30 dubna 2011

Útok na civilistov? Žeby hľadala vláda Srí Lanky inšpiráciu u Američanov?

Tento týždeň zverejnená správa tímu expertov OSN o občianskej vojne na Srí Lanke opäť pozdvihla profil tejto krajiny na medzinárodnej scéne a zvýraznila otázky týkajúce sa ochrany civilného obyvateľstva počas ozbrojených konfliktov. Podľa správy sa obe strany občianskej vojny, a síce vláda Srí Lanky a ozbrojená skupina Tigri oslobodenia tamilského Ílamu (LTTE), dopustili závažných porušení medzinárodného humanitárneho práva. Jednou z foriem údajne zakázaných útokov, o ktorých správa hovorí, je letecké bombardovanie vládnou armádou oblastí na severe krajiny, v ktorých žilo prevažne civilné obyvateľstvo. Vo svojom poslednom poste sa pozriem na otázku, či takéto plošné útoky proti civilistom predsa len nemôžu byť v súlade s právom ozbrojených konfliktov.

Útok na civilné obyvateľstvo a civilné objekty

Ostatne, nie každé použitie sily proti civilistom a civilným objektom je medzinárodným právom zakázané. Základným princípom humanitárneho práva je rozlišovanie medzi civilnými objektmi a vojenskými cieľmi, pričom iba vojenské ciele môžu byť priamym predmetom útoku. Toto pravidlo je zakotvené v článku 52 Dodatkového protokolu I k Ženevským dohovorom a podľa vplyvnej štúdie Medzinárodného výboru Červeného kríža (MVČK) platí ako norma obyčajového práva rovnako v konfliktoch vnútroštátnych aj medzinárodných (pravidlo 7). Avšak, za určitých predpokladov môže byť i útok, ktorého následkom je usmrtenie civilistov alebo zničenie civilných objektov, považovaný za nerozporný s humanitárnym právom.

Napríklad, princíp proporcionality povoľuje straty na civilných životoch a škodu na civilnom majetku spôsobené neplánovane ako vedľajší účinok útoku proti vojenskému cieľu, za predpokladu, že tieto „kolaterálne škody“ (collateral damage) nie sú neprimerané očakávanej vojenskej výhode útoku.

Právo povoľuje aj priamo cielený útok na civilistov, ktorí sa priamo zúčastňujú bojov, pričom podľa niektorých expertov sa za priamu účasť na bojoch považuje aj rozhodnutie stať sa tzv. dobrovoľným ľudským štítom (teda brániť v útoku na vojenský cieľ asymetricky silnejšiemu súperovi svojím dobrovoľným umiestnením v blízkosti daného cieľa).

Čo sa fyzických objektov týka, tzv. objekty dvojakého použitia (dual-use objects), a teda také, ktoré sa používajú na vojenské aj civilné účely, môžu byť rovnako za určitých podmienok považované za legitímny cieľ útoku. Napríklad podľa prokuratúry ICTY nebol letecký útok NATO proti budove srbskej štátnej televízie a rozhlasu v roku 1999 protiprávny, pretože jej rádiostanice a vysielače boli využívané aj na operačnú podporu aktivít srbských vojsk (ods. 72-75).

Útok proti morálke civilného obyvateľstva

Čo teda plošný útok proti civilnému obyvateľstvu? Môže aj ten byť považovaný za prijateľný z hľadiska medzinárodného práva?

Rozhodujúce pravidlo sa nachádza v druhom odseku spomínaného článku 52 Dodatkového protokolu I: „Útoky musia byť prísne obmedzené na vojenské ciele. Pokiaľ ide o objekty, obmedzujú sa vojenské ciele na tie objekty, ktoré svojou povahou, umiestnením, účelom alebo použitím predstavujú účinný príspevok k vojenským akciám a ktorých celkové alebo čiastočné zničenie, obsadenie alebo neutralizácia poskytuje za daných okolností zjavnú vojenskú výhodu.“ (Podľa pravidla 8 Štúdie MVČK je aj toto pravidlo súčasťou obyčajového práva, čo je významné, lebo Srí Lanka jednak doposiaľ neratifikovala Dodatkový protokol I a jednak srílanský konflikt ako občianska vojna formálne nespadá do sféry aplikovateľnosti tejto medzinárodnej zmluvy.)

Aby sme mohli urobiť rozhodnutie zaútočiť na konkrétny vojenský cieľ, musí teda tento spĺňať dve podmienky: (1) musí predstavovať účinný príspevok k vojenským akciám protistrany a (2) jeho zničenie musí poskytovať zjavnú vojenskú výhodu pre našu stranu. Podstatou tohto pravidla je obmedzenie útokov na tie, ktoré sú nevyhnutné pre dosiahnutie cieľa bojujúcich strán (a síce vojenské víťazstvo nad protistranou alebo odrazenie jej útoku) za súčasnej minimalizácie ďalších škôd a strát na životoch, ktoré na tento účel nemajú priamy dopad.

Môže teda vláda Srí Lanky tvrdiť, že plošný útok na civilné obyvateľstvo na severe krajiny bol vlastne útokom na vôľu miestnej populácie podporovať vojenské snaženie Tamilských tigrov a ako taký nevyhnutný pre dosiahnutie cieľa, teda podrobenia si tohto ozbrojeného hnutia a následného ukončenia vojny? Paradoxne, pozícia USA prepožičiava takémuto argumentu určitú váhu.

Americký Manuál práva námorných operácií (Handbook on the Law of Naval Operations) považuje za „príspevok k vojenským akciám“ v zmysle čl. 52 ods. 2 „príspevok k schopnosti bojovať alebo udržiavať vojnu“ (contribution to war-fighting or war-sustaining capability, sekcia 8.1.1). V situácii občianskych vojen, kde sa príslušníci ozbrojených skupín často najímajú výlučne spomedzi civilného obyvateľstva je jeho podpora kľúčová pre celkovú schopnosť naďalej viesť („udržiavať“) vojnu zo strany povstaleckej skupiny. Podľa tejto „americkej“ interpretácie by teda aj vôľa civilného obyvateľstva podporovať Tamilských tigrov mohla byť chápaná ako účinný príspevok k vedeniu vojny z ich strany.

Prominentný americký vojenský právnik Charles Dunlap k tomu navyše dodáva, že narušenie morálky obyvateľstva je jedným z najdôležitejších vojenských cieľov v akejkoľvek vojne. Podľa tohto chápania predstavuje zničenie vôle civilného obyvateľstva naďalej podporovať vedený ozbrojený konflikt tú najúčinnejšiu a nanajvýš „zjavnú“ vojenskú výhodu. Strata vôle protistrany viesť konflikt je predsa tým ultimátnym vojenským cieľom každého vojenského snaženia, keďže jeho dosiahnutie vedie priamo k porážke protivníka.

Srí Lanka ukazuje, že americkú interpretáciu je treba odmietnuť

Vláda Srí Lanky k ofenzíve z rokov 2008 až 2009 pristúpila po tom, ako jednostranne vypovedala prímerie uzavreté v roku 2002. Jej podstatou bol razantný útok zničujúcou silou na pozície Tamilských tigrov na severe krajiny. Z odhalení tímu expertov OSN vyplýva, že počas posledných fáz vojny srílanská armáda sústredila svoje úsilie rovnako na útoky na civilné obyvateľstvo v tejto oblasti a na mnohé civilné objekty, vrátane nemocníc a stredísk humanitárnej pomoci (str. 20-36). Podpora LTTE a jeho snaženiu medzi miestnym obyvateľstvom trvalo klesala a v máji 2009, keď napokon toto hnutie konečne priznalo svoju porážku, sa blížila nule. Z vojensko-strategického pohľadu akiste aj dopady občianskej vojny na civilné obyvateľstvo urýchlili porážku Tigrov, ktorým sa tak veľmi rýchlo strácala zem pod nohami.

Vojna sa však nesmie v modernej dobe viesť ľubovoľným spôsobom. Srílanské útoky proti civilnému obyvateľstvu sú ilustráciou nesprávnosti amerického extenzívneho chápania vojenských cieľov. Pozrime sa na obe zložky konceptu vojenského cieľa ešte raz.

Prijať všetko, čo napomáha strane ozbrojeného konfliktu tento konflikt viesť a udržiavať (war-sustaining capability) za „príspevok k vojenským akciám“ prílišne rozširuje koncept vojenského cieľa. Udržanie bojaschopnosti si vyžaduje mnoho najrozmanitejších faktorov: ozbrojené sily musia jesť, dostať ošatenie a výzbroj, je treba udržiavať ich morálku, ale aj podporu okolitého obyvateľstva, a teda zabezpečiť chod ekonomiky a tak ďalej. Ak by všetko z toho podliehalo útoku protistrany, tak by sme vlastne žiadne pravidlá vedenia vojen nepotrebovali: legitímnym cieľom by bolo prakticky všetko. Zákaz útokov na civilistov a civilné objekty je však v humanitárnom práve vyjadrený explicitne. Určité výnimky sú prípustné (viď vyššie), no interpretácia jednej zo zložiek definície vojenského cieľa, ktorá by mala za dôsledok kompletné obídenie ochrany civilného obyvateľstva a objektov, musí byť z logiky veci nesprávna.

Podobne je treba odmietnuť Dunlopov argument, ktorý tvrdí, že narušenie vôle obyvateľstva podporovať konflikt je treba považovať za „zjavnú vojenskú výhodu“ pre protistranu v zmysle definície vojenského cieľa. Vojenskými cieľmi môžu byť iba konkrétne objekty alebo osoby. No morálka alebo všeobecná vôľa takým cieľom nie je; útok na ňu sa dá vykonať iba fyzickým útokom na konkrétne objekty alebo osoby. A až tie treba pomeriavať zásadami humanitárneho práva. Redefinícia vojenského cieľa, ktorá by pripúšťala akýkoľvek útok, pokiaľ by sa jeho podstata dala vztiahnuť na ovplyvnenie obyvateľstva a jeho morálky, by znamenala obídenie tohto kroku a povolenie útoku na všetko, ak by si vojenské velenie našlo vhodné ospravedlnenie.

Záver

Ak sú obvinenia v správe tímu expertov OSN pravdivé, je treba na ich základe ďalej konať. Správa obsahuje aj odporúčania ohľadom vyvodenia zodpovednosti za porušenia medzinárodného práva oboma stranami konfliktu (str. vii-viii). Asi nie je prekvapením, že srílanská vláda správu aj odporúčania v nej vehementne odmietla. To, ako sa bude pokračovať ďalej, je v súčasnej dobe predmetom najmä politických procesov. No je dôležité uvedomiť si, že právo neposkytuje carte blanche k útoku na civilné obyvateľstvo, nech je jeho motivácia akákoľvek. To by mali prijať aj USA, aby svojou permisívnou interpretáciou humanitárneho práva nevytvárali ani potenciálnu inšpiráciu pre budúcich nadmerne ambicióznych vojenských veliteľov z celého sveta.

* * *

Týmto by som zároveň rád poďakoval tímu Jiného práva za možnosť predstaviť česko-slovenskému publiku z právnej stránky pár tém, o ktorých sa u nás až tak často nepíše. Ďakujem aj komentátorom za kvalitnú úroveň diskusie a teším sa na stretnutie pri ďalšej príležitosti.

Žádné komentáře: