Ladislav Križan: Právo v športe v Čechách a na Slovensku- časť 5. – Antické rozvažovanie ako hľadanie a nachádzanie miery intervencie práva do športu

Ak sa chceme dnes zamýšľať nad mierou a spôsobmi intervencie práva do športu, je vhodné mať stále na pamäti, že právne aspekty moderného športu, ktorý vznikol na anglických univerzitách v 2. polovici 19.storočia prešli za posledných 150 rokov svojim vývojom. Tento je možné pozorovať najlepšie asi na vývoji právnych aspektov najpopulárnejšej kolektívnej športovej hry na svete- na vývoji právnych aspektov futbalu. Len ak sa budeme snažiť porozumieť tomuto vývoju, môžeme hľadať a možno i nájsť odpovede na otázku- aký bude šport (futbal) v nasledujúcich rokoch, a najmä aký chceme, aby i vďaka možnej intervencií práva bol?!

Už anglický kráľ Edward II vydal dňa 13. apríla 1314 zákonný zákaz hrania vtedajšieho futbalu v uliciach anglických miest dôvodiac : „Pretože hra s veľkou loptou prináša veľa hluku a spôsobuje nemálo zranení, čo je bohu nemilé, vyhlasujem zákaz pestovať onú hru v mestách a prikazujem pokutovať a uväzniť tých, ktorí ju budú naďalej hrať.“ Je fakt, že vtedajší futbal nemôžeme nazývať športom v dnešnom význame tohto slova. Už vtedajší futbal však určite môžeme nazývať „hrou“ so snahou „oslobodiť sa a ujsť “ aspoň na chvíľku od ťažkého bežného života. Vtedajšiemu futbalu bolo vlastné možno až priveľmi „slobodné“ jednanie ľudí a hromadné bitky počas zápasov boli veľmi časté. Hlavnou motiváciou bolo oddať sa bezmyšlienkovite pohybu a súťažiť v ňom s inými bez materiálneho záujmu...

Charakter futbalu sa výrazne mení až v 19.storočí. Najstarší futbalový klub na svete, anglický Sheffield FC ustanovený v roku 1857 je prvým signálom doby, ktorá mení futbal z iba bezstarostnej hry definovanej filozofom Huizingom na moderný šport ako na neziskovú spolkovú aktivitu, ktorá začína výrazne pociťovať potrebu (samo)regulácie počínajúc zjednotením pravidiel futbalu. Založenie prvej národnej futbalovej asociácie- The Football Association v roku 1863 v Londýne to potvrdzuje na národnej úrovni. Vznik FIFA v roku 1904 už na úrovni medzinárodnej.

Výrazná internacionalizácia posúva futbal v jeho vývoji opäť ďalej a nad iba snahou „oslobodiť sa a ujsť“ začína vo futbale dominovať súťaženie a túžba zvíťaziť. V Anglicku sa eviduje i prvý prestup ako proces zmeny klubu, za ktorý je oprávnený futbalista súťažiť za finančné protiplnenie. V roku 1885 J. Crabtree prestupuje z Burnley FC do Aston Villy za odstupné 250 libier. Do futbalu i týmto spôsobom začínajú veľmi výrazne vstupovať peniaze. Tie prinášajú v 20.storočí postupnú zmenu z neziskovej spolkovej aktivity na produkt zábavného priemyslu, čo sa deje najmä po rozmachu televízneho vysielania. Prirodzenými dôsledkami sú zvyšujúca sa miera ekonomického rozmeru futbalu a jeho postupná profesionalizácia. 124 rokov po prvom prestupe za 250 libier prichádza k prestupu Cristiana Ronalda z Manchestru United do Realu Madrid v roku 2009 za 94 miliónov Euro. Hlavným cieľom vo futbale prestáva byť snaha zvíťaziť v športovom zápolení, ale dosiahnuť i zisk ako ekonomickú kategóriu. Futbalové kluby sa menia z neziskových spolkov priateľov na obchodné spoločnosti často vlastnené zahraničnými investormi, za ktoré súťažia najmä najatí zahraniční legionári ako tzv. futbaloví žoldnieri.
Množstvo spoločenských vzťahov vznikajúcich v súvislosti so všetkými týmito procesmi, ktoré začínajú byť čoraz viac regulované nielen neprávnymi, športovými normami, ale i právnymi normami stúpa. Totálnu „tovarizáciu“ futbalu, ktorá nastáva najmä po roku 1989 už v celej Európe, sprevádza stále sa zvyšujúca miera dôležitosti najmä medzinárodnoprávnych aspektov vo futbale. Existencia futbalu v jeho dnešnej podobe sa totiž stáva de facto medzinárodným resp. komunitárnym právom priamo podmienená.

Vzájomný vzťah športových a právnych noriem pri regulácií futbalu tak čoraz častejšie v celom 20. storočí sprevádzajú vzájomné strety a nevyhnutné konflikty. Zvykom v regulácií futbalu sa najmä v a po 90-tych rokoch stáva neustála zmena. Deje sa tak v súvislosti so fenoménom, ktorý popísal už Michal Králík : „Medzi rozvojom športu po stránke faktickej a stavom jeho úpravy po stránke právnej je od počiatkov športovej činnosti výrazný nepomer v neprospech práva.“
V tejto situácií prichádza medzi futbalovým hnutím a právom k intenzifikácií jednoduchého a pritom neľútostného boja o moc. O moc vládnuť futbalu. Historická tradícia autonómie resp. špecifickosti futbalu (je to to isté ?!) a jeho regulácie spolkovými normami MOV, FIFA, UEFA, ktorá tvorí tradičný extralegálny systém futbalu a jeho hnutia naráža na „postmodernú inváziu európskeho superštátu“ do nej ako tvrdí prof. Svák.

Športové hnutie tento mocenský súboj nevyhnutne prehráva. Koncepcia talianskeho autora Bruna Zauliho zo 60-tych rokov 20.storočia, ktorú najlepšie zhmotňuje jeho myšlienka: „Ak vstúpi právo do brán štadiónov, prestane byť šport športom.“ je totiž v plynúcom čase neudržateľná. Futbal velí na ústup a „víťazná“ exkluzivita je nahradzovaná „remízovým“ pojmom špecifickosť. Prezident FIFA Sepp Blatter žiada od EK, aby nechala futbal na pokoji, slovenský komisár zodpovedný za šport Ján Figeľ mu odpovedá, že takýto prístup možno považovať i za nie konštruktívny, ale naopak veľmi ľahostajný.

Občasnú absurditu argumentácií o miere autonómie športu (futbalu) na práve, ktorá diskvalifikuje všetky, i dobromyseľne vedené iniciatívy športového hnutia najlepšie ilustruje niekoľko konkrétnych sporov, jeden dokonca i u nás. Najvyšší súd ČR musel v prípade korupcie v českom futbale čeliť stratégii obhajoby z korupcie obvinených rozhodcov, ktorá tvrdila, že futbal je vecou vysoko individuálnej a súkromnoprávnej povahy v rámci združovacieho práva a podplácanie rozhodcov v ňom je síce porušenie pravidiel občianskeho združenia, no priamo postihované trestným právom by nemalo byť s ohľadom na autonómnosť celého športového, i futbalového hnutia. Sudcovia sa s touto argumentáciou nestotožnili (porovnaj s Uznesením Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 8 Tdo 396 zo dňa 11. apríla 2007). Uznali futbal za nie: „..oblast zájmů několika mála jednotlivců nebo úzké skupiny lidí, ale jde o zájem celospolečenský.“ Toto tvrdenie je veľmi dôležité najmä, keď mnohé indície a tvrdenia stále naznačujú, že v najpopulárnejšej hre na svete nemusí byť všetko s kostolným poriadkom nielen u nás, ale i v jej celosvetovej organizácií...(v našich podmienkach je to kniha bývalého dlhoročného športového novinára a viac ako 5 rokov sekretára futbalového klubu Bohemians Praha Pavla Skramlíka, ktorý spísal skutočné pravidlá nášho vrcholového futbalu do smutných paragrafov tvoriacich nepísané „zákony futbalovej džungle“. V svetových podmienkach je to práca britského investigatívneho žurnalistu Andrew Jenningsa, ktorý po odhalení korupcie v MOV preniká i do prostredia FIFA a jej dlhoročného prezidenta Seppa Blattera a opisuje ho ako svet úplatkov, volebných podvodov a finančných machinácií. Porovnaj s Skramlík, P.: Zákony fotbalové džungle. Praha, 1998 resp. s Jennings, A. : Faul! Tajný svet FIFA : Úplatky, zmanipulované volby a skandály s lístky. Praha, 2007).

Celosvetovo stále nezodpovedanou otázkou ostávajú miera a spôsoby intervencie právnych predpisov i súdnych rozhodnutí do futbalu a jeho hnutia tak, aby boli ako tvrdí Radoslav Procházska „dobré i správne“ a športu skutočne pomohli, a nie najmä škodili. Možné odpovede navyše komplikuje niekoľko faktov.

Prvým je ten, že šport (futbal) stále regulujú najmä neprávne predpisy športových organizácií a ich rozhodnutia a sem- tam okrem obecných právnych noriem už i špeciálna športová legislatíva, ktorá však máva zvyčajne jeden veľmi zásadný nedostatok. Zväčša totiž nemodeluje spoločenské vzťahy v oblasti športu (futbalu) podľa priania zákonodarcu do budúcnosti, ale pre už spomínaný racionálny nezáujem politikov skôr stále iba dobieha jej unikajúcu športovú prítomnosť a iba hasí najvypuklejšie spoločenské problémy pre upokojenie voličov (napr. násilie na štadiónoch) často v skrátenom legislatívnom konaní.

Druhým hľadanie spravodlivosti v športe (futbale) veľmi sťažujúcim prvkom je faktické minimalizovanie úlohy súdov a ich judikatúry v tzv. športových veciach. Je tak najmä z dôvodu celkovo malého počtu takýchto súdnych rozhodnutí. Futbalové hnutie si totiž najmä od prípadu Bosman uvedomuje možné katastrofálne dopady aplikácie platného práva sudcami na možno nelegálnu, prinajmenšom právo obchádzajúcu, no predsa „zabehnutú“ športovú prax. V neprávnych predpisoch FIFA i UEFA, súkromnoprávnych organizácií majúcich de facto absolútny monopol na futbal na celom svete resp. v Európe a založených podľa článku 60 švajčiarskeho občianskeho zákonníka sa objavujú ustanovenia (a kopíruje ich prax v ČMFS a SFZ), ktoré vylučujú riešiť spory vzniknuté medzi ich členmi a v súvislosti s futbalom najprv orgánmi súdnej moci. Nútia ich naopak obrátiť sa pod hrozbou veľmi tvrdých športových sankcií na futbalový systém tzv. spory rozhodujúcich športových orgánov resp. na nimi zriadené rozhodcovské súdy, neskôr na Arbitrážny súd pre šport (CAS) v Lausanne. Tento systém je často veľmi účinný pre viaceré príčiny. Prvou je dlhé trvanie súdnych sporov, ktoré sa môže tiahnuť celým produktívnym vekom športovca (Bosman na nich ako kariéru končiaci 30-ročný futbalista strávil napr. 8 rokov). Druhým je organizácia športového (futbalového) hnutia na spôsob vždy mlčiacej a nezabúdajúcej talianskej „Cosa Nostry“ pod heslom futbal je „naša vec“. Prof. Weatherill tvrdí, že futbalový priemysel je schopný pri spoločnom postupe zásadným spôsobom ovládať ekonomickú silu a ochrániť sa individuálnym vzopreniam klubov a hráčov, ktorí sa cítia poškodení aplikáciou pravidiel tohto priemyslu, o čom sa presvedčil i Bosman, keď si napr. po svojej žalobe nebol schopný nájsť nový klub. Podozrenie z organizovaného bojkotu klubov voči jeho osobe vyjadrili belgický národný súd i generálny advokát Lenz.

Riešenie sporov v športe justičnými prostriedkami je však, a to treba zároveň čestne priznať, najmä z hľadiska času a organizácie súťaží v športe temer neriešiteľným problémom. Narážajú na seba totiž základné ľudské právo- právo na súdnu ochranu a samotný základ športu, ktorým je pohyb a neustála zmena. Viete si predstaviť to reťazenie právnych skutočností pri rozhodovaní o víťazovi či vypadávajúcom z českej resp. slovenskej najvyššej futbalovej súťaže v súdnom spore pomocou prípadných opravných prostriedkov ešte 3 či 5 rokov po jej skončení?! Určite by nebolo na prospech futbalu, no na druhú stranu doterajšia prax riešenia sporov našimi futbalovými orgánmi svedčí napríklad i o tom, že Disciplinárna komisia Československého resp. od roku 1993 Českomoravského futbalového zväzu počas aktívneho pôsobenia JUDr. Františka Károlyiho v nej v rokoch 1978 až do cca roku 2001 riešila cez 20 000 prípadov. Z nich za toto obdobie podľa jeho vyjadrenia jej príslušný odvolací orgán zväzu iba 2x! čiastočne pozmenil jej rozhodnutie, ktoré mimochodom mohlo priniesť zákaz činnosti fyzickej osobe vo futbale až na 2 roky resp. finančnú pokutu právnickej osobe až do 500 000 českých korún (porovnaj napr. s Felt, K.: Fotbal v taláru. Praha, 2001, napr. s.7). Ak si sucho, bez vášni a typických predsudkov k športu a k motivácií činnosti jeho funkcionárov porovnáme túto bilanciu DK kombinovanú s jej spomínanými represívnymi oprávneniami s bilanciou a právomocami v oblasti udeľovania trestov akéhokoľvek moderného súdu, čo nám intuitívne pripomína viac- idey obecnej spravodlivosti alebo stredoveký inkvizičný proces?!

Tretím veci komplikujúcim faktom je, že pri tvorbe súdnych rozhodnutí so zmenou charakteru športu sa v poslednom čase „správne“ rozsudky pomerne dynamicky menia, čo potvrdzujú i vývoj regulácie športu v judikatúre ESD. Vnímanie športu napr. v rozsudkoch ESD vo veciach Walrawe z roku 1974 až Meca- Medina z roku 2006 je totiž diametrálne odlišné. Od základných téz z roku 1974, ktoré môžeme vyjadriť ako šport je predmetom komunitárneho práva, iba pokiaľ má charakter ekonomickej aktivity podľa článku 2 ZES a pravidlá čisto športovej povahy ako napr. povinnosť zostavovať reprezentačné tímy iba z občanov jednej krajiny nemajú nič spoločné s ekonomickou aktivitou prešiel ESD komercionalizáciou a profesionalizáciou športu až k tézam z roku 2006, ktoré už tvrdia, že i čisto športové pravidlá môžu byť predmetom komunitárneho práva a musí byť dokázané vždy, na každom individuálnom prípade zvlášť (napr. v tomto prípade dokázaný doping plavcov a jeho vzťah k súťažnému právu ES), či obmedzenia, ktoré prinášajú (im udelený viacročný „športový“ trest v podobe zákazu súťaženia) sú nevyhnutné a proporcionálne vzhľadom k cieľu, ktorí sledujú.

Do (ne)prijatia Lisabonskej zmluvy a jej článku 165 síce stále nemá EÚ priamu kompetenciu v oblasti športu, no vývoj v boji o moc vládnuť športu je viac- menej nezvratný a zo strany EK je prezentovaný mottom „nový pohyb, nie nová exkluzivita“. Nasledujúce podobenstvo najlepšie ukazuje i prečo- šport resp. futbal a jeho hnutie je ako ľadová kryha plávajúca sa v oceáne, ktorý predstavuje (komunitárny) právny systém. Čím dlhšie sa kryha v oceáne nachádza, tým viac na ňu oceán pôsobí a ona sa pomaly roztápa i vplyvom stále väčšieho množstva „materiálneho“, ktoré predstavujú peniaze na povrchu kryhy, ktoré sa tam zhromažďujú vplyvom profesionalizácie a komercionalizácie športu (futbalu). Kryha sa potápa a roztápa zároveň...

Doterajšie konštatovanie súčasných systémových nedostatkov bolo a je oveľa jednoduchšie ako návrhy možných riešení do budúcností, no otázka zostáva- čo s tým, ako to riešiť?!

Už prof. Prusák konštatoval v roku 1984, že každé športové rozhodnutie musí vychádzať zo športových pravidiel a nesmie byť v rozpore s právnymi pravidlami.

Michal Králík hovoril v roku 2001 o využití zahraničných skúseností, ktoré sú v našich podmienkach aplikovateľné, no najmä o potrebe odbúrať odmietanie aplikácie právnych princípov do športových vzťahov.

Pavel Hamerník ako riešenie pre vymedzenie vzťahu športu a práva po inšpirácií prof. Weatherillom v roku 2007 odkazoval na rozsudok ESD vo veci Wouters (C-309/99 Wouters, Savelberg, Price Waterhouse Belastingadviseurs [2002] ECR I-1577) a na princíp proporcionality.

Ja si na konci roku 2009 skromne dovolím pripojiť k týmto ich mnou slektívne vybraným názorom a pridávam ešte tieto postrehy nielen ako študent práva, ale zároveň i ako insider športového hnutia a jeho akadémie.

Prvý je o tvrdých číslach. Korupciu vo futbale je možné hľadať i pomocou matematickej štatistiky. Prejavuje sa pri súčasnom udeľovaní troch bodov za víťazstvo výrazným bodovým ziskom klubu najmä v domácom prostredí (úplatok rozhodcovi, dohoda so súperom o recipročnej prehre vonku atď.) a temer nijakým ziskom bodov zvonku. Index futbalovej korupcie (IFK) vypočítaný pre prvoligové kluby 47 európskych krajín za 12 sezón (1994/95-2005/06) činil dohromady 8061 nameraných hodnôt podľa vzorca IFK=(D-V)/(D+V), kde D bol počet bodov získaných doma a V vonku. IFK mohol mať hodnoty od -1 (body iba z vonku) až po +1 (iba doma), 0 je identický zisk bodov doma i vonku. Štatistické rozloženie hodnôt IFK sa podobalo Gaussovej krivke (IFK= O,25, 1332 hodnôt medzi 0,2 a 0,3). Ak sa však pozrieme na extrémne výsledky okolo hodnoty +1 (hodnoty O,7 až 1), t.j. zisk bodov najmä v domácom (korupčnom) prostredí, zistíme zaujímavé výsledky. V Bosne a Hercegovine cca 33% klubov získalo 6x viac bodov doma ako vonku, no v Írsku resp. v Dánsku s takouto nevyrovnanou bilanciou neexistoval jediný klub! Ak zároveň získané údaje z IFK dáme do vzťahu s všeobecným údajom o vnímaní korupcie zostaveným z rok 2005 Transparency International v jednotlivých krajinách, zistíme vysokú mieru závislosti (Pearsonov koeficient je 0,796!). V rebríčku vedú krajiny Balkánu a Zakaukazska, no 12. miesto Slovenska resp. 19. miesto Česka je v porovnaní s krajinami s vyspelou kultúrou futbalu, ktoré sú v rebríčku IFK posledné - Anglicko, Dánsko, Írsko a Severné Írsko, skôr smutné (pre viac pozri Zápotocký, V.: Temné stíny fotbalu, Brno, 2009, s.262- 265).

Druhý, na prvý nadväzujúci postreh, je zo štúdie o praní špinavých peňazí vo futbale. The Financial Action Task Force (FATF)- nezávislá medzivládna organizácia, ktorá vyvíja politiky proti praniu špinavých peňazí v júli 2009 v kľúčových zisteniach svojej štúdie (s.36) konštatuje ako tretiu oblasť zraniteľnosti futbalového sektoru práve jeho kultúru. Táto totiž produkuje pri súčasnom postavení futbalu v spoločnosti verejnosť so silne narušenou a otrasenou ilúziou v nevinu športu (futbalu), v možnosť získať pomocou športu (futbalu) spoločenské postavenie elity v miestnej komunite. Podľa mňa je tento záver veľmi trefný. Výsledkom je potom smutné osobnostné a hodnotové vyprázdnenie tohto spoločenského priestoru, ktorý často pozorujem okolo seba a dychtivé obsadzovanie tohto priestoru inými typmi ľudí. O aké typy sa môže jednať, naznačujú autori tejto štúdie veľavravne: „Súhrn finančných a nefinančných motívov môže robiť investície do futbalu atraktívne pre kriminálnikov, ktorí si hľadajú spôsoby ako legitimizovať svoje spoločenské postavenie.“

Tieto dva postrehy som vybral zámerne. Sú totiž podľa mňa bohužiaľ často príznačné i pre náš šport a dokazujú nevyhnutnosť dokončenia (či skôr začatia?!) transformácie športu (futbalu) v krajinách post- socialistického bloku, akými sú i Česko a Slovensko.

Túto transformáciu bez ingerencie práva nie je možné vykonať, no zároveň však akékoľvek legislatívne a inštitucionálne riešenie nebude fungovať, pokiaľ nebude kritickou masou ľudí zo športového hnutia, ktorým je určené, dobrovoľne akceptované. Považujem preto za nevyhnutné formovať najmä na našich telovýchovných fakultách budúcu generáciu, ktorá dobrovoľne akceptuje, že fair- play ako hodnota nie je menej ako hodnota víťazstva. Iba táto generácia potom pomôže vytvoriť štandardné prostredie i v športe, ktorého vznik umožní okrem vzniku občianskej spoločnosti i činnosť podnikateľského sektoru v športe i u nás. Tento bude vždy pozostávať najmä z drobných živnostníkov (tréneri, rozhodcovia, fyzioterapeuti atď.). Títo ľudia zároveň spomedzi seba budú musieť určite vybrať i nové elity, nových lídrov verejného establishmentu i tretieho sektora v našom športe. Jeho noví predstavitelia potom budú musieť sami veľmi ťažko, i niekoľko generácií odstraňovať z pojmu športový funkcionár nálepku komunistickej minulosti. Minulosti kombinovanej často so spoluprácou s ŠTB jej informovaním počas súťaženia našich športovcov v zahraničí pred rokom 1989, spomienku na manažérsku neschopnosť a odbornú nevedomosť kombinovanú s vlastným prospechárstvom.

Zároveň táto generácia spoločne môže, nie musí mať ambíciu pomaly meniť i vnútorné prostredie športového hnutia tak, aby odvrhlo spomedzi seba tých, ktorí mu budú robiť zlé meno. Všeobecne negatívne nazeranie verejnosti na náš šport je totiž veľmi nebezpečné rovnako ako akákoľvek generalizácia. Ako slušného učiteľa na právnickej fakulte musia urážať výroky, že na inštitúciu, na ktorej učí, sa dá dostať najmä vďaka korupcii, tak takisto ich- často neplatených dobrovoľníkov zo športového hnutia musia urážať výroky typu, že každý v športe pracujúci sa na ňom iba bezdôvodne obohacuje. Tak ako by spomínaný učiteľ pre tento fakt nemal prestať učiť, tak i títo ľudia a nemyslím to pateticky, hoci je to asi nemožné, nemôžu vyhrať, no nesmú prestať...

Robiť akékoľvek reformy, a v našom športe obzvlášť, je ako sťahovať cintorín- pomoc zvnútra sa čakať veľmi nedá... Práve tu vidím úlohu práva ingerujúceho do športu. Najprv iba jednoduché, mechanické prenášanie i rímskoprávnych právnych princípov (napr. Pacta sunt servanda) do praxe športových vzťahov by pomohlo dať zabudnúť našej dobe, ktorú najlepšie bude v budúcnosti vystihovať smutný vtip, ktorý hovorí o futbalovom funkcionárovi, ktorí príde do kabíny mužstva s vetou : “Chlapci, výplata bude v piatok!”, no zabudne sa zmieniť, že ktorý… Ako nadstavba je potrebné i na právnických fakultách nerezignovať na tému právne aspekty športu, pri ktorých vášeň pre šport u malej, no vždy existujúcej skupiny právnikov- akademikov môže byť dobrým motivačným motorom často zdĺhavého výskumu menšinového žánru. Je v ňom navyše toľko bielych miest, ktoré si zasluhujú odbornú pozornosť a vývoj ukazuje, že ich bude iba pribúdať! Samo športové hnutie pre ich komplexnosť iba z pohľadu právnych odvetví nemôže mať odborný potenciál im často ani porozumieť, nieto ešte (vy)riešiť...

Prof. Holländer považuje i dnes antické rozvažovanie za hľadanie a nachádzanie miery vecí. Domnievam sa, že práve toto rozvažovanie nad mierou intervencie práva do športu pomocou protichodných myšlienok Platóna a Aristotela o športe, inšpirujúc sa dielom Pierra de Coubertina, môže priniesť dnešnému športu tak potrebnú rovnováhu. Súčasný šport sa rád nechá slovami niektorých jeho funkcionárov označovať za aktivitu občianskej spoločnosti, do ktorej sa nemá čo štát a právo okrem prísunu každoročných, čím vyšších- tým lepších dotácií z verejných financií ideálne bez akejkoľvek verejnej kontroly miešať.

Sloboda je veľké bremeno. Veľmi ma to síce ako športovca mrzí, no história športového hnutia spolu s konkrétnymi činmi väčšiny jeho vrcholových funkcionárov spolu s mne zatiaľ známymi argumentmi podporujúcimi takéto riešenia, mňa osobne nepresvedčili, prečo by malo právo nechať práve šport a jeho hnutie na pokoji. Nečinnosť je miera súhlasu.

Neoplývam “legislatívnym optimizmom” a rozhodnutie masívnejšej ingerencie práva do športu nemôže nepriniesť možno pre šport nárazovo i veľmi negatívne účinky. Poznanie nielen našej súčasnej transformujúcej sa športovo-právnej reality však skôr volá po presne takomto, často i veľmi nekompromisnom riešení…

Ladislav Križan
ladislav.krizan@gmail.com