

Gorila 101

Na úvod je namieste uviesť pár slov o kauze „Gorila“. V závere minulého roka sa na internete objavila údajná spravodajská analýza záznamov odpočúvania, ktoré mala v rokoch 2005 až 2006 vykonávať Slovenská informačná služba (SIS). Podľa týchto materiálov tajná služba odpočúvala byt, v ktorom sa mal stretávať spolumajiteľ finančnej skupiny Penta Jaroslav Haščák s vysokými štátnymi funkcionármi a politikmi vrátane vtedajšej šéfky Fondu národného majetku Anny Bubeníkovej, ministra hospodárstva Jirka Malchárka a predsedu najsilnejšej opozičnej strany Roberta Fica.

Ak sú zaznamenané rozhovory čo i len sčasti pravdivé, potvrdzujú obavy o prerastaní vplyvu finančných skupín do politiky a o rozsiahlych korupčných vzorcoch správania vo vysokých vrstvách politiky bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Text prepisov, ktorý medzičasom nadobudol kolokviálny názov „Gorila“ podľa údajného názvu pôvodnej akcie SIS, napríklad hovorí o tom, ako mal Haščák „deliť provízie“ za správne prevedenie privatizácie štátnych podnikov medzi spriaznených štátnych funkcionárov, a to v sumách často prevyšujúcich stovky tisíc eur. Pre účely tohto postu je kľúčové, že na Slovensku si jednu z verzií „Gorily“ doposiaľ stiahol z internetu snáď už každý a jej obsah bol dôkladne prediskutovaný v každej krčme od Bratislavy po Čiernu nad Tisou.

Investigatívny novinár Tom Nicholson je jedným z ľudí, ktorí mali text „Gorily“ k dispozícii ešte predtým, ako sa objavil voľne na internete. Podľa svojich slov sa snažil presvedčiť k publikácii článku o „Gorile“ väčšinu významných slovenských periodík, no žiadne z nich na to nenazbieralo dostatok odvahy. Nicholson v súkromí pripravoval knihu, v ktorej by „Gorilu“ podrobil dôkladnej analýze. Udalosti napokon po zverejnení textu na internete nabrali iný spád, no Nicholson sa podľa svojich mediálnych vystúpení držal a drží svojho plánu knihu dopísať a vydať. A je to práve táto „kniha o Gorile“, ktorej publikáciu mu predbežným opatrením súd zakázal.


Stručné zhrnutie rozhodnutia

Argumentácia súdu sa rozprestiera na stranách 13 až 26 predmetného rozhodnutia, no jej podstata sa dá zhrnúť nasledovne. Autenticita materiálu „Gorila“ je zatiaľ neoverená a akákoľvek kniha venujúca sa tejto problematike tak musí vychádzať z podkladov, ktorých pravdivosť je neistá. Tým podľa súdu hrozí, „že v pripravovanej knihe budú zvolené také slová, slovné spojenia a formulácie, ktoré si čitateľ môže vysvetľovať tak, že vina navrhovateľa [Jaroslava Haščáka] bola súdom preukázaná.“ (str. 15 uznesenia). Vydanie knihy by tak Haščákovi mohlo zasiahnuť do jeho osobnostných práv, a teda bolo namieste nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa Nicholsonovi ako aj potenciálnemu nakladateľstvu Petit Press zakazuje knihu vydať.

Súd odmietol, že by Nicholsonove právo na slobodu prejavu mohlo mať za daných okolností prednosť pred právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, a to bez citácie jediného rozhodnutia z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) alebo slovenského ústavného súdu (ÚS SR) týkajúcej sa ochrany ľudských práv. V tomto smere sa súd oprel predovšetkým o prezumpciu neviny navrhovateľa (str. 14-15), jeho postavenie ako „inej“ fyzickej osoby (teda nie politika, viď str. 16) a utajený charakter skutočností uvádzaných v „Gorile“ (str. 18). Súd napokon uviedol, že informovať verejnosť o existencii takýchto podozrení je prípustné prostredníctvom „bežnej tlače“, no súbor prepisov odpočúvaní podľa neho „neobstojí ako podklad pre vydanie publikácie vo forme knihy“ (str. 19). Pritom z textu rozhodnutia vyplýva, že rozhodujúci sudca rukopis knihy nevidel a nevie, do akej miery pripravovaná kniha preberá, potvrdzuje, či prípadne kritizuje text „Gorily“:

„Pri skúmaní, či pripravovaná kniha [Toma Nicholsona], ktorá má obsahovať prepisy z vykonaných odposluchov zverejnených na internete resp. má minimálne z týchto podkladov vychádzať (čo mal súd za osvedčené z listín predložených navrhovateľom, pričom je logické, že kniha ktorú pripravuje vydať [Nicholson] na to, aby zachytávala túto „kauzu“ musí z týchto podkladov vychádzať) môže zasahovať do osobnostných práv navrhovateľa, je osobitne významná otázka pravdivosti skutkových okolností, ktoré sú v nej uvedené resp. materiálov (podkladov) z ktorých kniha vychádza.“ (str. 14, text prevzatý doslova aj s gramatickými chybami, zvýraznenie doplnené)

To, že sudca rukopis knihy nemal v čase rozhodovania k dispozícii, a teda ho ani nemohol prečítať, napokon neskôr potvrdil aj v rozhovore poskytnutom denníku SME.

Rozhodnutie obsahuje nad rámec uvedenej analýzy niekoľko perličiek, o ktoré stojí za to sa podeliť aj na tomto mieste. Vedený snahou odlíšiť osobu navrhovateľa od politikov prostredníctvom nejasnej kategórie „iná“ fyzická osoba, súd špekuluje o mravnej povinnosti politikov automaticky odstúpiť v prípade objavenia sa podozrení z páchania trestnej činnosti, a to týmito slovami:

„...pokiaľ ide o politikov, už samotné „objavenie“ sa podozrení z páchania trestnej činnosti, by (aj keď tieto osoby neboli obvinené) malo zakladať minimálne morálnu (nie právnu) zodpovednosť v tom, že títo by mali dobrovoľne odísť zo svojich funkcií (preto pri týchto osobách je možné zverejňovať informácie v širšom rozmedzí).“ (str. 16, zvýraznenie doplnené)

Sudca má takisto vlastný názor na to, čo je v demokratickej spoločnosti úlohou novinára, ktorý odkryje informácie nasvedčujúce korupčnému správaniu verejne činných osôb:

„V tomto smere úlohou novinára (ak sa mu do rúk dostal materiál obsahujúci informácie o možnom korupčnom správaní sa subjektov verejného záujmu a nie je schopný zákonnou cestou overiť si ich pravdivosť) bolo v tomto štádiu veci poukázať verejnosti na existenciu týchto skutočností ako aj bolo povinnosťou odovzdať takéto materiály príslušným štátnym orgánom (tam sa úloha novinára končí), avšak jeho povinnosťou už nie je prípad vyšetrovať a poukázať na vlastné závery svojho vyšetrovania (a to najmä pokiaľ ide o závažnú trestnú činnosť) a tieto formou komentára alebo skutkových tvrdení prípadne úsudkov podávať verejnosti.“ (str. 20, zvýraznenie doplnené)

Nechajme však tieto „bonusy“ v túto chvíľu stranou a pokúsme sa namiesto strieľania na ľahký terč o alternatívnu analýzu právneho problému, ktorému súd v tomto prípade čelil.


Riešenie konfliktu práv s prihliadnutím k existujúcej judikatúre

Zákaz publikácie akejkoľvek knihy je evidentne zásahom do práva na slobodu prejavu jej autora. Predtým, než takýto zákaz súd vydá, by sa teda mal, za použitia existujúcej judikatúry, uistiť o tom, že tento zásah je opatrením „v demokratickej spoločnosti nevyhnutn[ým] na ochranu“ ústavou a Dohovorom vymenovaných hodnôt, v tomto prípade zjavne „práv a slobôd iných“ (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR), resp. „povesti alebo práv iných“ (čl. 10 ods. 2 Dohovoru). Test proporcionality, ktorý z týchto ustanovení vyplýva, pritom solídne rozpracoval slovenský ústavný súd napr. v náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15. 12. 2009 (najmä ods. 38), ktorý by mal byť „malou násobilkou“ pre každého sudcu, ktorý sa takýmto konfliktom práv zaoberá:

„Primeranosť zásahu skúma ústavný súd, podobne ako mnohé európske ústavné súdy, na základe trojstupňového testu proporcionality.

Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda test vhodnosti (Geeignetheit)–či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu–či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti).

Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku–zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)–teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah.

Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec. Príkladom praktickej súladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za asistencie polície konanie oboch. [...] Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt–„nízka“, „stredná“ a „podstatná“.“ (vnútorné odkazy a pôvodné zvýraznenie vypustené)

Ak prijmeme túto „malú násobilku“ za vlastnú, prípad rozhodne práve porovnanie zásahu do práva na slobodu prejavu autora „knihy o Gorile“ s mierou uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti v „Gorile“ spomínaného navrhovateľa, teda bod C2 zhora. Sprievodcom pri tomto vážení by nám mala byť ustálená judikatúra ESĽP a ÚS SR. V prvom rade, oba súdy zdôrazňujú úlohu tlače ako „strážneho psa“ demokracie. Z nej vyplýva nielen právo tlače sprostredkovať verejnosti informácie a myšlienky týkajúce sa záležitostí verejného záujmu, ale aj právo verejnosti obdržať takéto informácie. (Viď napr. Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu (č. 2), rozsudok pléna ESĽP zo dňa 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13166/87, ods. 50 písm. b), Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP zo dňa 20. 5. 1999, sťažnosť č. 21980/93, ods. 59 a 62, Colombani a ďalší proti Francúzsku, rozsudok senátu ESĽP zo dňa 25. 6. 2002, sťažnosť č. 51279/99, ods. 55, Éditions Plon proti Francúzsku, rozsudok senátu ESĽP zo dňa 18. 5. 2004, sťažnosť č. 58148/00, ods. 43, ale aj napr. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 42/09 zo dňa 2. 6. 2009: „V demokratickej spoločnosti založenej na princípe suverenity ľudu ... je ... slobodná diskusia a konfrontácia názorov vo veciach všeobecného záujmu nevyhnutnou súčasťou slobody a tvorby politickej vôle.“)

Ďalej, na rozdiel od rozhodnutia vo veci „kniha o Gorile“, ESĽP nerozlišuje pri uplatnení týchto princípov, či v danom prípade ide o publikáciu knihy alebo periodickej tlače, pokiaľ sa ich predmet týka záležitostí verejného záujmu. (Éditions Plon proti Francúzsku, ods. 43). Tak je to napokon aj správne: kniha sa ako rozsiahlejšie médium môže dôkladne venovať aj detailom komplikovanejšej kauzy, a môže tak lepšie slúžiť verejnej kontrole v demokratickej spoločnosti než denná tlač, ktorej analýza bude už z povahy veci často povrchnejšia. Čo sa týka bránenia vo zverejnení informácií (tzv. prior restraint), štrasburský súd upozorňuje na to, že oneskorenie publikácie môže znamenať stratu hodnoty potenciálne publikovaných informácií pre verejný diskurz, a teda rozhodnutia tohto druhu podrobuje nanajvýš dôkladnému prieskumu (napr. Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu (č. 2), ods. 51). Na rozdiel od slovenského súdu, ktorý sa paternalisticky obáva ovplyvnenia voličov tým, že by mali prístup k širšiemu spektru informácií (str. 21 uznesenia: „[v predvolebnom čase] môže publikovanie viesť ku nenapraviteľnému skresleniu reality a deformovaniu politicky korektného zápasu o voliča“), teda ESĽP správne zdôrazňuje dôležitosť včasného zverejnenia informácií, ktoré vplývajú na tvorbu verejnej mienky.

Slovenský súd kládol dôraz na to, že pravdivosť informácií v „Gorile“ zatiaľ nebola preukázaná. To by však nemalo brániť novinárom v ich samostatnej analýze a kritike. Patrí sa pripomenúť, že rozhodujúci sudca Nicholsonov rukopis podľa vlastných slov nevidel, nemohol teda tušiť, či autor bude informácie nekriticky preberať, alebo naopak vyvracať a prípadne Haščáka dokonca obhajovať. Platí však, že „nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť“ (Dalban proti Rumunsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP zo dňa 28. 9. 1999, sťažnosť č. 28114/95, ods. 49). Hodnotenie autenticity a pravdivosti informácií v texte „Gorila“ nie je, ako sa domnieva slovenský sudca, iba vecou štátnych orgánov (str. 20 uznesenia), ale legitímnym predmetom verejného diskurzu, do ktorého bude patriť aj Nicholsonova kniha.

Keďže teda je nositeľom práva na slobodu prejavu novinár zamýšľajúci vydať knihu o skutočnostiach nanajvýš závažných pre verejný diskurz na Slovensku, intenzitu zásahu do tohto práva tým, že by sa publikácia takej knihy zakázala, podľa mňa nemožno označiť inak ako „vysokú“.

Na druhej strane stojí právo na ochranu osobnosti navrhovateľa – Jaroslava Haščáka. Pri úvahe o miere jeho uspokojiteľnosti je kľúčové postavenie navrhovateľa v slovenskej spoločnosti. Na rozdiel od toho, čo tvrdí slovenský súd (str. 16 uznesenia), rozsah akceptovateľnej kritiky je podľa judikatúry ESĽP širší nielen u politikov, ale aj u iných verejne činných osôb, akými sú napríklad vplyvní podnikatelia, pokiaľ sa ich aktivity týkajú verejného záujmu (viď Fayed proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok senátu ESĽP zo dňa 21. 9. 1994, sťažnosť č. 17101/90, ods. 75, podobne však aj nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15. 12. 2009, ods. 24 („[k] veciam verejným ... patrí ... taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote“)). Toto kritérium Haščák spĺňa v plnej miere – ako spolumajiteľa jednej z dvoch najvýznamnejších finančných skupín na Slovensku, ktorá u nás okrem iného ovláda veľkú zdravotnú poisťovňu a iné zdravotnícke zariadenia, banky a letisko a priznáva aktíva vo výške 3,4 miliardy eur, ho jednoznačne treba považovať za verejne činnú osobu, ktorej stupeň ochrany pred kritikou týkajúcou sa jeho aktivít vo verejnej sfére je analogický zníženej ochrane poskytovanej politikom.

Dôležité je tiež to, že materiál, ktorý obsahuje tvrdenia potenciálne difamačného charakteru, a ktorý je výlučným podkladom pre rozoberané rozhodnutie, teda text „Gorila“, je už dlhé týždne verejne dostupný na internete. V podobných prípadoch ESĽP judikoval, že ak je predmetný obsah verejnosti k dispozícii, bránenie v jeho (ďalšej) publikácii už nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Napríklad, dediči francúzskeho prezidenta Mitteranda sa po jeho smrti snažili zabrániť publikácii knihy detailne rozoberajúcej jeho zdravotný stav počas jeho výkonu funkcie. ESĽP v rozhodnutí vo veci uviedol, že súdnym zákazom zverejnenia Francúzsko porušilo právo na slobodu prejavu nakladateľstva, pretože vo chvíli, keď kniha voľne cirkulovala na internete, už zákaz jej publikácie nebol proporčný ochrane práv a reputácie Mitterandových dedičov (Éditions Plon proti Francúzsku, ods. 53, podobne napr. Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok pléna ESĽP zo dňa 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88, ods. 66-70).

Keďže navrhovateľ je verejne činnou osobou a keďže „Gorilu“ už každý na Slovensku pozná, miera uspokojiteľnosti jeho práva na ochranu osobnosti je v kontexte tohto prípadu podľa môjho názoru „nízka“, nanajvýš „stredná“ (porov. nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15. 12. 2009, ods. 38 in fine). Môj záver by teda bol, že sloboda prejavu v prípade „knihy o Gorile“ musí mať prednosť pred ochranou osobnostných práv v nej spomínaných osôb, vrátane navrhovateľa.


Čo z toho vyplýva?

Iste, maximu akademických debát tu v Oxforde často omieľanú, a síce, že reasonable people may disagree, je možné použiť i na tento právny záver. Určite sa dajú nájsť aj judikáty podporujúce prísnejší prístup k ochrane slobody prejavu než je ten, ktorý obhajujem v tomto poste. Pointou môjho príspevku však bolo poukázať na to, ako prostredníctvom deficientnej právnej analýzy dokáže sudca zakázať publikáciu knihy, ktorú nikdy nevidel. Mnohí tvrdia, že slovenské súdnictvo je dnes v existenciálnej kríze. Rozhodnutie o „knihe o Gorile“ veru tieto náreky nijako neoslabuje.

(Rád by som vyslovil poďakovanie Igorovi Barilikovi za jeho prínos pri konzultácii pracovnej verzie tohto príspevku a analýze case-law ESĽP a ÚS SR; zodpovednosť za všetky prípadné chyby však samozrejme nesiem len ja sám.)