Chlesťakov a jeho družina

Zažili sme na Slovensku nedávno niekoľko smutno-smiešnych príhod, ktoré sa viac či menej bezprostredne dotýkali rozsahu a podmienok uplatnenia parlamentnej kontroly. Ako reflexiu týchto príhod ponúkam "náučno-publicistický" príspevok, ktorý tento týžden vyšiel v týždenníku .týždeň.

Ešte pred samým príspevkom by som rád aspoň v hrubých rysoch načrtol kontext. Na Slovensku platí relatívne prísny ústavný zákon o konflikte záujmov, ktorý - napriek niektorým drobným nedostatkom - "na papieri" vytvára solídne predpoklady pre transparentný výkon verejnej moci. In action však ten zákon vyzerá úplne inak ako in books, v neposlednom rade preto, že ústavodarca dal záhradu strážiť capom. Nechcem teraz podrobne rozoberať všetky zlyhania "strážcov", spomeniem len niektoré z nich. Formuláre pre majetkové priznania sú napríklad koncipované tak, že aj keď sa povinnosť formálne splní, pre účely verejnej kontroly je zbavená podstatnej časti svojej užitočnosti. V prípadoch konkrétnych - a skutočne zjavných - porušení navyše príslušný výbor parlamentu (výbor pre nezlučiteľnosť funkcií) odmieta efektívne uplatňovať svoju pôsobnosť. (Podobne sa "moc" chová aj na nižších poschodiach - keď malo jedno mestské zastupiteľstvo v úplne jednoznačnom prípade konfliktu záujmov (účasť mestského poslanca v reklame) vyvodiť zodpovednosť, na rozdiel od parlamentného výboru sa ani nepokúšalo predstierať, že ide o konanie súladné so zákonom; jednoducho sa rozhodlo, že to v danom prípade nevadí.) A naopak, poslanci sa často snažia kontrolovať to, čo by malo byť úplne zbavené akéhokoľvek ich vplyvu, napríklad verejnoprávne médiá. Mohol by som byť na tomto mieste osobným a uviesť príklad poslanca, ktorý sa dnes vehementne domáha možnosti osobne kontrolovať verejnoprávne médium, hoci v čase, keď mal ako predseda rady iného verejnoprávneho média naozaj nejakú kontrolu aj robiť, podarilo sa vedeniu tohto média urobiť viacero ... no, zdržím sa to pomenovať presne, a akýkoľvek eufemizmus by bol zavádzajúci. Ak by som ale bol osobný v tomto prípade, musel by som zároveň vysvetliť viaceré ďalšie reálie, ktoré českému publiku nie sú známe a ani ho asi nezaujímajú. Takže nechám hovoriť ten príspevok, odkazy na slovenské pomery síce nebudú vždy úplne zrozumiteľné, ale ťažisko môjho kvázi-doktrinálne úsilia od nich nezávisí.

Väčšina z káuz, ktoré verejní funkcionári pravidelne, ale skôr nechtiac ako chtiac, ponúkajú médiám, má svoje konkrétne meno, totožné s menom hlavného hrdinu. Niekedy ide o klasický rodinný príbeh a tomu zodpovedá aj identifikácia aktérov: „Harabinov syn“ či „Kubišova manželka“ sú výstižné príklady. Estetickému kánonu cool drámy zas môže vyhovovať priamočiara familiárnosť, Majo či Ľubo o tom vedia svoje. Núdza nebýva ani o komédiu dell’arte, nedávna návšteva poslankyne Muškovej a poslanca Jarjabka v Slovenskom rozhlase nech je jej skromnou ukážkou. Rozdielne postavy, ale spoločná diagnóza: pracovne si ju trúfam nazvať syndróm Revízor.

V tradičnom chápaní deľby moci v demokratickej forme vlády sa vzťah medzi zákonodarnou a výkonnou moci opiera o sekvenciu, v úvode ktorej parlament vydáva zákony, následne vláda a ďalšie vrstvy exekutívy tieto zákony „uvádzajú do praxe“ a napokon parlament kontroluje, či sa tak deje v súlade s jeho predstavami a záujmami. Ide pritom o iný typ kontroly, než aký vykonávajú nezávislé súdy alebo iné obdobné orgány s výsostne apolitickým poslaním a rodokmeňom. Podstatou súdnej kontroly je zabezpečenie plnej účinnosti všetkých relevantných pravidiel, bez ohľadu na ich momentálnu politickú účelnosť. Základným východiskom parlamentnej kontroly je ústavno-politická zodpovednosť a kreačná závislosť výkonnej moci, spočívajúca v možnosti parlamentu podľa vlastnej úvahy vymieňať kabinet a/alebo jeho jednotlivých členov; táto možnosť, ktorej uplatnenie je obmedzené iba, slovami klasika, počtom „žetónov“ a tradíciou politickej kultúry, predstavuje pre parlament jednej z nástrojov efektívnej realizácie jeho regulačnej agendy. V skratke, kontrolná pôsobnosť zákonodarcu má svoj zrejmý účel, pričom tomuto účelu zodpovedá aj adresát kontroly: v zásade je ním orgán výkonnej moci, predovšetkým vláda a jej jednotlivé chápadlá. Naopak, subjekty, ktorých úlohou nie je zabezpečovať efektívnu realizáciu politického programu parlamentnej väčšiny, podliehajú parlamentu práve a len ako adresáti ním vytvorených všeobecných noriem, nie ako individuálne „obete“ jeho náhlych túžob, poryvov a vrtochov.

V ostatných mesiacoch sme sa opakovane stali svedkami úplne zásadného nepochopenia podstaty kontrolnej pôsobnosti parlamentu, a to v podobe do neba volajúceho zlyhania kontroly na jednej strane a jej nekvalifikovanej expanzii na strane druhej. Pri tých zlyhaniach musíme začať citátmi zákonov. Podľa ústavného zákona o konflikte záujmov, verejný funkcionár nesmie svoju funkciu a právomoci z nej vyplývajúce využívať na získavanie výhod vo svoj prospech ani v prospech jemu blízkych osôb. Zákon o platových pomeroch ústavných činiteľov hovorí, že člen vlády má počas výkonu funkcie právo bezplatne používať služobné motorové vozidlo. Keď niektorí závistliví opoziční poslanci na výbore, ktorého najvážnejší, ak nie jediný relevantný dôvod existencie spočíva práve v tom, že o takýchto veciach koná a rozhoduje, opakovane namietli fakt, že vozidlo pridelené ministrovi spravodlivosti využívajú jeho rodinní príslušníci na súkromné účely, tento výbor obe konania zastavil. Rovnako (ne)pochopiteľný výsledok malo rokovanie výboru o účasti ministra zdravotníctva na reklamnej kampani Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Tentoraz to namietli nie neprajní kolegovia, ale dvaja občania, odvolávajúc sa na ustanovenie ústavného zákona, zakazujúceho verejnému funkcionárovi použiť svoju osobu, meno, podobizeň, obrazovú snímku, záznam hlasu alebo podpis na reklamu.

Netreba sa tu púšťať do podrobných právnych rozborov: jeden minister, využívajúc svoju funkciu, zabezpečil svojim rodinným príslušníkom výhodu, ktorú by inak nemali, a druhý minister súhlasil s použitím svojej osoby, mena a obrazovej snímky v reklamnom produkte. Výbor sa uzniesol, že to nevadí. Ľahkosť, s akou bola príslušná (koaličná) väčšina členov výboru ochotná tváriť sa, že verejnosť tvoria samí idioti, neschopní čítať a napočítať do dvoch, zaráža sama osebe. Ešte viac ale zaráža fakt, že dotknutým členom výboru nevadilo urobiť rovnakých idiotov aj zo seba samých. Na istej úrovni vnímania tak vyvstávajú otázky, týkajúce sa gramotnosti v jej doslovnom význame. Ak sme niektorí schopní „čítať“ zákaz využívania služobných výhod na súkromné účely ako určenie toho, čo sa nesmie a iní ako určenie toho, čo sa smie, jedni alebo druhí sme postihnutí analfabetizmom.

Ako je možné, že z jednej z najdôležitejších úloh parlamentu – pôsobiť ako istá rovnováha voči prirodzene expanzívnemu a sebareprodukčnému inštinktu exekutívy – sa stal nástroj, ktorým sa príslušní členovia výboru na sebe samých dopustili kolosálneho profesionálneho aj osobného poníženia? Prečo sa nositeľ priameho mandátu dobrovoľne vzdáva možnosti uplatniť ho spôsobom, ktorý tvorí jedno z jeho nosných opodstatnení? Prečo rezignuje na svoje základné poslanie? Preto, že necíti záväzok, lojalitu a a príslušnosť k inštitúcii, v mene ktorej má toto poslanie plniť.

Práve v absencii stotožnenia sa s inštitúciou a jej poslaním spočíva dôvod, prečo je poslanec parlamentu schopný hlasovať spôsobom, ktorým popiera tak vlastnú dôstojnosť, ako aj účel svojho „povolania“. Adresátom jeho pocitu záväzku, lojality a príslušnosti totiž nie je inštitúcia, ale ten, kto mu členstvo v nej sprostredkoval alebo zabezpečil. Všetky výsady a privilégiá, všetku moc, ktorou poslanec disponuje, odvodzuje od jej skutočného pôvodcu – najčastejšie je ním stranícka nomenklatúra, menej často, ale stáva sa to, ktosi, koho by sme v salóne nazvali tútorom alebo mecénom a pri výčape ho označili za pasáka. V prospech tohto pôvodcu moci de facto potom jej dočasný nositeľ cíti aj morálnu povinnosť ju vykonávať. Nie každý, samozrejme, v minulom volebnom období sa tohto hlúpeho pocitu povinnosti podarilo zbaviť približne každému šiestemu poslancovi, aj keď s rozličnou mierou elegancie – výborný umelecký dojem zanechal najmä pán Elsner. A sú príklady aj na opačnom póle – taký pán Mečiar, napríklad, má nepochybne právo cítiť sa skôr ako objekt, než ako subjekt vďačnosti.

To, čo sa z istého pohľadu môže javiť ako absurdné (poslanec sa bojí vyhrešiť ministra za neposlušnosť voči pravidlu, ktorým ho poslanec zaviazal) sa v opačnom garde javí ako úplne prirodzené: obaja sú – prepáčte to klišé, ale jeho výstižnosť mi nedovolí sa ho vzdať – vazalmi toho istého lénneho pána („majiteľa“ prístupu k obom funkciám), a len on môže byť arbitrom toho, čo sa smie a čo nie. V prípade orgánov, ktorých členovia získavajú mandát priamo od občanov ako zdroja moci de iure, znamená takýto stav dokonalý „etymologický“ rozvrat demokracie a jej plnohodnotnú transformáciu na – ešte raz, a naozaj naposledy, mi prepáčte to klišé – partokraciu alebo plutokraciu, či skôr ich kombináciu. Netreba, samozrejme, spochybňovať dôležitosť antagonistického párovania na osi koalícia-opozícia; tvorí napokon súčasť demokratickej tradície. V situácii, keď ide o samu podstatu vecnej kompetencie príslušného štátneho orgánu, však nemôže mať prednosť pred dichotómiou kontrolovaný-kontrolný, respektíve zodpovedný-zodpovednosť uplatňujúci orgán. Teda môže, ale len za cenu zásadnej straty významu a legitimity dotknutej autority.

V čase, keď poslanci (a príslušníci politickej triedy ako takej) prežívajú krízu dôveryhodnosti, pre nich možnosť postaviť čo len malú hrádzu spupnosti exekutívnych úradníkov predstavuje ideálnu príležitosť pokúsiť sa aspoň predstierať, že pre spoločnosť majú aký taký úžitok. Fakt, že sú ochotní túto príležitosť ostentatívne vyhodiť von oknom, iba potvrdzuje, že prívlastok „zastupiteľská“ chápu pragmaticky: nezastupujú fiktívneho, ale toho reálneho mandanta, čiže kmotrov, ktorí im na výkon remesla vydali koncesie.

Situácia, v ktorej sa nositeľ oprávnení a výsad musí výkonu časti týchto oprávnení a výsad opakovane vzdávať, vyžaduje vysokú mieru psychickej odolnosti a zdržanlivosti. Je asi ťažké vysvetliť niekomu, kto z titulu funkcie môže spáchať priestupok alebo nepravdivo osočiť inú osobu bez toho, aby za to niesol zodpovednosť, že síce môže všetko, ale niečo môže len vtedy, keď tak rozhodne ten, vďaka ktorému ono všetko vôbec môže. Mnohí to evidentne pochopili, nezostalo to však bez následkov. Moc si z povahy veci vyslovene „pýta“, aby bola uplatnená a keď sa tomuto jej prirodzenému inštinktu kladú do cesty prekážky, je len logické, že sa snaží ich obísť, podliezť, preskočiť. V skratke, dlhodobá deprivácia nejakej potreby nevyhnutne vedie k úsiliu hľadať iné spôsoby jej uspokojovania.

A na to tu máme poslanecký prieskum. Ak odhliadneme od zákona o poslancoch z apríla 1989, v ktorom sa to len tak hemží „socialistickými organizáciami“ a ktorý, napríklad, vychádza z imperatívneho mandátu, o poslaneckom prieskume sa v právnom poriadku hovorí v jedinej vetičke, týkajúcej sa súčinnosti orgánov verejnej správy s parlamentnými výbormi. To ale nebráni „revízorom“ pokúšať sa o takéto kontrolné akcie, ako sa im zamanie. Nie vždy to vyjde, bývalý predseda ústavného súdu prieskumníkov z ústavnoprávneho výboru ani len nepustil do budovy, zatiaľ čo ex-riaditeľ STV Rybníček ich kolegom z mediálneho výboru aspoň ponúkol kávu. Podobne nedávno generálna riaditeľka Slovenského rozhlasu, odvolávajúc sa pritom na moju právnu analýzu. Dovolím si za náprstok demagógie a poskladám pár faktov do tejto zostavy: poslanec jedného kontrolného výboru odmieta zisťovať, prečo člen vlády v rozpore so zákonom zneužíva služobné postavenie, poslanec iného výboru sa riaditeľky nezávislého verejnoprávneho média pýta, okrem iného, na večernú rozhlasovú hru a na ľudovú hudbu. A poslankyňa, ktorá hlasovala za zákon, umožňujúci drakonické štátne výpalné, sa nerozpakuje položiť asertívnu otázku: „Kto znáša zodpovednosť za hospodársku škodu spôsobenú zmätočným vymáhaním koncesionárskych poplatkov v roku 2006?“

Musí byť mimoriadne frustrujúce, keď nielen, že sa nesmie siahať na „našich“, ešte aj tí „cudzí“ majú tú drzosť sa brániť. Veru, ak má minister za chrbtom tú istú stranu alebo toho istého „krstného otca“ ako poslanec, ťažko je mu vôbec niečo vyčítať, veď sa len snaží plniť úlohy a zadania, čo mu sily vládzu. A naopak, ak zostal vo verejnom priestore čo ako vzdialený príslušník „rodiny“, ktorá vládla predtým, je jedno, v ktorom kúte tohto priestoru trčí, treba ho odtiaľ vystrkať zákon-nezákon.

Chlesťakov bol svojim spôsobom sympatický chlapík a nebyť Bobčinského a Dobčinského, azda by celý ten jeho výlet za hranice Petrohradu skončil inak. Ak ale vo vzťahoch parlamentu k iným orgánom a inštitúciám nechceme mať rovnaký neporiadok, treba, aby sme naďalej aspoň predstierali, že pôvodcom moci a tak i mandátu na jej výkon zostáva, citujem pána prezidenta, „občan“. V kontexte parlamentnej kontroly to znamená, že jej adresátom sú, bez ohľadu na stranícku či inú korporatívnu príslušnosť, nositelia „politického“ poverenia, že arbitrom jej výkonu sú ústava a zákony, že platformou pre jej uplatnenie je priestor, v ktorom dochádza k realizácii regulačnej agendy momentálnej väčšiny a že katalóg jej prostriedkov nemá podobu bonboniéry, z ktorej sa dá vyberať podľa chuti, ale podobu prísne usporiadaného neosobného manuálu. Mimochodom, ak by sa na Novej scéne nebáli inscenovať Revízora ako operetu, mám výborný tip na hlavnú postavu.