O kyvadlách a práve

Nie, skutočne si nemyslím, že by sa vývoj práva riadil fyzikálnymi zákonmi. Vývoj práva ako cieľavedomého spôsobu regulácie ľudského chovania je omnoho náhodnejší. Niekedy však skúsenosť ponúka vysvetlenia, ktorým sa ťažko odoláva, hoci je zjavné, že zjednodušujú.

Predstavme si, že sa vytvorí pravidlo, ktoré sa v procese aplikácie prispôsobuje stále novým prípadom a je aplikované aj na prípady, s ktorými sa nepočítalo, alebo práve naopak, prípady sú spod jeho pôsobnosti postupne vynímané. Kyvadlo života právnej normy sa rozkolíše. Niekedy dosiahne kyvadlo hraničný bod, kedy sa už odpoveď, ktorú na konkrétny prípad táto norma ponúkne, nepovažuje za vhodnú, a je potrebné pravidlo buď zmeniť, alebo aspoň zásadne preinterpretovať. Vtedy zasiahne buď legislatíva alebo súdna moc a pohyb kyvadla obráti. Právna veda spravidla dodáva iba silu, zvyšuje alebo znižuje hybný moment, buď kyvadlo tlačí ďalej, alebo vyvíja protitlak, samá o sebe ten zlom privodiť nevie.

Mnohé z vplyvov na pohyb kyvadla majú nepochybne politický charakter. Niektoré pohyby kyvadla sú ale vlastné právu ako mechanizmu regulácie. Právne normy ponúkajú určité hodnotové riešenie problému, stanovujú pritom predpoklady a následky. Čím viac ale vyjadrenie noriem generalizujeme, tým menej sme ex ante schopní predvídať ich možnú aplikáciu v budúcnosti (kto by čakal, že jedno nešťastné ustanovenie CC umožní vytvorenie práva nekalej súťaže?), najmä, ak sa podstatne zmenia faktické danosti tohto sveta. Čím sú normy abstraktnejšie, tým väčšie riziko kyvadlových posunov pri ich aplikácii prinášajú. Svet sa totiž mení, pravidlá starého sveta sa meniť nemusia. Čoraz častejšie si preto kladieme otázku, prečo by táto norma (napríklad naša obľúbená kombinácia § 415 a § 420 OZ) nemala aj v tomto novom, doteraz neriešenom prípade platiť. A konzervativizmus (vo vyjadrovaní právnych noriem), vlastný právu, sa tým paradoxne stáva hybnou silou kyvadla.

Kyvadlová metafora ponúka ďalšie asociácie. Často sa ukazuje, že čím je pohyb kyvadla v jednom smere razantnejší, a čím vyšší bod dosiahne, tým rýchlejší je aj jeho návrat. Newton a euroskeptici by k tomu určite vedeli uviesť viac, my sa ale vráťme k téme.

Vstúpme do zeleného sadu praxe a pozrime sa na náhodne vybrané príklady kyvadlových tendencií. Spomeňme si napríklad na nedávne prijatie slovenského zákona o konkurze a reštrukturalizácii (zákon č. 7/2005 Z.z.). V snahe obmedziť údajnú konkurznú mafiu sa týmto zákonom zásadne obmedzili možnosti veriteľov podávať návrh na vyhlásenie konkurzu a zväčšiť sa mala motivácia úpadcov samých iniciovať konkurz. A výsledok? Počet konkurzov dramaticky poklesol a cesta von sa ešte len hľadá. Kyvadlo dosiahlo extrém a v snahe riešiť extrému situáciu sa odrazilo v ústrety opačnému extrému.

Podobné kyvadlo nás poslednú dobu máta v tých právnych úpravách, ktoré sa prezentujú ako ochranné. Dlhodobá ignorancia ochrannej funkcie súkromného práva (if any) viedla k nepredstaviteľným následkom v spotrebiteľsko-právnych vzťahoch. Protitendencie, ktoré na seba nenechali dlho čakať však vrhli kyvadlo späť a ochranné pôsobenie právnej úpravy mimoriadne zvýraznili. Aj keby sme odhliadli od určitých legislatívnych omylov a nepresností, ktoré úpravu spotrebiteľského práva nelogicky sprísňujú, aj tak ostáva slovenská úprava jednou z najprísnejších v Únii, čo však vedie k tomu, že v reálnom živote sa pravidlá aplikovať nebudú. Obdobné kyvadlá v záujme ochrany nájdeme aj v obchodnom práve. V slovenskom aj v českom práve prišli zákonodarcovia s podivuhodnou úpravou obdivuhodného zámeru – ochrany slabých dodávateľov potravín pred silnými obchodnými reťazcami. Cesta, ktorou sa slovenský zákonodarca vydal je symptomatická. Náš viac-menej prvý predpis (zákon č. 172/2008 Z.z.) bol bez hlbšieho zdôvodnenia jeho nefunkčnosti po krátkej dobe jeho trvania nahradený prekladom českého zákona (zákon č. 140/2010 Z.z.). Ani tento zákon ale podľa medializovaných informácií nemá želaný účinok, a tak sa už uvažuje o jeho zrušení. V poslednom prípade je síce kyvadlo skôr pod vplyvom politických nálad, ale je zjavné, že je rozkývané dostatočne.

Aby sme si nemysleli, že náš právny poriadok (skromnosť mi nedovolí hodnotiť český právny poriadok) je jediným, ktorým lomcujú kyvadlá, pozrime sa nad okraj taniera. Svoje si za posledných niekoľko desiatok rokov zažili napríklad Angličania s deliktuálnym právom. Kyvadlo rozširujúce prípady, kedy osoba deliktuálne zodpovedá za škodu boli postupne rozširované (Donoghue v. Stevenson a vytvorenie susedských povinností ohľaduplnosti, ktorých porušenie viedlo k povinnosti nahradiť škodu v zmysle akejsi generálnej klauzuly deliktuálnej zodpovednosti) až kým nedosiahlo extrémnu pozíciu (Anns v. Merton London Borough Council, keď sa povinnosť ohľaduplnosti de facto začína prezumovať, vyjmä situácií odôvodňujúcich absenciu takejto povinnosti). Ako to už v živote býva, čím je vrchol pohybu kyvadla vyššie, tým ráznejšie kyvadlo odskočí späť (napríklad, rozhodnutím Murphy v. Brentwood District Council boli závery predchádzajúceho precedensu odmietnuté) a vydá sa hľadať rovnovážny stav.

Keď už sme pri deliktoch, postojme chvíľu. Deliktuálne právo, a najmä profesijná zodpovednosť, je ukážkovou skriňou kyvadlového vývoja právnej úprav (odhliadnime teraz od legiend a mýtov, ktoré sa na deliktuálne právo viažu). Pred niekoľkými desaťročiami by málokto považoval za dobrý nápad zažalovať advokáta, lekára, či audítora. Dnes sa na nás valí wrongful birth, death, life či half-life a nároky na náhradu škody z nesprávnych rád, na ktoré sme sa spoliehali. Náklady na poistenie veselo rastú a vôľa ísť do rizika rapídne klesá, čo sa nedá označiť ako spoločensky žiaduci následok. A tak sa kyvadlo vývoja opäť usmerňuje. Ak sme už pri ostrovanoch, tak pozrime, že podľa sec. 1 Compensation Act 2006 sa má pri posudzovaní deliktuálnej zodpovednosti zohľadňovať aj spoločenská prospešnosť rizikovej činnosti a odstrašujúci vplyv zodpovednosti na výkon tejto činnosti. Čo iné, ako snahu zabrániť v rozširovaní deliktuálnej zodpovednosti je možné v takom ustanovení vidieť? Ani Komisia (EÚ) nezaháľa pri tlakoch na kyvadlá deliktuálneho práva, hoci nebýva práve orgánom, ktorý by bol často dotazovaný ohľadne vývoje tejto oblasti súkromnoprávnej regulácie. Nedávno si ale povedala, že zodpovednosť audítorov by mala byť obmedzená (vedeli ste napríklad, že v Grécku je zodpovednosť audítora obmedzená na päťnásobok platu predsedu Najvyššieho súdu?), čím úspešne – a v tomto prípade cestou soft-law – vyvolala zmenu trajektórie kyvadla vnútroštátneho práva nejedného členského štátu.

Ani život procesného práva nie je od kyvadiel uchránený. Ako už bolo aj na tomto fóre písané dávnejšie, badáme v súčasnosti presun faktickej rozhodovacej činnosti zo súdov na plecia znalcov. Najmä pri tzv. fact-intensive cases sudcovia myknú plecami a oštempľujú záver, predložený znalcami (ilustratívne a osviežujúco k problému pozri nedávne spojené disenty sudcov Al-Khasawneh a Simma v spore Argentína v. Uruguaj pred MSD). Mám pritom pocit, že problémy, s ktorými sa dnes strany na sudcu obracajú sú omnoho technickejšie, ako pred niekoľkými rokmi (teda viac fact-intensive), čo kyvadlo iba posúva ďalej do extrémnej pozície. Dosiahnutie bodu obratu je však nevyhnutné.

Čo z uvedenej prezentácie dadaizmu vyplýva? Asi nič podstatné, okrem tej banality, že právo sa mení neprestajne, a niekedy aj preto, lebo doteraz dobre fungujúca právna úprava už neprináša rozumné výsledky. Naša neschopnosť zohľadňovať pri tvorbe právnych noriem iné faktory, ktoré podmieňujú jej rozumné fungovanie, a ktoré presahujú predpoklady tejto právnej normy, nás bude vždy nútiť kývať kyvadlom a hľadať rovnovážnu polohu. A asi nikdy v tejto snahe ani neuspejeme.

Vlastne som Vám ale týmto chcel povedať niečo úplne iné. Chcel som načrtnúť spoločný menovateľ príspevkov, akúsi bonboniéru tém, z ktorej Vás budem ponúkať v nasledujúcom jesennom mesiaci. Hosť by totiž okrem poďakovania za pozvanie do domu mal aj priniesť aspoň nejakú drobnosť, ak už sám nič poriadne napiecť nedokáže. Tak uvidíme, či bude chutiť...