Smrt doktrinalismu(?)
Jeden z našich pravidelných čtenářů a komentátorů, student práva na Komenského univerzitě v Bratislavě a Ekonomické univerzitě Jakub Jošt, nám poslal zajímavý příspěvek, který je reakcí na debatu, jež proběhla před nějakým časem mezi právnickými profesory ve Spojených státech. V samotném závěru příspěvku si Jakub klade otázku: zda u nás (tedy v České a Slovenské republice) pěstujeme alespoň ten doktrinalistický přístup k právu, když se zřejmě shodneme na tom, že o tom kontextuálním si (zatím) můžeme nechat jen zdát...
Je doktrinalizmus mŕtvy alebo len čudne zapácha?
Na horúcej linke Volokh conspiracy - Balkinization prebehla pred pár mesiacmi zaujímavá výmena úderov názorov ťažkých váh americkej právnej akadémie.
Začal to nenápadne Einer Elhauge porovnaním súčasného stavu právnej vedy a bejzbalových štatistík.
Podľa Elhaugeho súčasnému právu chýba štatistická hodnovernosť, teda to, čo naopak nechýba súčasnému bejzbalovému skautingu. Väčšina doktrinálnej práce pozostáva z popisných článkov, resp. z pokusov vysvetliť právne dôsledky alebo predpovedať budúce rozhodnutia výlučne formálnou logikou. S takýmto doktrinalistickým prístupom sa nedostanete na najlepšie právnické školy, ergo doktrinalizmus je mŕtvy!
Voči tomu sa však ohradili preborníci Larry Tribe, Jack Balkin a Orin Kerr. Tu, tu a tu zhodne tvrdia, že doktrinalizmus definovaný tak úzko ako v Elhaugeho prípade, je mŕtvy už dávno. Balkin naviac tvrdí, že podobným spôsobom sa právnickej profesii zastrájal už v roku 1897 Oliver Wendell Holmes. Dôvod prečo sa tieto periodické predpovede neplnia je, že akademici pripravujú v prvom rade budúcich právnikov, t. j. sudcov, advokátov a pod. a len výnimočne sociálnych vedcov. Preto budú podľa Balkina profesori práva aj naďalej klásť dôraz na študovanie právnych predpisov a judikatúry a ich analýzu (avšak nielen logickú, ale aj historickú či funkcionalistickú).
Odpoveď prof. Elhaugeho ukázala, že rozdiely v chápaní súčasného stavu právnickej akadémie zrejme nebudú až take veľké ako sa zdali. Napriek tomu, že miestami celá debata pripomínala jednu známu scénku, dajú sa z nej vytiahnuť dôležité ponaučenia.
Právo sa čoraz viac stáva interdisciplinárnym odborom. Diskutovať o interupciách bez toho, aby sme poznali vývojové štádia plodu, či o antritrust opatreniach bez toho, aby sme mali spoľahlivé čísla o správaní firiem, bude v akadémii (v počiatkoch najmä v tej zaoceánskej) čoraz tažšie. Právne doktríny našich dedov sa zrejme podrobia hlbšiemu (nielen) štatistickému skúmaniu. Vydrží zásada in dubio pro reo aj keby sa zistilo, že 95 % takýchto omilostení vedie k závažnej protiprávnej činnosti? S Blackstoneovým “radšej prepustiť desiatich vinných ako odsúdiť jedného nevinného” sa už americký ekonóm Landsburg pohral! Nahradia advokátov počítače? Je trest smrti skutočne nezlúčiteľný s ochranou ľudských práv? Na tieto otázky nám dávajú tradície, zvyky a presvedčenia často jednoduché odpovede, ktoré si právo adoptovalo a neskôr ich nazvalo princípmi alebo zásadami. Avšak rozvoj iných vied nám poskytuje stále viac vstupných informácií k ich vyriešeniu.
To, či sa predpoveď v bode 1. naplní závisí vo veľkej miere od toho, čomu orgány tvoriace a aplikujúce právo prisúdia väčšiu presvedčivosť. Pokiaľ argumenty štatistikou či ekonometriou, prípadne akoukoľvek inou vedou, nebudu pred súdmi presvedčívé a ak ich budú ignorovať aj tvorcovia práva, je veľmi pravdepodobné, že doktrinalizmus nikdy nezomrie. K rozvoju interdisciplinarity navyše zrejme prispieva aj pocit presýtenosti doktrinalizmom, ktorý môže v očiach americkej právnickej omladiny vyzerať nevedecky-nepresvedčivo. Sú podobne presýtení aj slovenskí či českí študenti?
Interdisciplinarita pri tvorbe práva
Právo sa jednoducho nevyhne špecifikám regulovaných oblastí ľudského správania. Tak ako sa právnik počas svojho štúdia nedozvie čo je to ionizačné žiarenie, nedozvie sa fyzik, čo je to princíp zákazu retroaktivity (aj keď predpokladám, že fyzik by si svoje vedomosti doplnil o poznanie ľahšie).
Ich (ne)vedomosti sa však na papiery stretnú a výsledkom by mala byť úprava, ktorá rieši technický problém a zároveň nekoliduje s právnym systémom, skrátka úprava funkčná. Treba dať hlavy dohromady.
Právnik má množstvo poznatkov, ktoré sú pre funkčnú úpravu nepostrádateľné. Pozná judikatúru, spôsob rozhodovania v prípade konfliktu techniky používané stranami pred súdom, právnu úpravu predpisov vyššej právnej sily, hodnotové pozadie iných právnych predpisov, procesné obmedzenia hmotnoprávnej úpravy a pod.
Svoj prínos však dokáže na konkrétne technické riešenie aplikovať len vtedy, keď mu dostatočne rozumie. Je samozrejme nezmyselné paušálne definovať, čo to znamená “dostatočne”. Aby vedel posúdiť právnu stránku určenia rodičovstva, musí vedieť, ako dlho proces určenia potrvá, koľko ľudí pri ňom príde do styku s genetickým materiálom, aké sú možnosti zneužitia, akú spoľahlivosť možno genetickému testu pripisovať a pod.
Bez týchto vedomostí je veľmi obtiažne predvídať správanie novej legislatívy v praxi, či formulovať stručné a jasné právne texty. Obdobne to platí v každom právnom odvetví.
Interdisciplinarita pri aplikácii práva
Písať o právnej argumentácii na tomto blogu je nosením dreva do lesa. Nedostatočné zdôvodnenie verdiktov, ignorancia judikatúry, jednoducho nepresvedčivé argumentovanie, to všetko je predmetom kritiky autorov tohto blogu denno-denne. Pokiaľ ide o interdisciplinaritu, tou sa zásadne mení percepcia toho, čo už považujeme za presvedčivé.
Prírodné či sociálne vedy sa dnes nezaobídu bez rigoróznej analýzy. Dišputácie o ľudskej dôstojnosti, prirodzenosti či spravodlivosti, sa síce môžu začat verbálne stanovenou filozofickou koncepciou, avšak ňou by sa rozhodne nemalo skončiť. Odvolávanie sa na sociálnu spravodlivosť by dnes nemalo obísť Giniho index, tak ako antitrust nemôže obísť ekonomické analýzy trhu (teória hier, analýza monopolu a pod.), či právo na ochranu spotrebiteľa kognitívnu disonanciu. Ak chceme myslieť na dôsledky svojich rozhodnutí, veda, či už s číslami alebo bez nich, vie poskytnúť presvedčivejšie[1] dôkazy ako by snáď pripustil sudca odsúdený do pozície pohovkového filozofa/politika (podľa toho, či ide o kelsenovského “robota” alebo schlesingerovského aktivistu) .
Interdisciplinarita v právnej vede
J. H. H. Weiler vo svojej zbierke esejí[2] napísal: „…prístup právo a…, či už ide o právo a ekonómiu, právo a kultúru, právo a spoločnosť – teda právo v kontexte – sa stal novou ortodoxiou, de rigueur…Skutočne, možno by sme mali prestať hovoriť o právo a… a namiesto toho hovoriť o právo bez… prístupe, s myšlienkou, že neexistuje zmysluplný právny diskurz nevšímavý k ekonómii, politike a ku všetkému ostatnému.”
Kým úloha interdisciplinarity v práve je často zľahčovaná v praxi, právna veda s ňou počítať musí. Vychádzajú interdisciplinárne vedecké časopisy, vznikajú interdisciplinárne inštitúty; rozmýšľanie o práve “inak” sa stáva cenenou devízou.
To samozrejme platí najmä pre zahraničie. Prvoradou úlohou u nás (ČR a SR) je zrejme kvalitne zvládnuť práve doktrinalistický prístup k právu, čo je zjavným predpokladom nielen zlepšenia interdisciplinárneho vnímania práva, ale tiež k lepšiemu uplatneniu študentov v právnických profesiách. Časy kedy bude druhé podmienené prvým však už nie sú za horizontom.
Nehas čo ťa nepáli
Iste, je pekné rozplývať sa nad interdisciplinaritou v zahraničí, ale nepripomína to tak trochu povzdych tínedžerky nad vypracovanou hruďou Brada Pitta? Na zavedenie interdisciplinárneho myslenia, teda prístup právo a…, je veľmi užitočné vedieť, čo je to právo, alebo aspoň to, akými cestami sa k poznaniu práva chceme dopracovať.
K poznaniu sa dostávame rôznymi metódami. České a slovenské kurikulá obsahujú predmety, ktoré sa týmto metódam venujú. Logika, štylistika, rétorika či filozofia, to všetko nám môže poslúžiť k odpovedi na otázku Čo je to právo?[3]
Žiaľ, výuka práva v bývalom Československu (česť výnimkám) namiesto hlbokej znalosti metodológie prispieva skôr k vytváraniu nejakých pojmových fantómov. Iste, študenti vedia, že bol, žil, nejaký Hans Kelsen, či H. L. A. Hart, či Ronald Dworkin, a pokiaľ mali predmet Logika, vedia tiež, že existuje akási Boolova algebra, alebo predikátová logika.
Skončením predmetu sa však končí aj akékoľvek cielené využitie rôznych metód, ktoré doktrinalizmus poskytuje, v predmetoch nadväzujúcich. V pamäti zostáva len mlhavý dojem, že “také niečo sme predsa už robili”, pojmový fantóm, a nastupuje leb ocelová a zadek olověný, učenie sa naspamäť. Nejde podľa mňa o chybu pedagógov, ide o systémovú chybu, ide o rozdielne nazeranie na právo. Ak sa teda chceme venovať interdisciplinárnemu poňatiu napr. práva a ekonómie, musíme znova objaviť “interdisciplinaritu” práva a logiky, práva a filozofie, či práva a rétoriky.
Parafrázujúc sv. Augustína, čo by z práva zostalo, keby sme z neho odstránilo logiku, filozofiu a rétoriku? Veľké lúpežníctvo? Možno. Je to však len ťažko predstaviteľné. Tak ako o niekoľko (desiatok) rokov môže byť veľmi ťažko predstaviteľné odstrániť z práva ekonómiu, politológiu či gender studies.
A o to mi vlastne išlo.
____________________
[1] Samozrejme, presvedčivejšie pokiaľ ide o logos. Pathos a ethos nemusia byť nutne dotknuté (aj keď môžu). Viac tu.
[2] J.H.H. Weiler, The Constitution of Europe. "Do the New Clothes Have an Emperor?" and other Essays on European Integration (Cambridge, Cambridge University Press, 1999)
[3] Odpoveď na túto otázku nie je čisto deskriptívna a vždy obsahuje aj preskriptívny rozmer, teda Čo by malo byť právo?
Je doktrinalizmus mŕtvy alebo len čudne zapácha?
Na horúcej linke Volokh conspiracy - Balkinization prebehla pred pár mesiacmi zaujímavá výmena úderov názorov ťažkých váh americkej právnej akadémie.
Začal to nenápadne Einer Elhauge porovnaním súčasného stavu právnej vedy a bejzbalových štatistík.
Podľa Elhaugeho súčasnému právu chýba štatistická hodnovernosť, teda to, čo naopak nechýba súčasnému bejzbalovému skautingu. Väčšina doktrinálnej práce pozostáva z popisných článkov, resp. z pokusov vysvetliť právne dôsledky alebo predpovedať budúce rozhodnutia výlučne formálnou logikou. S takýmto doktrinalistickým prístupom sa nedostanete na najlepšie právnické školy, ergo doktrinalizmus je mŕtvy!
Voči tomu sa však ohradili preborníci Larry Tribe, Jack Balkin a Orin Kerr. Tu, tu a tu zhodne tvrdia, že doktrinalizmus definovaný tak úzko ako v Elhaugeho prípade, je mŕtvy už dávno. Balkin naviac tvrdí, že podobným spôsobom sa právnickej profesii zastrájal už v roku 1897 Oliver Wendell Holmes. Dôvod prečo sa tieto periodické predpovede neplnia je, že akademici pripravujú v prvom rade budúcich právnikov, t. j. sudcov, advokátov a pod. a len výnimočne sociálnych vedcov. Preto budú podľa Balkina profesori práva aj naďalej klásť dôraz na študovanie právnych predpisov a judikatúry a ich analýzu (avšak nielen logickú, ale aj historickú či funkcionalistickú).
Odpoveď prof. Elhaugeho ukázala, že rozdiely v chápaní súčasného stavu právnickej akadémie zrejme nebudú až take veľké ako sa zdali. Napriek tomu, že miestami celá debata pripomínala jednu známu scénku, dajú sa z nej vytiahnuť dôležité ponaučenia.
Právo sa čoraz viac stáva interdisciplinárnym odborom. Diskutovať o interupciách bez toho, aby sme poznali vývojové štádia plodu, či o antritrust opatreniach bez toho, aby sme mali spoľahlivé čísla o správaní firiem, bude v akadémii (v počiatkoch najmä v tej zaoceánskej) čoraz tažšie. Právne doktríny našich dedov sa zrejme podrobia hlbšiemu (nielen) štatistickému skúmaniu. Vydrží zásada in dubio pro reo aj keby sa zistilo, že 95 % takýchto omilostení vedie k závažnej protiprávnej činnosti? S Blackstoneovým “radšej prepustiť desiatich vinných ako odsúdiť jedného nevinného” sa už americký ekonóm Landsburg pohral! Nahradia advokátov počítače? Je trest smrti skutočne nezlúčiteľný s ochranou ľudských práv? Na tieto otázky nám dávajú tradície, zvyky a presvedčenia často jednoduché odpovede, ktoré si právo adoptovalo a neskôr ich nazvalo princípmi alebo zásadami. Avšak rozvoj iných vied nám poskytuje stále viac vstupných informácií k ich vyriešeniu.
To, či sa predpoveď v bode 1. naplní závisí vo veľkej miere od toho, čomu orgány tvoriace a aplikujúce právo prisúdia väčšiu presvedčivosť. Pokiaľ argumenty štatistikou či ekonometriou, prípadne akoukoľvek inou vedou, nebudu pred súdmi presvedčívé a ak ich budú ignorovať aj tvorcovia práva, je veľmi pravdepodobné, že doktrinalizmus nikdy nezomrie. K rozvoju interdisciplinarity navyše zrejme prispieva aj pocit presýtenosti doktrinalizmom, ktorý môže v očiach americkej právnickej omladiny vyzerať nevedecky-nepresvedčivo. Sú podobne presýtení aj slovenskí či českí študenti?
Interdisciplinarita pri tvorbe práva
Právo sa jednoducho nevyhne špecifikám regulovaných oblastí ľudského správania. Tak ako sa právnik počas svojho štúdia nedozvie čo je to ionizačné žiarenie, nedozvie sa fyzik, čo je to princíp zákazu retroaktivity (aj keď predpokladám, že fyzik by si svoje vedomosti doplnil o poznanie ľahšie).
Ich (ne)vedomosti sa však na papiery stretnú a výsledkom by mala byť úprava, ktorá rieši technický problém a zároveň nekoliduje s právnym systémom, skrátka úprava funkčná. Treba dať hlavy dohromady.
Právnik má množstvo poznatkov, ktoré sú pre funkčnú úpravu nepostrádateľné. Pozná judikatúru, spôsob rozhodovania v prípade konfliktu techniky používané stranami pred súdom, právnu úpravu predpisov vyššej právnej sily, hodnotové pozadie iných právnych predpisov, procesné obmedzenia hmotnoprávnej úpravy a pod.
Svoj prínos však dokáže na konkrétne technické riešenie aplikovať len vtedy, keď mu dostatočne rozumie. Je samozrejme nezmyselné paušálne definovať, čo to znamená “dostatočne”. Aby vedel posúdiť právnu stránku určenia rodičovstva, musí vedieť, ako dlho proces určenia potrvá, koľko ľudí pri ňom príde do styku s genetickým materiálom, aké sú možnosti zneužitia, akú spoľahlivosť možno genetickému testu pripisovať a pod.
Bez týchto vedomostí je veľmi obtiažne predvídať správanie novej legislatívy v praxi, či formulovať stručné a jasné právne texty. Obdobne to platí v každom právnom odvetví.
Interdisciplinarita pri aplikácii práva
Písať o právnej argumentácii na tomto blogu je nosením dreva do lesa. Nedostatočné zdôvodnenie verdiktov, ignorancia judikatúry, jednoducho nepresvedčivé argumentovanie, to všetko je predmetom kritiky autorov tohto blogu denno-denne. Pokiaľ ide o interdisciplinaritu, tou sa zásadne mení percepcia toho, čo už považujeme za presvedčivé.
Prírodné či sociálne vedy sa dnes nezaobídu bez rigoróznej analýzy. Dišputácie o ľudskej dôstojnosti, prirodzenosti či spravodlivosti, sa síce môžu začat verbálne stanovenou filozofickou koncepciou, avšak ňou by sa rozhodne nemalo skončiť. Odvolávanie sa na sociálnu spravodlivosť by dnes nemalo obísť Giniho index, tak ako antitrust nemôže obísť ekonomické analýzy trhu (teória hier, analýza monopolu a pod.), či právo na ochranu spotrebiteľa kognitívnu disonanciu. Ak chceme myslieť na dôsledky svojich rozhodnutí, veda, či už s číslami alebo bez nich, vie poskytnúť presvedčivejšie[1] dôkazy ako by snáď pripustil sudca odsúdený do pozície pohovkového filozofa/politika (podľa toho, či ide o kelsenovského “robota” alebo schlesingerovského aktivistu) .
Interdisciplinarita v právnej vede
J. H. H. Weiler vo svojej zbierke esejí[2] napísal: „…prístup právo a…, či už ide o právo a ekonómiu, právo a kultúru, právo a spoločnosť – teda právo v kontexte – sa stal novou ortodoxiou, de rigueur…Skutočne, možno by sme mali prestať hovoriť o právo a… a namiesto toho hovoriť o právo bez… prístupe, s myšlienkou, že neexistuje zmysluplný právny diskurz nevšímavý k ekonómii, politike a ku všetkému ostatnému.”
Kým úloha interdisciplinarity v práve je často zľahčovaná v praxi, právna veda s ňou počítať musí. Vychádzajú interdisciplinárne vedecké časopisy, vznikajú interdisciplinárne inštitúty; rozmýšľanie o práve “inak” sa stáva cenenou devízou.
To samozrejme platí najmä pre zahraničie. Prvoradou úlohou u nás (ČR a SR) je zrejme kvalitne zvládnuť práve doktrinalistický prístup k právu, čo je zjavným predpokladom nielen zlepšenia interdisciplinárneho vnímania práva, ale tiež k lepšiemu uplatneniu študentov v právnických profesiách. Časy kedy bude druhé podmienené prvým však už nie sú za horizontom.
Nehas čo ťa nepáli
Iste, je pekné rozplývať sa nad interdisciplinaritou v zahraničí, ale nepripomína to tak trochu povzdych tínedžerky nad vypracovanou hruďou Brada Pitta? Na zavedenie interdisciplinárneho myslenia, teda prístup právo a…, je veľmi užitočné vedieť, čo je to právo, alebo aspoň to, akými cestami sa k poznaniu práva chceme dopracovať.
K poznaniu sa dostávame rôznymi metódami. České a slovenské kurikulá obsahujú predmety, ktoré sa týmto metódam venujú. Logika, štylistika, rétorika či filozofia, to všetko nám môže poslúžiť k odpovedi na otázku Čo je to právo?[3]
Žiaľ, výuka práva v bývalom Československu (česť výnimkám) namiesto hlbokej znalosti metodológie prispieva skôr k vytváraniu nejakých pojmových fantómov. Iste, študenti vedia, že bol, žil, nejaký Hans Kelsen, či H. L. A. Hart, či Ronald Dworkin, a pokiaľ mali predmet Logika, vedia tiež, že existuje akási Boolova algebra, alebo predikátová logika.
Skončením predmetu sa však končí aj akékoľvek cielené využitie rôznych metód, ktoré doktrinalizmus poskytuje, v predmetoch nadväzujúcich. V pamäti zostáva len mlhavý dojem, že “také niečo sme predsa už robili”, pojmový fantóm, a nastupuje leb ocelová a zadek olověný, učenie sa naspamäť. Nejde podľa mňa o chybu pedagógov, ide o systémovú chybu, ide o rozdielne nazeranie na právo. Ak sa teda chceme venovať interdisciplinárnemu poňatiu napr. práva a ekonómie, musíme znova objaviť “interdisciplinaritu” práva a logiky, práva a filozofie, či práva a rétoriky.
Parafrázujúc sv. Augustína, čo by z práva zostalo, keby sme z neho odstránilo logiku, filozofiu a rétoriku? Veľké lúpežníctvo? Možno. Je to však len ťažko predstaviteľné. Tak ako o niekoľko (desiatok) rokov môže byť veľmi ťažko predstaviteľné odstrániť z práva ekonómiu, politológiu či gender studies.
A o to mi vlastne išlo.
____________________
[1] Samozrejme, presvedčivejšie pokiaľ ide o logos. Pathos a ethos nemusia byť nutne dotknuté (aj keď môžu). Viac tu.
[2] J.H.H. Weiler, The Constitution of Europe. "Do the New Clothes Have an Emperor?" and other Essays on European Integration (Cambridge, Cambridge University Press, 1999)
[3] Odpoveď na túto otázku nie je čisto deskriptívna a vždy obsahuje aj preskriptívny rozmer, teda Čo by malo byť právo?
11 komentářů:
Možno si položiť otázku, či sa právo nestáva slúžkou ostatných neprávnych vied. Je otázne do akej miery má samotné štúdium práva ako prvého odboru význam v takej masovej podobe ako sa to dnes na Slovensku deje (6 právnických fakúlt). Vhodnejšie by bolo možno vytvárať kombinácie, pri ktorej si ekonóm doplní aj právne vzdelanie (špeciálne zacielené), podobne aj lekár, geodet. Ako už bolo spomínané fyzik si ľahšie doplní právne vzdelanie, ako si právnik doplní vzdelanie v oblasti fyziky. V “ideálnom” prípade takto nastaveného systému si nikto nedoplní nič, a tak to aj následne vyzerá pri tvorbe podzákonných predpisov.
V súvislosti s tým si možno položiť otázku, čo vlastne tvorí “zdravé jadro práva”. Právo, kde sú minimalizované prieniky s inými neprávnymi disciplínami.
Dôležité je si položiť otázku do akej miery je pre právnika z praxe dôležité poznať mená Hans Kelsen, H. L. A. Hart, Ronald Dworkin. Väčšina študentov právnických fakúlt tieto poznatky neprenesie ani do ďalšieho semestra. Aj pre právnikov v akademickej sfére, napr. v oblasti pracovného práva je táto potreba znalosti značne redukovaná. Proste my máme iné idoly :) Záujem o predmet je potieraný dĺžkou a systémom výuky. Rozdelenie štúdia na Bc. a Mgr. nemá žiadny praktický význam, vzhľadom na to, že v SR nie je naň naviazaná aj reforma právnickeho štúdia. O takom špecializovanom magisterskom programe zameranom na medzinárodné právo môžeme len snívať. Riešenie praktických prípadov na hodinách má svoje pre a proti. Na interdisciplinárne "experimenty" nie je čas ani zdroje.
Čo sa týka reformy vzdelávania. To je na dlho. Na to je potrebná vôľa, peniaze, ľudia a aj študenti. Potrebujeme ju vlastne? Na koho by bola zacielená? Máme tak kvalitných študentov, ktorí by boli schopní plne využiť jej parametre. Pri súčasných pomeroch vysokého školstva, úrovni diskusie asi ťažko prijmeme do radov takého Jakuba Jošta :)
Všetky gramatické chyby, hrúbky, preklepy a iné nekonzistencie s príslušnými gramatickými pravidlami nech sú mi veľkodušne odpustené.
Tento post se mi moc líbí a moc s ním také souhlasím. Jakožto absolvent české právnické fakulty, který se snaží pokračovat v postgraduálním studiu, narážím na to, že trpím neznalostmi z ostatních společenských věd. Říkám si, mohl jsem se za studií víc snažit, víc se učit ekonomii, logiku a další vědy, a to v návaznosti na právo. Ale přeci jenom k tomu potřebujete někoho, kdo bude schopen vás vést k interdisciplinárnímu přístupu a věru takových pedagogů jsem na fakultě mnoho nepotkal. Aby jste se vůbec dozvěděli, že něco zajímavého napsal např. Teubner nebo Bobbio, tak vám to musí někdo sdělit. A tak vás do určité míry vést k poznání. Pokud budete chtít naslouchat, budete právu skutečně rozumět. Pokud nebudete chtít, učitel nic nezmůže. Ale problém je v tom, že tady zkrátka není dost pedagogů, kteří by tohle byli schopni studentům nabídnout. Na druhou stranu, jsou i takoví studenti, kteří potřebují diplom a víc je nezajímá(což se myslím ale mění vzhledem k situaci na trhu práce). Skutečně, jak bylo již přede mnou řečeno, musel by se změnit celý systém.
Nicméně si nemyslím, že by fungoval systém, kde bych student měl jako hlavní doménu např. obchodní právo a k tomu by se učil jakési základy ekonomie. Pokud tento student má být vynikajícím právníkem v oboru obchodního práva, měl by ovládat oboje na srovnatelné úrovni(v ideálním případě). Tím chci říct, mám-li parafrázovat známý výrok,že economia non est ancilla iuris. A myslím, že to platí i naopak.
Ad Jozef Toman:
"Na interdisciplinárne "experimenty" nie je čas ani zdroje."
Tato věta je podle mého názoru výmluva. Staré moudrost říká, že když se chce, tak všechno jde. Nicméně, jaksi se musí chtít a být schopno...
Všichni bychom byli velmi vděčni, kdyby se na hodinách skutečně řešily ony prakitcké příklady a aby se tyto hodiny vedly tak, jak se mají vést.
Obecně vzato, je asi důležité si položit otázku, jakou máme představu o studentovi, který výjde z právnické fakulty. Jestli to bude stroj na platební rozkazy(ale o to nemám strach,protože to ho nikdo na pr.fakultě nenaučí) anebo to bude člověk, který tomuto oboru vzhledem ke svým osobním možnostem, schopnostem a zkušenostem, bude rozumět.
Problém ve vytváření tzv. praktiků selhává už jenom na tom, že na české (a myslím i slovenské) akademii ve skutečnosti nepůsobí tolik zkušených praktiků - soudců, advokátů atd. kteří by studenty praktickým dovednostem naučili.
Ad "Dôležité je si položiť otázku do akej miery je pre právnika z praxe dôležité poznať mená Hans Kelsen, H. L. A. Hart, Ronald Dworkin" No, i dělník ve šroubárně si může přečíst Vergilia v originále:) Možná že by nebylo špatné vidět za studentem práv i něco víc než studenta práv, tj. člověka. A tudíž mu říct, že je tady nějaký Kelsen, Hart,Rawls aj., aby se mu rozšířily obzory. Nakonec právní praktik, kterého nám tady představujete je často v koncích, když má provést nějaký složitější myšlenkový postup. Takže pokud není myšlení Dworkina, Fullera, Kelsena aj. cílem, mohlo by být prostředkem, jak naučit studenty přemýšlet. Což jim bude v životě poněkud užitečnější než vědět, co říká §37 obč.zákoníku.
Nevím o žádném vědním oboru, jehož historické a myšlenkové kořeny nebyly důležité. Mohl byhc uvést mnoho příkladů.
Dále si myslím, že interdisciplinarita je imanentní mnoha právním odvětvím, jen je třeba ji odhalit. Např. nelze asi skutečně pochopit závazkové právo bez znalosti ekonomických souvislostí.
Jak pochopit právo hospodářské soutěže, když by člověk nechápal ekonomické pozadí, ekonomické zákonitosti trhu?
Myslím, že to byl Martin Luther, kdo řekl, že není dobrý právník, kdo není víc než právník a za tím si stojím.(Omlouvám se pokud cituji nepřesně).
Basta:)
AD zdenek novy:
No, i dělník ve šroubárně si může přečíst Vergilia v originále:)
Moze? Musi? Chce?
Za svoje vysokoskolske studia som spoznal velmi vela inteligentnych studentov,ale ziadneho, ktory by cital Kelsena, Harta. Otazka znie: nechceli citat kvoli systemu, ktory ich nemotivuje alebo nechceli bez ohladu na tento system (tj. ze ich to nebavilo)? Skvely ucitel moze motivovat ziakov k zaujmu o predmet, ale pri sucasnom stave v SR je na mieste otazka kolko by sa ich vobec nechalo motivovat a kolko by zvladlo vysoke naroky? Vratane vlastnej vnutornej motivacie bez ohladu na okolie. Nepodcenujem kvality studentov, ale.... Vacsina studentov necita ani v ramci odboru ,nieto interdisciplinarne. Plati skor, ze ekonomovia si dorabaju pravnicku fakultu, ako pravnici ekonomicku.
No a s tymi peniazmi a ludmi. To nie je moja vyhovorka. Koeficient financnej narocnosti studia prava je 1,00 , ekonomie 2,00. Podla toho vyzeraju aj dotacie skole od statu. Skola nema na platy ani pre internych ucitelov a to sa snazi naplnat zdroje mimorozpoctovo.
Dalsia podpora interdisciplinarite je zavedenie povinnosti platit skolne pri studiu na druhej vysokej skole. Ok, ale kde je vybudovany system stipendii, aby sme prave ludi so schopnostami a zaujmom o interdisciplinaritu podporovali.
Vlastne jinepravo je pre mna istym druhom "vnutornej interdisciplinarity" v prave a zaujmu o nu, kedze som primarne zamerany na ine odvetvie prava.
Dakujem za komenty,
Ad Jozef Toman
JA nie som prilis velky fanusik ucenia sa mien, rokov narodeni a umrti a podobne. Nemyslim, ze vediet kto to je Hans Kelsen, je nutny predpoklad k tomu, aby bol clovek dobrym pravnikom. To sa ale bavime o mene.
Pokial ide o obsah, berme to proste tak, ze mudri ludia sa cas od casu zaoberaju pravom a pisu o tom teoreticke state, ktore "presakuju" viac ci menej do interpretacie sudov. Otazka clanku neznie tak, ci si vieme predstavit pravo, v ktorom Kelsena nikto necita...to si vieme predstavit lahko, v takom systeme zijeme. A zda sa, ze pravo ako tak funguje. Otazka je, ci by pre pravo nebolo lepsie, keby sme toho Kelsena poznali.
Ako posobia a co su to zasady, ako zabranit nutenej zivnosti, ake formy pracovnych zmluv prinasaju prospech, ake su obsoletne, to su otazky, ktore sa moze pytat trebars expert na pracovne pravo, co je myslim Vas pripad. Odpovedou mu moze byt samozrejme black-letter law, v tomto pripade zakonnik prace a obciansky zakonnik. Vypracovat takuto kvalitnu odpoved nebude urcite lahke a chce to dobreho pravnika.
Ale preco to tam skoncit? Na tie otazky maju predsa odpovede aj politicke vedy ci ekonomia. O praci vie vela psychologia atd.
Analyzou pisaneho prava sa deju dve veci:
a)pravnik analyzuje dosledky spolocenskeho vyvoja, ktoremu nie nutne rozumie, ak nepouzije ine spolocenske vedy
b)pravnik sa stava "konzervou" a nevidi "podkladove" (underlying) hodnoty, procesy, a preto tazko tvori nove potrebne zakony ci tazko argumentuje v hard cases
Pekny priklad som aktualne cital od peruanskeho ekonoma, H. de Sota, o vlastnickych pravach v Peru. Kedze pravnici sa nepozeraju do dejin, ne citaju ekonomicke analyzy, brzdia staticke ponatie vlastnickych prav.
A velmi sa mi paci co pise Zdenek Novy. Ekonom vo svojej praxi tiez nevyuzije to kvantum matematiky, co standardne kurikula obsahuju. Napriek tomu to obsahuju, pretoze "co ak predsa" a ak aj nie, je to signal, ze chceme takych a takych ludi, ktorych naucime tak a tak rozmyslat. Ide o tie myslienkove "patterny" (sa musim slovensky naucit tusim).
Pokial ide o samotne prevedenie, vyjadrim sa v druhom prispevku. Za dolezite povazujem snad len to, ze ROZHODNE nepodcenujem slovenskych ci ceskych studentov. Staci sa pozriet tu na autorov tohto blogu, ci viacerych inych, ktori nie su v blogosfere.
Tam vidim ako otazku, aky signal davaju pravnicke skoly o sebe, trebars prijimackami. Kazdopadne je na Slovensku vela sikovnych ludi, ktori by iste vedeli ocenit rozne pristupy, je to len otazka zamerania skol.
Ad Zdenek Novy...
Pokial ide o formu, akou na to...Elhauge vidi dve riesenia...prijimanie studentov, ktori maju PhD. a JD zaroven...cize na nase pomery prijimat Mgr. prav a PhD. nejakej vedy. Z mojho pohladu to je skutocne dobre riesenie, lenze kolko takych ludi bude? USA ich vie vyprodukovat...
Druhym sposobom je vytvaranie postdoc institutov, kde sa budu dotycni zameriavat interdisciplinarne. Bez toho, ze by som menoval, poznam ludi, ktori sa venuju interdisciplinarne nejakemu oboru, t. j. napriklad studuju anatomiu, ci antropologiu, popri prave, akurat chyba nejaka platforma, kde by sa ludia stretli a porozpravali sa o tom, trebars aj s lekarmi, trebars aj s antropologmi.
AD: Jakub Jost
Ano presne o to ide. Nehovoril som o Kelsenovi-meno s vylucenim Kelsena-obsahu. Casto narabame so zaujmavymi myslienkami a povodcu nepozname. Dodatocne znalosti obohacuju system. Aj ked na kazdej skuske, cim viac som vedel, tym som viac rozmyslal o alternativach, takze niekedy je lepsie nevediet nic :)Za alternativne pristupy sa cukriky na VS nerozdavali. :) Nie, ze by som to robil kvoli nim
Na "co ak predsa" je zalozeny system vzdelavania na Slovensku - zakladna, stredna skola. Zuzenie nastava na VS. Az na doktorandskom studiu clovek viacmenej opusta to "co ak predsa" a meni ho za ine slovo vzdy individualne. Tym nechcem povedat, ze by to "co ak predsa" nemalo vyznam a ze by som si ho ja osobne necenil. Sam som student v 3.stupni, takze studentov nepodcenujem a slovo expert este nie je na mieste.
Ad Jozef Toman...nielen to...nielen, ze obohacuju system, oni VYTVARAJU system.
Ako priklad, lebo uz je tych pojmov dost...ak napriklad Weiler v knihe pise o Voice a Exit, teda o posobeni pravneho mechanizmu a toho politickeho, tak to nie je "nova premenna" v pravnom systeme a nie je to ani nova premenna v tom politickom. Je to kompletne novy system, nove uvazovanie o prave aj politike zaroven, synteza.
http://freejusticeslovakia.blogspot.com/
Okomentovat