Ako vnímať rozsudok vo veci generála Ante Gotovinu?

Akt historickej spravodlivosti na chorvátskych masových vrahoch? Alebo medzinárodné sprisahanie proti hrdinskému chorvátskemu národu? Odkedy posledným úderom kladivka predsedajúci sudca Alphonse Orie poslal chorvátskeho generála Ante Gotovinu do väzenia na 24 rokov, neuplynulo ešte ani dvadsaťštyri hodín. No štandardná paleta reakcií na seba nenechala dlho čakať. Dav na Jelačićovom námestí v Záhrebe pri vyhlásení rozsudku nahlas bučal a syčal, mnohí sa uchýlili až k slzám.

Nad srbskými a chorvátskymi čelnými politickými predstaviteľmi síce visí Damoklov meč v podobe hrozby spomalenia prístupového procesu do EÚ, a tak svoje slová volili diplomatickejšie, no ani oni sa nevyhli šablónovo predvídateľnej reakcii. Podľa chorvátskeho prezidenta Iva Josipovića bol verdikt „šokujúci“; srbský prezident Boris Tadić ho naopak privítal ako príležitosť „na zlepšenie vzťahov v regióne“.

Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) teda vyniesol rozsudok o vine dvoch generálov, ktorí velili chorvátskym jednotkám počas tzv. operácie Búrka v auguste 1995. (Okrem Gotovinu, ktorý stál na čele splitskej vojenskej oblasti a bol hlavným veliteľom tejto vojenskej operácie, tribunál odsúdil i Mladena Markača, ktorý mal pod kontrolou zvláštne jednotky chorvátskej polície. Súd tretieho spoluobžalovaného, bývalého veliteľa vojenskej posádky v meste Knin Ivana Čermaka, spod obžaloby oslobodil.)

Dôležitejšie, než to, čo sa nachádza v rozsudku, ktorý bol vytlačený vo dvoch zväzkoch a má dohromady viac ako 1 300 strán, je to, čo v ňom vôbec nie je.

O čom to nie je?

Chorvátska predsedníčka vlády Jadranka Kosor dnes uviedla, že jej vláda využije všetky dostupné právne prostriedky na to, aby verdikt zvrátila. Podľa nej bola Búrka „legitímnou vojenskopolitickou operáciou, ktorej cieľom bolo oslobodenie územia chorvátskeho štátu spod okupácie“. Vyjadrenia tohto druhu obviňujú ICTY z omylu pri hodnotení cieľa chorvátskej vojenskej akcie.

ICTY však nielenže výslovne uviedol, že neposudzoval zákonnosť rozhodnutia uchýliť sa k vojne (str. 2), no takéto posúdenie by bolo mimo jeho právomocí. Z môjho prvého príspevku pripomínam rozlíšenie ius ad bellum a ius in bello. ICTY má vo svojej kompetencii závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva, teda práva platného počas ozbrojených konfliktov (ius in bello). Do jeho kompetencie naopak nepatria porušenia práva na vojnu (ius ad bellum), inými slovami protizákonné použitie sily v medzinárodných vzťahoch („agresia“). Takúto kompetenciu zo všetkých v súčasnosti existujúcich medzinárodných tribunálov má len Medzinárodný trestný súd (ICC), ani ten ju však zatiaľ nemôže vykonávať, lebo kľúčová definícia trestného činu agresie, o ktorú sa má doplniť štatút ICC, zatiaľ nevstúpila v účinnosť (viac napr. tu). Otázka legitimity jednotlivých aspektov vojny v Juhoslávii vo všeobecnosti i operácie Búrka konkrétne tak naďalej zostáva úlohou historikov a politikov. No tí druhí by nemali zneužívať súdne rozhodnutia na pretláčanie svojej agendy.

O čom to je?

Súd naopak rozhodol o tom, že počas priebehu operácie Búrka boli chorvátske jednotky zodpovedné za dlhý rad vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Ozbrojení príslušníci chorvátskej armády a zvláštnych policajných jednotiek zavraždili desiatky civilistov, v obrovskej miere zničili majetok patriaci civilnému obyvateľstvu a bombardovaním miest obývaných srbskými civilistami donútili desaťtisíce ľudí opustiť svoje domovy a stať sa utečencami.

V slovníku medzinárodných trestných právnikov sa takto ustanoveným faktom hovorí „crime base“. Na to, aby tribunál mohol odsúdiť obžalovaných, ktorými sú typicky vysokí politickí a vojenskí funkcionári, musí medzi nimi a touto crime base navyše nájsť dostatočné spojivo, a síce jednu z foriem trestnej zodpovednosti (modes of criminal liability).

V poslednej dobe je v prakticky každom prípade pred ICTY, Gotovinu nevynímajúc, týmto spojivom tzv. spoločný zločinecký plán (joint criminal enterprise, JCE). Ten je považovaný za zvláštnu formu trestného účastníctva, na základe ktorej vzniká individuálna trestná zodpovednosť u každej osoby, ktorá sa podieľa na spoločnom pláne pôvodne vytvorenom skupinou osôb. Oproti formám trestnej súčinnosti, ktoré poznáme z českého alebo slovenského práva, je člen JCE zodpovedný aj za skutky, ktoré sám nespáchal a ktoré neboli súčasťou spoločného plánu, pokiaľ sú „prirodzeným a predvídateľným následkom“ vykonávania takého plánu (rozsudok odvolacieho senátu ICTY vo veci Tadić, ods. 204).

Napríklad, v Gotovinovom prípade ICTY zistil, že zločinecká skupina, na čele ktorej stál vtedajší prezident Franjo Tuđman, mala za spoločný cieľ trvalé odstránenie etnických Srbov z regiónu Krajina (ods. 2314). Gotovina sa podľa zistení tribunálu podieľal na tomto zločineckom pláne a zároveň si bol vedomý etnickej nevraživosti prevládajúcej v spoločnosti a snahy pomstiť sa Srbom panujúcej medzi jeho jednotkami. Z toho súd odvodil, že deštrukcia majetku, kruté zaobchádzanie s civilistami a ich vraždenie vojakmi boli vo vzťahu ku generálovi Gotovinovi následkami, ktoré mohol predvídať, a preto mu boli pričítateľné, hoci siahali nad rámec pôvodného plánu (ods. 2374).

Patrí sa dodať, že koncept JCE je pod dlhotrvajúcou paľbou časti akademikov, ktorí ho odmietajú ako nepodložený v štatúte ICTY, nedostatočne precízne vymedzený a príliš ďalekosiahly. Na dôkladnú analýzu JCE v tomto poste nie je miesto, no rád sa k tomu v prípade záujmu vrátim v diskusii pod článkom. V tomto smere by ma zaujímala najmä reakcia praktikujúcich právnikov v Česku a na Slovensku: bolo by rozšírenie poňatia trestnej súčinnosti týmto smerom prospešné pre systém trestnej spravodlivosti?

Chorváti a Srbi

Dve buchly, ktoré dohromady tvoria rozsudok vo veci Gotovina et al, budú pod drobnohľadom medzinárodných právnikov ešte dlhú dobu, a dnes je priskoro z neho vyvodzovať akékoľvek definitívne závery. No stojí za to upozorniť na paralelu s rozsudkom vo veci srbského prezidenta Milana Milutinovića a jeho piatich spoluobžalovaných z roku 2009.

I tam stáli pred ICTY čelní predstavitelia štátu, armády aj polície. Súd podobne rozhodol o trestnej zodpovednosti obžalovaných za násilné vyhnanie státisícov kosovských Albáncov, a to spáchané vo forme JCE. Aj tam vynesenie rozsudku sprevádzali okamžité obvinenia z „politického vedenia celého konania od jeho začiatku“ z jednej strany a chvála za údajne spravodlivé posúdenie spáchaných „početných srbských zločinov“ zo strany druhej .

No hoci v prípade Milutinović et al pred súdom stáli šiesti etnickí Srbi a v prípade Gotovina et al traja etnickí Chorváti, ICTY v oboch prípadoch jedného z obžalovaných spod obžaloby oslobodil. (V prvom prípade to bol samotný prezident Milutinović, v tomto prípade generál Čermak.) Fakt, že haagsky tribunál pristupuje k prípadom rovnako dôkladne bez ohľadu na to, či na lavici obžalovaných sedia Chorváti alebo Srbi, ako aj skutočnosť, že v oboch situáciách neváha pristúpiť k oslobodeniu, ak dôkazy na odsúdenie nestačia, svedčí o jeho nestrannosti a profesionalite. Nech už dramatické prehlásenia politikov v momentoch po vyhlásení rozsudku znejú akokoľvek, v tomto zmysle bol včerajšok svetlým dňom pre medzinárodnú trestnú spravodlivosť a boj proti beztrestnosti.