Rok 2014 v Luxemburgu (časť druhá)

V prvom dieli tohto mini-seriálu som priblížila januárový rozsudok AMS o (chýbajúcom) horizontálnom účinku smerníc a Charty, februárový rozsudok Hervis Sport o limitoch regulatórnej slobody členských štátov a marcové rozsudky O+B a S+G o autentickom rodinnom živote euro-občanov a ich partnerov z nečlenských štátov. Zároveň som odkázala na existujúce analýzy aprílového rozsudku Digital Rights Ireland, ktorým Súdny dvor zrušil tzv. retenčnú smernicu, a májového rozsudku Google Spain o práve na výmaz z internetových vyhľadávačov.

V druhej časti sa pozrieme na ďalšie štyri rozsudky. Júnový rozsudok Kone je ďalším kúskom v mozaike o súkromnom vymáhaní súťažného práva, júlový rozsudok Torresi sa týka voľného pohybu advokátov a septembrový rozsudok Essent Belgium (analyzovaný spoločne s júlovým rozsudkom Vindkraft) sa venuje otázkam energetickej politiky a voľného pohybu elektrickej energie.

Jún: C-557/12 Kone. O "cenových dáždnikoch" a súťažnom práve.

V roku 2007 odhalila Európska komisia významný kartel na trhu výťahov a eskalátorov a pokutovala spoločnosti Kone, Otis, Schindler a ďalšie historickou pokutou vo výške 992 miliónov eur. Tento “výťahový kartel” mal veľmi zaujímavé pokračovanie v kontroverznej kauze C-199/11 Otis, kedy Komisia v roli zákazníka (!) žalovala kartelistov na náhradu škody za predražené výťahy a Súdny dvor rozhodol, že takáto žaloba je prípustná - a to aj napriek tomu, že Komisia bola len pár rokov predtým sudcom v tej istej veci. Jednalo sa o významný posun pre súkromnoprávne vymáhanie súťažného práva, ktoré má svoje korene v rozsudkoch zo začiatku milénia (Courage 2001, Manfredi 2006). Táto judikatúra bola veľmi nedávno kodifikovaná v dlho očakávanej smernici 2014/104/EU, v ktorej “sa stanovujú pravidlá potrebné na zabezpečenie toho, aby každá osoba, ktorá utrpela škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže podnikom alebo združením podnikov, mohla účinne vykonávať svoje právo uplatniť si nárok na úplnú náhradu tejto škody od tohto podniku alebo združenia.” (čl. 1 smernice)

The "umbrella effect" (účinok ochrannej ceny).

Ešte pred prijatím smernice však výťahový kartel priniesol ďalšiu epizódu zaujímavú z hľadiska súkromného vymáhania súťažného práva. Pred rakúskymi súdmi totiž kartelistov zažalovala spoločnosť ÖBB-Infrastruktur AG, ktorá nebola klientom kartelistov, ale iného subjektu na rovnakom relevantnom trhu, ktorý sa kartelu nezúčastnil. (Milovníci vizualizácie určite uvítajú obrázok - ÖBB je v pozícii nešťastníka vpravo dole). Rakúske právo však v žalobách na náhradu škody vyžaduje dva prvky: primeranú príčinnú súvislosť (einen adäquaten Kausalzusammenhang) a protiprávnosť v zmysle § 1311 ABGB (Rechtswidrigkeitszusammenhang). Ani jedna z týchto podmienok v predmetnej kauze nebola naplnená, rakúsky súd sa preto (v kontexte judikatúry Courage-Manfredi) Súdneho dvora opýtal, či nepriznanie náhrady škody v tomto prípade neporušuje princíp efektivity európskeho práva.

A ono porušuje! Súdny dvor vo svojom rozsudku najprv zopakoval, že normy súťažného práva majú horizontálny priamy účinok a že súkromná iniciatíva má pre vymáhanie súťažného práva veľký význam (body 20-23). V dobe vynesenia rozsudku pre túto oblasť ešte neexistovali európske procesné pravidlá (smernica bola stále v štádiu legislatívneho návrhu), takže sa aplikoval princíp národnej procesnej (ne)autonómie - použijú sa procesné pravidlá členského štátu za dvojitého predpokladu: (1) že neznevýhodňujú “euro-žaloby” v porovnaní so žalobami založenými na normách vnútroštátneho práva a (2) že nestoja v ceste efektívnej aplikácie európskeho práva (body 24-26). Počnúc bodom 27 sa Súd púšťa do samotnej analýzy a vytvára akúsi “chain of causation”: (1) masívny kartel na trhu výťahov a eskalátorov spôsobil navýšenie tržnej ceny; (2) navýšenie tržnej ceny spôsobilo, že i subjekty, ktoré sa kartelu samy nezúčastnili, navýšili cenu svojich produktov - jedná sa o tzv. “umbrella effect” (preložený v českej verzii rozsudku ako “účinek cenového deštníku” a v slovenskej verzii ako “účinok ochrannej ceny”); (3) v dôsledku tohto navýšenia vznikla škoda spoločnosti ÖBB, ktorá výťahy kúpila za navýšené ceny; a (4) spoločnosť ÖBB má preto právo žalovať kartelistov na mimozmluvnú náhradu škody. Kartelisti síce namietali, že nemôžu niesť zodpovednosť za autonómne rozhodnutia iných subjektov trhu, Súdny dvor však len stručne dodal, že tvorba ceny je významne ovplyvnená tržnou cenou, a tržná cena bola výsledkom kartelu.

Nutno podotknúť, že rozsudok Súdneho dvora ešte nie je garanciou víťazstva pre subjekty v pozícii spoločnosti ÖBB. Súd totiž len zneplatnil normu vnútroštatného práva, ktorá kategoricky (!) znemožňuje mimozmluvnú zodpovednosť v podobných prípadoch. Pred národným súdom však žalobca stále musí dokázať príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a protisúťažným jednaním, čo môže byť (v závislosti na ne/ochote národných súdov púšťať sa do analýzy trhu) veľmi náročné.

Júl: C-58/13 Torresi. Ako si uľahčiť cestu k advokátskej praxi.

V predprázdninovej várke luxemburských rozsudkov sa objavila mimo iné aj veľmi zaujímavá kauza týkajúca sa voľného pohybu právnikov (o ktorom už sme na tomto blogu trochu diskutovali pred rokom).

Dvaja talianskí právnici s talianskym i španielskym právnickým vzdelaním sa rozhodli využiť právo voľného pohybu a zjednodušiť si profesijnú kvalifikáciu. Zložili (jednoduchšiu) advokátsku skúšku v Španielsku a hneď potom sa vrátili do Talianska, kde sa chceli nechať zapísať do registra euro-advokátov  a vykonávať advokátsku prax doma. (Tento postup bol jednu dobu medzi talianskymi právnikmi veľmi populárny - vlastný vizuál tentokrát nemám, ale prikladám výnimočne podarenú prezentáciu od Alexandra Saydé, ktorá je síce prístupná len registrovaným užívateľom Prezi, ale za tú registráciu to naozaj stojí!)

Talianska advokátska komora žiadosť o zápis odmietla, pretože postup žiadateľov považovala za zneužitie práva. Súd, ktorý odmietnutie preskúmaval, mal na vec rovnaký názor, a preto sa na Súdny dvor obrátil s predbežnou otázkou na interpretáciu článku 3 smernice 98/5/ES o voľnom pohybe právnikov, ale tiež so žiadosťou o zrušenie tohto ustanovenia. (Jedná sa o druhý, zriedkavejší typ predbežnej otázky, ktorý vedie k akémusi “ústavnému prieskumu” napadnutého ustanovenia pre rozpor s normou vyššej právnej sily.)

Súdny dvor (neprekvapivo) talianskemu súdu nevyhovel a ustanovenie smernice nezrušil. Na úvod zdôraznil, že účelom predmetnej smernice je uľahčiť európskym právnikom voľný pohyb v rámci Únie a že sa jedná o úplnú harmonizáciu, ktorá pre zápis na zoznam advokátov vyžaduje jedinú podmienku, a to predloženie dokladu o zápise do advokátskej komory v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ (body 35-40). Následne súd preskúmal argument týkajúci sa zneužitia práva. V európskoprávnej doktríne má zneužitie práva dva elementy: objektívny a subjektívny. Objektívny je splnený vtedy, keď okolnosti nasvedčujú tomu, “že napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie nebol dosiahnutý cieľ sledovaný touto právnou úpravou” (bod 45). To však v tomto prípade neplatí, pretože účelom regulácie je zjednodušiť voľný pohyb - a presne to svojim jednaním talianski právnici sledovali. Subjektívny element vyžaduje “úmysel získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie” (bod 46). Opäť, podmienky pre získanie výhody (tzn. vzájomného uznania kvalifikácie) boli splnené prirodzene, predložením certifikátu od španielskej advokátskej komory, a k zneužitiu práva teda nedošlo. Súdny dvor v kľúčovom ustanovení rozsudku vysvetľuje samotnú podstatu vzájomného uznávania kvalifikácií: “V tejto súvislosti treba uviesť, že právo štátnych príslušníkov jedného členského štátu zvoliť si jednak členský štát, v ktorom chcú získať svoju odbornú kvalifikáciu, a jednak členský štát, v ktorom chcú vykonávať svoje povolanie, je na jednotnom trhu neoddeliteľne späté s výkonom základných slobôd zaručených Zmluvami.” (bod 48)

Za pozornosť stojí tiež záverečná časť rozsudku, v ktorej sa Súdny dvor venuje (resp. nevenuje) námietke neplatnosti čl. 3 smernice pre rozpor s čl. 4(2) ZEÚ. Ten stanoví, že “Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu…”. Taliansky súd poukázal na čl. 33(5) talianskej ústavy, podľa ktorého je prístup k právnickému povolaniu podmienený zložením štátnej skúšky (bod 55) - a prezentoval toto ustanovenie ako súčasť talianskej národnej identity. Súdny dvor však len veľmi lakomo poznamenal, že predmetná smernica nijako neohrozuje taliansku politickú či ústavnú štruktúru, a preto nie je v rozpore s čl. 4(2). Povaha (relatívne nového) ustanovenia o národnej identite tak i naďalej zostáva záhadou. (Jedná sa len o bezvýznamné politické prehlásenie? Alebo je to snáď samostatný ospravedlňujúci dôvod? Ak áno, podlieha princípu proporcionality? ...the answer is yet to come!)

August: [súdne prázdniny]

September: C-204/12 Essent Belgium (+ C-573/12 Vindkraft). Chceme jednotný európsky energetický trh?

Energetická politika spadá do režimu zdieľaných kompetencií (čl. 4(2)(i) ZFEÚ) a má svoj vlastný právny základ v zmluvách (čl. 194 ZFEÚ). Európska rada si v roku 2011 vytýčila za cieľ dokončiť vnútorný trh s elektrickou energiou do konca roku 2014. Aj v januári 2015 však politika podpory obnoviteľných zdrojov energie funguje jednoznačne v režimoch jednotlivých členských štátov. Štátni regulátori stanovujú povinné kvóty, na základe ktorých každoročne vyžadujú od dodávateľov elektrickej energie určitý počet tzv. zelených osvedčení. Tie dodávatelia získavajú nákupom energie od výrobcov zelenej energie. Tieto zelené osvedčenia však nie sú medzi členskými štátmi Únie vzájomne uznávané. Jednou zo zásadných otázok európskeho práva teda je, či by energetická politika nemala prebiehať na úrovni Únie, radšej než na úrovni národnej.

Súdny dvor sa k tejto otázke vyjadril v uplynulom roku v dvoch rozsudkoch, na ktoré sa už zjara tešil Jirka Kindl: C-573/12 Vindkraft (rozsudok z 1. júla) a C-204/12 Essent Belgium (rozsudok z 11. septembra). K obom kauzám písal stanovisko generálny advokát Bot, ktorý národné energetické režimy otvorene označil za diskriminačné, ale zároveň odvážne navrhol, aby Súd rozšíril dôvody v čl. 36 ZFEÚ o ochranu životného prostredia, aby tieto diskriminačné opatrenia mohli byť ospravedlnené. Áno - AG Bot na rovinu napísal, že “je nevyhnutné vyjasniť situáciu tým, že sa oficiálne uzná možnosť uvádzať ochranu životného prostredia ako odôvodnenie opatrení obmedzujúcich voľný pohyb tovaru, aj keby boli diskriminačné” (stanovisko vo veci Essent Belgium, bod 92). A o pár mesiacov k tomu dodal: “vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia, môže byť odôvodnená cieľom ochrany životného prostredia, aj keby bola diskriminačná, no v tom prípade pod podmienkou, že bude podrobená mimoriadne dôkladnému testu proporcionality, ktorý som nazval „sprísnený“” (stanovisko vo veci Vindkraft, bod 79).

Postupoval Súdny dvor podľa odporúčania generálneho advokáta? Áno a nie - na jednu stranu síce rozhodol, že životné prostredie je dostatočne dobrým dôvodom pre ospravedlnenie predmetných obmedzení trhu, na druhú stranu sa však pojmu “diskriminácia” oblúkom vyhol. Podľa môjho názoru je pritom nespochybniteľné, že keď štátny regulátor uznáva “domáce” zelené osvedčenia a odmieta uznať osvedčenia vydané akýmkoľvek iným štátom, tak sa jednoznačne jedná o priamu diskrimináciu. (V Belgickom prípade by - teoreticky - šlo pripustiť argument, že nejde o diskrimináciu na základe národnosti, pretože subjektom sú Flandry, nie Belgicko. Na takýto argument som narazila v súvislosti s obhajobou kauzy Walloon Waste. V prípade Vindkraft je však subjektom Švédsko, takže federálny argument určite neobstojí.)

Niekoľko nesúrodých poznámok ku kauzám Vindkraft a Essent Belgium:

1. Tieto dve kauzy sú si veľmi podobné, boli posúdené rovnakým generálnym advokátom (Bot) a napísané rovnakou sudkyňou-spravodajkou (Prechal). Mnohé pasáže sú len copy-paste jedného rozsudku do druhého. Nie je mi jasné, prečo súd tieto dve veci nerozhodol spoločne.

2. Oblasť podpory obnoviteľných zdrojov energie je čiastočne regulovaná na európskej úrovni - pôvodne smernicou č. 2001/77, následne smernicou č. 2009/28. Jedná sa však len o minimálnu harmonizáciu, ktorá je voči členským štátom veľmi prívetivá - explicitne totiž stanoví, že členské štáty sa môžu samy rozhodnúť, či ne/budú akceptovať zelené osvedčenia z iných členských štátov (porov. bod 49-54 Vindkraft a bod 65-69 Essent Belgium). Neexistuje teda žiadna povinnosť vzájomného uznávania - európska legislatíva naopak rešpektuje, že väčšina členských štátov používa národný režim. Národné súdy sa pýtali, či takáto úprava nie je v rozpore s princípom zákazu diskriminácie, Súdny dvor odpovedal, že nie je.

3. Súdny dvor má tendenciu vyhýbať sa kľúčovým otázkam. Nielen, že sa nevyjadril k diskriminačnému charakteru týchto opatrení, ale taktiež odmietol odpovedať na otázku, či sú zelené osvedčenia tovarom (= zbožím) v zmysle čl. 34. (Od rozhodnutia vo veci PreussenElektra vieme, že elektrina i napriek svojej kontroverznej povahe spadá do definície pojmu tovar.) Veľmi nepresvedčivou metodológiou Súd dochádza k záveru, že nie je podstatné, či osvedčenia sú alebo nie sú tovarom v zmysle čl. 34, pretože aj keby boli, tak by táto prekážka v ich voľnom pohybe bola ospravedlnená na základe ochrany životného prostredia (bod 81 Vindkraft). Huh?

4. Možno kvôli návrhu generálneho advokáta a možno z vlastnej iniciatívy, Súdny dvor venuje skutočne široký priestor úvahe o proporcionalite napadnutých pravidiel. Ako legitímny cieľ je primárne prezentovaná ochrana životného prostredia, Súd však v bode 80 námatkou spomenie tiež ochranu života a zdravia - jeden z ospravedlňujúcich dôvodov vymenovaných v čl. 36, ktorý môže ospravedlniť tiež diskriminačné opatrenia. Náhoda? Úmysel? Vysporiadanie sa s výčitkami svedomia za “povýšenie” ochrany ŽP na level čl. 36? To už vie len Súdny dvor…