Kyberagresia: Pília USA a Izrael konár, na ktorom sedíme všetci? (Kubo Mačák)

S dovolením slovenského denníka SME zverejňujem jemne rozšírenú a o odkazy doplnenú analýzu americko-izraelského hackerského útoku proti iránskym nukleárnym zariadeniam z hľadiska medzinárodného práva. V papierovom vydaní SME vyšla pod titulkom Kyberútok: ilegalita jednotiek a núl dnes, 6. júna 2012.

Donedávna boli politicky motivované hackerské útoky považované najmä za prostriedok asymetrického boja skupiniek jednotlivcov proti rozvinutým krajinám, ktorý má za následok nanajvýš znefunkčnenie webovej stránky alebo počítačovej siete zasiahnutej inštitúcie. O tom, že oba tieto predpoklady prestávajú platiť, po piatkovom odhalení New York Times už asi nikto nepochybuje.

Podľa amerických novín stoja vlády USA a Izraela za niekoľkoročným kybernetickým útokom na zariadenie na obohacovanie uránu v iránskom Natanze prostredníctvom počítačového vírusu Stuxnet. Dodnes ani jedna z vlád obvinenia oficiálne nevyvrátila. Naopak, prezidentovi poradcovia autorovi článku neoficiálne potvrdili, že po Obamovom nástupe sa útoky zintenzívnili, pričom v „najúspešnejších“ týždňoch vírus dokázal zničiť až tisíc samostatných centrifúg.

Charta OSN, ktorá zaväzuje všetky štáty sveta, im v článku 2 ods. 4 kategoricky zakazuje použitie sily v medzinárodných vzťahoch. Z tohto zákazu pripúšťa len dve výnimky: použitie sily odobrené Bezpečnostnou radou OSN (čl. 39 a nasl. Charty) alebo v sebaobrane (čl. 51 Charty).

Zákaz použitia sily

Prvou otázkou teda je, či sa po právnej stránke dá konanie USA a Izraela vôbec považovať za použitie sily proti Iránu. Napokon, tieto krajiny nevyslali svoje armády do iránskeho vnútrozemia ani nezhodili na Natanz bomby.

Medzinárodní právnici sa zhodujú, že pod zakázaným použitím sily sa rozumie najmä použitie ozbrojenej alebo vojenskej sily. Počas prípravných prác na texte Charty brazílska delegácia navrhla rozšírenie budúceho čl. 2 ods. 4 tak, aby zahŕňal aj ekonomické donútenie (economic coercion), no tento návrh ostatné štáty na konferencii v San Francisku odmietli. Iné formy donútenia teda spadajú mimo rozsah tohto zákazu, hoci stále môžu znamenať porušenie základného princípu medzinárodného práva nezasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov (principle of non-intervention), ktorý vyplýva zo zásady suverénnej rovnosti štátov (čl. 2 ods. 1 Charty).

Pojem ozbrojenej alebo vojenskej sily však treba vykladať extenzívne. V roku 1945 bolo cieľom prijatia zákazu, aby utrpenia druhej svetovej vojny nahradil mier a stabilita v medzinárodných vzťahoch. Preto nezáleží na tom, či štát útočí prostredníctvom vojakov odetých do maskáčov a brodiacich sa močiarmi, alebo pomocou bezpilotného lietadla ovládaného civilným expertom v kockovanej košeli z riadiaceho strediska. Podstatné je, či útok má za následok straty na životoch, alebo na majetku druhého štátu, a to bez jeho súhlasu.

Rozšírenie tejto interpretácie aj na kyberútoky zatiaľ nie je medzinárodným právom jednoznačne prijaté. Napríklad, vplyvná Maxova Planckova encyklopédia medzinárodného práva verejného v rámci hesla Use of Force, Prohibition of upozorňuje na deštruktívny potenciál kyberútokov, no uvádza, že zatiaľ ich štátna prax nezaraďuje pod zákaz použitia sily (ods. 12).

No hlasy volajúce po posudzovaní útokov podľa ich účinkov silnejú, a to najmä medzi odborníkmi pracujúcimi na pomedzí medzinárodného práva a informatiky, ktorí dobre rozumejú hrozbe, ktorú kyberútoky predstavujú. (Viď napr. knihu The Law of Information Conflict Thomasa Wingfielda alebo analýzu Davida Silvera v kolekcii Computer Network Attack and International Law.)

Podľa tejto interpretácie, ku ktorej sa prikláňam i ja, teda aj hackerský útok na Natanz treba považovať za použitie sily v medzinárodných vzťahoch. To, či zničenie tisícov centrifúg v iránskom nukleárnom zariadení, a teda závažnú škodu na infraštruktúre, USA a Izrael spôsobili riadenými raketami, alebo počítačovým vírusom, je z medzinárodnoprávneho hľadiska irelevantné.

Povolené výnimky

USA a Izrael zjavne nemali k svojim kyberaktivitám poverenie Bezpečnostnej rady OSN. Podľa svojich poradcov bol však americký prezident motivovaný snahou predísť konvenčnému útoku Izraela na Irán.

No takéto „preventívne kroky“ sa nedajú ani pri natiahnutí paragrafov na škripec považovať za konanie v sebaobrane. Na to by podľa medzinárodného práva musel útok zo strany Iránu trvať alebo (a aj to je v teórii spochybňované) aspoň neodvratne hroziť.

Proces obohacovania uránu, hoci by bol porušením iných noriem medzinárodného práva, sa však sám osebe nedá považovať za neodvratne hroziaci útok na znepriatelený štát. Kyberútok proti Iránu sa tak nedá ospravedlniť ani jednou z povolených výnimiek, a jeho uskutočnením USA a Izrael porušili medzinárodné právo.

Právo Iránu na sebaobranu

Tak ako trestné právo dovoľuje obeti krčmového výtržníka sa brániť, aj medzinárodné právo pamätá na sebaobranu proti útokom, ktoré majú, slovami rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu v prípade Nikaragua, dostatočný „rozsah a účinok“ („scale and effects“, ods. 195 rozsudku). O presnej hranici tohto kritéria sa v praxi vedú spory, no vážne poškodenie strategicky významného objektu, akým je nukleárne zariadenie v Natanze, toto kritérium zrejme spĺňa.

Tomu nasvedčuje aj postoj samotných USA, ktoré si v minuloročnej správe vydanej Pentagonom výslovne vyhradili právo na ozbrojenú sebaobranu proti nepriateľským počinom v kyberpriestore (str. 2). Pravidlo, ktorého sa v medzinárodnom práve domáha jedna krajina vo svoj prospech, však musí strpieť aj voči sebe samej.

Má teda Irán právo na odvetný útok? Medzinárodné právo definuje právo na sebaobranu veľmi úzko. Štát, ktorý je obeťou útoku, sa ho môže dovolávať, iba pokiaľ útok trvá a protiútok musí rešpektovať zásady nevyhnutnosti a primeranosti. Tieto sa považujú za súčasť medzinárodného obyčajového práva od čias prípadu parníka Caroline (1837) a platia i po prijatí Charty OSN, keďže tá v texte čl. 51 hovorí o „prirodzenej“ (takto slovenský preklad Charty prekladá termín „inherent“) povahe práva na sebaobranu, čo sa podľa dnes prevládajúceho názoru považuje za inkorporáciu obyčajových pravidiel Chartou.

Podľa dnes dostupných informácií sa zdá, že útok prostredníctvom vírusu Stuxnet už doznel. Aj ak by však Irán mal o jeho trvaní dôkazy, jeho reakcia v sebaobrane by nesmela presiahnuť intenzitu nevyhnutnú a primeranú na zastavenie a odvrátenie útoku.

Týmito požiadavkami sa medzinárodné právo snaží zabrániť eskalácii násilia. Rozsiahly ozbrojený úder, a tobôž taký, ktorý by izraelský režim – slovami iránskeho prezidenta Ahmadínedžáda – „vymazal z mapy sveta“, je teda jednoznačne vylúčený. No ak by sa Irán uchýlil k útoku obmedzenému na zastavenie izraelských a amerických hackerských jednotiek zodpovedných za Stuxnet, mohol by vcelku presvedčivo tvrdiť legálnosť takého postupu.

Ako každý právny systém aj medzinárodné právo stojí na predpoklade, že jeho normy musia dodržiavať všetci – silní aj slabí. Aj keď sa USA a Izrael bránia ušľachtilými dôvodmi, na ich presadenie musia nájsť prostriedky, ktoré sú v súlade s právom. Inak pripomínajú komiksovú postavičku, čo sa ľavou rukou pridržiava konára, na ktorom sedí – a pravou ten konár píli.

* * *

V pôvodnom texte som nesprávne uviedol citát Mahmúda Ahmadinedžáda ako snahu o „vymazanie Izraela z mapy sveta“. V skutočnosti sa v citovanom anglickom preklade kontroverzného prejavu iránskeho prezidenta hovorí o „vymazaní okupačného režimu z mapy sveta“ („the occupying regime must be wiped off the map“), pričom zo zvyšku textu je zrejmé, že sa hovorí o izraelskom režime, nie o štáte Izrael. Text blogu som teda dodatočne opravil a za chybu sa čitateľom ospravedlňujem.