Eurozatykač v dobe nepohody

Európsky súdny dvor dnes vyhlásil dva kľúčové rozsudky, ktoré by spoločne so starším prípadom vo veci Aranyosi (C-404/15) mohli byť zaradené do rubriky s názvom "Eurozatykač v dobe nepohody". Prvý rozsudok je odpoveďou na predbežnú otázku írskej sudkyne, ktorá váha vydať obžalovaného do jeho rodného Poľska [C-216/18 PPU (L. M.)]; druhý rozsudok reaguje na otázku nemeckého súdu, ktorý v podobnom kontexte pochybuje o kvalite maďarských väzníc [C-220/18 PPU (Maďarské väznice)].

 

O politickej citlivosti oboch vecí nemožno pochybovať: predseda Súdneho dvora v rámci svojej prednáškovej činnosti bez servítok konštatoval, že prípad L. M. je jednoznačne najpolitickejšou kauzou, ktorú Súdny dvor za posledných 20 rokov riešil. Koniec koncov, nestáva sa každý deň, aby Súdny dvor posudzoval, či je situácia v poľskej justícii už tak alarmujúca, že by poľské súdy prestávali byť rovnocennými partnermi ostatných európskych súdov.

Ak Vám stačí executive summary k poobedňajšej kávičke, vedzte, že situácia v Poľsku je podľa Súdneho dvora skutočne vážna - odôvodnenie sa nevyhýba ani ťažkým váham typu čl. 2 a čl. 7 ZEÚ, explicitne odkazuje na kontroverzný návrh Komisie vo vzťahu ku kríze právneho štátu v Poľsku a zdôrazňuje relevanciu tohto dokumentu pre každého národného sudcu, ktorý si bude lámať hlavu nad tým, či obžalovaných do Poľska vydávať alebo nie.

 

Zároveň však Súdny dvor (v duchu precedentu vo veci Aranyosi) upozorňuje, že systémové nedostatky v danom členskom štáte sú len prvým z dvoch krokov, ktoré musia byť zohľadnené. Tým druhým je reálne riziko, že konkrétny človek bude týmto nedostatkom vystavený a že to povedie k vážnej hrozbe porušenia jeho základných práv. Inými slovami, aj keď poľským súdom prestávame dôverovať, je dôležité vyvinúť maximálne úsilie a zistiť konkrétne podmienky, ktoré sa budú týkať konkrétneho človeka v konkrétnej veci (a dokonca v konkrétnej väznici).  A ak nič nenasvedčuje tomu, že mu tam hrozí kruté a neľudské zachádzanie či flagrantné porušenia spravodlivého procesu, tak pre výnimky z režimu Eurozatykača nie je dôvod. Koniec koncov, stále by sme radi verili, že vzájomná dôvera medzi členskými štátmi je pravidlom, a nedôvera len ojedinelou výnimkou...

 

P.S.: Silno odporúčam stanovisko generálneho advokáta Tancheva vo veci L. M.. Asi nie je náhodou, že takúto citlivú vec dostal do rúk člen Súdneho dvora, ktorý je v Luxe síce služobne najmladší, ale zároveň je to uznávaný ústavnoprávny odborník z "nového" členského štátu (Bulharsko) a v neposlednom rade tiež bývalý dlhoročný člen Benátskej komisie...