Dovolím si využiť zhovievavosť autorov a čitateľov Jiného práva a v poslednom príspevku už na prelome mesiacov sa vrátiť spoza La Manche naspäť do strednej Európy. ISIS, imigračná kríza, Brexit...zahranično-politickým problémom, ktorými v súčasnosti žije celá Európa, sa podarilo do značnej miery zatieniť dianie u našich najbližších susedov.
Celý příspěvek
 |
| Star Trek: Into Darkness (zdroj) |
První kaštany, jeřabiny a studená voda venku naznačují, že se sluší ukončit letní okurky. A také přivítat zářijového hosta, kterým je Lukáš Hoder. Lukáš vystudoval právo a mezinárodní vztahy na Masarykově univerzitě. Působil jako právník na Úřadu vlády ČR a v roce 2009 spoluzaložil první české Centrum pro lidská práva a demokratizaci. S podporou Fulbrightova stipendia absolvoval LL.M. na Georgetown University ve Washingtonu, DC se zaměřením na řešení mezinárodních právních sporů. Na Georgetown Law působil i jako Global Teaching Fellow. Nyní se coby research assistant se na International Law Institute ve Washingtonu podílí na přípravě casebooku o investičních arbitrážích pro Oxford University Press. Myslím, že se můžeme těšit na spoustu zajímavých příspěvků.
Návdavkem několik letní střípků. Předně je mi líto, že Jiné právo neposkytuje kompletní servis. Coby dnes již postarší autoři jsme prostě ještě nepochopili, že dnešní omladina do ničeho delšího tří stránek nejde. Jak naznačuje přiložený komiks, který ke mně doputoval a dost mě rozesmál, pokud chce David napříště doporučovat nějakou literaturu, nechť dodá i odpovídající výcucy!
Málem jsem se stal porotcem v trestním řízení v oxfordském Crown Court (porotní soud prvního stupně pro závažné trestné činy). Mé srdéčko perverzně zajásalo nad obsílkou, vyzývající mě se dostavit počátkem listopadu k soudu a stát se porotcem. Podobnou obsílku může v průběhu let dostat každý, kdo má v Anglii registrovaný trvalý pobyt: adresáty losuje počítač podle aktuálních voličských seznamů. Má fantasie se rozjela na plné obrátky: konečně si vyzkouším 12 rozhněvaných mužů v praxi. V reáliích současného obsazování anglických porot tedy spíše cca 7 žen v domácnosti a 5 důchodců, ale jistě stále rozhněvaných. Podařilo by se mi nenápadně přesvědčit jak anglického důchodce, tak ženu v domácnosti indického původu, o (ne)vině obžalovaného? Mé sociologicko/psychologické hrátky in spe bohužel zhatila podmínka, že v porotě může zasedat pouze ten, kdo měl na území Spojeného království trvalý pobyt nejméně po dobu pěti let. Škoda…
Když minulý rok Jirka Přibáň v jednom ze svých esejů v knize „Právo a dobro v ústavní demokracii“ s lítostí psal, že leckterý absolvent právnického studia považuje i dnes Radbruchovu formuli za „motoristickou soutěž“, patrně netušil, jak hluboce jeho stesky promění vnímání právní filosofie u právnického dorostu. Jak řečená formule, tak i jiné hvězdy právní filosofie (namátkou I. Kant, J. Habermas, J. Rawls či N. MacCormick) totiž v mezidobí získaly takovou popularitu, že je studenti práv chtějí nosit na svých prsou. Značková trička jsou „out“, Radbruchova formule je „in“: k prohlédnutí i objednání zde.
S otevřenou pusou jsem si přečetl článek na „Ukáčku“ (studentský portál Univerzity Karlovy). Jde o příspěvek do debaty na téma kvality univerzitních kolejí UK z pohledu zahraničních studentů. Zdá se, že když přijedou na UK studenti ze západní Evropy, bývají kvalitou univerzitního ubytování překvapeni, spíše v tom negativním směru. Odpověď Kolejí a menz UK v článku „Hostivař zamořili štěnicemi sami studenti, tvrdí správci kolejí“ mi ale vyrazila dech. Dovolím si ocitovat:
„Štěnice zpravidla zavlékají sami zahraniční studenti pocházející většinou ze zemí bývalého SSSR,“ vysvětlil […] vedoucí provozního útvaru Kolejí a menz Univerzity Karlovy. […] problém se štěnicemi třeba řešit systémově. Studenti z některých zemí jsou prý na štěnice z domova zvyklí. Sestěhovat je k sobě by ale mohlo být ostatními považováno za segregaci, uvedl Bém. „KaM proto volí kompromis a většinu studentů programu Erasmus stěhují do Hostivaře, aby byla zamořena pouze jediná kolej,“ vysvětlil bývalý ředitel, proč jsou zahraniční studenti záměrně sestěhováváni na hostivařskou kolej, kde se štěnice dlouhodobě vyskytují.“
Dvakrát jsem si ten článek přečetl. Poté jsem zkontroloval datum jeho publikace (2. 7. 2012 není Apríl). Stále si nejsem jist, jestli to, jak to chápu, chtěl autor výroku skutečně říct, ale pokud ano, pak mi nezbývá než zůstat v němém úžasu: Erasmus štěnice sestěhovat s podlidmi z bývalého SSSR na jednu kolej do izolace, aby zahraniční špína nenakazila Čechy? To je schopen někdo vypustit v roce 2012, nedej Bože zrealizovat? Pomoc...
Celý příspěvek
Abych se připojil k letním soutěžím: kdo a kdy adresoval tento text řecké vládě?
„[…] dokud nedojde ke sjednocení a ustavení řádu, všechny naděje na půjčku budou plané; a všechna pomoc, kterou by Řekové mohli očekávat ze zahraničí – pomoc, která není ani bezvýznamná, ani bezcenná – bude pozastavena nebo zrušena; a, co je horší, evropské velmoci, ze kterých nikdo nebyl nepřítelem Řecka, ale zdály se být ve prospěch jeho založení coby nezávislého státu, budou přesvědčeny, že Řekové nejsou schopni si sami vládnout, a možná samy přistoupí k řešení vašich nepokojů způsobem, který rozcupuje radostné naděje vás a vašich přátel.
Dovolte mi dodat, jednou provždy – toužím po prosperitě Řecka, a ničem jiném; udělám vše v mých silách, abych ji zaručil; nemohu nicméně souhlasit, a nikdy souhlasit nebudu, že by […] veřejnost, anebo […] jednotlivci, byli klamáni s ohledem na skutečný stav řeckých záležitostí. Vše ostatní závisí na vás, pánové […].“
Malá nápověda: odpověď není, jak již asi tušíte, „Angela Merkel v roce 2012“.
Celý příspěvek
S dovolením slovenského denníka SME zverejňujem jemne rozšírenú a o odkazy doplnenú analýzu americko-izraelského hackerského útoku proti iránskym nukleárnym zariadeniam z hľadiska medzinárodného práva. V papierovom vydaní SME vyšla pod titulkom Kyberútok: ilegalita jednotiek a núl dnes, 6. júna 2012.
Donedávna boli politicky motivované hackerské útoky považované najmä za prostriedok asymetrického boja skupiniek jednotlivcov proti rozvinutým krajinám, ktorý má za následok nanajvýš znefunkčnenie webovej stránky alebo počítačovej siete zasiahnutej inštitúcie. O tom, že oba tieto predpoklady prestávajú platiť, po piatkovom odhalení New York Times už asi nikto nepochybuje.
Podľa amerických novín stoja vlády USA a Izraela za niekoľkoročným kybernetickým útokom na zariadenie na obohacovanie uránu v iránskom Natanze prostredníctvom počítačového vírusu Stuxnet. Dodnes ani jedna z vlád obvinenia oficiálne nevyvrátila. Naopak, prezidentovi poradcovia autorovi článku neoficiálne potvrdili, že po Obamovom nástupe sa útoky zintenzívnili, pričom v „najúspešnejších“ týždňoch vírus dokázal zničiť až tisíc samostatných centrifúg.
Charta OSN, ktorá zaväzuje všetky štáty sveta, im v článku 2 ods. 4 kategoricky zakazuje použitie sily v medzinárodných vzťahoch. Z tohto zákazu pripúšťa len dve výnimky: použitie sily odobrené Bezpečnostnou radou OSN (čl. 39 a nasl. Charty) alebo v sebaobrane (čl. 51 Charty).
Zákaz použitia sily
Prvou otázkou teda je, či sa po právnej stránke dá konanie USA a Izraela vôbec považovať za použitie sily proti Iránu. Napokon, tieto krajiny nevyslali svoje armády do iránskeho vnútrozemia ani nezhodili na Natanz bomby.
Medzinárodní právnici sa zhodujú, že pod zakázaným použitím sily sa rozumie najmä použitie ozbrojenej alebo vojenskej sily. Počas prípravných prác na texte Charty brazílska delegácia navrhla rozšírenie budúceho čl. 2 ods. 4 tak, aby zahŕňal aj ekonomické donútenie (economic coercion), no tento návrh ostatné štáty na konferencii v San Francisku odmietli. Iné formy donútenia teda spadajú mimo rozsah tohto zákazu, hoci stále môžu znamenať porušenie základného princípu medzinárodného práva nezasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov (principle of non-intervention), ktorý vyplýva zo zásady suverénnej rovnosti štátov (čl. 2 ods. 1 Charty).
Pojem ozbrojenej alebo vojenskej sily však treba vykladať extenzívne. V roku 1945 bolo cieľom prijatia zákazu, aby utrpenia druhej svetovej vojny nahradil mier a stabilita v medzinárodných vzťahoch. Preto nezáleží na tom, či štát útočí prostredníctvom vojakov odetých do maskáčov a brodiacich sa močiarmi, alebo pomocou bezpilotného lietadla ovládaného civilným expertom v kockovanej košeli z riadiaceho strediska. Podstatné je, či útok má za následok straty na životoch, alebo na majetku druhého štátu, a to bez jeho súhlasu.
Rozšírenie tejto interpretácie aj na kyberútoky zatiaľ nie je medzinárodným právom jednoznačne prijaté. Napríklad, vplyvná Maxova Planckova encyklopédia medzinárodného práva verejného v rámci hesla Use of Force, Prohibition of upozorňuje na deštruktívny potenciál kyberútokov, no uvádza, že zatiaľ ich štátna prax nezaraďuje pod zákaz použitia sily (ods. 12).
No hlasy volajúce po posudzovaní útokov podľa ich účinkov silnejú, a to najmä medzi odborníkmi pracujúcimi na pomedzí medzinárodného práva a informatiky, ktorí dobre rozumejú hrozbe, ktorú kyberútoky predstavujú. (Viď napr. knihu The Law of Information Conflict Thomasa Wingfielda alebo analýzu Davida Silvera v kolekcii Computer Network Attack and International Law.)
Podľa tejto interpretácie, ku ktorej sa prikláňam i ja, teda aj hackerský útok na Natanz treba považovať za použitie sily v medzinárodných vzťahoch. To, či zničenie tisícov centrifúg v iránskom nukleárnom zariadení, a teda závažnú škodu na infraštruktúre, USA a Izrael spôsobili riadenými raketami, alebo počítačovým vírusom, je z medzinárodnoprávneho hľadiska irelevantné.
Povolené výnimky
USA a Izrael zjavne nemali k svojim kyberaktivitám poverenie Bezpečnostnej rady OSN. Podľa svojich poradcov bol však americký prezident motivovaný snahou predísť konvenčnému útoku Izraela na Irán.
No takéto „preventívne kroky“ sa nedajú ani pri natiahnutí paragrafov na škripec považovať za konanie v sebaobrane. Na to by podľa medzinárodného práva musel útok zo strany Iránu trvať alebo (a aj to je v teórii spochybňované) aspoň neodvratne hroziť.
Proces obohacovania uránu, hoci by bol porušením iných noriem medzinárodného práva, sa však sám osebe nedá považovať za neodvratne hroziaci útok na znepriatelený štát. Kyberútok proti Iránu sa tak nedá ospravedlniť ani jednou z povolených výnimiek, a jeho uskutočnením USA a Izrael porušili medzinárodné právo.
Právo Iránu na sebaobranu
Tak ako trestné právo dovoľuje obeti krčmového výtržníka sa brániť, aj medzinárodné právo pamätá na sebaobranu proti útokom, ktoré majú, slovami rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu v prípade Nikaragua, dostatočný „rozsah a účinok“ („scale and effects“, ods. 195 rozsudku). O presnej hranici tohto kritéria sa v praxi vedú spory, no vážne poškodenie strategicky významného objektu, akým je nukleárne zariadenie v Natanze, toto kritérium zrejme spĺňa.
Tomu nasvedčuje aj postoj samotných USA, ktoré si v minuloročnej správe vydanej Pentagonom výslovne vyhradili právo na ozbrojenú sebaobranu proti nepriateľským počinom v kyberpriestore (str. 2). Pravidlo, ktorého sa v medzinárodnom práve domáha jedna krajina vo svoj prospech, však musí strpieť aj voči sebe samej.
Má teda Irán právo na odvetný útok? Medzinárodné právo definuje právo na sebaobranu veľmi úzko. Štát, ktorý je obeťou útoku, sa ho môže dovolávať, iba pokiaľ útok trvá a protiútok musí rešpektovať zásady nevyhnutnosti a primeranosti. Tieto sa považujú za súčasť medzinárodného obyčajového práva od čias prípadu parníka Caroline (1837) a platia i po prijatí Charty OSN, keďže tá v texte čl. 51 hovorí o „prirodzenej“ (takto slovenský preklad Charty prekladá termín „inherent“) povahe práva na sebaobranu, čo sa podľa dnes prevládajúceho názoru považuje za inkorporáciu obyčajových pravidiel Chartou.
Podľa dnes dostupných informácií sa zdá, že útok prostredníctvom vírusu Stuxnet už doznel. Aj ak by však Irán mal o jeho trvaní dôkazy, jeho reakcia v sebaobrane by nesmela presiahnuť intenzitu nevyhnutnú a primeranú na zastavenie a odvrátenie útoku.
Týmito požiadavkami sa medzinárodné právo snaží zabrániť eskalácii násilia. Rozsiahly ozbrojený úder, a tobôž taký, ktorý by izraelský režim – slovami iránskeho prezidenta Ahmadínedžáda – „vymazal z mapy sveta“, je teda jednoznačne vylúčený. No ak by sa Irán uchýlil k útoku obmedzenému na zastavenie izraelských a amerických hackerských jednotiek zodpovedných za Stuxnet, mohol by vcelku presvedčivo tvrdiť legálnosť takého postupu.
Ako každý právny systém aj medzinárodné právo stojí na predpoklade, že jeho normy musia dodržiavať všetci – silní aj slabí. Aj keď sa USA a Izrael bránia ušľachtilými dôvodmi, na ich presadenie musia nájsť prostriedky, ktoré sú v súlade s právom. Inak pripomínajú komiksovú postavičku, čo sa ľavou rukou pridržiava konára, na ktorom sedí – a pravou ten konár píli.
Akademická turistika má mnoho podob. Pokud se člověk upíše, že v jejím rámci bude i něco povídat (tedy oproti modelu „nechte mě prosím někde v koutku sedět a bádat, ale pro jistotu se mě raději neptejte, nad čím přesně“), pak můžeme v zásadě rozlišit dva typy akademických turistů podle délky pobytu: konferenční a hostující.
Konferenční turistika je krátkodobá, v řádu dní. Jde v podstatě o takový akademický výsadek. Oproti různým průzkumníkům, mariňákům či záchranářům, kteří se pyšní heslem „First In, Last Out“, pravý akademický výsadkář má motto opačné: „Last In, First Out“. Zocelení mistři svého oboru jdou ještě dále: provedou výsadek (ideálně sponzorovaný a placený z peněz cizí mocnosti), nicméně na konferenci či přednášku samotnou se jim bohužel probojovat již nepodaří, neboť odpor nepřítele rafinovaně maskovaný za zdánlivě přátelské domorodce, památky a pohostinská zařízení (zde nastává skutečně smrtící boj na tělo), byl příliš silný.
Hostující turistika je v řádu týdnů či měsíců. V podobném případě se již člověk aktivní práci pro danou instituci nevyhne, tedy pokud není skutečný „distinguished visiting tvrďas“, který dovede někde dlouhodobě hostovat, aniž by ho tam kdokoliv kdykoliv fyzicky zahlédl. Poznávacím znamením tohoto druhu akademické turistiky bývá předpona „visiting“ před čímsi.
Celý příspěvek
Niektoré veci je lepšie nevidieť. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I z minulého týždňa, ktorým súd zakázal kanadsko-slovenskému novinárovi Tomovi Nicholsonovi publikovať pripravovanú knihu o kauze „Gorila“ bez toho, aby sudca vôbec videl jej rukopis, je zrejme jednou z nich. Pravda, dvadsaťšesťstránkový elaborát má istý potenciál využitia. Ako dlhoročný člen debatnej komunity ho môžem vrelo odporučiť kolegom debatným koučom, ktorí by hľadali dobrý „matroš“ na tréning identifikácie logických chýb (logical fallacies). Kolegom s citom pre štylistiku a milovníkom slovenskej gramatiky, ktorí zároveň trpia nízkym tlakom, môže text poslúžiť namiesto medicínskych prípravkov s menej istým účinkom. No v tomto príspevku by som sa zameral na zbežné priblíženie právnej argumentácie súdu a náčrt jeho kritiky. Keďže kontext tohto rozhodnutia tvorí korupčný škandál, ktorý v poslednej dobe otriasa Slovenskom a keďže sa rozhodnutie týka prípustných hraníc práva na slobodu prejavu, môže snáď nasledujúci text zaujímať aj českú časť čitateľskej obce Jiného práva.
(Pozor, dlhší text.)
Celý příspěvek
První nápor největšího podzimního nákupního svátku, mezi znalci a marketingovými experty mazlivě přezdíván „bek tu skůl“, již pominul. Poslední šancí řetězců na zbavení se neprodaných zbytků z těchto hodů je patrně začít je prodávat ve slevě pro univerzitní studenty, kteří budou začínat zakrátko (akce „bek tu skůl II – juni strajks bek“). Ostatně proč by nešlo stejné pastelky, které byly dost dobré pro vybarvování domečků, obláčků a sluníček, případně na obtahování „Ema mele maso“, použít taky na podtrhávání třeba takového trestního procesu.
Celý příspěvek
Tak Saddám sa skrýval v jame, Usáma vo vile bez internetu a Ratko na farme na srbskom vidieku. Tak, ako je útek údajných medzinárodných zločincov dramatický a tajuplný, je zvyčajne ich dolapenie antiklimaktické a, priznajme si to, niekedy aj trochu nudné. Samozrejme, na detaily z Mladićovho života na úteku a dnešného zadržania si ešte budeme musieť počkať a akiste budú zapĺňať stránky novín v najbližších dňoch. Ja vás namiesto toho pozývam poodhrnúť spolu so mnou závoj senzacionalistickej žurnalistiky a pozrieť sa na právnu stránku veci: čo sa vlastne stalo dnes v Srbsku a aký vývin môžeme čakať v najbližších dňoch a týždňoch?
Ratko Mladić
Chytený: Čo sa stalo v Srbsku?
Medzinárodný zatykač na Radovana Karadžića a Ratka Mladića bol Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY) vydaný už v roku 1996. Tribunál bol založený rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 827 (1993), ktorá rozhodnutie o jeho ustanovení prijala ako opatrenie podľa kapitoly VII Charty OSN. Prílohu tejto rezolúcie tvorí Štatút ICTY, ktorý v čl. 29 štátom prikazuje všestranne spolupracovať s tribunálom, a to vrátane vykonania zatýkacích rozkazov. Záväznosť rozhodnutí ICTY vo vzťahu k štátom sa teda odvodzuje od povinnosti štátov „prijať a vykonať“ rozhodnutia Bezpečnostnej rady (čl. 25 Charty OSN). Právnym podkladom na zadržanie Ratka Mladića je tento medzinárodný zatykač, pričom Srbsko malo nielen právo, ale aj povinnosť ho vykonať, a to akonáhle jeho orgány zistili, kde sa Mladić nachádza.
Existencia medzinárodného zatykača však Srbsko nezbavuje povinnosti rešpektovať ľudské práva zadržiavaného obvineného. To, ako presne zadržanie prebehlo, zatiaľ nie je známe. No Mladić dozaista neopomenie nadniesť prípadné porušenie svojho práva na spravodlivý proces pred haagskym súdom. Precedensy ukazujú, že porušenie práv obžalovaného môže mať vplyv na výšku trestu alebo sa môže premietnuť do finančnej kompenzácie: Jean-Bosco Barayagwiza, zakladateľ neslávneho rwandského rádia RTLM, tak vďaka závažným procesným pochybeniam pri jeho zadržaní dosiahol zníženie trestu z doživotia na 35-ročný trest odňatia slobody (ods. 1107). Podobne Radovan Karadžić namietal po svojom vydaní do Haagu, že jeho práva boli porušené tým, že ho srbské orgány držali „incommunicado“ štyri dni bez toho, aby ho informovali o dôvodoch jeho zadržania, a domáhal sa na základe predošlých rozhodnutí finančnej kompenzácie alebo zníženia trestu (ods. 1-2). ICTY si zatiaľ svoje rozhodnutie nechal na záver procesu, no zdôraznil, že akékoľvek porušenie musí byť pričítateľné Tribunálu, aby mohla byť o kompenzácii akéhokoľvek druhu vôbec reč (tamtiež, ods. 5-6). To však nezbavuje Mladića možnosti v budúcnosti porušenie svojich práv namietať, a to či už proti ICTY alebo proti Srbsku.
Odovzdaný: Čo sa stane v Srbsku?
Podľa článku 29 Štatútu ICTY má Srbsko povinnosť zadržaného obvineného bezodkladne („without undue delay“) vydať Tribunálu. Štatút úmyselne hovorí o vydaní, resp. prevoze („the surrender or the transfer“) obvinených a vyhýba sa termínu „extradícia“, no v minulosti ani to nezabránilo Srbsku a Chorvátsku namietať zákaz vydávania vlastných občanov zakotvený v ich ústavach. (Podobný argument zabránil Českej republike ratifikovať Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu [ICC], pričom ČR sa tak stala na dlhé roky jediným členom EÚ, ktorý zároveň nebol členským štátom ICC. Česko napokon ustúpilo od svojej interpretácie v roku 2008 bez zmeny ústavy.) Od roku 2002 platí v Srbsku zákon o spolupráci s ICTY, ktorý výslovne povoľuje vydávanie dovtedy obvinených osôb (ods. 227). To platí aj pre Ratka Mladića, a tak jeho vydaniu po právnej stránke stojí v ceste iba vnútroštátne vydávacie konanie pred špeciálnym súdom pre vojnové zločiny. Podľa predchádzajúcich skúseností sa dá čakať, že doma Mladić dlho nepobudne a že bude vydaný do jedného, maximálne dvoch týždňov odo dneška (Radovan Karadžić sa v Haagu objavil deväť dní po jeho zadržaní v Belehrade). Pravidlá procesu a dokazovania dodávajú, že logistiku prevozu obvineného majú medzi sebou dohodnúť štát zadržania, Holandsko ako štát sídla Tribunálu a sekretariát Tribunálu (pravidlo 57).
Súdený: Čo sa stane v Haagu?
Po Mladićovom prevoze do Haagu pridelí jeho prípad predseda Tribunálu jednému zo súdnych senátov tejto inštitúcie, ktorý obvineného v rámci špecifického verejného zasadania, tzv. initial appearance, informuje o plnom obsahu obžaloby a dá mu možnosť vyjadriť sa k svojej (ne)vine vo všetkých bodoch obžaloby. Za predpokladu, že sa Mladić nerozhodne priznať k vine, týmto zasadaním začne ďalšia fáza prípravného konania, ktorej účelom je najmä zabezpečiť spoľahlivú prípravu na konanie pred súdom, a to zo strany prokuratúry i obhajoby.
Špecifickou otázkou je, či Mladićov prípad bude spojený s Karadžićovým prípadom pred ICTY. Pôvodná obžaloba z roku 1995 smerovala proti obom obvineným spoločne. No v októbri 2009, viac ako rok po zadržaní Radovana Karadžića, sa Tribunál odhodlal k vylúčeniu konania proti Mladićovi zo spoločného konania. Vo svojom rozhodnutí súd citoval záujmy spravodlivosti a zrozumiteľnosti (str. 2-3) – celkom pochopiteľne nemalo zmysel viesť konanie proti neprítomnému obžalovanému, ktorý nemal možnosť sa k jeho priebehu nijako vyjadriť.
Dnes platná obžaloba proti Karadžićovi (a aj pôvodná obžaloba oboch obvinených) tvrdí, že Karadžić, Mladić a ďalší čelní srbskí predstavitelia spolupracovali na vytvorení spoločného zločineckého plánu (joint criminal enterprise alebo JCE, viac o tejto téme nájdete v mojom poste o Gotovinovi spred pár týždňov), ktorého cieľom bolo trvalé odstránenie bosnianskych Moslimov a bosnianskych Chorvátov z bosniansko-srbského územia prostredníctvom širokej palety medzinárodných trestných činov vrátane genocídy, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Karadžić a Mladić mali byť na čele tejto zločineckej skupiny (ods. 6-8). Zodpovednosť za každý z trestných činov, ktoré prokuratúra ICTY pripisuje Karadžićovi, tak podľa nej prináleží aj Mladićovi. Niet teda pochybností o tom, že je splnená nevyhnutná podmienka pre spojenie vecí podľa Pravidiel procesu a dokazovania, a síce, že obvinení musia byť obžalovaní z rovnakých alebo rozdielnych zločinov spáchaných v rámci jednej „transakcie“ (pravidlo 48 hovorí o „the same transaction“, čo súd vykladá ako spoločnú schému, stratégiu alebo plán [ods. 17]). Nie je to však zároveň podmienka dostačujúca. Príslušný súdny senát má za predpokladu jej splnenia široký priestor na uváženie, či veci spojiť, alebo nie. V rámci svojho uváženia posudzuje, okrem iného, ochranu práv obžalovaných, potenciálny konflikt záujmov, procesnú ekonómiu, nepohodlie, ktorému sú vystavení viacnásobne predvolaní svedkovia a záujem na konzistentnosti judikatúry (ods. 17).
Dnes je ešte priskoro odhadovať, ktorý z týchto faktorov bude pre súd rozhodujúci. No je isté, že medzi podstatné z nich bude patriť posúdenie procesnej ekonómie. Prípad Radovana Karadžića má za sebou takmer 100 procesných dní od svojho začiatku v októbri 2009; prokuratúra predstavuje dôkazy už viac než jeden kalendárny rok, od 13. apríla 2010. Ak by sa mali konania v oboch veciach spojiť, znamenalo by to nevyhnutnosť znovupredvolania mnohých svedkov prokuratúry, čo by ukončenie procesu proti Karadžićovi výrazne oddialilo. No mnohí z týchto svedkov budú aj tak musieť byť predvolaní v rámci prípadného samostatného procesu proti Mladićovi. Súdny senát sa teda bude musieť rozhodnúť: jeden dlhší, ale finálny proces, alebo dva potenciálne kratšie procesy, z ktorých by ten druhý trval aspoň tri-štyri roky odo dneška?
Nezabúdajme, že ICTY je pod drobnohľadom Bezpečnostnej rady OSN, ktorej zodpovedá za rýchle ukončenie svojej činnosti (tzv. Completion Strategy). Pôvodný dátum, ku ktorému sa ICTY v roku 2001 slovami svojho vtedajšieho predsedu Clauda Jordu zaviazalo skončiť všetky prvoinštančné konania, bol koniec roka 2007 (str. 85). Tento termín sa priebežne predlžoval a predlžoval. Dnes je „deadline“ súdu stanovená na záver roka 2014, no po zadržaní Ratka Mladića je aj tento termín vážne ohrozený. To, ako sa ICTY vysporiada s otázkou spojenia alebo oddelenia konaní vo veciach Karadžića a Mladića, teda rozhodne aj o schopnosti súdu dodržať tento konečný bod. Ako najpravdepodobnejšia možnosť sa však javí to, že BR OSN opäť raz ustúpi a termín vo všeobecnom opojení z dolapenia „najhľadanejšieho vojnového zločinca na svete“ ešte o rok-dva predĺži.
Celý příspěvek
Tento týždeň zverejnená správa tímu expertov OSN o občianskej vojne na Srí Lanke opäť pozdvihla profil tejto krajiny na medzinárodnej scéne a zvýraznila otázky týkajúce sa ochrany civilného obyvateľstva počas ozbrojených konfliktov. Podľa správy sa obe strany občianskej vojny, a síce vláda Srí Lanky a ozbrojená skupina Tigri oslobodenia tamilského Ílamu (LTTE), dopustili závažných porušení medzinárodného humanitárneho práva. Jednou z foriem údajne zakázaných útokov, o ktorých správa hovorí, je letecké bombardovanie vládnou armádou oblastí na severe krajiny, v ktorých žilo prevažne civilné obyvateľstvo. Vo svojom poslednom poste sa pozriem na otázku, či takéto plošné útoky proti civilistom predsa len nemôžu byť v súlade s právom ozbrojených konfliktov.
Útok na civilné obyvateľstvo a civilné objekty
Ostatne, nie každé použitie sily proti civilistom a civilným objektom je medzinárodným právom zakázané. Základným princípom humanitárneho práva je rozlišovanie medzi civilnými objektmi a vojenskými cieľmi, pričom iba vojenské ciele môžu byť priamym predmetom útoku. Toto pravidlo je zakotvené v článku 52 Dodatkového protokolu I k Ženevským dohovorom a podľa vplyvnej štúdie Medzinárodného výboru Červeného kríža (MVČK) platí ako norma obyčajového práva rovnako v konfliktoch vnútroštátnych aj medzinárodných (pravidlo 7). Avšak, za určitých predpokladov môže byť i útok, ktorého následkom je usmrtenie civilistov alebo zničenie civilných objektov, považovaný za nerozporný s humanitárnym právom.
Napríklad, princíp proporcionality povoľuje straty na civilných životoch a škodu na civilnom majetku spôsobené neplánovane ako vedľajší účinok útoku proti vojenskému cieľu, za predpokladu, že tieto „kolaterálne škody“ (collateral damage) nie sú neprimerané očakávanej vojenskej výhode útoku.
Právo povoľuje aj priamo cielený útok na civilistov, ktorí sa priamo zúčastňujú bojov, pričom podľa niektorých expertov sa za priamu účasť na bojoch považuje aj rozhodnutie stať sa tzv. dobrovoľným ľudským štítom (teda brániť v útoku na vojenský cieľ asymetricky silnejšiemu súperovi svojím dobrovoľným umiestnením v blízkosti daného cieľa).
Čo sa fyzických objektov týka, tzv. objekty dvojakého použitia (dual-use objects), a teda také, ktoré sa používajú na vojenské aj civilné účely, môžu byť rovnako za určitých podmienok považované za legitímny cieľ útoku. Napríklad podľa prokuratúry ICTY nebol letecký útok NATO proti budove srbskej štátnej televízie a rozhlasu v roku 1999 protiprávny, pretože jej rádiostanice a vysielače boli využívané aj na operačnú podporu aktivít srbských vojsk (ods. 72-75).
Útok proti morálke civilného obyvateľstva
Čo teda plošný útok proti civilnému obyvateľstvu? Môže aj ten byť považovaný za prijateľný z hľadiska medzinárodného práva?
Rozhodujúce pravidlo sa nachádza v druhom odseku spomínaného článku 52 Dodatkového protokolu I: „Útoky musia byť prísne obmedzené na vojenské ciele. Pokiaľ ide o objekty, obmedzujú sa vojenské ciele na tie objekty, ktoré svojou povahou, umiestnením, účelom alebo použitím predstavujú účinný príspevok k vojenským akciám a ktorých celkové alebo čiastočné zničenie, obsadenie alebo neutralizácia poskytuje za daných okolností zjavnú vojenskú výhodu.“ (Podľa pravidla 8 Štúdie MVČK je aj toto pravidlo súčasťou obyčajového práva, čo je významné, lebo Srí Lanka jednak doposiaľ neratifikovala Dodatkový protokol I a jednak srílanský konflikt ako občianska vojna formálne nespadá do sféry aplikovateľnosti tejto medzinárodnej zmluvy.)
Aby sme mohli urobiť rozhodnutie zaútočiť na konkrétny vojenský cieľ, musí teda tento spĺňať dve podmienky: (1) musí predstavovať účinný príspevok k vojenským akciám protistrany a (2) jeho zničenie musí poskytovať zjavnú vojenskú výhodu pre našu stranu. Podstatou tohto pravidla je obmedzenie útokov na tie, ktoré sú nevyhnutné pre dosiahnutie cieľa bojujúcich strán (a síce vojenské víťazstvo nad protistranou alebo odrazenie jej útoku) za súčasnej minimalizácie ďalších škôd a strát na životoch, ktoré na tento účel nemajú priamy dopad.
Môže teda vláda Srí Lanky tvrdiť, že plošný útok na civilné obyvateľstvo na severe krajiny bol vlastne útokom na vôľu miestnej populácie podporovať vojenské snaženie Tamilských tigrov a ako taký nevyhnutný pre dosiahnutie cieľa, teda podrobenia si tohto ozbrojeného hnutia a následného ukončenia vojny? Paradoxne, pozícia USA prepožičiava takémuto argumentu určitú váhu.
Americký Manuál práva námorných operácií (Handbook on the Law of Naval Operations) považuje za „príspevok k vojenským akciám“ v zmysle čl. 52 ods. 2 „príspevok k schopnosti bojovať alebo udržiavať vojnu“ (contribution to war-fighting or war-sustaining capability, sekcia 8.1.1). V situácii občianskych vojen, kde sa príslušníci ozbrojených skupín často najímajú výlučne spomedzi civilného obyvateľstva je jeho podpora kľúčová pre celkovú schopnosť naďalej viesť („udržiavať“) vojnu zo strany povstaleckej skupiny. Podľa tejto „americkej“ interpretácie by teda aj vôľa civilného obyvateľstva podporovať Tamilských tigrov mohla byť chápaná ako účinný príspevok k vedeniu vojny z ich strany.
Prominentný americký vojenský právnik Charles Dunlap k tomu navyše dodáva, že narušenie morálky obyvateľstva je jedným z najdôležitejších vojenských cieľov v akejkoľvek vojne. Podľa tohto chápania predstavuje zničenie vôle civilného obyvateľstva naďalej podporovať vedený ozbrojený konflikt tú najúčinnejšiu a nanajvýš „zjavnú“ vojenskú výhodu. Strata vôle protistrany viesť konflikt je predsa tým ultimátnym vojenským cieľom každého vojenského snaženia, keďže jeho dosiahnutie vedie priamo k porážke protivníka.
Srí Lanka ukazuje, že americkú interpretáciu je treba odmietnuť
Vláda Srí Lanky k ofenzíve z rokov 2008 až 2009 pristúpila po tom, ako jednostranne vypovedala prímerie uzavreté v roku 2002. Jej podstatou bol razantný útok zničujúcou silou na pozície Tamilských tigrov na severe krajiny. Z odhalení tímu expertov OSN vyplýva, že počas posledných fáz vojny srílanská armáda sústredila svoje úsilie rovnako na útoky na civilné obyvateľstvo v tejto oblasti a na mnohé civilné objekty, vrátane nemocníc a stredísk humanitárnej pomoci (str. 20-36). Podpora LTTE a jeho snaženiu medzi miestnym obyvateľstvom trvalo klesala a v máji 2009, keď napokon toto hnutie konečne priznalo svoju porážku, sa blížila nule. Z vojensko-strategického pohľadu akiste aj dopady občianskej vojny na civilné obyvateľstvo urýchlili porážku Tigrov, ktorým sa tak veľmi rýchlo strácala zem pod nohami.
Vojna sa však nesmie v modernej dobe viesť ľubovoľným spôsobom. Srílanské útoky proti civilnému obyvateľstvu sú ilustráciou nesprávnosti amerického extenzívneho chápania vojenských cieľov. Pozrime sa na obe zložky konceptu vojenského cieľa ešte raz.
Prijať všetko, čo napomáha strane ozbrojeného konfliktu tento konflikt viesť a udržiavať (war-sustaining capability) za „príspevok k vojenským akciám“ prílišne rozširuje koncept vojenského cieľa. Udržanie bojaschopnosti si vyžaduje mnoho najrozmanitejších faktorov: ozbrojené sily musia jesť, dostať ošatenie a výzbroj, je treba udržiavať ich morálku, ale aj podporu okolitého obyvateľstva, a teda zabezpečiť chod ekonomiky a tak ďalej. Ak by všetko z toho podliehalo útoku protistrany, tak by sme vlastne žiadne pravidlá vedenia vojen nepotrebovali: legitímnym cieľom by bolo prakticky všetko. Zákaz útokov na civilistov a civilné objekty je však v humanitárnom práve vyjadrený explicitne. Určité výnimky sú prípustné (viď vyššie), no interpretácia jednej zo zložiek definície vojenského cieľa, ktorá by mala za dôsledok kompletné obídenie ochrany civilného obyvateľstva a objektov, musí byť z logiky veci nesprávna.
Podobne je treba odmietnuť Dunlopov argument, ktorý tvrdí, že narušenie vôle obyvateľstva podporovať konflikt je treba považovať za „zjavnú vojenskú výhodu“ pre protistranu v zmysle definície vojenského cieľa. Vojenskými cieľmi môžu byť iba konkrétne objekty alebo osoby. No morálka alebo všeobecná vôľa takým cieľom nie je; útok na ňu sa dá vykonať iba fyzickým útokom na konkrétne objekty alebo osoby. A až tie treba pomeriavať zásadami humanitárneho práva. Redefinícia vojenského cieľa, ktorá by pripúšťala akýkoľvek útok, pokiaľ by sa jeho podstata dala vztiahnuť na ovplyvnenie obyvateľstva a jeho morálky, by znamenala obídenie tohto kroku a povolenie útoku na všetko, ak by si vojenské velenie našlo vhodné ospravedlnenie.
Záver
Ak sú obvinenia v správe tímu expertov OSN pravdivé, je treba na ich základe ďalej konať. Správa obsahuje aj odporúčania ohľadom vyvodenia zodpovednosti za porušenia medzinárodného práva oboma stranami konfliktu (str. vii-viii). Asi nie je prekvapením, že srílanská vláda správu aj odporúčania v nej vehementne odmietla. To, ako sa bude pokračovať ďalej, je v súčasnej dobe predmetom najmä politických procesov. No je dôležité uvedomiť si, že právo neposkytuje carte blanche k útoku na civilné obyvateľstvo, nech je jeho motivácia akákoľvek. To by mali prijať aj USA, aby svojou permisívnou interpretáciou humanitárneho práva nevytvárali ani potenciálnu inšpiráciu pre budúcich nadmerne ambicióznych vojenských veliteľov z celého sveta.
* * *
Týmto by som zároveň rád poďakoval tímu Jiného práva za možnosť predstaviť česko-slovenskému publiku z právnej stránky pár tém, o ktorých sa u nás až tak často nepíše. Ďakujem aj komentátorom za kvalitnú úroveň diskusie a teším sa na stretnutie pri ďalšej príležitosti.
Celý příspěvek
Akt historickej spravodlivosti na chorvátskych masových vrahoch? Alebo medzinárodné sprisahanie proti hrdinskému chorvátskemu národu? Odkedy posledným úderom kladivka predsedajúci sudca Alphonse Orie poslal chorvátskeho generála Ante Gotovinu do väzenia na 24 rokov, neuplynulo ešte ani dvadsaťštyri hodín. No štandardná paleta reakcií na seba nenechala dlho čakať. Dav na Jelačićovom námestí v Záhrebe pri vyhlásení rozsudku nahlas bučal a syčal, mnohí sa uchýlili až k slzám.
Nad srbskými a chorvátskymi čelnými politickými predstaviteľmi síce visí Damoklov meč v podobe hrozby spomalenia prístupového procesu do EÚ, a tak svoje slová volili diplomatickejšie, no ani oni sa nevyhli šablónovo predvídateľnej reakcii. Podľa chorvátskeho prezidenta Iva Josipovića bol verdikt „šokujúci“; srbský prezident Boris Tadić ho naopak privítal ako príležitosť „na zlepšenie vzťahov v regióne“.
Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) teda vyniesol rozsudok o vine dvoch generálov, ktorí velili chorvátskym jednotkám počas tzv. operácie Búrka v auguste 1995. (Okrem Gotovinu, ktorý stál na čele splitskej vojenskej oblasti a bol hlavným veliteľom tejto vojenskej operácie, tribunál odsúdil i Mladena Markača, ktorý mal pod kontrolou zvláštne jednotky chorvátskej polície. Súd tretieho spoluobžalovaného, bývalého veliteľa vojenskej posádky v meste Knin Ivana Čermaka, spod obžaloby oslobodil.)
Dôležitejšie, než to, čo sa nachádza v rozsudku, ktorý bol vytlačený vo dvoch zväzkoch a má dohromady viac ako 1 300 strán, je to, čo v ňom vôbec nie je.
O čom to nie je?
Chorvátska predsedníčka vlády Jadranka Kosor dnes uviedla, že jej vláda využije všetky dostupné právne prostriedky na to, aby verdikt zvrátila. Podľa nej bola Búrka „legitímnou vojenskopolitickou operáciou, ktorej cieľom bolo oslobodenie územia chorvátskeho štátu spod okupácie“. Vyjadrenia tohto druhu obviňujú ICTY z omylu pri hodnotení cieľa chorvátskej vojenskej akcie.
ICTY však nielenže výslovne uviedol, že neposudzoval zákonnosť rozhodnutia uchýliť sa k vojne (str. 2), no takéto posúdenie by bolo mimo jeho právomocí. Z môjho prvého príspevku pripomínam rozlíšenie ius ad bellum a ius in bello. ICTY má vo svojej kompetencii závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva, teda práva platného počas ozbrojených konfliktov (ius in bello). Do jeho kompetencie naopak nepatria porušenia práva na vojnu (ius ad bellum), inými slovami protizákonné použitie sily v medzinárodných vzťahoch („agresia“). Takúto kompetenciu zo všetkých v súčasnosti existujúcich medzinárodných tribunálov má len Medzinárodný trestný súd (ICC), ani ten ju však zatiaľ nemôže vykonávať, lebo kľúčová definícia trestného činu agresie, o ktorú sa má doplniť štatút ICC, zatiaľ nevstúpila v účinnosť (viac napr. tu). Otázka legitimity jednotlivých aspektov vojny v Juhoslávii vo všeobecnosti i operácie Búrka konkrétne tak naďalej zostáva úlohou historikov a politikov. No tí druhí by nemali zneužívať súdne rozhodnutia na pretláčanie svojej agendy.
O čom to je?
Súd naopak rozhodol o tom, že počas priebehu operácie Búrka boli chorvátske jednotky zodpovedné za dlhý rad vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Ozbrojení príslušníci chorvátskej armády a zvláštnych policajných jednotiek zavraždili desiatky civilistov, v obrovskej miere zničili majetok patriaci civilnému obyvateľstvu a bombardovaním miest obývaných srbskými civilistami donútili desaťtisíce ľudí opustiť svoje domovy a stať sa utečencami.
V slovníku medzinárodných trestných právnikov sa takto ustanoveným faktom hovorí „crime base“. Na to, aby tribunál mohol odsúdiť obžalovaných, ktorými sú typicky vysokí politickí a vojenskí funkcionári, musí medzi nimi a touto crime base navyše nájsť dostatočné spojivo, a síce jednu z foriem trestnej zodpovednosti (modes of criminal liability).
V poslednej dobe je v prakticky každom prípade pred ICTY, Gotovinu nevynímajúc, týmto spojivom tzv. spoločný zločinecký plán (joint criminal enterprise, JCE). Ten je považovaný za zvláštnu formu trestného účastníctva, na základe ktorej vzniká individuálna trestná zodpovednosť u každej osoby, ktorá sa podieľa na spoločnom pláne pôvodne vytvorenom skupinou osôb. Oproti formám trestnej súčinnosti, ktoré poznáme z českého alebo slovenského práva, je člen JCE zodpovedný aj za skutky, ktoré sám nespáchal a ktoré neboli súčasťou spoločného plánu, pokiaľ sú „prirodzeným a predvídateľným následkom“ vykonávania takého plánu (rozsudok odvolacieho senátu ICTY vo veci Tadić, ods. 204).
Napríklad, v Gotovinovom prípade ICTY zistil, že zločinecká skupina, na čele ktorej stál vtedajší prezident Franjo Tuđman, mala za spoločný cieľ trvalé odstránenie etnických Srbov z regiónu Krajina (ods. 2314). Gotovina sa podľa zistení tribunálu podieľal na tomto zločineckom pláne a zároveň si bol vedomý etnickej nevraživosti prevládajúcej v spoločnosti a snahy pomstiť sa Srbom panujúcej medzi jeho jednotkami. Z toho súd odvodil, že deštrukcia majetku, kruté zaobchádzanie s civilistami a ich vraždenie vojakmi boli vo vzťahu ku generálovi Gotovinovi následkami, ktoré mohol predvídať, a preto mu boli pričítateľné, hoci siahali nad rámec pôvodného plánu (ods. 2374).
Patrí sa dodať, že koncept JCE je pod dlhotrvajúcou paľbou časti akademikov, ktorí ho odmietajú ako nepodložený v štatúte ICTY, nedostatočne precízne vymedzený a príliš ďalekosiahly. Na dôkladnú analýzu JCE v tomto poste nie je miesto, no rád sa k tomu v prípade záujmu vrátim v diskusii pod článkom. V tomto smere by ma zaujímala najmä reakcia praktikujúcich právnikov v Česku a na Slovensku: bolo by rozšírenie poňatia trestnej súčinnosti týmto smerom prospešné pre systém trestnej spravodlivosti?
Chorváti a Srbi
Dve buchly, ktoré dohromady tvoria rozsudok vo veci Gotovina et al, budú pod drobnohľadom medzinárodných právnikov ešte dlhú dobu, a dnes je priskoro z neho vyvodzovať akékoľvek definitívne závery. No stojí za to upozorniť na paralelu s rozsudkom vo veci srbského prezidenta Milana Milutinovića a jeho piatich spoluobžalovaných z roku 2009.
I tam stáli pred ICTY čelní predstavitelia štátu, armády aj polície. Súd podobne rozhodol o trestnej zodpovednosti obžalovaných za násilné vyhnanie státisícov kosovských Albáncov, a to spáchané vo forme JCE. Aj tam vynesenie rozsudku sprevádzali okamžité obvinenia z „politického vedenia celého konania od jeho začiatku“ z jednej strany a chvála za údajne spravodlivé posúdenie spáchaných „početných srbských zločinov“ zo strany druhej .
No hoci v prípade Milutinović et al pred súdom stáli šiesti etnickí Srbi a v prípade Gotovina et al traja etnickí Chorváti, ICTY v oboch prípadoch jedného z obžalovaných spod obžaloby oslobodil. (V prvom prípade to bol samotný prezident Milutinović, v tomto prípade generál Čermak.) Fakt, že haagsky tribunál pristupuje k prípadom rovnako dôkladne bez ohľadu na to, či na lavici obžalovaných sedia Chorváti alebo Srbi, ako aj skutočnosť, že v oboch situáciách neváha pristúpiť k oslobodeniu, ak dôkazy na odsúdenie nestačia, svedčí o jeho nestrannosti a profesionalite. Nech už dramatické prehlásenia politikov v momentoch po vyhlásení rozsudku znejú akokoľvek, v tomto zmysle bol včerajšok svetlým dňom pre medzinárodnú trestnú spravodlivosť a boj proti beztrestnosti.
Celý příspěvek
