Ladislav Križan: Právo v športe v Čechách a na Slovensku - časť 3.: „Športové právo“ a „sieťová“ štruktúra systému práva prof. Holländera

„Výklad o práve ako o nástroji regulujúcom športové vzťahy ústi v pojem športového práva, ktorý je akýmsi lingvistickým vrcholom úvah o vzájomných vzťahoch športu a práva. Stále sa zvyšujúca rola práva v športe je zosobnená práve používaním pojmu „športové právo“. Naproti tomu u názorov túto skutočnosť popierajúcich alebo odmietajúcich sa hovorí iba o „športe a práve“, i keď i reprezentanti tohto názorového prúdu uznávajú praktickosť pri používaní uvedeného slovného spojenia a nie jeden krát ho takisto využívajú. Preto i táto práce sa snaží dať odpoveď na otázku, či to skúmame, a to, o čom hovoríme, je možné charakterizovať ako športové právo, alebo iba ako šport a právo, príp. právne aspekty športu.“

Dnes, ak sa nemýlim, už sudca Najvyššieho súdu Českej republiky Michal KRÁLÍK (Právo ve sportu, 2001) týmito slovami uvádza príslušnú kapitolu o svojej práci, ktorá bola hodnotená v našich zemepisných šírkach najprv ako neobvyklá, neskôr už ako základný teoretický spis v tejto oblasti, priekopnícky počin aj v oblasti právnej doktríny a právnej kultúry.

Tento autor sa ako prvý v našich zemepisných šírkach pokúsil hľadať odpovede na základné teoretické otázky spojené s prienikom oboch týchto fenoménov v treťom tisícročí i u nás. Otázky, či má niečo takéto zmysel a význam pre reálnu športovo- právnu prax prof. SVÁK už pri posudzovaní tejto práce pred viac ako 8 rokmi, v roku 2001 jasne zmietol zo stola. Uvedomoval si totiž, že : ...začať písať „praktickú príručku“ alebo, pri väčšej ašpirácii, pozitívno-právne zmapovanie základných právnych problémov v oblasti športu je fakticky nemožné, pretože chýbajú aj tie základné teoretické analýzy. Sedemnásť rokov, ktoré uplynuli od vydania monografie prof. Prusáka (historický prvá a dodnes na Slovensku jediná! monografia na túto tému bola vydaná v roku 1984- pozn. autor práce L.K.)- aj v tak dynamicky sa rozvíjajúcom fenoméne (už nielen spoločenskom, ale stále viac aj v ekonomickom a politickom) akým je šport- predstavuje takú dobu, že treba nanovo pristúpiť k základným analýzam vzťahu športu a práva.

V tejto súvislosti môžeme pojmy „šport a právo“, „právo v športe“, ale i ďalšie dva „právne aspekty športu“ resp. „právne aspekty v športe“ môžeme používať bez obáv. Pojem športové právo však skrýva v sebe riziko, keďže ak by sme boli lingvisticky dôslední, nemohol by v sebe zahŕňať veľmi dôležitú súčasť regulácie spoločenských vzťahov v športe- neprávne normy vydané športovými organizáciami i nadnárodného charakteru (napr. FIFA, UEFA, WADA, MOV), keďže by im chýbali viaceré ich špecifické rysy vrátane štátneho donútenia. Niektorí autori, ktorí o týchto neprávnych normách dokonca hovoria ako o druhom „stĺpe“, na ktorom je celý systém tzv. športového práva ako pojmu vedľa právnych noriem vybudovaný (Praxishandbuch Sportrecht, 2007) , by teda určite nesúhlasili (paradoxne tieto neprávne, športové normy totiž majú v regulácii športovej praxe reálne veľmi veľkú moc a často sú dokonca z časového hľadiska vynútiteľnejšie ako právne normy uplatňované v športe).

Pre zvyšovanie právneho (bez)(ne)vedomia v tejto oblasti je teda dôležité rozlišovať koncepciu športového práva ako pojmu, ktorý zjednodušene povedané v sebe americkým, veľmi pragmatickým spôsobom integruje veľmi roztrúsené právne normy z temer všetkých právnych odvetví resp. odborov právnych vied upravujúce spoločenské vzťahy, ktoré vzniknú v športe a v súvislosti so športom a koncepciu športového práva, ktorý v sebe zahŕňa okrem nich i neprávne, tzv. športové normy vydané športovými organizáciami najmä nadnárodného charakteru (FIFA, MOV, IIHF, WADA).

Pri hľadaní možností rozvoja tzv. športového práva v našich súčasných podmienkach do budúcnosti je veľmi poučná analógia so vznikom a historickým vývojom práva životného prostredia v systéme práva resp. telovýchovného lekárstva a jeho vzťahu k vedám o športe.

Telovýchovné lekárstvo, odbor lekárskych vied, bol schválený ako samostatný vedný odbor Prezídiom Československej akadémie vied už v roku 1967! a ako lekársky špecializačný odbor Ministerstvom zdravotníctva ČSR v roku 1970. V roku 2009 oslávi Československá resp. Slovenská spoločnosť telovýchovného lekárstva 63 rokov svojej existencie! V súčasnosti patrí telovýchovné lekárstvo na Slovensku medzi lekárske vedy, konkrétne medzi ich podsystém nie klinické lekárske vedy, ale zdravotné vedy pod číslom 030306 (10) a dnes už snáď nikto nepochybuje o jeho opodstatnenosti pre rozvoj telesnej výchovy a športu!

Športové právo by pri takomto chápaní mohlo byť v budúcnosti u nás považované za tzv. združenú právnu vedu (Boguszak, J.- Čapek, J.- Gerloch, A.- Teorie práva., 2004, s.18 a nasl.), t.j. vedu, ktorej predmetom by boli vzájomné vzťahy medzi právom a športom, a ktorá by bola zároveň považovaná za súčasť nielen právnych vied, ale i vied o športe. Jej výskum by najlepšie charakterizoval fenomén tzv. spojených nádob- vedy o športe a právne vedy resp. „dobrá“ športová legislatíva a „správna“ športová judikatúra. ( PROCHÁZKA, R. : Dobrá vôľa, spravodlivý rozum. 2005. s.12-13)

Uvedieme dva príklady nevyhnutnosti medziodborovej spolupráce.

Prvý- prijatie „správnych“ súdnych rozhodnutí ovplyvňujú okrem logických pravidiel pri výklade a aplikácií právnych noriem i socio- kultúrne vzorce športu vlastné a dané mu jeho historickým vývojom. Tieto sú predmetom skúmania telovýchovnej historiografie resp. sociológie športu ako súčastí vied o športe.

V druhom sa najlepšie premietajú názory dnes už viac ako 80- ročného JUDr. Vojtěcha KUMPERU, opierajúc sa o jeho dlhoročné skúsenosti pri tvorbe športovej legislatívy u nás. Táto legislatíva by mala mať vždy i ambíciu byť „dobrou“ športovou legislatívou, takže nasledujúce slová sú akýmsi mementom chýb minulosti : „Při koncipování navrhovaného zákona o tělesné kultuře se s plnou naléhavostí projevila nezbytnost jednotné, vědecky podložené a společne závazně terminologie. Není v pořadku, když si tělovýchovnesportovní pojmy z nouze definují legislativci, anebo aby si je ct. zákonodarci v rámci své „lidové tvořivosti“ vymýšleli sami- jak to pak vypadá, jsem se už zmínil pri kritice našeho zákona o podpoře sportu.“ Predísť takejto babylonizácii jazyka tzv. športovej legislatívy by sa malo práve pomocou vedeckých poznatkov vied o športe.

Ak sa pokúsime vtesnať tézy tohto príspevku do niekoľkých viet, tak budú nasledovné. Myšlienka na športové právo ako na samostatné právne odvetvie resp. vedný odbor sa zdá v súčasných podmienkach Českej resp. Slovenskej republiky ešte ako veľmi vzdialený cieľ. Uvažovať týmto spôsobom je asi zatiaľ predčasné i vzhľadom napr. na súčasnú slovenskú pozitívnu právnu úpravu v tejto oblasti a publikované odborné stanoviská. Dôvodom sú i fakty, že hoci sa pojem šport vyskytuje v temer tisícke našich právnych predpisov, publikované rozhodnutia v tzv. športových sporoch sú v našej judikatúre skôr zriedkavosťou a prehľad doteraz urobených prác uvedený vyššie je takisto skôr skromný (o tejto téme bude ďalší, 4. diel na JP). Akékoľvek dobre mienené úsilie v tejto oblasti však preto netreba zanechať už pri jeho neľahkých začiatkoch. Výskum vzájomných vzťahov športu a práva u nás podmieňuje na základe už prebiehajúceho vývoja v iných krajinách Európy (Jedno z najvýznamnejších výskumných pracovísk je asi ASSER International Sports Law Center v Haagu a ako osobnosť profesor Stephen Weatherill z University of Oxford, ktorý je považovaný za : „ ...význačného akademika- pokorného, skromného pioniera rozvíjajúceho sa športového práva poskytujúceho koherentné a kritické analýzy toho, ako je šport regulovaný na európskej úrovni a ako sa európska športovo-právna politika rozvíja...“ ako tvrdí bývalý Bosmanov advokát zaoberajúci sa športovým právom pred ESD Jean- Luis Dupont v predhovore k jeho monografii- viac pozri WEATHERILL, S. : European sports law: collected papers. The Hague : TMC Asser press. 2007. s. V.) rozšírenie jeho výučby i na našich vysokých školách a špecializácia naň tak, aby bol nie iba ako doteraz úplne okrajovým, ale už i primárnym predmetom skúmania. Týmto spôsobom získané už väčšie množstvo originálnych, vedeckých poznatkov i československej proveniencie vzhľadom na špecifiká nášho právneho poriadku a športového hnutia v synergii a v komparácií s už získanými zahraničnými poznatkami a najmä skúsenosťami môže tvoriť základ budúcej, zatiaľ v podstate neexistujúcej československej športovo- právnej doktríny.

Prof. Pavel Holländer nazýval už na začiatku 90-tych rokov v svojej dizertačnej práci (Základy legislatívnej techniky. PF UK v Bratislave. 1991. s. 50 a nasl.) model systému práva, ktorý v minulosti členil právo podľa druhu tovarovo-peňažných vzťahov a foriem štátnomocenského riadenia spoločnosti, za tzv. model vertikálny. V dnešnej dobe (v 90-tych rokoch!) sa však podľa jeho názoru vytvára nevyhnutnosť členiť systém práva aj podľa jednotlivých oblastí. Diferenciáciu systému práva podľa jednotlivých oblastí spolo­čenských potrieb nazýval horizontálnou: „Doterajšia lineárna štruktúra sys­tému práva sa tým mení na štruktúru zložitejšiu, na štruktúru sieťovú, v ktorej sú vertikálnym spôsobom vytvárané odvetvia všeobecnejšie z hľadiska objektu, predmetu úpravy, ale špeciálnejšie z hľadiska metódy regulácie, kým odvetvia vytvára­né horizontálnym spôsobom sú všeobecnejšie z hľadiska metódy právnej regulácie, ale špeciálnejšie z hľadiska predmetu úpravy.“

Ak sa pokúsime zamyslieť nad jeho slovami dnes, tak nás napadajú otázky- ako sa zmenilo vnímanie systému práva u nás skoro 20 rokov od ich napísania i v súvislosti s premenou našej spoločnosti po roku 1989? Vzniklo resp. skôr bolo u nás uznané za toto obdobie nové právne odvetvie resp. nový vedný odbor v právnych vedách napr. len vzhľadom na technologický boom, európsku integráciu či „zelenú vlnu", či len z prostého dôvodu odvrátenia sa od dialektického materializmu ako základného filozofického konceptu i pre právne vedy? Ak nie, tak do akej miery chápeme i našich podmienkach právo ako dynamicky sa meniaci a rozvíjajúci sa systém vzhľadom na vývoj celej spoločnosti?

V hľadaní odpovedí i na tieto otázky vidím priestor i pre diskusiu nielen o tzv. športovom práve, ale napr. i o práve životného prostredia i v našich podmienkach.

Ladislav Križan