C.S.I. Bratislava
dobrý deň, prípadní čitatelia môjho prvého postu na jiné právo a prvého postu vôbec. ďakujem tvorcom blogu za ponuku, chápem ju (azda trochu domýšľavo) ako svojho druhu kompliment, aj keď, najmä s prihliadnutím na zostavu ostatných hostí, menej zaslúžený než by som sám chcel. ja si tiež jeden neodpustím: tá webstránka je skvostná. ja som sa zatiaľ na tom blogu vždy zdržal len na chvíľu, je totiž dosť zahanbujúce konfrontovať sa s tým, koľko iní ľudia stíhajú čítať a koľko magických names dokážu nonšalantne drop-núť. no, zahanbujúce - pravdupovediac, niektoré posty a niektoré diskusie k nim ma vyslovene vydesili.
pripravil som si preto plejádu presvedčivých dôvodov, pre ktoré sa na tom obdivuhodne starostlivom úsilí miestnych bloggerov a ich komentátorov o čo najkonkurencieschopnejší príspevok možno nebudem vedieť zúčastniť tak, aby som učinil zadosť čo len tým malým očakávaniam, ktoré by sa s mojím hosťovaním na JP prípadne mohli spájať. Vyberiem z tých dôvodov jediný: sú prázdniny, treba si oddýchnuť a toto teda bude podstatne viac "light" než to, na čo ste od domácich a hosťujúcich bloggerov zvyknutí.
už len preto, že z rôznych dôvodov momentálne podstatnú časť potravy pre mentálne cvičenia čerpám z amerických krimi-seriálov, osobitne zo CSI Miami a CSI Las Vegas. pre účely dnešného postu sa budem tváriť, že ide o z núdze cnosť. pred tým, než sa dostanem k tomu málu, čo chcem dnes naozaj povedať, krátky vstup do témy, ktorú by som žargónom a so sebaironickou licenciou nazval "Inter-penetrácia spravodlivostných úsudkov v právnom a popkultúrnom diskurze alebo Meta-fóra".
právo a popkultúra sú kognitívne otvorené sociálne subsystémy, miera otvorenosti ktorých sa síce líši (subsystém zábavného priemyslu - zo zotrvačnosti občas nazývaný kultúrou a občas dokonca umením - je nepochybne priepustnejší ako subsystém práva), ktoré sa však - a žiada sa mi povedať, že z povahy veci - nemôžu vyhnúť vzájomnej penetrácii ako dôsledku vzájomnej komunikácie ich epistemických, axiologických a "technických" aparátov. Profilujúce hodnoty oboch týchto subsystémov (a pri všetkej skepse, ony tam tie hodnoty sú, aj keď niekedy "len" na úrovni žánrovej estetiky) vyvierajú z toho istého ur-prameňa a aj preto sa spôsob transformácie týchto hodnôt do výrazových foriem, ktoré sú pre daný subsystém typické a ktoré aspoň približne zodpovedajú "estetickým" očakávaniam adresáta (estetickým v zmysle vzťahujúcicm sa k pravidlám a špecifikám žánru) nelíšia až tak zásadne, ako by sa vo svetle odlišnej finality týchto subsystémov (povzniesť a/alebo zabaviť vs. učiniť poslušným a zároveň chrániť pred násilím okolia) mohlo zdať. inými slovami, výstupy onej "expresívnej a evaluatívnej symbolickej komunikácie" (Přibáň, blogpost 31.5.), ktoré produkuje právno-aplikačná, resp. interpretačná prax - ak ich chápeme ako "zážitok" čakajúci na, resp. pýtajúci si spracovanie - sa na istej úrovni vnímania podobajú na výstupy expresívnej a evaluatívnej komunikácie, produkované, dajme tomu, Jerrym Bruckheimerom. stretnutie poznávajúceho (a preto nevyhnutne hodnotiaceho) subjektu s javom, ktorý si žiada morálny a/alebo estetický postoj v ňom spúšťa nástoje jeho morálnej/estetickej kompetencie, t.j. vedie ho k tomu, aby daný jav klasifikoval, napríklad, v schéme spravodlivý/nespravodllivý, alebo v schéme užitočný/neužitočný, pričom popkultúra ponúka takéto stretnutia rovnako často ako právo. napadá mi otázka - líšia sa alebo nelíšia poznávacie a klasifikačné nástroje, techniky a stratégie v závislosti od toho, či sa poznávajúci/hodnotiaci subjekt s oným javom stretol v ríši práva alebo v ríši popkultúry? a spôsob, akým subjekt štruktúruje, ukladá, klasifikuje a ďalej používa skúsenosť, ktorú získal v stretnutí s javom, vyžadujúcim nasadenie jeho morálnej kompetencie, je alebo nie je determinovaný finalitou subsystému, v rámci ktorého sa s týmto javom stretol? čiže: keď sa, napríklad, v Hercule Poirotovi ponúkne ako “správny” postoj, spočívajúci v tom, že detektív, nehľadiac na nič, len na vlastnú stavovskú česť a renomé, vdovu, dlhé roky týranú jej mužom, odhalí ako jeho vrahyňu a vydá ju justícii, ide alebo nejde o ten istý depozitár hodnôt, aplikáciu rovnakých poznávacích nástrojov a produkciu rovnako relevantných spravodlivostných úsudkov, ako keď sa v bulletine advokácie objaví teleologická analýza vybraných ustanovení trestného poriadku týkajúcich sa nestrannosti vyšetrovateľa?
vyzerá to naozaj ako žargón, takže skúsim jednu praktickú ukážku, to je to jediné, o čom som vlastne chcel od začiatku hovoriť. v CSI Las Vegas je viacero kladných postáv, ako špeciálne sympatický je koncipovaný jeden mladý afroamerický vyšetrovateľ s karibským dizajnom, volá sa Warrick Brown a je bývalý gambler. v jednom z dielov riešil "vraždu" iného gamblera. tento "zavraždený" gambler mal mentálne retardovaného brata, o ktorého sa poctivo staral. po úmornom vyšetrovaní, počas ktorého mal možnosť nadviazať citový kontakt s pozostalým bratom (dajme tomu, že sa volal Tom), Warrick zistil ako to bolo - gambler vsadil všetky peniaze, lebo to "nemohlo nevyjsť". nevyšlo to. aj s Tomom zostali úplne bez peňazí, hrozilo že Toma mu vezme sociálka, resp. pôjde do nejakého ústavu. lenže gambler mal uzavretú životnú poistku pre prípad úmrtia s poistným plnením v prospech svojho brata Toma. asi dva milióny dolárov. takže gambler doma nejako upevnil dýku a sám sa na ňu opakovane vrhol, fingujúc vraždu. zomrel, samozrejme. neviem to teraz dobre vygradovať ale skúste si to predstaviť: v záverečnej scéne je emotívne zreprodukovaný celý priebeh tej rituálnej sebažertvy, ktorú gambler podstúpil preto, aby Toma zachránil pred existenčnou katastrofou. doplňte tam fakt, že Warrick presne vedel, čo to je byť závislý od hráčskej vášne. prestrih na Toma, ktorý so slzami v očiach, nie celkom chápavo ale tušiac že dráma speje k vyvrcholeniu, hľadí na Warricka, ktorý jediný o veci vie a jediný môže rozhodnúť či vec uzavrie ako nevyšetrenú vraždu alebo ako samovraždu. urobí to prvé, zachráni Toma pred utrpením. urobí to druhé, vydá Toma napospas systému sociálnej starostlivosti, ergo určite aj citovej deprivácii. otvorene poviem, že som nemal najmenšie pochybnosti, že Warrick vrhne do kamery taký ten bruce-willisovský "ja-tvorím-vlastné-pravidlá" pohľad a elegantným krokom hlavného hrdinu odkráča do západu slnka (toto inak robieva v každom dieli Horatio Cane zo CSI Miami), činiť ďalšie spravodlivé a dobré skutky. presne to som od toho konca ako divák aj chcel. a oni mi to odopreli. Warrick povedal, že to je poistný podvod a že sa nedá nič robiť! keby takýto koniec z trucu urobil kanaďan, z afektu francúz a z presvedčenia rakúšan, nepoviem ani slovo. ale v americkom seriáli!? z kontextu pritom bolo nepochybné, že podľa tvorcov CSI urobil Warrick presne to, čo urobiť mal - v ďalších dieloch je to znova ten istý "správňak", proste sa ide ďalej, za jedným morálne správnym úsudkom nasledujú ďalšie. tu je (pokus o) vysvetlenie v intenciách toho pojmového rámca, ktorý som veľmi zhruba načrtol vyššie:
Naratív, vo finále ktorého je spravodlivosti učinené zadosť tak, že na úkor nevinnej obeti okolností, navyše geneticky a sociálne hendikepovanej, sa chráni majetok poisťovacej spoločnosti, s ktorou divák nedostal ani len tú najmenšiu príležitosť sa citovo stotožniť, je adresovaný nositeľovi socio-kultúrneho kódu, v ktorom súčasť legitímnych spravodlivostných očakávaní predstavuje ochrana súkromného vlastníctva bez ohľadu na osobu vlastníka a v ktorom súčasť rolových očakávaní vo vzťahu k policajtovi tvorí požiadavka bezvýhradnej neutrality (ozaj, ako asi dopadne kauza Košťál?). a iba pre nositeľa takéhoto kódu je tento naratív zrozumiteľný. súčasťou kánonu, na tvorbe ktorého sa - hoci aj konfrontáciou s ním - takýto adresát podieľa, je aspoň minimum rešpektu k akejkoľvek podobe legálneho podnikania, a absencia takpovediac automatických prezumcií, že enormné bohatstvo je výsledkom podvádzania a že dosahovanie zisku je spoločensky nežiadúce, ak nie rovno podlé. v spoločnostiach, ktoré sú kapitalistické nielen nominálne, ale aj reálne, jednoducho poisťovňa nemusí byť a priori ten zloduch, ktorého dramatizovaný príbeh potrebuje. a hlavne, poisťovňa nie je iba poisťovňa, ale aj potenciálny vyplácač dividend, penzií, atď. Warrickov otec, strýko, matka alebo sestra sú s veľkou pravdepodobnosťou, rovnako ako masa ďalších američanov, akcionári. ktovie, možno je takým akcionárom aj sám Warrick. možno cez dôchodkový fond, možno priamo, možno cez podielový fond, akokoľvek. jednoducho, v krajine, kde funguje trh s cennými papiermi, a polovica národa na ňom obchoduje alebo je inak zúčastnená, môže byť poisťovňa rovnako "kladný" vlastník ako majiteľ farmy a ako taká je aj ona spôsobilá "profitovať" zo statusu obete.
naopak, spolutvorca kánonu, tvoreného v čase postkomunistickej transformácie, je zároveň nositeľom kódu, v ktorom veľký majetok takmer automaticky vyvoláva asociáciu divokej privatizácie alebo podobného podvodu, kde samo slovo zisk je salonunfähig a kde horšie konotácie ako podnikateľ už vyvoláva iba tzv. finančný žralok (politikov nerátam, to je, samozrejme, pre všetky ostatné povolania beyond reach). pre nositeľa takéhoto kódu onen naratív nevyhnutne predstavuje kontraintuitívny výsledok morálne usudzovania. v jeho (t.j. napríklad v mojej, v čase pôvodného diváckeho zážitku) morálnej perspektíve totiž veľká finančná spoločnosť ako legitímny prvok rovnice vôbec nefiguruje. tie dva milióny dolárov ako nárok na poistné plnenie v celej tej kvázi-katarznej scéne v mojom vnímaní nepôsobili ako niečo, čo by niekomu patrilo a malo alebo nemalo patriť inému, ale "len" ako kulisa pre konfrontáciu, v ktorej majiteľ tých peňazí vôbec nemal miesto - konfrontáciu medzi povinnosťou k pravde ako "remeselnému" cieľu a povinnosťou k akejsi inštinktívne chápanej ekvite.
(dokonalú kontextovú ilustráciu k môjmu diváckemu Bildung ponúka súčasná slovenská diskusia k niektorým re-reformám, na ktoré sa chystá-nechystá miestna socialistická vláda. už neviem presne komu, či premiérovi alebo ministerske práce (mám pocit, že obom, ale fakt neviem), sa podarilo dôchodkové správcovské spoločnosti ako správcov individuálnych penzijných účtov pridopodobniť k tzv. nebankovým subjektom, čiže spoločnostiam založeným na klasických pyramídových hrách. a z predstavy, že by súkromné zdravotné poisťovne mali v sektore podnikať so ziskom, sa ministrovi zdravotníctva, opäť spolu s premiérom, robí hmla pred očami. tie by si v CSI Bratislava užili. sám Warrick by išiel poistné vybrať, možno aj s drobným bonusom pre policajné odbory.)
vrátiac sa k pôvodnému adresátovi toho kódovaného naratívu ... ale vlastne nechám už tak, nie je vylúčené, že si writer toho dielu proste trochu viac vypil alebo šnupol a nejak neustrážil ten koniec. po reklamnej prestávke sme späť...
pripravil som si preto plejádu presvedčivých dôvodov, pre ktoré sa na tom obdivuhodne starostlivom úsilí miestnych bloggerov a ich komentátorov o čo najkonkurencieschopnejší príspevok možno nebudem vedieť zúčastniť tak, aby som učinil zadosť čo len tým malým očakávaniam, ktoré by sa s mojím hosťovaním na JP prípadne mohli spájať. Vyberiem z tých dôvodov jediný: sú prázdniny, treba si oddýchnuť a toto teda bude podstatne viac "light" než to, na čo ste od domácich a hosťujúcich bloggerov zvyknutí.
už len preto, že z rôznych dôvodov momentálne podstatnú časť potravy pre mentálne cvičenia čerpám z amerických krimi-seriálov, osobitne zo CSI Miami a CSI Las Vegas. pre účely dnešného postu sa budem tváriť, že ide o z núdze cnosť. pred tým, než sa dostanem k tomu málu, čo chcem dnes naozaj povedať, krátky vstup do témy, ktorú by som žargónom a so sebaironickou licenciou nazval "Inter-penetrácia spravodlivostných úsudkov v právnom a popkultúrnom diskurze alebo Meta-fóra".
právo a popkultúra sú kognitívne otvorené sociálne subsystémy, miera otvorenosti ktorých sa síce líši (subsystém zábavného priemyslu - zo zotrvačnosti občas nazývaný kultúrou a občas dokonca umením - je nepochybne priepustnejší ako subsystém práva), ktoré sa však - a žiada sa mi povedať, že z povahy veci - nemôžu vyhnúť vzájomnej penetrácii ako dôsledku vzájomnej komunikácie ich epistemických, axiologických a "technických" aparátov. Profilujúce hodnoty oboch týchto subsystémov (a pri všetkej skepse, ony tam tie hodnoty sú, aj keď niekedy "len" na úrovni žánrovej estetiky) vyvierajú z toho istého ur-prameňa a aj preto sa spôsob transformácie týchto hodnôt do výrazových foriem, ktoré sú pre daný subsystém typické a ktoré aspoň približne zodpovedajú "estetickým" očakávaniam adresáta (estetickým v zmysle vzťahujúcicm sa k pravidlám a špecifikám žánru) nelíšia až tak zásadne, ako by sa vo svetle odlišnej finality týchto subsystémov (povzniesť a/alebo zabaviť vs. učiniť poslušným a zároveň chrániť pred násilím okolia) mohlo zdať. inými slovami, výstupy onej "expresívnej a evaluatívnej symbolickej komunikácie" (Přibáň, blogpost 31.5.), ktoré produkuje právno-aplikačná, resp. interpretačná prax - ak ich chápeme ako "zážitok" čakajúci na, resp. pýtajúci si spracovanie - sa na istej úrovni vnímania podobajú na výstupy expresívnej a evaluatívnej komunikácie, produkované, dajme tomu, Jerrym Bruckheimerom. stretnutie poznávajúceho (a preto nevyhnutne hodnotiaceho) subjektu s javom, ktorý si žiada morálny a/alebo estetický postoj v ňom spúšťa nástoje jeho morálnej/estetickej kompetencie, t.j. vedie ho k tomu, aby daný jav klasifikoval, napríklad, v schéme spravodlivý/nespravodllivý, alebo v schéme užitočný/neužitočný, pričom popkultúra ponúka takéto stretnutia rovnako často ako právo. napadá mi otázka - líšia sa alebo nelíšia poznávacie a klasifikačné nástroje, techniky a stratégie v závislosti od toho, či sa poznávajúci/hodnotiaci subjekt s oným javom stretol v ríši práva alebo v ríši popkultúry? a spôsob, akým subjekt štruktúruje, ukladá, klasifikuje a ďalej používa skúsenosť, ktorú získal v stretnutí s javom, vyžadujúcim nasadenie jeho morálnej kompetencie, je alebo nie je determinovaný finalitou subsystému, v rámci ktorého sa s týmto javom stretol? čiže: keď sa, napríklad, v Hercule Poirotovi ponúkne ako “správny” postoj, spočívajúci v tom, že detektív, nehľadiac na nič, len na vlastnú stavovskú česť a renomé, vdovu, dlhé roky týranú jej mužom, odhalí ako jeho vrahyňu a vydá ju justícii, ide alebo nejde o ten istý depozitár hodnôt, aplikáciu rovnakých poznávacích nástrojov a produkciu rovnako relevantných spravodlivostných úsudkov, ako keď sa v bulletine advokácie objaví teleologická analýza vybraných ustanovení trestného poriadku týkajúcich sa nestrannosti vyšetrovateľa?
vyzerá to naozaj ako žargón, takže skúsim jednu praktickú ukážku, to je to jediné, o čom som vlastne chcel od začiatku hovoriť. v CSI Las Vegas je viacero kladných postáv, ako špeciálne sympatický je koncipovaný jeden mladý afroamerický vyšetrovateľ s karibským dizajnom, volá sa Warrick Brown a je bývalý gambler. v jednom z dielov riešil "vraždu" iného gamblera. tento "zavraždený" gambler mal mentálne retardovaného brata, o ktorého sa poctivo staral. po úmornom vyšetrovaní, počas ktorého mal možnosť nadviazať citový kontakt s pozostalým bratom (dajme tomu, že sa volal Tom), Warrick zistil ako to bolo - gambler vsadil všetky peniaze, lebo to "nemohlo nevyjsť". nevyšlo to. aj s Tomom zostali úplne bez peňazí, hrozilo že Toma mu vezme sociálka, resp. pôjde do nejakého ústavu. lenže gambler mal uzavretú životnú poistku pre prípad úmrtia s poistným plnením v prospech svojho brata Toma. asi dva milióny dolárov. takže gambler doma nejako upevnil dýku a sám sa na ňu opakovane vrhol, fingujúc vraždu. zomrel, samozrejme. neviem to teraz dobre vygradovať ale skúste si to predstaviť: v záverečnej scéne je emotívne zreprodukovaný celý priebeh tej rituálnej sebažertvy, ktorú gambler podstúpil preto, aby Toma zachránil pred existenčnou katastrofou. doplňte tam fakt, že Warrick presne vedel, čo to je byť závislý od hráčskej vášne. prestrih na Toma, ktorý so slzami v očiach, nie celkom chápavo ale tušiac že dráma speje k vyvrcholeniu, hľadí na Warricka, ktorý jediný o veci vie a jediný môže rozhodnúť či vec uzavrie ako nevyšetrenú vraždu alebo ako samovraždu. urobí to prvé, zachráni Toma pred utrpením. urobí to druhé, vydá Toma napospas systému sociálnej starostlivosti, ergo určite aj citovej deprivácii. otvorene poviem, že som nemal najmenšie pochybnosti, že Warrick vrhne do kamery taký ten bruce-willisovský "ja-tvorím-vlastné-pravidlá" pohľad a elegantným krokom hlavného hrdinu odkráča do západu slnka (toto inak robieva v každom dieli Horatio Cane zo CSI Miami), činiť ďalšie spravodlivé a dobré skutky. presne to som od toho konca ako divák aj chcel. a oni mi to odopreli. Warrick povedal, že to je poistný podvod a že sa nedá nič robiť! keby takýto koniec z trucu urobil kanaďan, z afektu francúz a z presvedčenia rakúšan, nepoviem ani slovo. ale v americkom seriáli!? z kontextu pritom bolo nepochybné, že podľa tvorcov CSI urobil Warrick presne to, čo urobiť mal - v ďalších dieloch je to znova ten istý "správňak", proste sa ide ďalej, za jedným morálne správnym úsudkom nasledujú ďalšie. tu je (pokus o) vysvetlenie v intenciách toho pojmového rámca, ktorý som veľmi zhruba načrtol vyššie:
Naratív, vo finále ktorého je spravodlivosti učinené zadosť tak, že na úkor nevinnej obeti okolností, navyše geneticky a sociálne hendikepovanej, sa chráni majetok poisťovacej spoločnosti, s ktorou divák nedostal ani len tú najmenšiu príležitosť sa citovo stotožniť, je adresovaný nositeľovi socio-kultúrneho kódu, v ktorom súčasť legitímnych spravodlivostných očakávaní predstavuje ochrana súkromného vlastníctva bez ohľadu na osobu vlastníka a v ktorom súčasť rolových očakávaní vo vzťahu k policajtovi tvorí požiadavka bezvýhradnej neutrality (ozaj, ako asi dopadne kauza Košťál?). a iba pre nositeľa takéhoto kódu je tento naratív zrozumiteľný. súčasťou kánonu, na tvorbe ktorého sa - hoci aj konfrontáciou s ním - takýto adresát podieľa, je aspoň minimum rešpektu k akejkoľvek podobe legálneho podnikania, a absencia takpovediac automatických prezumcií, že enormné bohatstvo je výsledkom podvádzania a že dosahovanie zisku je spoločensky nežiadúce, ak nie rovno podlé. v spoločnostiach, ktoré sú kapitalistické nielen nominálne, ale aj reálne, jednoducho poisťovňa nemusí byť a priori ten zloduch, ktorého dramatizovaný príbeh potrebuje. a hlavne, poisťovňa nie je iba poisťovňa, ale aj potenciálny vyplácač dividend, penzií, atď. Warrickov otec, strýko, matka alebo sestra sú s veľkou pravdepodobnosťou, rovnako ako masa ďalších američanov, akcionári. ktovie, možno je takým akcionárom aj sám Warrick. možno cez dôchodkový fond, možno priamo, možno cez podielový fond, akokoľvek. jednoducho, v krajine, kde funguje trh s cennými papiermi, a polovica národa na ňom obchoduje alebo je inak zúčastnená, môže byť poisťovňa rovnako "kladný" vlastník ako majiteľ farmy a ako taká je aj ona spôsobilá "profitovať" zo statusu obete.
naopak, spolutvorca kánonu, tvoreného v čase postkomunistickej transformácie, je zároveň nositeľom kódu, v ktorom veľký majetok takmer automaticky vyvoláva asociáciu divokej privatizácie alebo podobného podvodu, kde samo slovo zisk je salonunfähig a kde horšie konotácie ako podnikateľ už vyvoláva iba tzv. finančný žralok (politikov nerátam, to je, samozrejme, pre všetky ostatné povolania beyond reach). pre nositeľa takéhoto kódu onen naratív nevyhnutne predstavuje kontraintuitívny výsledok morálne usudzovania. v jeho (t.j. napríklad v mojej, v čase pôvodného diváckeho zážitku) morálnej perspektíve totiž veľká finančná spoločnosť ako legitímny prvok rovnice vôbec nefiguruje. tie dva milióny dolárov ako nárok na poistné plnenie v celej tej kvázi-katarznej scéne v mojom vnímaní nepôsobili ako niečo, čo by niekomu patrilo a malo alebo nemalo patriť inému, ale "len" ako kulisa pre konfrontáciu, v ktorej majiteľ tých peňazí vôbec nemal miesto - konfrontáciu medzi povinnosťou k pravde ako "remeselnému" cieľu a povinnosťou k akejsi inštinktívne chápanej ekvite.
(dokonalú kontextovú ilustráciu k môjmu diváckemu Bildung ponúka súčasná slovenská diskusia k niektorým re-reformám, na ktoré sa chystá-nechystá miestna socialistická vláda. už neviem presne komu, či premiérovi alebo ministerske práce (mám pocit, že obom, ale fakt neviem), sa podarilo dôchodkové správcovské spoločnosti ako správcov individuálnych penzijných účtov pridopodobniť k tzv. nebankovým subjektom, čiže spoločnostiam založeným na klasických pyramídových hrách. a z predstavy, že by súkromné zdravotné poisťovne mali v sektore podnikať so ziskom, sa ministrovi zdravotníctva, opäť spolu s premiérom, robí hmla pred očami. tie by si v CSI Bratislava užili. sám Warrick by išiel poistné vybrať, možno aj s drobným bonusom pre policajné odbory.)
vrátiac sa k pôvodnému adresátovi toho kódovaného naratívu ... ale vlastne nechám už tak, nie je vylúčené, že si writer toho dielu proste trochu viac vypil alebo šnupol a nejak neustrážil ten koniec. po reklamnej prestávke sme späť...