Zakon s expiracnou lehotou nula dni

nie som si isty ci mam predmet tohto prispevku prihlasit do sutaze o legislativneho ropaka, ale do kategorie legislativnych uchyliek patri urcite. aj ked, definicnym znakom uchylky je odlisnost od normy, vynimocnost. su legislativne nepodarky este stale uchylkou alebo je uchylkou skor svedomity a zaroven kvalifikovany zakonodarny vykon?


od 1. jula plati v SR novy zakon o ochrane spotrebitela, s cislom 250/2007 Z.z. ustanovenie § 6 ods. 3 zakona hovori:

(3) Výrobky, ktoré pre svoje vlastnosti majú určenú dobu spotreby, sa nesmú uviesť na trh a po uplynutí doby spotreby je predávajúci povinný ich stiahnuť z trhu.

ano, citate dobre, ak nejaky vyrobok v dosledku svojich vlastnosti ma urcenu dobu spotreby, nesmie sa dostat na trh. a zaroven, ked uz na tom trhu je a ta doba spotreby skonci, musi z trhu von. ak ste si mysleli, ze nam na slovensku su zakony lahostajne a obchodnici ho budu ignorovat, omyl - uz dnes ma z regalov zmiznut mlieko, zajtra chlieb, ostatne potraviny budu nasledovat. chysta sa nahradenie farmaceutickych pripravkov bylinkami, za tymto ucelom sa ministerstvo skolstva pokusi v septembri na poslednu chvilu otvorit v kazdom krajskom meste bylinkarsku ucnovku, dopyt bude velky. ja viem, su to lacne zarty, chybicka sa vludi. tak nic, aj tak je to prilis zjavna chyba na to, aby mala nejaky osobity povab.

omnoho zaujimavejsia je debata okolo novej definicie zavislej prace vo velkej novele zakonnika prace, ktora ma platit od 1. septembra.

takto vyzera § 1:

(1) Tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne
vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.

(2) Za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.

(3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.“

ucelom novej definicie je potierat zivnosti z donutenia, ked - pouzivam primer pouzity premierom - napriklad predavacka v samoobsluhe pracuje na zivnost.

v dennej tlaci prebehla relativne intenzivna debata o tom, ci toto ustanovenie ma v tomto smere vobec nejaky vyznam. nezanedbatelna cast opytanych (politici, uradnici, ekonomovia, pravnici) dospela k zaveru, ze nie, ze pojmovym predpokladom zavislej prace je to, aby islo o vztah zamestnanca a zamestnavatela. inymi slovami, ak niekto pracuje na zivnost, z definicie nemoze ist o zavislu pracu. ja som v onej "ankete" zaujal iny nazor - podla mojej mienky je takyto vyklad prilis formalisticky a radikalne popiera ucel, ktory zakonodarca sledoval. moj nazor teda je, ze napriek zvycajnej tarbavosti a nesikovnosti vo vyjadreni svojho zameru zakonodarca neprijal normu, ktora by nebola sposobila byt predmetom zmysluplneho vykladu a zmysluplnej aplikacie. inak povedane, podla mna by sa to, ci ide o zavislu pracu, ktora vyzaduje pracovnopravny pomer, malo posudzovat podla tych materialnych kriterii, ktore su uvedene v odseku 2 a nie podla toho, ci ide o vztah medzi zamestnancom a zamestnavatelom. (aj ked omnoho lepsie by deklarovanemu zameru vlady posluzilo, ak by sa znizilo odvodove zatazenie.) rad si vypocujem pripadne argumenty v prospech opacneho nazoru, t.j. ze je naozaj na mieste nie teleologicky, ale "tautologicky" vyklad.

nepredpokladajuc, ze sa mi este podari do konca mesiaca pred sebou samym predstierat, ze mam jinemu pravu co povedat, chcem sa este raz podakovat tvorcom blogu za vzacnu prilezitost. bolo mi naozaj ctou. pekny zvysok leta vsetkym.

Celý příspěvek

Klobuk dolu

dostala sa mi pred davnymi rokmi do ruk taka nenapadna kniha o klobukoch. taky ten typicky priklad americkej non-fiction, sluziacej akoze sebazdokonalovaniu vo vsetkom moznom. v tejto islo o to, ze v kazdej roli, resp. situacii by si mal dat clovek na hlavu iny klobuk, t.j. aplikovat ine myslienkove, komunikacne, rozhodovacie postupy a strategie. neprislo mi to ako uplny brak, ktory je v tejto kategorii skor pravidlom nez vynimkou, ale zase ani nijak zvlast objavne, tusim som to ani nedocital. spomenul som si na nu ked mi minuly tyzden prisiel jeden rozsudok.

skusim v strucnosti a s prislusnou mierou diskretnosti popis zakladnych okolnosti. prevzal som zastupovanie v jednej veci, ani nie jednoduchej, ani nie prilis zlozitej, v podstate bezny obchodnopravny spor. akurat ze plnu moc som dostal v piatok a v pondelok malo byt pojednavanie. kedze ide o vela penazi a zaloba druhej strany je, no, trochu zmatena, okamzite som poziadal o odrocenie, dovodiac potrebou pripravy. o mesiac mi prisiel rozsudok sudu prveho stupna, rozhodlo sa v nasej nepritomnosti, v plnom rozsahu v prospech druhej strany. udajne sme ucelovo predlzovali konanie. co s tym maju tie klobuky?

ak by som mal v onen piatok nasadeny ten spravny, mohol som tomu predist. ale mal som iny, mal som ten na ktory som zvyknuty, najlepsie sa v nom citim, uz je sice trochu obnoseny, ale myslim ze mi aj najviac slusi, aj ked to je vec vkusu. bez dalsich okluk, namiesto advokatskeho som mal akademicky. (skusim byt teraz trochu hravy, hadam este pred hranicou detinskosti - ak by ste mali advokatsky znazornit plasticky, bolo by to sombrero, stetson alebo taka ta burinka aku nosil pan Tau? a akademicky - cylinder, slamak alebo nieco na sposob carodejnickeho spicateho? tak nie, tak predsa len za hranicou.) skusim vysvetlit.

mohol som na to pojednavanie ist aj s tym vikendovym minimom pripravy, nic zasadne by som nepokazil. instinktivne som presne k tomu aj tendoval, k takej vacsej lezernosti alebo odvahe alebo ako to nazvat. lenze zvyky (wannabe) vedca nepustili. chcel som byt pripraveny na kazdy jeden mozny argument, vsetko to mat zo vsetkych stran preskumane, kompletny prehlad suvisiacej judikatury aj doktriny, dobre pripravene expose, atd. v klobuku, ktory som si nestihol dat dole, sa mi zdalo, ze mojou ulohou je najst "pravdu" a presvedcivo ju vysvetlit. nemozem tam predsa ist s rizikom, ze mi nieco ujde, ze sa v niecom nebodaj pomylim. ak by som mal na hlave ten spravny klobuk, bol by som tam isiel, priprava nepriprava. v advokatskom klobuku by som chapal, ze nemam mat ambiciu ponuknut dokonaly doktrinalny vyklad celeho sporu, ale ze mam rozporovat vsetko co sa len trochu bude dat a naopak nepripustit akukolvek pochybnost o pozicii klienta. myslim ze presne to sud odo mna aj ocakaval - nie aby som mu vysvetlil ako to je, ale ako si klient mysli ze by to pripadne mohlo byt, ked bude mat stastie. zial, nedockal sa ani jedneho. docka sa odvolaci.

viem ze nehovorim nic objavne, na to ani blogy nie su, ale neda mi to, lebo zaroven - s prihliadnutim na citatelsku obec tejto stranky - dufam aj v nejaku radu. uz sa mi totiz viackrat stalo, ze mi (sluzobne) stari a skuseni advokati hovorili, ze ten najvacsi hriech ktoreho sa v konani so sudom a pred sudom mozem dopustit je posobit prilis mudro. sibrinkovat judikaturou ustavneho sudu, nedajboze strasburskeho sudu, ponukat kvetnate dokrinalne uvahy a vselijake stylisticke ornamenty. sa to postupne aj ucim - domyslave latinske a francuzske kudrlinky obmedzujem na minimum, obcas sa mi podari veta kratsia ako na tri riadky, s jednym dvoma rozvitymi suvetiami.

ono to suvisi aj s tym, ze u nas, myslim teraz na slovensku, samozrejme, nie je dost velky trh na tu podobu "komercneho" angazma akademikov, aku poznaju v amerike, cize ono consulting. (taky George Priest u nas na skole udajne zarobil skoro trikrat tolko v ramci consulting nez ako tenured professor. moj tutor Bruce Ackerman naopak sverepo trval na tom, ze nikdy ziaden consulting robit nebude, iba vedu.) tam sa tie klobuky az tak nelisia, aj ked stanovisko pre ucely korporatneho klienta bude vzdy ine ako clanok do vedeckeho casopisu, to je jasne. len si nie som isty, ci sa sposob uvazovania pri ich tvorbe lisi az tak, ako pri tvorbe vyjadrenia k beznej obchodnopravnej zalobe na jednej strane a tvorbe stanoviska k navrhu zakona pre potreby priemyselnej komory na strane druhej, o doktrinalnom vystupe ani nehovoriac. v skratke, sporova a nesporova agenda, resp. litigation a consulting, vyzaduju nasadenie inych argumentacnych a podla mna aj stylistickych technik a strategii a uspech v nich je asi aj vecou talentu, ktoreho sucastou je urcite aj intuicia. otazka znie ci casta vymena pokryvky hlavy v dlhodobom horizonte neublizuje jednemu alebo druhemu talentu. ci sa, napriklad, uplne nevyhnutne nestane to, ze tak ako sa mi do praxe votrel zvyk z akademie (snaha o co najkomplexnejsi uchop veci zo vsetkych moznych stran), nezacnu sa mi vo vede, ak ju teda niekedy naozaj zacnem robit, objavovat zlozvyky komercnej praxe. ci proste nechtiac, podvedome, nezfuzujem oba modely, co by urcite bolo viac na skodu ako na prospech oboch tych sfer. tak sa mi, skor instinktivne ako premyslene, zda, ze ak existuje platforma, ktora dokaze zniest kombinaciu akademickeho a praktickeho (strasne zjednodusenie) pristupu, je to tvorba sudneho rozhodnutia. ja uz som ich tiez par napisal (ako poradca) a aj ked ma vzdy bavilo viac pisat abstraktne "pravne vety", suce na tesanie do kamena, ako robit subsumpciu in concreto, oboje bolo povznasajuce a miestami dokonca zabavne. (najvacsia otrava je davat dokopy skutkovy stav, obzvlast vo vazobnych veciach.)

no nic, necham uz tak. aj tak je z tohto postu zjavne, ze som mal pri jeho pisani nasadeny taky ten rozstrapkany plateny klobucik s ktorym sa chodi na ryby.

Celý příspěvek

Osobný spis

Jine pravo je ine, to je jasne. Tento post sa sem prilis nehodi, pretoze je to taky ten klasicky post, spocivajuci v uvravenom usili podelit sa o vlastny spotrebitelsky zazitok a ovplyvnit nim dalsich potencialnych spotrebitelov. Ide skor o "komunalne" pravo, ako o intelektualnu vyzvu. Navyse sa tvori v case tesne po obede a vonku zuri temer 40 stupnov v tieni. Ale, slovami klasika, ide o princip.

Asi sest tyzdnov dozadu som si, na manzelkinu ziadost, objednal z ceskeho e-obchodu na http://www.autosedacky-kocarky.cz/ autosedacku pre nase dieta. Objednavka bola promptne potvrdena, v sulade s podmienkami publikovanymi na webe v nej svietila cena 7290 czk, v prepocte na slovenske koruny 9050. Pri vsetkej ucte k reformnemu drajvu Vlastimila T. a doveryhodnosti Miroslava K., oficialny kurz je o cosi priaznivejsi v prospech meny tatranskeho tigra. Ale aj tak, je to dobra cena. Este trikrat sme si vymenili maily, v kazdom z nich bola potvrdena ako konecna tato cena. Potom prisla na dobierku sedacka, na listku z posty bola uvedena dobierkova cena 10 490 skk. Sestra mi vysvetlila, ze ten rozdiel, to si asi pyta nasa posta, aj ked v cene sedacky uz bolo aj postovne. Tak som dal manzelke peniaze, nech to vyberie a ten zvysok od posty nejak vymozem naspat, alebo co. Zistilo sa, ze posta nechce nic, ze to len predajca (pan Petr Simcik, so sidlom v Brne) si to rozmyslel a uctoval inu ako inzerovanu, dohodnutu a v objednavke viacnasobne potvrdenu cenu. Poveril som manzelku, aby zistila, ako to chce predajca napravit. Pani na telefone sa ospravedlnila, ze to rychlo napravia, staci poslat cislo uctu. Nic sa nedialo, manzelka sa ozvala mailom. Pan Simcik najskor povedal, ze to je v poriadku, ze ide o rozdiel v kurze. Ked to nepreslo, uviedol novy dovod: parafrazujem - to je nova cena, teraz uz plati tato, ale je to stale dobra cena, a teraz citujem - hadam si nemyslite, ze vam tu sedacku predame pod cenu. Len preto, ze ja osobne povazujem takuto "techniku predaja" (a, hla, uz tu mame komunitarny rozmer, Keck Mithouard) za absurdnu, zdoraznujem, ze nezartujem. Pan Simcik si dohodol cenu za svoj tovar ale potom si to rozmyslel a takpovediac ex proprio vigore rozhodol, ze cena bude o 15 percent vyssia. A pride mu to, zda sa, normalne.

Tolko k tej komunalnej casti. Teraz pokus o nejaku teoreticku nadstavbu, ked uz to ucim. Ale taky light, ako som bol slubil uz v uvodnom prispevku, na rigorozny law & economics pohlad si netrufam. Skor ma to zaujima (okrem tej banalnej perspektivy, ze aku asi takito "obchodnici" dostali doma vychovu a ci drzost skutocne nema hranice) z pohladu teorie hier. Ani to asi nie je ten spravny pojmovy uchop, takze bez ohladu na konceptualizaciu prejdem k tym par uvaham, na ktore sa v tomto teple viem zmoct.

Ak by mala platit prezumcia racionality ucastnika spolocenskeho, resp. pravneho vztahu, potom je zrejme, ze podvodnicka taktika pana Simcika je v tomto konkretnom pripade navysost racionalna. Ide tu o 1 500 slovenskych korun, cize asi 1200 ceskych. Je prirodzene, ze ich chcem naspat, ale iracionalne o to akokolvek usilovat. Za danych okolnosti su totiz naklady na toto usilie prohibitivne vysoke. Zijem v inej krajine a na svojom ASPI nemam aktualne ceske predpisy, takze ak by som sa chcel domahat sudnej ochrany svojich prav (ak teda vobec nejake mam, ak som zaplatenim dobierkovej sumy na poste o svoje prava neprisiel), musel by som si zistit, ktore hmotne pravo a akym procesnym sposobom mam uplatnovat, ktory je vecne a miestne prislusny sud, potom to podanie napisat a poslat do CR. Nebudem to zbytocne rozoberat, ozelel som tie peniaze este pred tym, nez som ich zaplatil a nechce sa mi travit ani minuta casu naviac tym, ze ich budem vymahat. Transakcne naklady na korektivnu spravodlivost su v tejto veci vyssie ako pripadny benefit, aj ked - trufam si tvrdit - pravdepodobnost uspechu je relativne vysoka. V opacnom garde - pravdepodobnost, ze budem od pana Simcika tie podvodne ziskane peniaze pracne dolovat je priamo umerna obtiazam, ktore su s tym spojene, cize velmi mala. Ak v sebe nema inu zabranu, vonkajsie okolnosti mu presvedcivy dovod, preco to neurobit, nedavaju.

To je pohlad cez prizmu (ekonomicky) racionalne spravania sa. Ale tym sa motivacny horizont ludskeho konania asi nevycerpava. Este je tu, napriklad, faktor muzskej jesitnosti, prejavujuci sa uvahou, ze si hadam ten loser nemysli, ze so mnou bude takto zametat. Alebo, v kultivovanejsej podobe, cosi ako vnutorna tuzba po spravodlivosti nielen v cudzich, ale aj vo vlastnom pripade. Dam na to taky jeden scestny priklad. Ked vo finale MS 06 Zidane zhlavickoval Matterazziho a potom dostal cervenu kartu, mal som radost, lebo ta cervena bola zasluzena a ja som v tom zapase, dodnes netusim preco, prvy - a predpokladam, ze aj posledny - krat v zivote fandil Talianom. Cely cas som ale vedel, ze Matterazziho mam za chudaka a Zizoua za hrdinu. Ide jednoducho o to, ze niektore veci su prilis dolezite na cost/benefit analyzu. Ta sarvatka trvala prilis dlho na to, aby Zidaneovi aspon nebleslo hlavou, ze ked to nenecha tak, pojde von. A nenechal, proste sa nedalo. Uplne som mu rozumel. Niektori hovoria, ze ak by sa ovladol, vytrestal by tym aj Matterazziho aj Talianov viac ako tou hlavicku do hrude a sebe by tiez prospel neporovnatelne viac. Tak sa to naozaj aj javi. Lenze take vitazstvo by bolo uplne otravene pocitom, ze si nechal, prepacte ten vyraz, srat na hlavu a ze vlastne sestrinu cest predal za moznost zdvihnut nad hlavu pohar nike. Neviem, ci poznate ten pocit, ale niekedy aj v situacii, v ktorej je vyhodnejsie ustupit, sa na ten ustup viaze cena zleho pocitu zo seba sameho. Nepojdem sa konfrontovat s agresivnym vodicom, lebo viem, ze moze mat pistol, bejzbolovu palicu alebo martial arts vycvik, takze je vyhodnejsie nechat tak, ale to fakt nie je ziadne vitazstvo, naopak. Nebudem sa kvoli tisickorune natahovat s nejakym podvodnikom, lebo za ten cas, ktory by som tomu musel venovat, viem zarobit niekolkonasobok, ale to tiez nie je vysledok, ktory by ma vedel potesit.

Takze si kladiem otazku, aka motivacia by mohla byt dost silna na to, aby prekonala racionalizujucu cost/benefit perspektivu a priviedla mna, alebo kohokolvek ineho v podobnej pozicii, aby sa takpovediac nasadil. Treba samozrejme odhliadnut od veci, kde je reputacny faktor obsiahnuty v samej podstate, t.j. napriklad kde ide moralnu ujmu.

Myslim, ze ta motivacia, resp. jej absencia, aspon ciastocne suvisi s autoritou, ktorou v prislusnej komunite disponuje arbiter sporu. Vychadzam z predpokladu, ze v cloveku drieme take to atavisticke nutkanie dosiahnut, aby aj druhi vedeli, ze v tom a tom spore bol v prave. Proste aby sa vedelo, ako to bolo. Aj ked z toho clovek nic ine nema, sam citi zadostucinenie, ked je zadost ucinene spravodlivosti, resp. tomu, co on sam vnima ako spravodlive. Je dnes rozhodnutie sudu vnimane ako potvrdenie toho, co je spravodlive, resp. ako dokaz toho, ako to bolo? A bolo vobec niekedy? Asi niekedy ano, inak by tu dnes uz sudy neboli. Ale dosiahnem uspokojenie svojej satisfakcnej tuzby tym, ze sud mi prisudi nejaku relutarnu nahradu? Je vitaz sudneho sporu aj moralnym vitazom? Je verdikt sudu cimsi, co komunita reflektuje ako vysledok poctiveho a kompetentneho spravodlivostneho usudku alebo ako reflexiu sikovnosti advokata, stastia na naturel sudcu, kvalitu jeho ranajok a inych podobnych faktorov? Lebo ak to druhe, potom ani pripadne sudne vitazstvo nie je v stave uspokojit to vo mne, co zizni po tom, aby "sa vedelo", t.j. aby sa vedelo, ze som bol v prave a ze ten druhy nebol. Moje vitazstvo pred sudom neda ostatnym clenom spolocenstva na znamost, ze som v tom a tom pripade konal spravodlivo, ale prave a len to, ze som ten sud vyhral, bodka. Este inak to skusim: ano, niekedy spolocnost verdikt sudu vnima ako verdikt o tom, co je spravodlive. Ale nie preto, ze je to vyrok sudu, ale preto, ze sa stotoznuje s vysledkom. Inak povedane, tou premennou, ktora rozhoduje o tom, ci verdikt ma alebo nema autoritu, nie je povaha organu, ktory ho vydal, ale miera, v akej zodpoveda ocakavaniam. Ustavne sudy hadam este dnes maju tu auru imanentnej autority, ale vseobecne disponuju autoritou (a potencialom rozhodovat reputacne suboje, t.j. rozhodovat nielen o pravno-technickom, ale aj moralnom vitazovi) skor nahodou ako z povahy veci.

Ak justicia nema byt nastrojom uspokojovania archetypalnej tuzby po spravodlivosti (je to neovereny predpoklad, ale pre ucely tohto postu ho prosim akceptujte, rovnako ako predpoklad, ze clovek citi taku tuzbu), cize nastrojom identifikacie pravneho ako moralneho vitaza, straca sa podstatna cast jej opodstatnenia. Sucastou narokov, ktore jedinec vznasa na stat, resp. spolocenstvo, v ktorom zije, je poskytnutie (pocitu) spravodlivosti. Ak institucie, ktore to maju v naplni prace, z roznych dovodov takuto sluzbu poskytuju len velmi nedokonale, prehlbuje sa frustracia jedinca z jeho narokovej deprivacie a z nedostatku sposobov, ako tu deprivaciu zmiernit. Seda zona, resp. podsvetie ako alternativny arbiter vec nijako neriesi, lebo jej potencial uspokojit naroky satisfakcnej povahy (satisfakcnej v psychologickom, nie pravnom vyzname) je este nizsi, nez vykazuje stat. Ale niekto to robit musi, niekto pre spolocnost musi oznacit moralneho vitaza a poskytnut mu tak satisfakciu, ktoru mu pravne vitazstvo same osebe uz nie je v stave zabezpecit. Media, robia to media. Takeho Ivana Lexu oslobododili sudy spod vsetkeho, co sa pred ne dostalo. Nikdy, aspon predpokladam, tieto jeho vitazstva nebudu vnimane aj ako vitazstva moralne, ako satisfakcia za cele tie roky obvineni, utekov a podobne. Katerina Jacques vyhrala svoj spor s agresivnym policajtom v den, ked o nom media prvykrat priniesli spravu a bez ohladu na to, ako skoncil "naozaj". Je kvantum dalsich takych prikladov, samozrejme.

Aby som to skoncil - som prilis lenivy na to, aby som usiloval o moralne vitazstvo v kauze autosedacka. Ale uz to raz na tomto blogu v inej, sofistikovanejsej podobe odznelo (Simicek, V.: Chvala banalit, 04/05): bez ludi, abstrahujucich od momentalnej ucelnosti svojho konania, by risa prava prisla o niektore zo svojich najpovznasajucejsich skaziek. Uz si presne nepamatam, preco konkretne sa do boja pustil v Doctorowovom Ragtime Coalhouse Walker Jr., ale pamatam si, ze je to moj oblubeny hrdina. Ved tak aj dopadol.

Celý příspěvek

Chlesťakov a jeho družina

Zažili sme na Slovensku nedávno niekoľko smutno-smiešnych príhod, ktoré sa viac či menej bezprostredne dotýkali rozsahu a podmienok uplatnenia parlamentnej kontroly. Ako reflexiu týchto príhod ponúkam "náučno-publicistický" príspevok, ktorý tento týžden vyšiel v týždenníku .týždeň.

Ešte pred samým príspevkom by som rád aspoň v hrubých rysoch načrtol kontext. Na Slovensku platí relatívne prísny ústavný zákon o konflikte záujmov, ktorý - napriek niektorým drobným nedostatkom - "na papieri" vytvára solídne predpoklady pre transparentný výkon verejnej moci. In action však ten zákon vyzerá úplne inak ako in books, v neposlednom rade preto, že ústavodarca dal záhradu strážiť capom. Nechcem teraz podrobne rozoberať všetky zlyhania "strážcov", spomeniem len niektoré z nich. Formuláre pre majetkové priznania sú napríklad koncipované tak, že aj keď sa povinnosť formálne splní, pre účely verejnej kontroly je zbavená podstatnej časti svojej užitočnosti. V prípadoch konkrétnych - a skutočne zjavných - porušení navyše príslušný výbor parlamentu (výbor pre nezlučiteľnosť funkcií) odmieta efektívne uplatňovať svoju pôsobnosť. (Podobne sa "moc" chová aj na nižších poschodiach - keď malo jedno mestské zastupiteľstvo v úplne jednoznačnom prípade konfliktu záujmov (účasť mestského poslanca v reklame) vyvodiť zodpovednosť, na rozdiel od parlamentného výboru sa ani nepokúšalo predstierať, že ide o konanie súladné so zákonom; jednoducho sa rozhodlo, že to v danom prípade nevadí.) A naopak, poslanci sa často snažia kontrolovať to, čo by malo byť úplne zbavené akéhokoľvek ich vplyvu, napríklad verejnoprávne médiá. Mohol by som byť na tomto mieste osobným a uviesť príklad poslanca, ktorý sa dnes vehementne domáha možnosti osobne kontrolovať verejnoprávne médium, hoci v čase, keď mal ako predseda rady iného verejnoprávneho média naozaj nejakú kontrolu aj robiť, podarilo sa vedeniu tohto média urobiť viacero ... no, zdržím sa to pomenovať presne, a akýkoľvek eufemizmus by bol zavádzajúci. Ak by som ale bol osobný v tomto prípade, musel by som zároveň vysvetliť viaceré ďalšie reálie, ktoré českému publiku nie sú známe a ani ho asi nezaujímajú. Takže nechám hovoriť ten príspevok, odkazy na slovenské pomery síce nebudú vždy úplne zrozumiteľné, ale ťažisko môjho kvázi-doktrinálne úsilia od nich nezávisí.

Väčšina z káuz, ktoré verejní funkcionári pravidelne, ale skôr nechtiac ako chtiac, ponúkajú médiám, má svoje konkrétne meno, totožné s menom hlavného hrdinu. Niekedy ide o klasický rodinný príbeh a tomu zodpovedá aj identifikácia aktérov: „Harabinov syn“ či „Kubišova manželka“ sú výstižné príklady. Estetickému kánonu cool drámy zas môže vyhovovať priamočiara familiárnosť, Majo či Ľubo o tom vedia svoje. Núdza nebýva ani o komédiu dell’arte, nedávna návšteva poslankyne Muškovej a poslanca Jarjabka v Slovenskom rozhlase nech je jej skromnou ukážkou. Rozdielne postavy, ale spoločná diagnóza: pracovne si ju trúfam nazvať syndróm Revízor.

V tradičnom chápaní deľby moci v demokratickej forme vlády sa vzťah medzi zákonodarnou a výkonnou moci opiera o sekvenciu, v úvode ktorej parlament vydáva zákony, následne vláda a ďalšie vrstvy exekutívy tieto zákony „uvádzajú do praxe“ a napokon parlament kontroluje, či sa tak deje v súlade s jeho predstavami a záujmami. Ide pritom o iný typ kontroly, než aký vykonávajú nezávislé súdy alebo iné obdobné orgány s výsostne apolitickým poslaním a rodokmeňom. Podstatou súdnej kontroly je zabezpečenie plnej účinnosti všetkých relevantných pravidiel, bez ohľadu na ich momentálnu politickú účelnosť. Základným východiskom parlamentnej kontroly je ústavno-politická zodpovednosť a kreačná závislosť výkonnej moci, spočívajúca v možnosti parlamentu podľa vlastnej úvahy vymieňať kabinet a/alebo jeho jednotlivých členov; táto možnosť, ktorej uplatnenie je obmedzené iba, slovami klasika, počtom „žetónov“ a tradíciou politickej kultúry, predstavuje pre parlament jednej z nástrojov efektívnej realizácie jeho regulačnej agendy. V skratke, kontrolná pôsobnosť zákonodarcu má svoj zrejmý účel, pričom tomuto účelu zodpovedá aj adresát kontroly: v zásade je ním orgán výkonnej moci, predovšetkým vláda a jej jednotlivé chápadlá. Naopak, subjekty, ktorých úlohou nie je zabezpečovať efektívnu realizáciu politického programu parlamentnej väčšiny, podliehajú parlamentu práve a len ako adresáti ním vytvorených všeobecných noriem, nie ako individuálne „obete“ jeho náhlych túžob, poryvov a vrtochov.

V ostatných mesiacoch sme sa opakovane stali svedkami úplne zásadného nepochopenia podstaty kontrolnej pôsobnosti parlamentu, a to v podobe do neba volajúceho zlyhania kontroly na jednej strane a jej nekvalifikovanej expanzii na strane druhej. Pri tých zlyhaniach musíme začať citátmi zákonov. Podľa ústavného zákona o konflikte záujmov, verejný funkcionár nesmie svoju funkciu a právomoci z nej vyplývajúce využívať na získavanie výhod vo svoj prospech ani v prospech jemu blízkych osôb. Zákon o platových pomeroch ústavných činiteľov hovorí, že člen vlády má počas výkonu funkcie právo bezplatne používať služobné motorové vozidlo. Keď niektorí závistliví opoziční poslanci na výbore, ktorého najvážnejší, ak nie jediný relevantný dôvod existencie spočíva práve v tom, že o takýchto veciach koná a rozhoduje, opakovane namietli fakt, že vozidlo pridelené ministrovi spravodlivosti využívajú jeho rodinní príslušníci na súkromné účely, tento výbor obe konania zastavil. Rovnako (ne)pochopiteľný výsledok malo rokovanie výboru o účasti ministra zdravotníctva na reklamnej kampani Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Tentoraz to namietli nie neprajní kolegovia, ale dvaja občania, odvolávajúc sa na ustanovenie ústavného zákona, zakazujúceho verejnému funkcionárovi použiť svoju osobu, meno, podobizeň, obrazovú snímku, záznam hlasu alebo podpis na reklamu.

Netreba sa tu púšťať do podrobných právnych rozborov: jeden minister, využívajúc svoju funkciu, zabezpečil svojim rodinným príslušníkom výhodu, ktorú by inak nemali, a druhý minister súhlasil s použitím svojej osoby, mena a obrazovej snímky v reklamnom produkte. Výbor sa uzniesol, že to nevadí. Ľahkosť, s akou bola príslušná (koaličná) väčšina členov výboru ochotná tváriť sa, že verejnosť tvoria samí idioti, neschopní čítať a napočítať do dvoch, zaráža sama osebe. Ešte viac ale zaráža fakt, že dotknutým členom výboru nevadilo urobiť rovnakých idiotov aj zo seba samých. Na istej úrovni vnímania tak vyvstávajú otázky, týkajúce sa gramotnosti v jej doslovnom význame. Ak sme niektorí schopní „čítať“ zákaz využívania služobných výhod na súkromné účely ako určenie toho, čo sa nesmie a iní ako určenie toho, čo sa smie, jedni alebo druhí sme postihnutí analfabetizmom.

Ako je možné, že z jednej z najdôležitejších úloh parlamentu – pôsobiť ako istá rovnováha voči prirodzene expanzívnemu a sebareprodukčnému inštinktu exekutívy – sa stal nástroj, ktorým sa príslušní členovia výboru na sebe samých dopustili kolosálneho profesionálneho aj osobného poníženia? Prečo sa nositeľ priameho mandátu dobrovoľne vzdáva možnosti uplatniť ho spôsobom, ktorý tvorí jedno z jeho nosných opodstatnení? Prečo rezignuje na svoje základné poslanie? Preto, že necíti záväzok, lojalitu a a príslušnosť k inštitúcii, v mene ktorej má toto poslanie plniť.

Práve v absencii stotožnenia sa s inštitúciou a jej poslaním spočíva dôvod, prečo je poslanec parlamentu schopný hlasovať spôsobom, ktorým popiera tak vlastnú dôstojnosť, ako aj účel svojho „povolania“. Adresátom jeho pocitu záväzku, lojality a príslušnosti totiž nie je inštitúcia, ale ten, kto mu členstvo v nej sprostredkoval alebo zabezpečil. Všetky výsady a privilégiá, všetku moc, ktorou poslanec disponuje, odvodzuje od jej skutočného pôvodcu – najčastejšie je ním stranícka nomenklatúra, menej často, ale stáva sa to, ktosi, koho by sme v salóne nazvali tútorom alebo mecénom a pri výčape ho označili za pasáka. V prospech tohto pôvodcu moci de facto potom jej dočasný nositeľ cíti aj morálnu povinnosť ju vykonávať. Nie každý, samozrejme, v minulom volebnom období sa tohto hlúpeho pocitu povinnosti podarilo zbaviť približne každému šiestemu poslancovi, aj keď s rozličnou mierou elegancie – výborný umelecký dojem zanechal najmä pán Elsner. A sú príklady aj na opačnom póle – taký pán Mečiar, napríklad, má nepochybne právo cítiť sa skôr ako objekt, než ako subjekt vďačnosti.

To, čo sa z istého pohľadu môže javiť ako absurdné (poslanec sa bojí vyhrešiť ministra za neposlušnosť voči pravidlu, ktorým ho poslanec zaviazal) sa v opačnom garde javí ako úplne prirodzené: obaja sú – prepáčte to klišé, ale jeho výstižnosť mi nedovolí sa ho vzdať – vazalmi toho istého lénneho pána („majiteľa“ prístupu k obom funkciám), a len on môže byť arbitrom toho, čo sa smie a čo nie. V prípade orgánov, ktorých členovia získavajú mandát priamo od občanov ako zdroja moci de iure, znamená takýto stav dokonalý „etymologický“ rozvrat demokracie a jej plnohodnotnú transformáciu na – ešte raz, a naozaj naposledy, mi prepáčte to klišé – partokraciu alebo plutokraciu, či skôr ich kombináciu. Netreba, samozrejme, spochybňovať dôležitosť antagonistického párovania na osi koalícia-opozícia; tvorí napokon súčasť demokratickej tradície. V situácii, keď ide o samu podstatu vecnej kompetencie príslušného štátneho orgánu, však nemôže mať prednosť pred dichotómiou kontrolovaný-kontrolný, respektíve zodpovedný-zodpovednosť uplatňujúci orgán. Teda môže, ale len za cenu zásadnej straty významu a legitimity dotknutej autority.

V čase, keď poslanci (a príslušníci politickej triedy ako takej) prežívajú krízu dôveryhodnosti, pre nich možnosť postaviť čo len malú hrádzu spupnosti exekutívnych úradníkov predstavuje ideálnu príležitosť pokúsiť sa aspoň predstierať, že pre spoločnosť majú aký taký úžitok. Fakt, že sú ochotní túto príležitosť ostentatívne vyhodiť von oknom, iba potvrdzuje, že prívlastok „zastupiteľská“ chápu pragmaticky: nezastupujú fiktívneho, ale toho reálneho mandanta, čiže kmotrov, ktorí im na výkon remesla vydali koncesie.

Situácia, v ktorej sa nositeľ oprávnení a výsad musí výkonu časti týchto oprávnení a výsad opakovane vzdávať, vyžaduje vysokú mieru psychickej odolnosti a zdržanlivosti. Je asi ťažké vysvetliť niekomu, kto z titulu funkcie môže spáchať priestupok alebo nepravdivo osočiť inú osobu bez toho, aby za to niesol zodpovednosť, že síce môže všetko, ale niečo môže len vtedy, keď tak rozhodne ten, vďaka ktorému ono všetko vôbec môže. Mnohí to evidentne pochopili, nezostalo to však bez následkov. Moc si z povahy veci vyslovene „pýta“, aby bola uplatnená a keď sa tomuto jej prirodzenému inštinktu kladú do cesty prekážky, je len logické, že sa snaží ich obísť, podliezť, preskočiť. V skratke, dlhodobá deprivácia nejakej potreby nevyhnutne vedie k úsiliu hľadať iné spôsoby jej uspokojovania.

A na to tu máme poslanecký prieskum. Ak odhliadneme od zákona o poslancoch z apríla 1989, v ktorom sa to len tak hemží „socialistickými organizáciami“ a ktorý, napríklad, vychádza z imperatívneho mandátu, o poslaneckom prieskume sa v právnom poriadku hovorí v jedinej vetičke, týkajúcej sa súčinnosti orgánov verejnej správy s parlamentnými výbormi. To ale nebráni „revízorom“ pokúšať sa o takéto kontrolné akcie, ako sa im zamanie. Nie vždy to vyjde, bývalý predseda ústavného súdu prieskumníkov z ústavnoprávneho výboru ani len nepustil do budovy, zatiaľ čo ex-riaditeľ STV Rybníček ich kolegom z mediálneho výboru aspoň ponúkol kávu. Podobne nedávno generálna riaditeľka Slovenského rozhlasu, odvolávajúc sa pritom na moju právnu analýzu. Dovolím si za náprstok demagógie a poskladám pár faktov do tejto zostavy: poslanec jedného kontrolného výboru odmieta zisťovať, prečo člen vlády v rozpore so zákonom zneužíva služobné postavenie, poslanec iného výboru sa riaditeľky nezávislého verejnoprávneho média pýta, okrem iného, na večernú rozhlasovú hru a na ľudovú hudbu. A poslankyňa, ktorá hlasovala za zákon, umožňujúci drakonické štátne výpalné, sa nerozpakuje položiť asertívnu otázku: „Kto znáša zodpovednosť za hospodársku škodu spôsobenú zmätočným vymáhaním koncesionárskych poplatkov v roku 2006?“

Musí byť mimoriadne frustrujúce, keď nielen, že sa nesmie siahať na „našich“, ešte aj tí „cudzí“ majú tú drzosť sa brániť. Veru, ak má minister za chrbtom tú istú stranu alebo toho istého „krstného otca“ ako poslanec, ťažko je mu vôbec niečo vyčítať, veď sa len snaží plniť úlohy a zadania, čo mu sily vládzu. A naopak, ak zostal vo verejnom priestore čo ako vzdialený príslušník „rodiny“, ktorá vládla predtým, je jedno, v ktorom kúte tohto priestoru trčí, treba ho odtiaľ vystrkať zákon-nezákon.

Chlesťakov bol svojim spôsobom sympatický chlapík a nebyť Bobčinského a Dobčinského, azda by celý ten jeho výlet za hranice Petrohradu skončil inak. Ak ale vo vzťahoch parlamentu k iným orgánom a inštitúciám nechceme mať rovnaký neporiadok, treba, aby sme naďalej aspoň predstierali, že pôvodcom moci a tak i mandátu na jej výkon zostáva, citujem pána prezidenta, „občan“. V kontexte parlamentnej kontroly to znamená, že jej adresátom sú, bez ohľadu na stranícku či inú korporatívnu príslušnosť, nositelia „politického“ poverenia, že arbitrom jej výkonu sú ústava a zákony, že platformou pre jej uplatnenie je priestor, v ktorom dochádza k realizácii regulačnej agendy momentálnej väčšiny a že katalóg jej prostriedkov nemá podobu bonboniéry, z ktorej sa dá vyberať podľa chuti, ale podobu prísne usporiadaného neosobného manuálu. Mimochodom, ak by sa na Novej scéne nebáli inscenovať Revízora ako operetu, mám výborný tip na hlavnú postavu. Celý příspěvek

C.S.I. Bratislava

dobrý deň, prípadní čitatelia môjho prvého postu na jiné právo a prvého postu vôbec. ďakujem tvorcom blogu za ponuku, chápem ju (azda trochu domýšľavo) ako svojho druhu kompliment, aj keď, najmä s prihliadnutím na zostavu ostatných hostí, menej zaslúžený než by som sám chcel. ja si tiež jeden neodpustím: tá webstránka je skvostná. ja som sa zatiaľ na tom blogu vždy zdržal len na chvíľu, je totiž dosť zahanbujúce konfrontovať sa s tým, koľko iní ľudia stíhajú čítať a koľko magických names dokážu nonšalantne drop-núť. no, zahanbujúce - pravdupovediac, niektoré posty a niektoré diskusie k nim ma vyslovene vydesili.

pripravil som si preto plejádu presvedčivých dôvodov, pre ktoré sa na tom obdivuhodne starostlivom úsilí miestnych bloggerov a ich komentátorov o čo najkonkurencieschopnejší príspevok možno nebudem vedieť zúčastniť tak, aby som učinil zadosť čo len tým malým očakávaniam, ktoré by sa s mojím hosťovaním na JP prípadne mohli spájať. Vyberiem z tých dôvodov jediný: sú prázdniny, treba si oddýchnuť a toto teda bude podstatne viac "light" než to, na čo ste od domácich a hosťujúcich bloggerov zvyknutí.

už len preto, že z rôznych dôvodov momentálne podstatnú časť potravy pre mentálne cvičenia čerpám z amerických krimi-seriálov, osobitne zo CSI Miami a CSI Las Vegas. pre účely dnešného postu sa budem tváriť, že ide o z núdze cnosť. pred tým, než sa dostanem k tomu málu, čo chcem dnes naozaj povedať, krátky vstup do témy, ktorú by som žargónom a so sebaironickou licenciou nazval "Inter-penetrácia spravodlivostných úsudkov v právnom a popkultúrnom diskurze alebo Meta-fóra".

právo a popkultúra sú kognitívne otvorené sociálne subsystémy, miera otvorenosti ktorých sa síce líši (subsystém zábavného priemyslu - zo zotrvačnosti občas nazývaný kultúrou a občas dokonca umením - je nepochybne priepustnejší ako subsystém práva), ktoré sa však - a žiada sa mi povedať, že z povahy veci - nemôžu vyhnúť vzájomnej penetrácii ako dôsledku vzájomnej komunikácie ich epistemických, axiologických a "technických" aparátov. Profilujúce hodnoty oboch týchto subsystémov (a pri všetkej skepse, ony tam tie hodnoty sú, aj keď niekedy "len" na úrovni žánrovej estetiky) vyvierajú z toho istého ur-prameňa a aj preto sa spôsob transformácie týchto hodnôt do výrazových foriem, ktoré sú pre daný subsystém typické a ktoré aspoň približne zodpovedajú "estetickým" očakávaniam adresáta (estetickým v zmysle vzťahujúcicm sa k pravidlám a špecifikám žánru) nelíšia až tak zásadne, ako by sa vo svetle odlišnej finality týchto subsystémov (povzniesť a/alebo zabaviť vs. učiniť poslušným a zároveň chrániť pred násilím okolia) mohlo zdať. inými slovami, výstupy onej "expresívnej a evaluatívnej symbolickej komunikácie" (Přibáň, blogpost 31.5.), ktoré produkuje právno-aplikačná, resp. interpretačná prax - ak ich chápeme ako "zážitok" čakajúci na, resp. pýtajúci si spracovanie - sa na istej úrovni vnímania podobajú na výstupy expresívnej a evaluatívnej komunikácie, produkované, dajme tomu, Jerrym Bruckheimerom. stretnutie poznávajúceho (a preto nevyhnutne hodnotiaceho) subjektu s javom, ktorý si žiada morálny a/alebo estetický postoj v ňom spúšťa nástoje jeho morálnej/estetickej kompetencie, t.j. vedie ho k tomu, aby daný jav klasifikoval, napríklad, v schéme spravodlivý/nespravodllivý, alebo v schéme užitočný/neužitočný, pričom popkultúra ponúka takéto stretnutia rovnako často ako právo. napadá mi otázka - líšia sa alebo nelíšia poznávacie a klasifikačné nástroje, techniky a stratégie v závislosti od toho, či sa poznávajúci/hodnotiaci subjekt s oným javom stretol v ríši práva alebo v ríši popkultúry? a spôsob, akým subjekt štruktúruje, ukladá, klasifikuje a ďalej používa skúsenosť, ktorú získal v stretnutí s javom, vyžadujúcim nasadenie jeho morálnej kompetencie, je alebo nie je determinovaný finalitou subsystému, v rámci ktorého sa s týmto javom stretol? čiže: keď sa, napríklad, v Hercule Poirotovi ponúkne ako “správny” postoj, spočívajúci v tom, že detektív, nehľadiac na nič, len na vlastnú stavovskú česť a renomé, vdovu, dlhé roky týranú jej mužom, odhalí ako jeho vrahyňu a vydá ju justícii, ide alebo nejde o ten istý depozitár hodnôt, aplikáciu rovnakých poznávacích nástrojov a produkciu rovnako relevantných spravodlivostných úsudkov, ako keď sa v bulletine advokácie objaví teleologická analýza vybraných ustanovení trestného poriadku týkajúcich sa nestrannosti vyšetrovateľa?

vyzerá to naozaj ako žargón, takže skúsim jednu praktickú ukážku, to je to jediné, o čom som vlastne chcel od začiatku hovoriť. v CSI Las Vegas je viacero kladných postáv, ako špeciálne sympatický je koncipovaný jeden mladý afroamerický vyšetrovateľ s karibským dizajnom, volá sa Warrick Brown a je bývalý gambler. v jednom z dielov riešil "vraždu" iného gamblera. tento "zavraždený" gambler mal mentálne retardovaného brata, o ktorého sa poctivo staral. po úmornom vyšetrovaní, počas ktorého mal možnosť nadviazať citový kontakt s pozostalým bratom (dajme tomu, že sa volal Tom), Warrick zistil ako to bolo - gambler vsadil všetky peniaze, lebo to "nemohlo nevyjsť". nevyšlo to. aj s Tomom zostali úplne bez peňazí, hrozilo že Toma mu vezme sociálka, resp. pôjde do nejakého ústavu. lenže gambler mal uzavretú životnú poistku pre prípad úmrtia s poistným plnením v prospech svojho brata Toma. asi dva milióny dolárov. takže gambler doma nejako upevnil dýku a sám sa na ňu opakovane vrhol, fingujúc vraždu. zomrel, samozrejme. neviem to teraz dobre vygradovať ale skúste si to predstaviť: v záverečnej scéne je emotívne zreprodukovaný celý priebeh tej rituálnej sebažertvy, ktorú gambler podstúpil preto, aby Toma zachránil pred existenčnou katastrofou. doplňte tam fakt, že Warrick presne vedel, čo to je byť závislý od hráčskej vášne. prestrih na Toma, ktorý so slzami v očiach, nie celkom chápavo ale tušiac že dráma speje k vyvrcholeniu, hľadí na Warricka, ktorý jediný o veci vie a jediný môže rozhodnúť či vec uzavrie ako nevyšetrenú vraždu alebo ako samovraždu. urobí to prvé, zachráni Toma pred utrpením. urobí to druhé, vydá Toma napospas systému sociálnej starostlivosti, ergo určite aj citovej deprivácii. otvorene poviem, že som nemal najmenšie pochybnosti, že Warrick vrhne do kamery taký ten bruce-willisovský "ja-tvorím-vlastné-pravidlá" pohľad a elegantným krokom hlavného hrdinu odkráča do západu slnka (toto inak robieva v každom dieli Horatio Cane zo CSI Miami), činiť ďalšie spravodlivé a dobré skutky. presne to som od toho konca ako divák aj chcel. a oni mi to odopreli. Warrick povedal, že to je poistný podvod a že sa nedá nič robiť! keby takýto koniec z trucu urobil kanaďan, z afektu francúz a z presvedčenia rakúšan, nepoviem ani slovo. ale v americkom seriáli!? z kontextu pritom bolo nepochybné, že podľa tvorcov CSI urobil Warrick presne to, čo urobiť mal - v ďalších dieloch je to znova ten istý "správňak", proste sa ide ďalej, za jedným morálne správnym úsudkom nasledujú ďalšie. tu je (pokus o) vysvetlenie v intenciách toho pojmového rámca, ktorý som veľmi zhruba načrtol vyššie:

Naratív, vo finále ktorého je spravodlivosti učinené zadosť tak, že na úkor nevinnej obeti okolností, navyše geneticky a sociálne hendikepovanej, sa chráni majetok poisťovacej spoločnosti, s ktorou divák nedostal ani len tú najmenšiu príležitosť sa citovo stotožniť, je adresovaný nositeľovi socio-kultúrneho kódu, v ktorom súčasť legitímnych spravodlivostných očakávaní predstavuje ochrana súkromného vlastníctva bez ohľadu na osobu vlastníka a v ktorom súčasť rolových očakávaní vo vzťahu k policajtovi tvorí požiadavka bezvýhradnej neutrality (ozaj, ako asi dopadne kauza Košťál?). a iba pre nositeľa takéhoto kódu je tento naratív zrozumiteľný. súčasťou kánonu, na tvorbe ktorého sa - hoci aj konfrontáciou s ním - takýto adresát podieľa, je aspoň minimum rešpektu k akejkoľvek podobe legálneho podnikania, a absencia takpovediac automatických prezumcií, že enormné bohatstvo je výsledkom podvádzania a že dosahovanie zisku je spoločensky nežiadúce, ak nie rovno podlé. v spoločnostiach, ktoré sú kapitalistické nielen nominálne, ale aj reálne, jednoducho poisťovňa nemusí byť a priori ten zloduch, ktorého dramatizovaný príbeh potrebuje. a hlavne, poisťovňa nie je iba poisťovňa, ale aj potenciálny vyplácač dividend, penzií, atď. Warrickov otec, strýko, matka alebo sestra sú s veľkou pravdepodobnosťou, rovnako ako masa ďalších američanov, akcionári. ktovie, možno je takým akcionárom aj sám Warrick. možno cez dôchodkový fond, možno priamo, možno cez podielový fond, akokoľvek. jednoducho, v krajine, kde funguje trh s cennými papiermi, a polovica národa na ňom obchoduje alebo je inak zúčastnená, môže byť poisťovňa rovnako "kladný" vlastník ako majiteľ farmy a ako taká je aj ona spôsobilá "profitovať" zo statusu obete.

naopak, spolutvorca kánonu, tvoreného v čase postkomunistickej transformácie, je zároveň nositeľom kódu, v ktorom veľký majetok takmer automaticky vyvoláva asociáciu divokej privatizácie alebo podobného podvodu, kde samo slovo zisk je salonunfähig a kde horšie konotácie ako podnikateľ už vyvoláva iba tzv. finančný žralok (politikov nerátam, to je, samozrejme, pre všetky ostatné povolania beyond reach). pre nositeľa takéhoto kódu onen naratív nevyhnutne predstavuje kontraintuitívny výsledok morálne usudzovania. v jeho (t.j. napríklad v mojej, v čase pôvodného diváckeho zážitku) morálnej perspektíve totiž veľká finančná spoločnosť ako legitímny prvok rovnice vôbec nefiguruje. tie dva milióny dolárov ako nárok na poistné plnenie v celej tej kvázi-katarznej scéne v mojom vnímaní nepôsobili ako niečo, čo by niekomu patrilo a malo alebo nemalo patriť inému, ale "len" ako kulisa pre konfrontáciu, v ktorej majiteľ tých peňazí vôbec nemal miesto - konfrontáciu medzi povinnosťou k pravde ako "remeselnému" cieľu a povinnosťou k akejsi inštinktívne chápanej ekvite.

(dokonalú kontextovú ilustráciu k môjmu diváckemu Bildung ponúka súčasná slovenská diskusia k niektorým re-reformám, na ktoré sa chystá-nechystá miestna socialistická vláda. už neviem presne komu, či premiérovi alebo ministerske práce (mám pocit, že obom, ale fakt neviem), sa podarilo dôchodkové správcovské spoločnosti ako správcov individuálnych penzijných účtov pridopodobniť k tzv. nebankovým subjektom, čiže spoločnostiam založeným na klasických pyramídových hrách. a z predstavy, že by súkromné zdravotné poisťovne mali v sektore podnikať so ziskom, sa ministrovi zdravotníctva, opäť spolu s premiérom, robí hmla pred očami. tie by si v CSI Bratislava užili. sám Warrick by išiel poistné vybrať, možno aj s drobným bonusom pre policajné odbory.)

vrátiac sa k pôvodnému adresátovi toho kódovaného naratívu ... ale vlastne nechám už tak, nie je vylúčené, že si writer toho dielu proste trochu viac vypil alebo šnupol a nejak neustrážil ten koniec. po reklamnej prestávke sme späť...

Celý příspěvek