Martin Husovec: Dohovor o (ne)jednotnom patentovom súde: čo na to Ústava?

V Európe v týchto dňoch vzniká nový systém riešenia patentových sporov. Je zavŕšením mnohoročného blúdenia a potkýnania sa. No nie je tento posledný pokus len ďalší ústavnoprávny kotrmelec?

V roku 1973 vznikol tzv. Európsky patentový úrad (EPO) v Mníchove. Jeho cieľom bolo centralizovať udeľovanie patentov na základe spoločných kritérií pre celý kontinent. EPO vznikla ako medzinárodná organizácia mimo akýchkoľvek štruktúr EÚ. Táto organizácia umožnila, že na základe jednej prihlášky a prostredníctvom jedného prieskumu je dnes možné získať patent v takmer 40tiach signatárskych štátoch. Po centrálnom udelení ochrany sa však patenty naďalej správajú ako bežné národné patenty.

Keďže EPO zjedodušilo len získavanie patentov, ale nie ich následne používanie a vymáhanie, už v roku 1975 sa európske štáty pokúsili systém ešte viac integrovať tzv. Luxemburgským dohovorom. Ten však zlyhal. Ďaľším pokusom bola snaha EÚ o prijatie nariadenia o komunitárnom patente v roku 2000. Aj tento pokus vyšiel na zmar.

Keď v roku 2009 vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva, Európska Komisia pocítila vďaka režimu článku 118 ZFEÚ nový vietor a pustila sa opätovne do projektu jednotného patentu pre EÚ. Podľa neho mal byť vytvorený nový komunitárny titul pre patenty – patent Spoločenstva - formou nariadenia podľa článku 118 ZFEÚ a zároveň prijatá medzinárodná dohoda o Patentovom súde. Táto mala byť uzatvorená medzi EÚ, jej členskými štátmi, ale aj tretími krajinami, čím by sa vytvoril súd príslušný pre spory týkajúce sa európskych patentov (národné patenty udelené cez EPO), ako aj nových patentov Spoločenstva. Keďže signatárom tejto dohody by bola aj EÚ, Európska Komisia sa obrátila o posúdenie jej súladnosti na Súdny dvor EÚ podľa článku 218(11) ZFEÚ. Ten sa však vo svojom posudku z marca 2011 (Stanovisko 1/09) vyslovil proti navrhovanej dohode.

Predovšetkým mal za to, že budúci medzinárodný súdny orgán bude vykladať a uplatňovať nielen ustanovenia tejto dohody, ale aj budúce nariadenie o patente Spoločenstva a iné právne nástroje Únie (§ 78). A hoci Súdny dvor nemá v oblasti patentov ani dnes právomoc rozhodovať o priamych žalobách jednotlivcov (keďže táto právomoc patrí súdom členských štátov), "členské štáty ju nemôžu priznať súdu vytvorenému medzinárodnou dohodou, ktorá by uvedené súdy ako všeobecné súdy právneho poriadku Únie zbavila ich úlohy uplatňovať právo Únie a z tohto dôvodu aj možnosti, prípadne povinnosti predložiť podľa článku 267 ZFEÚ v danej oblasti prejudiciálnu otázku" (§ 80). Na rozdiel od prípadu, kedy sa porušenia práva Únie dopustí vnútroštátny súd alebo Súdny dvor Beneluxu, ktorý je súdnym orgánom viacerých členských štátov, ustanovenia článkov 258 ZFEÚ až 260 ZFEÚ nebudú môcť poskytovať mechanizmus nápravy, pretože "rozhodnutie Patentového súdu, ktoré by porušovalo právo Únie, nemôže byť predmetom konania o nesplnení povinnosti ani založiť akúkoľvek majetkovú zodpovednosť jedného alebo viacerých členských štátov" (§§ 87-88).

Pre európsky projekt tak v podstate ostali dve možnosti. Prvá, prispôsobiť návrh pripomienkam SDEÚ a realizovať ho v pôvodnej podobe, alebo druhá, pretransformovať návrh do niečoho nového. Keďže nový projekt čelil opozícií najmä zo strany Španielska a Talianska (kvôli jazykovému režimu), ako aj preto, že podnikateľské kruhy a britský premiér chceli znemožniť SDEÚ vykladať hmotné patentové právo, vyhrala možnosť druhá.

Bolo rozhodnuté, že medzinárodnú dohodu o Patentovom súde a sprevádzajúce nariadenie EÚ o komunitárom patente sa pretransformuje do zlepenca troch právnych aktov. A to dvoch nariadení EÚ, ktoré budú prijaté na základe právomoci pre posilnenú spoluprácu podľa článku 326 ZFEÚ, a jednej medzinárodnej zmluvy, ktorej signatárom budú môcť byť len členské štáty, nie však EÚ alebo tretie krajiny. Nariadenia mali za cieľ zabezpečiť to, aby patenty, ktoré udeľuje EPO, bolo možné pred tým, ako sa rozdrobia na zväzok národných patentov, sceliť do tzv. patentu s jednotným účinkom (PSJ). PSJ by potom platil pre územie všetkých členských štátov, ktoré v čase registrácie patentu spolupracujú na posilnenej spolupráci. Medzinárodný dohovor zas mal vytvoriť autonómny súdny systém, ktorý bude rozhodovať príslušné patentové spory.

Keďže Európska Únia nie je signatárom takejto dohody, nemohla Komisia žiadať ani o nové stanovisko Súdny dvor EÚ podľa článku 218(11) ZFEÚ. Z toho istého dôvodu nemohlo ani Španielsko a Taliansko požiadať o preskúmanie samotnej medzinárodnej dohody podľa článku 263 ZFEÚ. Obe krajiny sa tak rozhodli napadnúť aspoň právny základ posilnenej spolupráce. Neúspešne. Súdny dvor EÚ ho totiž v apríli 2013 posvätil (spojené veci Španielsko a Taliansko proti Rade EÚ, C-274/11 a C-295/11).

Medzitým už bolo prijaté nariadenie č. 1257/2012, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany a nariadenie č. 1260/2012, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany so zreteľom na platný režim prekladov a pripravený Dohovor o jednom patentovom súde (DoJPS). Neúnavní Španieli následne napadli prvé z dvoch nariadení (Španielsko proti Európskemu Parlamentu a Rade EÚ, C-146/13). Spor ešte nie je ukončený a zatiaľ je známe len stanovisko Generálneho advokáta. Rozhodnutie SDEÚ sa očakáva na jar.

Práve DoJPS je niečo, čomu sa chcem podrobnejšie venovať v tomto príspevku. Hoci DoJPS už ako Slovenská, tak aj Česká republika podpísali (1, 2), zatiaľ ho ešte nestihli ratifikovať. V tomto krátkom príspevku nechcem zabŕdať do toho, či je tento nový jednotný systém vymáhania patentov dobrý alebo zlý, resp. komu bude naozaj na prospech. Myslím si, že o tom už bolo popísané dosť (1, 2, 3). Mňa skôr zaujíma pragramtická ústavnoprávna otázka, a to či SR a ČR vôbec striktne vzaté môžu, a ak áno, za akých podmienok DoJPS ratifikovať. S DoJPS sa totiž ako pomyselný mrak tiahne niekoľko problémov:

•  je DoJPS v súlade s primárnym právom EÚ?
• ak áno, je v súlade s Ústavami SR a ČR?

Predtým než prejdem k samotnému obsahu, chcem poukázať na to, že obidve otázky sú stále relevantné a vôbec nie teoretické. V SR, ako aj ČR existuje možnosť obrátiť sa na Ústavný súd, aby ten predbežne preskúmal súlad dojednanej medzinárodnej zmluvy s Ústavou (čl. 125a Ústavy SR, článoky 10a, 87 ods. 2 Ústavy ČR), hoc okruh aktívne legitimovaných osôb na tento návrh je odlišný (čl. 125a ÚstavySR, § 71a zákona o Ústavním soudu). V prípade podania by sa oba Ústavné súdy museli vysporiadať s tým, či je predkladaný DoJPS v súlade "s ústavou alebo s ústavným zákonom" (čl. 125a ÚstavySR), resp. "s ústavním pořádkem" (čl. 87 ods. 2 Ústavy ČR). V oboch krajinách je možné argumentovať, že súčasťou posúdenia je nielen národný katalóg ľudských práv či domáce inštitucionálne záruky, ale aj ZFEU a ZEU (čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, čl. 1 ods. 2 Ústavy ČR), pretože DoJPS im môže prípadne ako nový záväzok protirečiť.

  

DoJPS a primárne právo EÚ

Ako už bolo spomenuté, SDEÚ vytýkal pôvodnej medzinárodnej dohode, že ohrozuje  autonómiu právneho poriadku Únie, ako aj jeho vlastnú funkciu (Stanovisko 1/09, § 75-76). Nepáčilo sa mu, že za prípadne nepoloženie prejudiciálnej otázky nemožno budúci Patentový súd uspokojúco sankcionovať. Štáty sa vo svojom novom balíku snažia tomuto rozporu predísť.

V prvom rade čl. 21 DoJPS ubezpečuje, že "Súd ako spoločný súd pre všetky zmluvné členské štáty a súčasť ich systému súdnictva spolupracuje so Súdnym dvorom Európskej únie s cieľom zabezpečiť správne uplatňovanie a jednotný výklad práva Únie rovnako ako ktorýkoľvek iný vnútroštátny súd, a to predovšetkým v súlade s článkom 267 ZFEÚ. Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sú pre súd záväzné". A v zápätí v čl. 23 DoJPS dodáva, že "Konanie súdu je priamo pripísateľné každému zmluvnému členskému štátu jednotlivo, a to aj na účely článkov 258, 259 a 260 ZFEÚ, a všetkým zmluvným členským štátom spoločne".

Aj Jednotný patentový súd (JPS) bude teda musieť predkladať predbežné otázky SDEÚ. Ak tak neurobí, hoci by mal, alebo nerešpektuje judikatúru SDEÚ (napr. v otázke kontroverzných výkladov smernice o právnej ochrane biotechnologických vynálezov), Európska Komisia bude môcť začať proti všetkým členským štátom súčasne konanie o porušení zmlúv podľa článku 258 ZFEÚ. Vzhľadom na solidárnu zodpovednosť bude môcť podľa článku 259 ZFEÚ aj ktorýkoľvek štát zažalovať ostatné štáty pre porušenie zmlúv. Ak Súdny dvor Európskej únie následne zistí, že JPS nesplnil svoju povinnosť, ktorá vyplýva zo zmlúv, toto porušenie je automaticky solidárne pričítané všetkým participujúcim členským štátom (čl. 23 DoJPS), a všetky sú tak súčasne povinné urobiť potrebné opatrenia, aby vyhoveli rozsudku Súdneho dvora Európskej únie.

To znie viac ako efektívne. Kde je teda chyták?

Samozrejme táto právomoc SDEÚ platí len tam, kde ide o výklad práva Únie. Práve základným dôsledkom nového balíka je, že sa snažil patentové hmotné právo čo najviac "ochrániť" pred právomocou SDEÚ. A to tak, že ho postaví mimo právo Únie. Z čisto politických dôvodov. SDEÚ vraj nie je dostatočne fundovaný pre takúto agendu a jeho iné kontroverzné rozhodnutia v oblasti práva duševného vlastníctva nevzbudzujú príliš veľa dôvery (napr. L'Oréal v Bellure C-487/07, Brüstle C-34/10, Monsanto C-428/08). Hoci tento argument možno považovať za dosť pochybný, na tomto mieste ma skôr zaujíma dopad tohto politického rozhodnutia.

Únijné právo ostane naozaj len rámcom pre patent s jednotným účinkom. Azda s výnimkou otázky vyčerpania práv (čl. 6 nariadenia č. 1257/2012), obsahujú nariadenia len čisto organizačné otázky nového systému: ako vzniká jednotný účinok po registrácií pred EPO, ako bude fungovať spolupráca s EPO a pod. Celý "tráviaci systém" patentového práva (napr. rozsah práv, prostriedky ochrany) je doslova vykuchaný z práva Únie a prenesený do DoJPS, medzinárodnej zmluvy, ktorá stojí mimo neho. Aby to vyzeralo dobre, čl. 5 nariadenia č. 1257/2012 obsahuje nasledovný fígeľ:

(1) Európsky patent s jednotným účinkom poskytuje svojmu majiteľovi právo zabrániť akejkoľvek tretej strane dopustiť sa konania, voči ktorému poskytuje tento patent ochranu na území zúčastnených členských štátov, v ktorých má jednotný účinok, s výhradou príslušných obmedzení.

(2) Rozsah uvedeného práva a jeho obmedzenia sú jednotné vo všetkých zúčastnených členských štátoch, v ktorých má patent jednotný účinok.

(3) Konanie, voči ktorému poskytuje patent ochranu uvedenú v odseku 1 a príslušné obmedzenia, sa vymedzujú právnymi predpismi, ktoré sa uplatňujú na európske patenty s jednotným účinkom v zúčastnených členských štátoch, ktorých vnútroštátny právny poriadok sa uplatňuje na európsky patent s jednotným účinkom ako predmet vlastníctva v súlade s článkom 7.

Čl. 5 ods. 3 nariadenia tak tvrdí, že to, čo vlastne taký patent zakazuje a čo možno získať, ak sa poruší, je otázkou národného práva, pričom sa použije kolízne pravidlo čl. 7. Samozrejme každému je jasné, že toto právo bude zharmonizované práve medzinárodnou zmluvou mimo únijného práva - DoJPS. Ak sa teda aj na určenie rozsahu práv českého držiteľa patentu s jednotným účinkom použije české právo (čl. 5 ods. 3 a 7 ods. 1 písm. a)), ako dôsledok DoJPS bude toto musieť byť identické s akýmkoľvek iným (napr. slovenským, belgickým a pod.), ktoré sa podľa tohto kolízneho pravidla bude aplikovať. Alebo ešte inak, kolízne pravidlo síce určuje rôzne poriadky, obsah týchto poriadkov však bude vždy rovnaký. Vždy. Nemci by to mohli krásne nazvať Schein-Kollisionsnorme (zdanlivá kolízna norma). To ostatne vynucuje aj čl. 5 ods. 2, podľa ktorého "rozsah uvedeného práva a jeho obmedzenia sú jednotné vo všetkých zúčastnených členských štátoch, v ktorých má patent jednotný účinok". Všetky tieto artistické kúsky len preto, aby SDEÚ bol mimo hry a nemohol povedať, čo si napríklad o rozsahu práv držiteľa patentu myslí.

Španielsko v konaní proti nariadeniu č. 1257/2012 (C-146/13) namietalo okrem iného aj neprípustnosť tohto konštruktu. Veľa pochopenia však zatiaľ nenašlo. Generálny advokát Yves Bot vo svojom novembrovom názore sa postavil celou váhou za nariadenie, trvdiac, že "normotvorca Únie bol podľa môjho názoru oprávnený odkázať na vnútroštátne právo a v článku 5 ods. 3 v spojení s článkom 7 napadnutého nariadenia stanoviť, že akty, voči ktorým patent poskytuje ochranu, a príslušné obmedzenia sú vymedzené v právnych predpisoch platných pre EPJÚ v zúčastnenom členskom štáte, ktorého vnútroštátne právo sa vzťahuje na EPJÚ ako na predmet vlastníctva" (§ 86). Ba dokonca šiel ešte ďalej, keď prehlásil, že DoJPS "musia členské štáty ratifikovať na základe zásady lojálnej spolupráce upravenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ" (§ 94, 179). Nuž keď musia ...

Ak teda SDEÚ aj príjme tento názor a zmetie zo stola návrh Španielska proti nariadeniu č. 1257/2012, ešte stále to neznamená, že DoJPS je v súlade s právom Únie. Dokonca aj nariadenie môže byť ešte z ďalších dôvodov problematické, ako poukazuje vo svojom skvelom (nielen preto, že je môj šéf) a veľmi kritickom stanovisku Prof. Drexl, riaditeľ Inštitútu Maxa Plancka pre súťaž a inovácie v Mníchove. Tuomas Mylly z univerzity vo fínskom Turku zas vo svojom príspevku podrobne popisuje možný rozpor samotného DoJPS s čl. 326 ZFEÚ a čl. 118 ZFEÚ (Tuomas Mylly, Constitutional Perspective, In Justine Pilla (zost.) The unitary EU patent system. Oxford University Press: 2014, str. 92 et seq.).

Základným problémom vykuchaného nariadenia však z môjho pohľadu je predovšetkým aplikovateľnosť základných práv a slobôd, tj. Charty EÚ. Tá sa samozrejme aplikuje len tam, kde dočiahne Únijné právo (čl. 51 ods. 1 Charty EÚ). Ak teda postavíme najdôležitejšie časti patentového práva mimo právo Únie, nielen že ochudobníme SDEÚ o jeho právomoc vykladať zodpovedajúce koncepty, ale zároveň potenciálne znemožníme, aby Charta EÚ mohla moderovať výsledky jednoduchého patentového práva z pohľadu základných práv a slobôd. Pozerajúc sa len na autorskoprávnu agendu za posledné roky (Promusicae C-275/06, Scarlet Extended C-70/10, Sabam C-360/10, UPC Telekabel C-314/12, Deckmyn C-201/13 a pod.), sám SDEÚ dal jasne najavo, že korigovať cez základné práva je teda čo. Aj Generálna advokátka Kokott napokon vo svojom stanovisku k pôvodnému zámeru EÚ uviedla, že "dodržiavanie únijného práva, vrátane základných práv a základných hodnôt, na ktorých je únia založená, je vo vzťahu k patentom značne dôležitá" (názor k Stanovisku 1/09, § 84).

Je prípustné, aby posilnená spolupráca členských štátov v otázke patentu s jednotným účinkom vďaka politickému "gerrymanderingu" s prámeňmi práva viedla k tomu, že sa na najpodstatnejšie komponenty systému neaplikujú štandardy základných práv a slobôd? Ak by to bolo prípustné, tak potom sme práve našli spôsob, ako prostredníctvom právnického inžinierstva vykuchať únijné právo a obchádzať nepohodlné dôsledky základných práv a slobôd. Bolo by to dosť smutné posolstvo budúcnosti európskeho projektu.

Ako z kola von? Ak SDEÚ rozpozná tieto otázky ako problémové, je spôsob ako sám môže predíjsť dôsledkom, ktoré som tu načrtol. Možnosti má dve:

• a) cez čl. 5 ods. 3 nariadenia č. 1257/2012 úplne vykopne bránu k hmotnému patentovému právu v DoJPS, alebo
• b) cez čl. 5 ods. 3 nariadenia č. 1257/2012 túto bránu k hmotnému patentovému pootvorí aspoň čiastočne.

V prvej možnosti si môže SDEÚ povedať, že DoJPS je súčasťou úsilia k posilnenej spolupráci, a preto má právomoc interpretovať ho aj spolu s odkazovaným patentovým hmotným právom. Argumentovať môže, že hoci sa hmotné patentové právo nenachádza priamo v nariadeniach, právomoc je založená tým, že na neho poukazuje únijné kolízne pravidlo, ako aj preto, že obsah týchto odkazovaných úprav je vopred naplánový cez spoločne previazaný medzinárodný dohovor. Napokon nariadenie samotné uvádza, že "rozsah uvedeného práva a jeho obmedzenia sú jednotné vo všetkých zúčastnených členských štátoch, v ktorých má patent jednotný účinok".

Tejto interpretácií pootvára do istej miery dvere aj sám Generálny advokát Bot, ktorý sa snaží z kontextu právneho základu posilnenej spolupráce uvariť povinnosť lojality podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ. Tá by potom mala nútiť členské štáty DoJPS ratifikovať. Zároveň si však treba uvedomiť, že takýto plný výkop brány by bol na dlhé lakte. SDEÚ by sa zrazu tváril, že hoci ho nezavolali do partie pri interpretácií hmotného patentového práva, on si predsa len našiel sám cestu. Ak by aplikácia každého únijného kolízneho pravidla (napr. v nariadení Rím I., II.) mala hneď viesť k vykonávaniu únijného práva, a tak aj k otvoreniu aplikovateľnosti Charty EÚ vo vzťahu k odkazovanému hmotnému právu, asi by sme čoskoro vykonávali právo Únie všade. Samozrejme SDEÚ by mohol argumentovať, že toto je osobitný prípad, pretože ide o kontext posilnenej spolupráce podľa čl. 326 ZFEÚ a DoJPS je súčasťou naplánovaného balíka Únijného práva, ktorý je s ním previazaný na viacerých miestach. Stále by to však bol nebezpečný precedens uzurpovania si právomoci (Mylly 2014).

O niečo menej revolučné, no o nič zaujímavejšie by však bolo riešenie, ak by SDEÚ uznal, že nemá možnosť vykladať patentové hmotné právo z DoJPS, pretože sa nachádza mimo práva Únie, no zároveň si ponechal iba "Chartový prieskum" cez kľúčovú dierku čl. 5 nariadenia č. 1257/2012. SDEÚ by v podstate tvrdil, že síce nemôže Jednotnému patentovému súdu hovoriť do toho, ako vykladať napríklad oprávnenia držiteľa patentu, no vyhradzuje si právo posúdiť, či výsledok tejto aplikácie zodpovedá Charte EÚ alebo nie. A to preto, že nemôže predsa dopustiť, aby bol cez kvázi-kolízne pravidlo v rámci posilnenej spolupráce alebo únijným právom zabezpečený jednotný právny účinok do rámca práva Únie vnesený element, ktorý nezodpovedá jej základným hodnotám (čo inak zodpovedá čl. 326 ZFEÚ). Keď chcete, akýsi ordre public ala Charta EÚ, alebo jej nepriamy účinok vo forme výhrady. Ak by teda rozhodovacia činnosť Jednotného patentového súdu nezodpovedala Charte EÚ, mohol by sa spustiť celý "infringement" aparát práva Únie. Ba čo viac, SDEÚ by mohol odmietnuť poskytnúť jednotný charakter podľa čl. 5 nariadenia takýmto patentom. Ak by bol Jednotný patentový súd rozumný, obracal by sa tak v prípade pochybností o výklade základných práv vždy radšej na SDEÚ. Všetci by boli štastní, keďže SDEÚ by si "nešahol" na hmotné patentové právo (ktoré neharmonizoval), ale zároveň by nedovolil, aby právne inžinierstvo politických špičiek viedlo k jednoduchému obchádzaniu základných práv a slobôd v rámci posilnenej spolupráce.

Podporu pre takýto výklad možno nájsť aj v judikatúre SDEÚ k článku 51 ods. 1 Charty EÚ. V známom prípade Åkerberg Fransson C-617/10 SDEÚ vyhlásil, že do rozsahu jej aplikovateľnosti spadá aj používanie vnútroštátnych procesných noriem, ktoré neimplementujú únijné právo, za predpokladu, že podkladom rozhodovania sú hmotnoprávne pravidlá s pôvodom v únijnom práve. Únijne zakorenené právo tak za istých okolností osvetľuje Chartou EÚ aj svoje rýzdo vnútroštátne okolie. Napriek následnému precizovaniu, v zmysle že sa "vyžaduje existencia súvisu určitého stupňa, presahujúceho podobnosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej z oblastí na inú” (Siragusa C-206/13, § 24), čl. 5 nariadenia by stále mohol založiť aplikovateľnosť Charty aj vo vzťahu k hmotnoprávnym ustanoveniam DoJPS. Navyše, ako ukazuje Kadi C-402/05 & C-415/05, fakt, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá vedie k neprijateľnej deviácií z ľudskoprávneho štandardu spätého s únijným právom, je len málo podstatný.

Samozrejme, JPS sa úplne nevyhne Charte EÚ už aj preto, že drvivá väčšina prostriedkov ochrany je harmonizovaná smernicou o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Hmotné právo DoJPS, ktoré je silne inšpirované touto smernicou (ostatne nemôže s ňou byť v nesúlade), tak bude od JPS vyžadovať aspoň výsekovo tak či onak aplikovať Chartu EÚ. To isté platí o pár ďalších oblastiach únijného patentového práva ako napr. Bolarova výnimka, SPC, a pod.

Lenže ani toto riešenie nie je úplne uspokojivé. Vynútiteľná moderácia Chartou EÚ nie je to isté čo bežný prieskum sekundárneho práva. Predovšetkým by SDEÚ nemohol ustanovenie DoJPS prehlásiť za rozporné s Chartou EÚ a jednoducho zneplatniť. Mohol by odoprieť poskytnúť jednotný účinok a v extrémnom prípade na protest odpáliť celé nariadenie. Ale to je asi tak všetko. Za podmienky, že medzinárodná dohoda medzi členskými štátmi nezasahuje do právomocí Únie (čo je veľké "IF" v tomto prípade), nie je v jej moci SDEÚ akokoľvek sa jej zmocniť (viď Pringle C-370/12, § 179 et seq.). V tejto situácií by sa skôr mali aktivizovať vnútroštátne ústavné súdy.

Vráťme sa teda ešte späť k nášmu predbežnému prieskumu DoJPS pred Ústavným súdom. Ak by mu naozaj vznikla vyššie uvedená pochybnosť o tom, či medzinárodná zmluva, ktorú chce členský štát EÚ uzatvoriť, je rozporná s primarným právom EÚ, a ako dôsledok mu hrozí konflikt v medzinárodných záväzkoch (ZFEÚ a ZEÚ vs. DoJPS), nemal by sa Ústavný súd obrátiť na SDEÚ a opýtať sa ho, čo si o tom myslí? Jeho právomoc je založená tým, že bude vykladať obsah zakladaujúcich zmlúv podľa čl. 267 ZFEÚ. Ak by SDEÚ dospel k záveru, že DoJPS je v rozpore s primárnym právom, SR alebo ČR by nesmeli ratifikovať dohovor. V opačnom prípade by totiž Európska Komisia mohla rozbehnúť svoj mechanizmus pre vynútenie si súladu s únijným právom. Ak by SDEÚ mal za to, že jeho znenie je v poriadku, prípadne by využil jeden z dvoch vyššie uvedených spôsobov, aby sa vyhol sabotovaniu celého úsilia, zistenie, že sa aplikuje Charta EÚ má podľa mňa zásadný význam aj pre posúdenie súladnosti s domácou Ústavou.

DoJPS a Ústavy SR a ČR

Slovenská aj česká Ústava predpokladá možnosť delegácie určitých právomocí domácich orgánov verejnej moci na medzinárodné organizácie (čl. 7 ods. 4 Ústava SR, čl. 10a Ústav ČR). DoJPS berie právomoc slovenským a českým súdom v určitej agende a dáva ju výlučne do rúk Jednotného patentového súdu. Aby bolo zrejmé, aká agenda presne nebude viac môcť by riešená pred našími súdmi, treba si ujasniť niekoľko vecí.

JPS bude mať výlučnú právomoc rozhodovať patentové spory zo všetkých európskych patentov, t.j. patentov, u ktorých ich prihlasovatelia vyznačili jednotný účinok, ale aj tých, ktoré sa po centrálnom udelení EPO rozpadli na národné (čl. 3, 32 DoJPS). Posledne menované európske patenty je možné z výlučnej právomoci počas prechodného obdobia vylúčiť (čl. 83 DoJPS). Vnútroštátne súdy zmluvných členských štátov tak strácajú v tejto časti právomoc, prirodzene im však ostáva  právomoc pre konania súvisiace s patentmi, ktoré nepatria do výlučnej právomoci súdu (čl. 32 ods. 2 DoJPS). Ak si teda napríklad český vynálezca registruje patent pred ÚPVČR len pre ČR, nebude môcť žalovať pred JPS, ale len pred českými súdmi. Na druhej strane, slovenský kverulant porušujúci európsky patent s jednotným účinkom bude musieť byť žalovaný iba pred JPS.

Jednotný patentový súd je spoločným súdom zmluvných členských štátov, a preto sa naň vzťahujú rovnaké povinnosti podľa práva Únie ako na ktorýkoľvek vnútroštátny súd zmluvných členských štátov (čl. 1 DoJPS). Súd má v každom zmluvnom členskom štáte právnu subjektivitu a požíva najrozsiahlejšiu právnu spôsobilosť, aká sa podľa vnútroštátneho práva daného štátu priznáva právnickým osobám (čl. 4 DoJPS).

  

Ako pramene práva (čl. 24) môže JPS pri konaní používať: a) právo Únie vrátane nariadenia (EÚ) č. 1257/2012 a nariadenia (EÚ) č. 1260/2012; b) DoJPS; c) Európsky patentový dohovor; d) ďalšie medzinárodné dohody uplatniteľné na patenty a záväzné pre všetky zmluvné členské štáty, a e) vnútroštátne právo. Aby nebolo pochybnosti, čl. 20 uisťuje, že JPS uplatňuje právo Únie v celom jeho rozsahu a dodržiava jeho prednosť. Čo presne predstavuje "medzinárodné dohody uplatniteľné na patenty a záväzné pre všetky zmluvné členské štáty", nie je zrejmé. Predovšetkým nie je zrejmé, či takouto medzinárodnou zmluvou môže byť napríklad aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv, a teda, či sa bude JPS cítiť viazaný aj jej ustanoveniami.

Moja základná otázka o súlade DoJPS sa samozrejme týka práve základných práv. Podľa mňa je prirodzené, že keď štát deleguje určité právomoci na medzinárodný orgán, tak nemôžu ďalej platiť určité inštituciálne garancie známe z domáceho práva (napr. spôsob menovania sudcov, pôsobnosť všeobecného a správneho súdnictva a pod.). Zároveň však delegácia právomoci na supranacionálny systém (základného) špecializovaného súdnictva, ktorý je doslovne vykrojený z právneho poriadku členského štátu, bez akejkoľvek interakcie s jeho vlastnými súdmi, aplikujúc svoje vlastné pravidlá a doktrínu, prípadne konajúc v cudzom jazyku, by mala zrejme podliehať osobitne vysokým ľudskoprávnym garanciám. Bohužiaľ opak je pravdou.

Podľa nového systému budeme mať v živote patentového práva rovno tri medzinárodné organizácie. EPO, u ktorého bude jednotlivec alebo firma žiadať o patentovú ochranu, resp. jej zrušenie, JPS, cez ktorý bude v prípade potreby vynucovať svoje práva, a naopokon EÚ, ktorá môže okrem iného aj prijímať ďalšie sekundárne únijné právo v tejto oblasti.

Z uvedených medzinárodných organizácií len EÚ priamo podlieha ľudskoprávnemu inštrumentu – Charte EÚ. V prípade EPO a JPS je situácia komplikovanejšia. Pokiaľ ide o prípadnú aplikovateľnosť Dohovoru, je vždy rozhodujúce, či je určité konanie alebo opomenutie pričítateľné len medzinárodnej organizácií, alebo aj jednotlivému štátu. Ak je pričítateľné len medzinárodnej organizácií, potom sa Dohovor neaplikuje (Behrami a Behrami proti Francúzku a Saramati proti Francúzku, Nemecku a Nórsku, č. 71412/01, 78166/01). Na pričítateľnosť štátu pochopiteľne nestačí to, že daná krajina je hosťovským štátom. ESĽP vyžaduje, aby štát priamo alebo nepriamo zasiahol do ich prijatia, resp. následného vykonania.

Pokiaľ ide o samotné členstvo v medzinárodných organizáciách, ESĽP zastáva svoju tézu (Bosphorus v. Írsko, č. 45036/98 [ES], La société Etablissement Biret et CIE S.A. v. 15 členských štátov EÚ, č. 13762/04 [EÚ], Rambus v. Nemecko, 40382/04 [EPO], Beygo proti 46 členským štátom Rady Európy, č. 36099/06 [Rada Európy]), že Dohovor nezakazuje členským štátom, aby preniesli časť svojej suverenity za účelom kooperácie na nadnárodné organizácie ako EÚ, EPO, JPS, no delegáciou sa štát pochopiteľne nezbavuje svojej zodpovednosti za konanie alebo nekonie svojich orgánov podľa čl. 1 Dohovoru. Ako člen musí zabezpečiť, aby medzinárodná organizácia poskytovala porovnateľný (ekvivalentný), nie však nevyhnutne identický, stupeň ochrany základných práv a slobôd ako Dohovor. Taktiež tieto nové medzinárodné záväzky nijako nezabránia zodpovednosti štátu za zabezpečenie zodpovedajúceho štandardu základných práv a slobôd, ktorý trvá aj po delegácií právomoci (Matthews v. Spojené kráľovstvo, č. 24833/94). ESĽP takýto stav prezumuje, no dôveruje delegácií právomoci len dovtedy pokiaľ sa in concreto neobjaví prípad preukazujúci opak.

V prípade bežného rozhodovania EPO (registrácie patentov) štáty v zásade nezasahujú do jeho vnútorných procesov, ani ich ďalej nevykonávajú (Rambus v. Nemecko, 40382/04; podobne 2 BvR 3368/99). Patenty si dnes totiž po registrácií žijú v zásade svoj vlastný život v národnom práve. Preto je pričítateľnosť konania EPO členskému štátu dosť nepravdepodobná. Dôsledkom toho skúma ESĽP, či členské štáty Európskeho patentového dohovoru aspoň zabezpečili, že EPO poskytuje porovnateľný stupeň ochrany. Podľa doterajšej judikatúry vychádza ESĽP pri EPO z predpokladau, že Európsky patentový dohovor poskytuje ekvivalentný stupeň ochrany základných práv a slobôd ako Dohovor (Lenzing AG v. Nemecko, č. 39025/97). Doteraz nie je známy žiadny prípad, kde by ESĽP dospel k záveru, že sťažovateľ úspešne preukázal opak. Podobne k ústavným sťažnostiam zatiaľ pristupuje aj BVerfG, ktorý nateraz plne dôveruje (hoc čiatočne aj konkrétne preveruje) EPO, a preto úmyselne nevykonáva svoju právomoc v otázke prieskumu pokiaľ mu nebude preukázaný opak (napr. 2 BvR 2368/99).

Navyše, ak by aj k porušeniu došlo, vzhľadom na to, že EPO nie je signatárom Dohovoru, sťažovatelia pred ESĽP by mohli uplatňovať akúkoľvek zodpovednosť len voči jednotlivému štátu (čl. 34 Dohovoru, tiež Boilin proti Francúzku, Belgicku a 32 ďalším členským štátom Rady Európy, č. 73250/01). Z toho vyplýva, že voči rozhodnutiam EPO nie je možné priamo externe uplatňovať ľudskoprávnu kontrolu jeho rozhodnutí podľa Dohovoru.

Situácia bude čiastočne odlišná pri JPS. Do istej miery bude rozhodnutia JPS vždy musieť vykonávať aj štát. Jeho rozhodnutia totiž síce platia priamo na území zmluvných členských štátov, v ktorých má európsky patent účinok (čl. 34 DoJPS), dosiahnutie dodržiavania rozhodnutí bude naďalej otázkou národných exekučných poriadkov. Akonáhle tak vnútroštátny súd bude musieť vykonať rozhodnutie JPS, je konanie z exekučného titulu zrejme priamo pričítateľné aj danému štátu.

Zároveň členské štáty budú mať naďalej povinnosť zabezpečovať (svojím členstvom) porovnateľnú mieru ochrany základných práv podľa Dohovoru aj v konaní pred JPS. Je však otázne, do akej miery bude musieť byť táto ochrana podobná. Ak podobnosť naozaj znamená, že štandard nemusí byť identický (Ullrich Gerhard, Die Immunität internationaler Organisationen von der einzelstaatlichen Gerichtsbarkeit, ZaöRV 71 (2011) 157, 164), a teda môže byť asi aj nižší, je otázka, či je toto správny krok pre osobitný všeobecný súdny systém. Myšlienka porovnateľného štandardu totiž výchadza z toho, že v záujme medzinárodnej spolupráce musíme prípadne robiť aj určité kompromisy. Či takéto kompromisy musíme robiť aj ak vytvárame autonómny súdny systém výlučne členských štátov EÚ, ktoré sú inak viazané ako Dohovorom, tak aj Chartou EÚ, je dosť pochybné.

Prirodzene garancia dodržiavania základných práv a slobôd nemusí byť len externá. Európska integrácia nám v tomto smere poskytuje krásny príklad. Možno by bolo postačujúce, ak by si JPS vytvoril interný spôsob uplatňovania potrebných štandardov, napr. používaním Dohovoru alebo Charty EÚ ako nejakých všeobecných princípov členských štátov na spôsob toho, ako to kedysi robieval SDEÚ. JPS môže napríklad začať používať Dohovor ako zdroj práva podľa čl. 24 DoJPS, pretože ho bude považovať za "medzinárodné dohody uplatniteľné na patenty a záväzné pre všetky zmluvné členské štáty". No ako si vieme zabezpečiť, že tak aj urobí? Inštitucionálny rámec DoJPS je čo do explicitných záruk tohto druhu dosť chabý.

Samozrejme najideálnejším garantom ľudskoprávneho štandardu by v tomto smere bol SDEÚ, ktorý by pre porušenia Charty EÚ mohol siahnuť k veľmi efektívnym prostriedkom nápravy proti solidárne zaviazaným členským štátom. Ak však SDEÚ bude považovať DoJPS za súladný s primárnym právom EÚ bez toho, aby si kládol ako podmienku jedno z dvoch nami naznačených riešení, vzniká pre domáceho ochrancu ústavnosti nasledovná otázka:

• malo by byť ústavne prípustné, aby zákonodárca delegoval významnú a komplexnú časť právomocí svojich súdov na medzinárodnú organizáciu bez toho, aby ju zároveň musel dostatočne vybaviť efektívnymi mechanizmami kontroly dodržiavania základných práv a slobôd?
• a ak nie, je možná externá garancia vo forme aplikácie Dohovoru, ako aj vnútroštátnych ústav na ex-post implementáciu rozhodnutí budúceho JPS, alebo latentná možnosť internej garancia formou vlastného rozhodnutia JPS používať Dohovor ako prameň práva, dostatočná?

Mnoho súdnej praxe sa točí okolo otázky, či medzinárodná organizácia, ktorá už vznikla poskytuje dostatočnú ochranu základným právam. Aké inštitucionálne požiadavky, ak nejaké, by sme však z titulu našich Ústav mali žiadať predtým ako štát takúto právomoc prenesie? Čo presne by malo byť už priamo obsahom takýchto zmlúv?

ESĽP slávne povedal, že na jednej strane je pochopiteľné, že medzinárodné organizácie nemôžu byť nútené do toho, aby sa podriaďovali jurisdikcii svojich signatárskych štátov, keďže by to mohlo ohroziť možnosti medzinárodnej spolupráce, no na strane druhej, štáty musia zabezpečiť "rozumné alternatívne prostriedky" ako v ich rámci chrániť práva podľa Dohovoru (Waite A Kennedy proti Nemecku, č. 26083/94, bod 68, 72). Je zrejmé, že v prípade JPS si svoju domácu úlohu mohli členské štáty urobiť na únijnej úrovni, pretože vynútený lokálny aktivizmus národných ústavných súdov (ak bude treba) je to posledné, čo prispeje k stabilite nového medzinárodného patentového súdu.

Autor je IMPRS-CI Doctoral Research Fellow na Max Planck Institute for Innovation and Competition, Affiliate Scholar na Stanford University, Center for Internet & Society (CIS) a právnik v rámci organizácie European Information Society Institute (EISi).