Aké sú hranice spojeneckých vojenských aktivít v Líbyi?
Ďakujem Honzovi Komárkovi za milé privítanie, bude mi cťou môcť sa počas najbližších pár týždňov zúčastniť dialógu s „Inoprávnikmi“. Skúsim načrieť do svojich skúseností tak z oxfordských slonovinových veží, ako aj z prašných ciest pred tribunálom OSN v Tanzánii a predstaviť na tomto pozadí niekoľko aktuálnych tém z oblasti medzinárodného práva.
Ťažisko môjho akademického záujmu sa týka právnej regulácie ozbrojených konfliktov, a to všetkých jej troch kľúčových aspektov, ktoré majú v duchu Quidquid latine dictum sit, altum sonatur pekné latinské názvy ius ad bellum, ius in bello a ius post bellum. Tieto tri právne oblasti vyjadrujú tri hlavné otázky spojené s troma fázami ozbrojenej konfrontácie akéhokoľvek druhu: kedy smieme vstúpiť do ozbrojeného konfliktu („právo na vojnu“, teda ad bellum), aké práva a povinnosti máme v jeho priebehu („právo platné počas vojny“, teda in bello) a po jeho ukončení, a to najmä z hľadiska potrestania osôb zodpovedných za vojnové zločiny („právo po vojne“, post bellum).
Otázka, do akej miery sa smú spojenecké sily zapojiť do prebiehajúceho konfliktu v Líbyi, tak spadá na pomedzie prvej a druhej z týchto oblastí.
Na všeobecnej úrovni sa spochybňovanie legitimity a legality vojenskej intervencie proti Kaddáfiho silám v Líbyi po udalostiach v marci tohto roka odsunulo v podstate na okraj verejnej diskusie. Čo sa týka jej legitimity, regionálne organizácie predstavujúce všetky tri kultúrno-geografické okruhy, do ktorých Líbya patrí, a síce Arabská liga, Organizácia Islamskej konferencie a Africká únia v úvode mesiaca svorne odsúdili útoky proti civilnému obyvateľstvu. Prvé dve z nich navyše otvorene vyslovili podporu vytvoreniu bezletovej zóny nad Líbyou. Na rozdiel od intervencií v Kosove alebo Iraku otázku legality vyriešila jednoznačne formulovaná rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN) 1973 (2011) zo 17. marca tohto roka. Charta OSN zakazuje vo svojom článku 2 použitie sily alebo hrozby silou v medzinárodných vzťahoch, pričom z tohto pravidla pripúšťa iba dve výnimky: konanie v sebaobrane (čl. 51) a konanie autorizované BR OSN s cieľom udržania alebo obnovenia medzinárodného mieru a bezpečnosti (čl. 39 a nasl.). Rezolúcia 1973 poveruje členské štáty OSN „prijať všetky potrebné opatrenia“ na území Líbye na dosiahnutie cieľov mandátu. Táto magická formulka je dnes už zaužívaným eufemizmom, ktorý legalizuje použitie sily v súlade s podmienkami stanovenými BR OSN.
Akú širokú mieru uváženia ponecháva teda toto poverenie spojeneckým štátom intervenujúcim v súčasnosti v Líbyi? Môžu sa usilovať o odstránenie Kaddáfiho režimu silou priamo alebo aspoň nepriamo formou vojenskej pomoci rebelom pôsobiacim vo východolíbyjskom meste Bengází? Na to, aby sme na tieto otázky mohli odpovedať, sa musíme bližšie pozrieť na text poverenia, ktorý prijali členské štáty hlasujúce za rezolúciu 1973. Toto rozhodnutie BR OSN štátom povoľuje prijať všetky potrebné opatrenia na dosiahnutie dvoch navzájom prepojených cieľov. Prvým z nich je ochrana civilného obyvateľstva a obývaných oblastí, ktorým v Líbyi hrozia útoky (odsek 4). Druhý cieľ predstavuje vytvorenie a udržanie bezletovej zóny nad líbyjským územím, opäť za účelom pomoci na ochranu civilného obyvateľstva (odseky 6 a 8). Text týchto ustanovení vcelku:
The Security Council [...] Acting under Chapter VII of the Charter of the United Nations [...]
4. Authorizes Member States that have notified the Secretary-General, acting nationally or through regional organizations or arrangements, and acting in cooperation with the Secretary-General, to take all necessary measures, notwithstanding paragraph 9 of resolution 1970 (2011), to protect civilians and civilian populated areas under threat of attack in the Libyan Arab Jamahiriya, including Benghazi, while excluding a foreign occupation force of any form on any part of Libyan territory, and requests the Member States concerned to inform the Secretary-General immediately of the measures they take pursuant to the authorization conferred by this paragraph which shall be immediately reported to the Security Council; [...]
6. Decides to establish a ban on all flights in the airspace of the Libyan Arab Jamahiriya in order to help protect civilians; [...]
8. Authorizes Member States that have notified the Secretary-General and the Secretary-General of the League of Arab States, acting nationally or through regional organizations or arrangements, to take all necessary measures to enforce compliance with the ban on flights imposed by paragraph 6 above, as necessary, and requests the States concerned in cooperation with the League of Arab States to coordinate closely with the Secretary General on the measures they are taking to implement this ban, including by establishing an appropriate mechanism for implementing the provisions of paragraphs 6 and 7 above[.]
Z textu je teda zrejmé, že možnosti, ktoré majú spojenci k dispozícii, sú výrazne obmedzené. Spojenecké sily nesmú podrobiť líbyjské územie okupácii v žiadnej jeho časti (odsek 4; niektoré české média sa v tomto smere dopustili dezinterpretácie textu rezolúcie). Mandát navyše explicitne nepovoľuje zmenu režimu, ako tomu bolo napríklad v rezolúcii 940 (1994), ktorou BR OSN výslovne poverila medzinárodné sily na odstránenie nelegitímneho vedenia Haiti a jeho nahradenia demokraticky zvoleným prezidentom Jeanom-Bertrandom Aristidom. Rezolúcia 1973 teda nadväzuje na podobne formulované rezolúcie BR OSN zamerané na ochranu civilného obyvateľstva (napr. rezolúcie 1270 (1999) a 1289 (2000) ohľadom Sierra Leone alebo rezolúcia 1706 (2006) ohľadom situácie v Darfúre), ktoré sa rovnako nezmieňujú o odstránení politického vedenia dotknutých krajín a nikdy tak ani neboli interpretované.
Obyvatelia mnohých západolíbyjských miest sú loajálni voči Kaddáfiho vláde a v súčasnosti im nehrozí útok vládnych vojsk. Argument, že výmena vlády je nevyhnutná kvôli ochrane civilného obyvateľstva na území celej Líbye teda takisto neobstojí. Podobne, do tej miery, do akej povstalecké sily žiadajú podporu spojeneckých síl na dosiahnutie svojich strategických cieľov obsadenia čo najväčšieho územia krajiny, je ich požiadavka za hranicou mandátu, ktorý spojencom BR OSN umožnila a mala by nimi byť odmietnutá.
V posledných dňoch predstavitelia západných krajín začali otvárať otázku možného obídenia nemožnosti priameho útoku na centrum Kaddáfiho moci a priamej vojenskej podpory povstaleckých útokov prostredníctvom poskytnutia vojenského tréningu a výzbroje rebelom. Podľa niektorých správ dokonca americký prezident Barack Obama aj schválil takúto podporu skrytou formou. O vhodnosti takého kroku môžeme mať oprávnené pochybnosti po skúsenostiach s ozbrojovaním afgánskych mudžahedínov v osemdesiatych rokoch a po priznaní veliteľa NATO v Európe admirála Stavridisa, že spravodajské informácie naznačujú prítomnosť Al Káidy a Hizballáhu medzi povstaleckými jednotkami. No prenechajme tieto úvahy politickým komentátorom a pozrime sa na právnu stránku veci.
Prvou prekážkou akéhokoľvek transferu zbraní na líbyjské územie je zbrojné embargo, ktoré bolo na Líbyu uvalené v deviatom odseku predchádzajúcej rezolúcie BR OSN venovanej tamojšej situácii (rezolúcia 1970 (2011)). Z textu už uvedeného odseku 4 rezolúcie 1973 je však zrejmé, že poverenie prijať všetky potrebné opatrenia platí „bez ohľadu“ na toto ustanovenie (anglický text používa v tomto zmysle termín notwithstanding). Preto zákaz dovozu a prevozu zbraní do Líbye neplatí absolútne (ostatne, ak by tomu tak bolo, tak by striktne vzaté ani intervenujúce krajiny nesmeli prekročiť hranice Líbye s akoukoľvek výzbrojou, čo by im znemožnilo vojenský zásah), no otázkou ostáva, či je v zmysle novej rezolúcie legálne ich poskytnutie povstalcom bojujúcim proti Kaddáfiho silám.
V nedávno publikovanom blogovom príspevku na túto tému môj bývalý učiteľ Dapo Akande argumentuje, že štáty sa môžu rozhodnúť, či zrealizujú Bezpečnostnou radou povolené použitie sily „priamo alebo nepriamo“, pričom za nepriame použitie sily považuje v tomto kontexte poskytnutie vojenskej podpory vrátane výzbroje povstaleckej skupine. Ako jediné obmedzenie Akande uvádza, že štáty tak musia učiniť s cieľom naplniť mandát BR OSN.
Ak si však pripomenieme text rezolúcie 1973, uvidíme, že poverenie členským štátom uvádza výslovne, akými formami môžu tieto subjekty konať, a síce jednotlivo alebo prostredníctvom regionálnych organizácií a uskupení (odseky 4 a 8). O „nepriamom“ použití sily niet zmienky, ani o možnosti spolupracovať s inými subjektmi medzinárodného práva než tými uvedenými v rezolúcii samotnej. Štátom následne vznikajú ďalšie povinnosti procesnej povahy vrátane povinnosti informovať o svojich aktivitách generálneho tajomníka OSN. Tie by sa automaticky nepreniesli na podporených povstalcov, čím by bol narušený rozsah mandátu povoleného BR OSN. Podobne by sa na povstalcov sama osebe nepreniesla povinnosť poskytnuté zbrane využiť iba v súvislosti s ochranou civilného obyvateľstva, resp. by sa podobne uvedomelé konanie od nich dalo len ťažko predpokladať, čo by takisto ohrozilo hranice mandátu z rezolúcie 1973. Keďže použitie sily autorizované BR OSN je výnimkou zo všeobecného zákazu použitia sily alebo hrozby silou v medzinárodných vzťahoch, v duchu základných kánonov interpretácie musí byť vykladané reštriktívne. Preto by podľa môjho názoru vyzbrojovanie povstalcov vo východnej Líbyi znamenalo porušenie rezolúcie 1973.
Z právneho hľadiska teda spojenci smú udržiavať bezletovú zónu a chrániť líbyjské civilné obyvateľstvo pred vládnymi útokmi i naďalej. V súčasnom stave však ich mandát nepovoľuje odstránenie Kaddáfiho režimu alebo poskytnutie zbraní a vojenského materiálu protivládnym silám na východe krajiny. Možné riešenie poskytuje rezolúcia 1970, ktorá ustanovuje tzv. sankčnú komisiu (Sanctions Committee), ktorá môže schváliť predaj alebo dovoz zbraní a vojenského materiálu na líbyjské územie (odsek 9 písm. c). Avšak vzhľadom na to, že táto komisia má byť zložená zo zástupcov všetkých členských krajín BR OSN, a teda vrátane štátov, ktoré sa na prebiehajúcu intervenciu pozerajú nanajvýš zdržanlivo (ako Rusko, Čína alebo Nemecko), je šanca, že podporí vyzbrojovanie povstalcov, pomerne nízka.
Z politického hľadiska tak hrozí, že sa vytvorí patová situácia, v rámci ktorej sa Líbya de facto rozdelí na provládnu západnú časť a povstalcami ovládnutú východnú časť. O tom, že medzinárodná komunita ani obyvatelia Líbye takýto výsledok neprivítajú, asi niet pochýb. Ak však k trvalejším zmenám nedôjde prostredníctvom vnútroštátnych procesov (či už po dobrovoľnom odstúpení Kaddáfiho vedenia alebo po oveľa menej pravdepodobnom vojenskom víťazstve jednej z bojujúcich strán), na to, aby riešenie „zvonku“ bolo v súlade s medzinárodným právom, ho budú musieť jeho zástancovia opäť presadiť v rámci existujúcich mechanizmov Bezpečnostnej rady OSN.