Dušan Sulitka: Prípad Tulipán – Hyperlinky pred Najvyšším súdom ČR

Začiatkom tohto roku bol pred NS ČR (8 Tdo 137/2013) rozhodovaný prípad týkajúci sa otázky trestnosti zdieľania internetových odkazov prostredníctvom tzv. embedded linkov. Rozhodnutiu sa aj napriek jeho určitej kontroverznosti podarilo vyhnúť takmer akejkoľvek pozornosti. V očakávaní na verdikt Súdneho dvora vo veci Svensson (C-466/12) by som sa k nemu preto týmto príspevkom rád vrátil.

Vo veci samej išlo o prípad 16-ročného libereckého študenta (pseudonymizovaný ako „Tulipán“), ktorý na svojich internetových stránkach na prelome rokov 2009 a 2010 sprístupňoval odkazy približne na 2 500 filmových súborov. Využíval k tomu embedded linky umožňujúce zobrazovať externé dáta v prostredí vlastnej internetovej stránky. Prehrávané videá tak navonok pôsobili ako uploadované priamo na otvorenej stránke, v skutočnosti sa však jednalo o súbory prenášané z cudzieho serveru. Podstata sporu vedeného pred NS ČR spočívala v otázke správnej interpretácie § 18 odst. 2 autorského zákona, tj. či uvedené jednanie je možné považovať za „sdělování díla veřejnosti“.

Z rozhodnutia je možno odcitovať nasledujúcu kľúčovú pasáž:

„V projednávané věci protiprávní činnost mladistvého spočívala v tom, že neoprávněně umožnil užití konkrétních filmů, prostřednictvím webové stránky, kterou provozoval, a to využitím tzv. hostingu s možností uložení dat na serveru, kde v prostoru vyhrazeném pro své stránky umístil a ponechal odkazy, tzv. embedded linky, čímž zajistil těm, kteří měli zájem vidět filmy, přístup k těmto neoprávněným rozmnoženinám filmových a televizních děl umístěných na externích serverech, na nichž, pokud by tito zájemci film vidět chtěli, by museli uhradit poplatky autorům děl nebo nositelům těchto autorských práv, zatímco způsobem, jakým tuto možnost mladistvý zprostředkoval, tak neučinili. Tuto činnost mladistvý praktikoval bez souhlasu nositelů těchto autorských práv a v rozporu s jejich zájmy.“

Výsledkom konania bolo potvrdenie odvolacieho rozsudku krajského súdu a udelenie podmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov a prepadnutia notebooku.

Na citovanom uznesení nie je zarážajúci ani tak samotný výrok rozhodnutia ako skutočnosť, že v celom jeho odôvodnení absentuje akákoľvek, čo i len drobná, zmienka o existencii smernice 2001/29 či jej článku 3 odst. 1, ktorý je únijným predobrazom § 18 odst. 2 autorského zákona. Tato skutočnosť by sa dala ľahko prepáčiť, pokiaľ by výklad autorského zákona nevyvolával žiadne pochybnosti. Tak tomu však nie je. Dôkazom toho je ostatne aj prebiehajúce prejudiciálne konanie Súdneho dvora vo veci Svensson, v ktorom sa švédsky súd mimo iné pýta, či je možné zdieľanie embedded linkov považovať za „sdělování díla veřejnosti“, resp. či štáty môžu pod tento pojem zahrnúť rozsiahlejšiu škálu úkonov, než stanovuje čl. 3 odst. 1 smernice.

Nie je pritom vôbec jednoznačné, či aj Súdny dvor v Luxemburgu bude považovať zdieľanie hyperlinkov za niečo, čo je nevyhnutné právne potierať. V tejto súvislosti je možné poukázať najmä na dokument „Opinion on The Reference to the CJEU in Case C-466/12 Svensson“ vydaný „European Copyright Society“, ktorý obsahuje presvedčivú argumentáciu v prospech zákonnosti zdieľania hypertextových odkazov. ECS argumentuje mimo iné nasledujúcou pasážou z rozhodnutia kanadského Najvyššieho súdu (Crookes v Newton, [2011] SCC 47, [2011] SCR 269):

“Communicating something is very different from merely communicating that something exists or where it exists. The former involves dissemination of the content, and suggests control over both the content and whether the content will reach an audience at all, while the latter does not. [...] Hyperlinks ... share the same relationship with the content to which they refer as do references. Both communicate that something exists, but do not, by themselves, communicate its content. And they both require some act on the part of a third party before he or she gains access to the content. The fact that access to that content is far easier with hyperlinks than with footnotes does not change the reality that a hyperlink, by itself, is content-neutral — it expresses no opinion, nor does it have any control over, the content to which it refers.“

Je pozoruhodné, že v situácii, kedy má švédsky súd pochybnosti a akademici z európskych univerzít sa klonia v prospech reštriktívneho výkladu „sdělování díla veřejnosti“, NS ČR nielenže ignoruje prebiehajúce konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom, ale vydáva sa opačnou cestou, rozhodujúc o trestnom postihu jednotlivca. Snaha o pseudonymizáciu a ochranu mladistvého pred okolitým svetom vyznieva pomerne cynicky, pokiaľ súd odmieta uznať, z nevedomosti či arogancie, že práva jednotlivca nie sú tvorené iba vnútroštátnym, ale aj únijným právom. Jednoduchým riešením pritom bolo prerušiť prebiehajúce konanie a počkať na vynesenie rozsudku vo veci Svensson.

Dušan Sulitka