O (netradičnom) využití žaloby na ochranu osobnosti II

V tomto príspevku sa budem zaoberať tým, za akých okolností môže byť žaloba na ochranu osobnosti účinným prostriedkom nápravy v prípade, ak sa osoba domnieva, že došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na súkromie v dôsledku nezákonného odpočúvania. Situácie, ku ktorým dochádza v aplikačnej praxi na Slovensku možno demonštrovať na nasledujúcich rozhodnutiach ústavného súdu.

Sťažovateľ T. H. sa ústavnou sťažnosťou podľa článku 127 ústavy sťažoval na porušenie práva na súkromie podľa článku 22 ods. 1 a 2 ústavy a článku 8 Dohovoru v súvislosti s vydaním príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností vo vzťahu k inej osobe, na základe ktorých bola zaznamenaná komunikácia sťažovateľa s tretími osobami prostredníctvom odpočúvaného telefónneho prístroja. Ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie uznesením I. ÚS 274/05 z 20. decembra 2005. Následne nálezom I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006 ústavný súd konštatoval, že v odôvodneniach inkriminovaných príkazov na odpočúvanie nie sú uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré viedli k ich vydaniu, pretože text odôvodnení iba citoval zákonom stanovené podmienky vo všeobecnej rovine, jeden z príkazov bol navyše zmätočný. Príkazy podľa ústavného súdu neboli legálne, lebo nespĺňali podmienky vyplývajúce z príslušných zákonov. Na základe uvedeného rozhodol, že označené práva sťažovateľa boli postupom príslušného krajského súdu, ktorý vydal príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, porušené, zrušil dotknuté príkazy a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

V odôvodnení svojho nálezu okrem iného uviedol, že opravný prostriedok ani voči súhlasu, ani voči príkazu nie je prípustný. Dotknutá osoba tak nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že súhlas a príkaz sú právoplatnými rozhodnutiami, ktorými je súd viazaný, resp. z ktorých musí súd vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne konanie na ochranu osobnosti (na ochranu súkromia). Odlišná situácia je v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže tak však urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok. Trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní, či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.

Sťažovateľ G. K. sa na ústavnom súde inter alia sťažoval na porušenie svojich práv podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru a článku 16 ods. 1, článku 19 ods. 2 a 3, ako aj článku 22 ods. 1 a 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol udelený súhlas s použitím informačno-technických prostriedkov, okrem iného aj pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačných činností. V tomto prípade ústavný súd uznesením IV. ÚS 76/05 zo 16. marca 2005 neprijal sťažnosť na ďalšie konanie s odôvodnením, že platná právna úprava v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu v trestnom konaní právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených ústavou a Dohovorom v súvislosti s rozhodnutiami týkajúcimi sa použitia informačno-technických prostriedkov a agenta v jeho trestnej veci, ako aj spochybniť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť označených rozhodnutí všeobecných súdov v dôsledku ich povinnosti prednostne aplikovať medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách podľa článku 7 ods. 5 v spojení s článkom 154c ústavy. Ústavný súd ďalej uviedol, že trestné konanie je od jeho začiatku až po právoplatné skončenie procesom, v ktorom môžu orgány činné v trestnom konaní v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd naprávať, resp. korigovať aj ich prípadné pochybenia. Spravidla až po skončení trestného konania možno na ústavnom súde sťažnosťou podľa článku 127 ods. 1 ústavy namietať prípadné porušenia základných práv alebo slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. Následne ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv, pričom poukázal práve na to, že v danom čase sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu konania pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatoval, že nevidí dôvod, aby vstupoval v tejto fáze prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Ďalej uviedol, že sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa namietaného porušenia jeho základných práv v prebiehajúcom konaní pred všeobecnými súdmi vrátane využitia opravných prostriedkov, ktoré mu priznáva Trestný poriadok.

Sťažovateľ J. M. podal ústavnú sťažnosť, v ktorej namietal, že odpočúvanie jeho telefonátov bolo nezákonné, svojvoľné a neodôvodnené. Odvolával sa aj na článok 8 Dohovoru. Uznesením III. ÚS 83/05 zo 16. marca 2005 ústavný súd vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú pre nevyčerpanie všeobecných prostriedkov nápravy. Ústavný súd konštatoval, že pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej veci boli záznamy telekomunikačnej činnosti získané nezákonným spôsobom, môže tento argument predniesť v rámci trestného konania, zvlášť pred príslušným všeobecným súdom v rámci svojej obhajoby, kde môže žiadať, aby údajne nezákonne získané záznamy telekomunikačnej činnosti neboli práve pre svoju nezákonnosť považované za dôkazy, a teda aby sa na ne neprihliadlo. Bude vecou všeobecného súdu, prípadne ďalších orgánov činných v trestnom konaní, aby posúdili takúto argumentáciu a vyvodili z nej závery. Ústavný súd ďalej uviedol, že uznaním porušenia práv podľa ústavy, Dohovoru a Listiny základných ľudských práv a slobôd nie je iba výslovné deklarovanie ich porušenia, ale aj implicitné uznanie vyplývajúce z rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci. Ak by si všeobecný súd osvojil sťažovateľovo tvrdenie o nezákonnosti a hlavne protiústavnosti získania záznamov telekomunikačnej prevádzky, tak by tým implicitne uznal, že došlo k porušeniu sťažovateľových práv. Ak by všeobecný súd dospel k záveru, že záznamy telekomunikačnej prevádzky nie sú práve pre protizákonnosť svojho získania dôkazmi v zmysle § 89 ods. 2 Trestného poriadku, tak by tým zároveň aj v rozhodujúcej časti urobil nápravu. K tvrdeniam sťažovateľa, že nezákonnosťou získania záznamov telekomunikačnej prevádzky došlo aj k porušeniu jeho osobnostných práv podľa ústavy a Dohovoru, uviedol, že v prípade, ak by súd v jeho trestnej veci dospel k záveru, že záznamy telekomunikačnej prevádzky boli získané nezákonne a sťažovateľ by nepokladal nápravu v rámci tohto trestného konania za dostačujúcu, tak má možnosť domáhať sa jej trestným oznámením a prostriedkami občianskeho práva.

Z uvedených rozhodnutí vyplývajú dve základné tendencie, ktoré ovplyvňujú postup ústavného súdu pri rozhodovaní o prijatí sťažnosti podľa článku 127 ústavy na ďalšie konanie. Ústavný súd prijme sťažnosť na ďalšie konanie, ak trestná vec nedospela do štádia konania pred súdom, vzhľadom na to, že dotknutá osoba sa nemá ako pred všeobecným súdom domôcť ochrany svojich práv v súvislosti so skutočnosťou, že jej hovor bol odpočúvaný. V druhom prípade, teda ak trestná vec dospela do štádia konania pred súdom, ústavný súd sťažnosť podľa článku 127 ústavy na ďalšie konanie neprijme vzhľadom na to, že dotknutá osoba, či už v postavení obžalovaného, alebo poškodeného, má možnosť namietať nezákonnosť získaných záznamov v trestnom konaní. Ak by táto osoba tvrdila, že v súvislosti s nezákonným odpočúvaním bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv, pričom všeobecný súd by v rámci trestného konania potvrdil nezákonnosť použitia dôkazných prostriedkov, môže sa domáhať nápravy, v závislosti od toho kedy došlo k neoprávnenému zásahu, buď prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo žaloby podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa zodpovednosť za škodu vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t. j. od 1. júla 2004. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody, možno v zmysle § 17 tohto zákona požadovať okrem škody a ušlého zisku aj nemajetkovú ujmu v peniazoch.