středa 6. dubna 2011

Aké sú hranice spojeneckých vojenských aktivít v Líbyi?

Ďakujem Honzovi Komárkovi za milé privítanie, bude mi cťou môcť sa počas najbližších pár týždňov zúčastniť dialógu s „Inoprávnikmi“. Skúsim načrieť do svojich skúseností tak z oxfordských slonovinových veží, ako aj z prašných ciest pred tribunálom OSN v Tanzánii a predstaviť na tomto pozadí niekoľko aktuálnych tém z oblasti medzinárodného práva.

Ťažisko môjho akademického záujmu sa týka právnej regulácie ozbrojených konfliktov, a to všetkých jej troch kľúčových aspektov, ktoré majú v duchu Quidquid latine dictum sit, altum sonatur pekné latinské názvy ius ad bellum, ius in bello a ius post bellum. Tieto tri právne oblasti vyjadrujú tri hlavné otázky spojené s troma fázami ozbrojenej konfrontácie akéhokoľvek druhu: kedy smieme vstúpiť do ozbrojeného konfliktu („právo na vojnu“, teda ad bellum), aké práva a povinnosti máme v jeho priebehu („právo platné počas vojny“, teda in bello) a po jeho ukončení, a to najmä z hľadiska potrestania osôb zodpovedných za vojnové zločiny („právo po vojne“, post bellum).

Otázka, do akej miery sa smú spojenecké sily zapojiť do prebiehajúceho konfliktu v Líbyi, tak spadá na pomedzie prvej a druhej z týchto oblastí.

Na všeobecnej úrovni sa spochybňovanie legitimity a legality vojenskej intervencie proti Kaddáfiho silám v Líbyi po udalostiach v marci tohto roka odsunulo v podstate na okraj verejnej diskusie. Čo sa týka jej legitimity, regionálne organizácie predstavujúce všetky tri kultúrno-geografické okruhy, do ktorých Líbya patrí, a síce Arabská liga, Organizácia Islamskej konferencie a Africká únia v úvode mesiaca svorne odsúdili útoky proti civilnému obyvateľstvu. Prvé dve z nich navyše otvorene vyslovili podporu vytvoreniu bezletovej zóny nad Líbyou. Na rozdiel od intervencií v Kosove alebo Iraku otázku legality vyriešila jednoznačne formulovaná rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN) 1973 (2011) zo 17. marca tohto roka. Charta OSN zakazuje vo svojom článku 2 použitie sily alebo hrozby silou v medzinárodných vzťahoch, pričom z tohto pravidla pripúšťa iba dve výnimky: konanie v sebaobrane (čl. 51) a konanie autorizované BR OSN s cieľom udržania alebo obnovenia medzinárodného mieru a bezpečnosti (čl. 39 a nasl.). Rezolúcia 1973 poveruje členské štáty OSN „prijať všetky potrebné opatrenia“ na území Líbye na dosiahnutie cieľov mandátu. Táto magická formulka je dnes už zaužívaným eufemizmom, ktorý legalizuje použitie sily v súlade s podmienkami stanovenými BR OSN.

Akú širokú mieru uváženia ponecháva teda toto poverenie spojeneckým štátom intervenujúcim v súčasnosti v Líbyi? Môžu sa usilovať o odstránenie Kaddáfiho režimu silou priamo alebo aspoň nepriamo formou vojenskej pomoci rebelom pôsobiacim vo východolíbyjskom meste Bengází? Na to, aby sme na tieto otázky mohli odpovedať, sa musíme bližšie pozrieť na text poverenia, ktorý prijali členské štáty hlasujúce za rezolúciu 1973. Toto rozhodnutie BR OSN štátom povoľuje prijať všetky potrebné opatrenia na dosiahnutie dvoch navzájom prepojených cieľov. Prvým z nich je ochrana civilného obyvateľstva a obývaných oblastí, ktorým v Líbyi hrozia útoky (odsek 4). Druhý cieľ predstavuje vytvorenie a udržanie bezletovej zóny nad líbyjským územím, opäť za účelom pomoci na ochranu civilného obyvateľstva (odseky 6 a 8). Text týchto ustanovení vcelku:

The Security Council [...] Acting under Chapter VII of the Charter of the United Nations [...]

4. Authorizes Member States that have notified the Secretary-General, acting nationally or through regional organizations or arrangements, and acting in cooperation with the Secretary-General, to take all necessary measures, notwithstanding paragraph 9 of resolution 1970 (2011), to protect civilians and civilian populated areas under threat of attack in the Libyan Arab Jamahiriya, including Benghazi, while excluding a foreign occupation force of any form on any part of Libyan territory, and requests the Member States concerned to inform the Secretary-General immediately of the measures they take pursuant to the authorization conferred by this paragraph which shall be immediately reported to the Security Council; [...]

6. Decides to establish a ban on all flights in the airspace of the Libyan Arab Jamahiriya in order to help protect civilians; [...]

8. Authorizes Member States that have notified the Secretary-General and the Secretary-General of the League of Arab States, acting nationally or through regional organizations or arrangements, to take all necessary measures to enforce compliance with the ban on flights imposed by paragraph 6 above, as necessary, and requests the States concerned in cooperation with the League of Arab States to coordinate closely with the Secretary General on the measures they are taking to implement this ban, including by establishing an appropriate mechanism for implementing the provisions of paragraphs 6 and 7 above[.]


Z textu je teda zrejmé, že možnosti, ktoré majú spojenci k dispozícii, sú výrazne obmedzené. Spojenecké sily nesmú podrobiť líbyjské územie okupácii v žiadnej jeho časti (odsek 4; niektoré české média sa v tomto smere dopustili dezinterpretácie textu rezolúcie). Mandát navyše explicitne nepovoľuje zmenu režimu, ako tomu bolo napríklad v rezolúcii 940 (1994), ktorou BR OSN výslovne poverila medzinárodné sily na odstránenie nelegitímneho vedenia Haiti a jeho nahradenia demokraticky zvoleným prezidentom Jeanom-Bertrandom Aristidom. Rezolúcia 1973 teda nadväzuje na podobne formulované rezolúcie BR OSN zamerané na ochranu civilného obyvateľstva (napr. rezolúcie 1270 (1999) a 1289 (2000) ohľadom Sierra Leone alebo rezolúcia 1706 (2006) ohľadom situácie v Darfúre), ktoré sa rovnako nezmieňujú o odstránení politického vedenia dotknutých krajín a nikdy tak ani neboli interpretované.

Obyvatelia mnohých západolíbyjských miest sú loajálni voči Kaddáfiho vláde a v súčasnosti im nehrozí útok vládnych vojsk. Argument, že výmena vlády je nevyhnutná kvôli ochrane civilného obyvateľstva na území celej Líbye teda takisto neobstojí. Podobne, do tej miery, do akej povstalecké sily žiadajú podporu spojeneckých síl na dosiahnutie svojich strategických cieľov obsadenia čo najväčšieho územia krajiny, je ich požiadavka za hranicou mandátu, ktorý spojencom BR OSN umožnila a mala by nimi byť odmietnutá.

V posledných dňoch predstavitelia západných krajín začali otvárať otázku možného obídenia nemožnosti priameho útoku na centrum Kaddáfiho moci a priamej vojenskej podpory povstaleckých útokov prostredníctvom poskytnutia vojenského tréningu a výzbroje rebelom. Podľa niektorých správ dokonca americký prezident Barack Obama aj schválil takúto podporu skrytou formou. O vhodnosti takého kroku môžeme mať oprávnené pochybnosti po skúsenostiach s ozbrojovaním afgánskych mudžahedínov v osemdesiatych rokoch a po priznaní veliteľa NATO v Európe admirála Stavridisa, že spravodajské informácie naznačujú prítomnosť Al Káidy a Hizballáhu medzi povstaleckými jednotkami. No prenechajme tieto úvahy politickým komentátorom a pozrime sa na právnu stránku veci.

Prvou prekážkou akéhokoľvek transferu zbraní na líbyjské územie je zbrojné embargo, ktoré bolo na Líbyu uvalené v deviatom odseku predchádzajúcej rezolúcie BR OSN venovanej tamojšej situácii (rezolúcia 1970 (2011)). Z textu už uvedeného odseku 4 rezolúcie 1973 je však zrejmé, že poverenie prijať všetky potrebné opatrenia platí „bez ohľadu“ na toto ustanovenie (anglický text používa v tomto zmysle termín notwithstanding). Preto zákaz dovozu a prevozu zbraní do Líbye neplatí absolútne (ostatne, ak by tomu tak bolo, tak by striktne vzaté ani intervenujúce krajiny nesmeli prekročiť hranice Líbye s akoukoľvek výzbrojou, čo by im znemožnilo vojenský zásah), no otázkou ostáva, či je v zmysle novej rezolúcie legálne ich poskytnutie povstalcom bojujúcim proti Kaddáfiho silám.

V nedávno publikovanom blogovom príspevku na túto tému môj bývalý učiteľ Dapo Akande argumentuje, že štáty sa môžu rozhodnúť, či zrealizujú Bezpečnostnou radou povolené použitie sily „priamo alebo nepriamo“, pričom za nepriame použitie sily považuje v tomto kontexte poskytnutie vojenskej podpory vrátane výzbroje povstaleckej skupine. Ako jediné obmedzenie Akande uvádza, že štáty tak musia učiniť s cieľom naplniť mandát BR OSN.

Ak si však pripomenieme text rezolúcie 1973, uvidíme, že poverenie členským štátom uvádza výslovne, akými formami môžu tieto subjekty konať, a síce jednotlivo alebo prostredníctvom regionálnych organizácií a uskupení (odseky 4 a 8). O „nepriamom“ použití sily niet zmienky, ani o možnosti spolupracovať s inými subjektmi medzinárodného práva než tými uvedenými v rezolúcii samotnej. Štátom následne vznikajú ďalšie povinnosti procesnej povahy vrátane povinnosti informovať o svojich aktivitách generálneho tajomníka OSN. Tie by sa automaticky nepreniesli na podporených povstalcov, čím by bol narušený rozsah mandátu povoleného BR OSN. Podobne by sa na povstalcov sama osebe nepreniesla povinnosť poskytnuté zbrane využiť iba v súvislosti s ochranou civilného obyvateľstva, resp. by sa podobne uvedomelé konanie od nich dalo len ťažko predpokladať, čo by takisto ohrozilo hranice mandátu z rezolúcie 1973. Keďže použitie sily autorizované BR OSN je výnimkou zo všeobecného zákazu použitia sily alebo hrozby silou v medzinárodných vzťahoch, v duchu základných kánonov interpretácie musí byť vykladané reštriktívne. Preto by podľa môjho názoru vyzbrojovanie povstalcov vo východnej Líbyi znamenalo porušenie rezolúcie 1973.

Z právneho hľadiska teda spojenci smú udržiavať bezletovú zónu a chrániť líbyjské civilné obyvateľstvo pred vládnymi útokmi i naďalej. V súčasnom stave však ich mandát nepovoľuje odstránenie Kaddáfiho režimu alebo poskytnutie zbraní a vojenského materiálu protivládnym silám na východe krajiny. Možné riešenie poskytuje rezolúcia 1970, ktorá ustanovuje tzv. sankčnú komisiu (Sanctions Committee), ktorá môže schváliť predaj alebo dovoz zbraní a vojenského materiálu na líbyjské územie (odsek 9 písm. c). Avšak vzhľadom na to, že táto komisia má byť zložená zo zástupcov všetkých členských krajín BR OSN, a teda vrátane štátov, ktoré sa na prebiehajúcu intervenciu pozerajú nanajvýš zdržanlivo (ako Rusko, Čína alebo Nemecko), je šanca, že podporí vyzbrojovanie povstalcov, pomerne nízka.

Z politického hľadiska tak hrozí, že sa vytvorí patová situácia, v rámci ktorej sa Líbya de facto rozdelí na provládnu západnú časť a povstalcami ovládnutú východnú časť. O tom, že medzinárodná komunita ani obyvatelia Líbye takýto výsledok neprivítajú, asi niet pochýb. Ak však k trvalejším zmenám nedôjde prostredníctvom vnútroštátnych procesov (či už po dobrovoľnom odstúpení Kaddáfiho vedenia alebo po oveľa menej pravdepodobnom vojenskom víťazstve jednej z bojujúcich strán), na to, aby riešenie „zvonku“ bolo v súlade s medzinárodným právom, ho budú musieť jeho zástancovia opäť presadiť v rámci existujúcich mechanizmov Bezpečnostnej rady OSN.

13 komentářů:

K..Csach řekl(a)...

Ahoj Kubo,
pekný post.

Škoda, že si nerozvinul viac myšlienku interpretácie pojmu okupácia v kontexte rezolúcie: "Spojenecké sily nesmú podrobiť líbyjské územie okupácii v žiadnej jeho časti..."

Čo povieš, prezentuje tento parlamentný materiál (s.5) širšie presvedčenie mocenského aparátu v UK o vzťahu okupácia / nasadenie pozemných jednotiek?

Kým chýbajú jednotné Rules of Engagement, tak sa v tom jeden ťažko vyzná...

Kubo Mačák řekl(a)...

Ahoj Kiťo,

vďaka!

Čl. 42 Haagskeho dohovoru (IV) o dodržiavaní zákonov a obyčají vojny (1907) definuje okupované územie ako územie, ktoré je fakticky v moci nepriateľskej armády, pričom táto moc bola reálne ustanovená a môže byť prakticky vykonávaná. Rozdiel medzi okupáciou a nasadením pozemných jednotiek teda nie je vo veľkosti vojenskej operácie ako naznačuje anglický minister zahraničných vecí, ale v otázke ovládania konkrétneho (akokoľvek malého alebo veľkého) nepriateľského územia. Trefne to zhŕňa americký vojenský manuál práva pozemnej vojny, podľa ktorého je okupáciou "invasion plus taking firm possession of enemy territory for the purpose of holding it". US, Department of the Army, Field Manual: The Law of Land Warfare, FM 27-10 (1956), odsek 352.

Zaujímavá je otázka, ako dlho musí byť územie pod kontrolou nepriateľských vojsk, aby bolo považované za okupované. Trend posledných rokov je toto obdobie skracovať, napr. štrasburský súd bol pripravený označiť v rozhodnutí Issa v. Turecko niekoľkotýždňovú tureckú vojenskú operáciu v severnom Iraku za okupáciu dotknutého územia (odsek 74); komisii posudzujúcej nároky z etiópsko-eritrejského konfliktu už na to stačilo i pár dní (odsek 57).

O tom, či citácie britského premiéra a ministra zahraničných vecí predstavujú výsledok dôkladnej právnej analýzy, si (radšej) nedovolím špekulovať...

Anonymní řekl(a)...

Nechci hodnotit správnost užití právní terminiologie ani naprosto nepřesvědčivé aplikace vybraných definic vojnského práva. Poučenějším čtenářům je asi zřejmě, že jednu definice z úmluvy XY nelze aplikovat na usnesení AB, protože definice úmluvy platí vždy jen pro ni samotnou, pokud není v samotných úmluvách řečeno něco jiného.

Problém je někde jinde. Státní moc, stát, okupace atp. z hldiska mezinárodních vztahů jsou věci fakticity a nikoliv práva. Právo můž pouze faktický stav popsat názvem, polohou, kompetenčními vztahy atp., ale nikdy nemůže něco ustanovit v smyslu, že by mělo nějakou moc měnit právní vztahy. To vždy nastolí státní moc. Nechci tvrdit, že exisuje v mzinárodních vztazích bezpráví, ale vztahy mezi válčícími okupačními stranami definují zákony přírodního výběru a nikoliv úmluvy států anebo Rady všehomíra.

Podobné pokusy na základě mzinárodního práva věřjného něco vyslovit jsou poměrně populární (Izrael/Paklstina, Kosovo), ale pokud pominu propagandistický efekt takových "studií", vždy mě to připomene pojednání o právu kosmickém, kde je to stejné právní vzduchoprázdno více patrné.

Antonín Prchal

Anonymní řekl(a)...

ad Prchal : Tak trochu souhlasím s tím, že hlavním pramenem MPV je vítěz, ale fakticita se týká především vzniku a existence státu, nikolv konfliktu, tj. u státu situaci, kdy je právní pojem naplněn zpravidla násilným vznikem státu s územím, obyvatelstvmem a organizovaným násilím, které teprve ústálené právo přetvoří v pojem státní moc.
Jinými slovy z hlediska hodnocení je úplně jedno, zda nějakou vojenskou operaci nazveme okupací anebo humanitárním bombardováním, protože jak pojem tak i případný právní důsledek mají v rukách vítězové.

Ivan Drtina

Rudo Leška řekl(a)...

Čítam čl. 27/3 a premýšľam či je potrebné, aby stáli členovia RB výslovne hlasovali kladne alebo postačí aby sa zdržali. Z textu Charty sa mi vidí, že je potreba, aby hlasovali, aby mohlo byť rozhodnutie prijaté. Interpretuje to nejaká právna autorita? MPV nie je môj odbor:-)

Kubo Mačák řekl(a)...

Ďakujem pánom Prchalovi a Drtinovi za ich príspevky a za záujem o tému.

Čo sa týka použitia textu zmluvy mimo jej kontextu, predpokladám, že narážka smerovala na článok 42 Poriadku pozemnej vojny, ktorý tvorí prílohu IV. Haagskeho dohovoru z roku 1907. Haagske dohovory z roku 1907 sa dnes už považujú za súčasť tzv. medzinárodného obyčajového práva, čo znamená, že zaväzujú všetky štáty bez ohľadu na to, či tie sú, alebo nie sú ich signatármi. Ich obyčajovú povahu skonštatoval už norimberský tribunál v roku 1946 (41 AJIL 172, 248-249):

"The rules of land warfare expressed in the Convention undoubtedly represented an advance over existing international law at the time of their adoption. But [...] by 1939 these rules laid down in the Convention were recognised by all civilised nations, and were regarded as being declaratory of the laws and customs of war[.]"

V modernom kontexte univerzálnu uplatniteľnosť definície okupácie z Poriadku pozemnej vojny skonštatoval tribunál OSN pre bývalú Juhosláviu v rozhodnutí Naletilić a Martinović (2003) (odsek 215). O jej použiteľnosti na situáciu v Líbyi tak bez spresňujúcej definície BR OSN hádam nemôže byť sporu.

Čo sa týka argumentu, že víťazné sily vždy definujú právnu realitu, a teda že „Might is right“, musím povedať, že je trochu sklamaním sa s ním stretnúť práve v kontexte operácie, ktorú prakticky každý považuje za súladnú s medzinárodným právom (viď k tomu viac v poste samotnom). Z textov rezolúcií 1970 a 1973 je zrejmé, aký dôraz bol daný na precíznu formuláciu rozsahu poverenia štátov použiť silu v Líbyi a práve prebiehajúce diskusie na pôde intervenujúcich štátov o výklade tohto poverenia nasvedčujú všetkému, len nie tomu, že by na práve nezáležalo. Čitateľom, ktorí by boli i naďalej skeptickí, odporúčam napríklad tento krátky článok Davida Carona alebo ďalší post Dapa Akande na blogu EJIL Talk!, ktoré oba poukazujú na významnú rolu medzinárodného práva pri rozhodovaní štátov o konaní v medzinárodných vzťahoch.

Kubo Mačák řekl(a)...

Rudo, výborná poznámka. Máš plnú pravdu, že text článku 27 ods. 3 Charty OSN určuje, že BR OSN rozhoduje deviatimi kladnými hlasmi, medzi ktoré majú patriť i hlasy všetkých stálych členov. No čoskoro po prijatí Charty začala prax, v rámci ktorej boli rozhodnutia BR OSN prijímané tak, že sa niektorí jej stáli členovia zdržali hlasovania. Medzinárodný súdny dvor sa v prípade Namíbia (1970) detailnejšie venoval tejto praxi (keďže Južná Afrika namietala neplatnosť takto prijatej rezolúcie) a potvrdil jej právoplatnosť:

21. The first objection is that in the voting on the resolution two permanent members of the Security Council abstained. It is contended that the resolution was consequently not adopted by an affirmative vote of nine members, including the concurring votes of the permanent members, as required by Article 27, paragraph 3, of the Charter of the United Nations.

22. However, the proceedings of the Security Council extending over a long period supply abundant evidence that presidential rulings and the positions taken by members of the Council, in particular its permanent members, have consistently and uniformly interpreted the practice of voluntary abstention by a permanent member as not constituting a bar to the adoption of resolutions. By abstaining, a member does not signify its objection to the approval of what is being proposed; in order to prevent the adoption of a resolution requiring unanimity of the permanent members, a permanent member has only to cast a negative vote. This procedure followed by the Security Council, which has continued unchanged after the amendment in 1965 of Article 27 of the Charter, has been generally accepted by Members of the United Nations and evidences a general practice of that Organization.


Tento príklad sa niekedy uvádza ako schopnosť obyčajového práva modifikovať obsah normy práva zmluvného.

K.Cs. řekl(a)...

Ad: "Z textov rezolúcií 1970 a 1973 je zrejmé, aký dôraz bol daný na precíznu formuláciu rozsahu poverenia štátov použiť silu v Líbyi a práve prebiehajúce diskusie na pôde intervenujúcich štátov o výklade tohto poverenia nasvedčujú všetkému, len nie tomu, že by na práve nezáležalo."

Ja ti neviem, či by som sa pod tvoje vyjadrenie podpísal.
Zo zápisnice z rokovania Bezpečnostnej rady napr. Franc. ako predkladateľ: "Furthermore, it authorizes these same States to take all measures necessary, over and above the no-fly zone, to protect civilians" .

Na to, že sa pri príprave textu až tak detailne problémom nezaoberali môžu ukazovať vyjadrenia RF:

"In essence, a whole range of questions raised by Russia and other members of the Council remained unanswered. Those questions were concrete and legitimate and touched on how the no-fly zone would be enforced, what the rules of engagement would be
and what limits on the use of force there would be.

Furthermore, the draft was morphing before our very eyes, transcending the initial concept as stated by the League of Arab States. Provisions were introduced into the text that could potentially open the door to large-scale military intervention...."


Obdobne Čína:
"In the Security Council’s consultations on resolution 1973 (2011), we and other Council members asked specific questions. However, regrettably, many of those questions failed to be clarified or answered."


Rozumiem, že tieto vyjadrenia sú politickej povahy, ale asi to s tým "vyjasnením" pojmov počas príprav rezolúcie až také ružové nebolo...

Link na report: http://daccess-dds-ny.un.org/doc/UNDOC/PRO/N11/267/18/PDF/N1126718.pdf?OpenElement

Anonymní řekl(a)...

Problémem v kontextu rezoluce OSN může být i samotná definice civilního obyvatelstva. Na obou stranách totiž bojuje převážná většina civilů a jen minimum vojáků. Je otázkou, zda má nějaký smysl "chránit" civilisty, kteří se aktivně zapojují do bojových operací a pokud ano, které? Ochrana před útoky Kaddáfího vojsk znamená, že OSN nesmí chránit civilisty před útoky vojsk vzbouřenců? Pokud se bojíme masakru mezi civilním obyvatelstvem Benghází, pokud se ho zmocní Kaddáfí, jakto že se nebojíme masakru civilistů v Tripolisu, pokud se ho zmocní povstalci? Vždyť zkušenosti z bojů v Iráku a Afghánistánu jasně ukazují, že násilností se dopouštějí všechny strany konfliktu, bez ohledu na to, koho právě Západ považuje za "spravedlivé". Osobně si myslím, že "ochranu civilistů" nelze provádět bombardováním. Jedna Jugoslávie stačila.

Antonín Thurnwald

Kubo Mačák řekl(a)...

Kiťo, esenciou môjho argumentu nebolo, že použité termíny sú „nepriestrelnej“ povahy. Obaja vieme, že každá rezolúcia BR OSN je kompromisom a že spor o jej výklad začína typicky päť minút po tom, ako bola hlasovaním v rade prijatá. Tvrdím však, že aj citáty štátov, ktoré so súčasnou povahou intervencie prejavujú opatrnú nespokojnosť, potvrdzujú moju tézu o tom, že medzinárodné právo v tomto prípade zohralo rozhodujúcu úlohu.

Ku komentáru Antonína Thurnwalda by som ponúkol odpoveď v dvoch rovinách. Vo všeobecnej rovine nám definíciu civilného obyvateľstva poskytuje Dodatkový protokol I k Ženevským dohovorom v čl. 50. Podľa neho je civilistom každý, kto nie je tzv. kombatantom (zložitejší problém, ale v podstate toto označenie vyjadruje príslušnosť k ozbrojeným jednotkám štátu); civilným obyvateľstvom je potom súhrn všetkých civilistov. Fakt účasti na bojoch nezbavuje konkrétnu osobu štatútu civilistu, ani obyvateľstvo, ktorého je súčasťou, nezbavuje povahy civilného obyvateľstva, znamená len stratu ochrany tejto osoby pred útokom. Osoby, ktoré sa priamo zúčastňujú na bojoch, podľa výkladu, ktorý zastávam i v poste, nepodliehajú ochrane ustanovenej rezolúciou 1973. Ochrana RB OSN a následne spojeneckých síl sa vzťahuje iba na „civilians and civilian-populated areas under threat of attack“, čím sa podľa mňa rozumejú nebojujúci civilisti.

V konkrétnej rovine rezolúcia nehovorí nič o „stranách“ konfliktu, ochrana sa má vzťahovať na všetkých civilistov a civilné oblasti pod hrozbou útoku, čo by som interpretoval aj ako ochranu pred útokmi povstaleckých síl. Nezabúdajme ale, že rezolúcia predstavuje poverenie, a nezakladá povinnosť takto konať vo všetkých možných situáciách (ostatne, všetky štáty v terajšej „coalition of the willing“ sa bojov zúčastňujú dobrovoľne), a tak je predstaviteľné, i keď morálne ťažšie ospravedlniteľné, že z politických dôvodov spojenecké sily zasiahnu proti rôznym útokom na civilistov v rôznej miere.

Anonymní řekl(a)...

Děkuji Kubo Mačákovi za shrnutí - myslím, že jste podstatu problému vystihl celkem dobře. Právě na tento rozpor jsem upozorňoval. Teoreticky dokážeme civilistu definovat snadno, v praxi je to už horší. Je dobře představitelné, že typický obyvatel, který někde žije, je ohrožen útoky (letectva, dělostřelectva a konečně i vojáků protistrany) a stejně jako Vy se domnívám, že to je osoba, která má právo na ochranu. Jenže jakmile se boje přiblíží, vezme pušku a jde bojovat... a ačkoli toereticky lze přesně říci, kdy ztratil právo na ochranu (ponechám stranou jestli ve chvíli, kdy vzal pušku, nebo kdy se reálně zapojil do boje), v praxi je s tímto rozlišením spojen v podstatě nepřekonatelný problém. Zcela jistě jej není možno řešit z kokpitu letadla nebo ovládacího stanoviště řízených střel. Lze asi připustit, že větší nebezpečí pro civilní obyvatelstvo představují zbraně s plošným účinkem (letecké bomby, dělostřelectvo) a je proto na místě zasáhnout proti uskupením těchto zbraní. Jde ovšem mimo mé chápání, jak se s tímto slučují dodávky salvových raketometů povstalcům, tedy zbraně s typicky plošným účinkem - dohlédne někdo na to, aby nebyly použity v bojích ve městech s civilním obyvatelstvem? Text rezoluce dále nic neříká o tom, jak hodlá chránit civilní obyvatelstvo v případě, že do měst jím obydlených vstoupí pozemní síly druhé strany (navíc, jak jste správně poukázal, žádné strany nejsou definovány).
Jinými slovy, ačkoli se samotným textem rezoluce nemám problém, její aplikace v praxi se mi zdá býti dosti podivnou.

Anonymní řekl(a)...

zapomněl jsem předešlý příspěvek podepsat :-)

Antonín Thurnwald

Anonymní řekl(a)...

Dle dnešních zpráv mnou nastíněné problémy pronikly už i do zpravodajství, což značí, že ajistá objektivita zpravodajství ještě existuje... byť název článku je poněkud zavádějící.

http://www.novinky.cz/zahranicni/svet/231542-libyjsti-vzbourenci-jsou-na-bojisti-nebezpecni-hlavne-sami-sobe.html

Antonín Thurnwald