pondělí 19. ledna 2015

Rok 2014 v Luxemburgu (časť tretia)

Článok 218(11) ZFEÚ sa stal v posledných dňoch slávnym hlavne ako právny základ stanoviska ESD o (ne)pristúpení Únie k štrasburskému Dohovoru, o ktorom už na tomto blogu písal Jan Škeřík, a o ktorom si môžete prečítať (neprekvapivo neprávnický :)) ) komentár Honzu Komárka v dnešných Lidovkách. V treťom (a poslednom) dieli tohto luxemburského seriálu sa však pozrieme na iné stanovisko ESD, vydané na základe rovnakého článku Zmluvy, avšak týkajúce sa medzinárodných únosov detí. Následne nakukneme do novembrových rozhodnutí obmedzujúcich voľný pohyb osôb po Únii, a na záver sa pozrieme na to, ako v decembri Súdny dvor (okrem toho, že odmietol pristúpenie k Dohovoru a že odpovedal Zdeňkovi Kühnovi na predbežnú otázku v kauze Ryneš vs. ÚOOÚ) výrazne zmenil svoj názor na patentovateľnosť niektorých kmeňových buniek.

Október: Stanovisko 1/13. Exkluzívna právomoc Únie rozhodovať o zmluve, ktorú nepodpísala.

Podľa článku 218(11) ZFEÚ môžu rozličné subjekty požiadať Súdny dvor o stanovisko “k tomu, či je zamýšľaná dohoda v súlade s ustanoveniami zmlúv.” V októbri Súdny dvor vydal takéto stanovisko vo vzťahu k Haagskemu dohovoru o medzinárodných únosoch detí (1980), respektíve nie k samotnému dohovoru, ale k pristúpeniu nových signatárov k tomuto dohovoru. Totiž, Haagsky dohovor funguje tak, že existujúce členské štáty musia každého “nováčika” individuálne schváliť. To sa obvykle deje na bilaterálnom princípe - každý existujúci signatár sa individuálne vyjadrí k pristúpeniu každého nového signatára. (Prehľad statusu jednotlivých signatárov nájdete TU.) Európska komisia však bola presvedčená, že by o osude nových signatárov tohto dohovoru mali rozhodovať inštitúcie Únie, radšej než členské štáty, pretože oblasť medzinárodných únosov detí už bola pokrytá európskou legislatívou, konkrétne nariadením č. 2201/2003.

Z dvadsiatich členských štátov, ktoré sa k prípadu vyjadrili, s Komisiou súhlasilo len Taliansko. Zvyšných 19 štátov (vrátane ČR a SR) odmietlo pripustiť výlučnú právomoc Únie, niektoré štáty (Francúzsko, Grécko a Poľsko) dokonca tvrdili, že Únia nemá v tejto oblasti právomoc vôbec žiadnu. Členské štáty predniesli svoje argumenty v dvoch líniách. Prvá (procesná) línia sa týkala neprípustnosti - čl. 218(11) ZFEÚ je totiž právnym základom pre stanoviská o “zamýšľaných dohodách”, avšak proces schvaľovania nových signatárov sa členským štátom javil byť viac implementáciou dohody, než dohodou samotnou. Druhá (hmotnoprávna) argumentačná línia členských štátov spočívala v tvrdení, že Únia nemôže mať v otázkach schvaľovania nových signatárov výlučnú právomoc, pretože problém pristupovania nových signatárov nemá mnoho spoločného s efektívnou či konzistentnou aplikáciou európskeho práva (konkrétne nariadenia 2201/2003).

Súdny dvor však obe argumentačné línie členských štátov odmietol. Dal za pravdu Komisii a rozhodol, že táto vec jednak spadá do pôsobnosti čl. 218(11) ZFEÚ a jednak v nej má Únia výlučnú právomoc. Výsledok je to na jednu stranu drastický, na druhú stranu však neprekvapivý. Drastický je preto, lebo Únia ako taká nie je (a nemôže byť) signatárom Haagskeho dohovoru - jedná sa o medzinárodný záväzok členských štátov ako suverénnych (…ehm, “suverénnych”) subjektov. A aj napriek tomu, že z pohľadu medzinárodného práva Únia nemá s dohovorom nič spoločné, priznal jej Súdny dvor výlučnú (!) právomoc rozhodovať o ďalšom osude tohto dokumentu. Tento verdikt je však neprekvapivý, pretože princíp implicitných výlučných právomocí Súd vymyslel už v roku 1971 v známom rozsudku ERTA (AETR), a zopakoval ho aj v novom tisícročí, v stanovisku č. 1/03 týkajúcom sa Luganského Dohovoru o príslušnosti v civilných veciach: “Právomoc Únie uzatvárať medzinárodné dohody môže vyplývať nielen z výslovného zverenia právomoci v Zmluvách, ale implicitne aj z iných ustanovení zmlúv a aktov prijatých inštitúciami Únie v rámci nich. Vždy keď právo Únie zakladá vnútornú právomoc týchto inštitúcií na uskutočnenie určeného cieľa, Únia zároveň disponuje právomocou prijať medzinárodnoprávne záväzky potrebné na uskutočnenie tohto cieľa, a to aj v prípade neexistencie výslovného ustanovenia v tejto súvislosti.” Tento princíp bol Lisabonskou zmluvou vložený priamo do textu Zmluv (čl. 3(2) ZFEÚ) a stanovisko č. 1/13 tento článok interpretuje (neprekvapivo) extenzívne, vo svetle rozhodnutia ERTA (AETR).

Októbrové stanovisko ESD teda do práva vonkajších vzťahov EÚ neprinieslo nič zásadne nového, milovníkom národnej suverenity však dalo staro-nový dôvod mračiť sa na svet (alebo minimálne na Luxemburg).

November: C-333/13 Dano … a pár ďalších prípadov o tom, že členské štáty nemusia byť k imigrantom vždy len zhovievavé.

O príbehu rumunských sociálnych turistov v Nemecku už pred časom písal Jenda Exner, takže analýzu rozsudku Dano si uľahčím len lenivým odkazom na jeho článok. V novembri však luxemburské súdy rozhodovali hneď niekoľko prípadov týkajúcich sa imigrácie. Zaujímavý je napríklad prípad C-166/13 Mukarubega, ktorý členským štátom uľahčuje deportáciu neeurópskych imigrantov. Súdny dvor totiž interpretoval smernicu 2008/115/ES o procesných zárukách pre nelegálnych imigrantov reštriktívne, takže stačí, ak budú osoby v tejto pozícii vypočuté raz (pri prejednávaní ich nelegálneho pobytu), rozhodnutie o deportácii už potom môže nasledovať aj bez ďalších procesných záruk. Za pozornosť stojí tiež rozsudok Tribunálu T-307/12 Mayaleh - týka sa reštriktívnych opatrení proti guvernérovi Centrálnej banky Sýrie s dvojitou sýrsko-francúzskou národnosťou. Tribunál potvrdil, že pán Adib Mayaleh (vo francúzskej verzii André Mayard) skutočne patrí na “čiernu listinu” osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, a to aj napriek tomu, že má francúzske občianstvo. V zmysle čl. 24 predmetného rozhodnutia teda musia byť jeho práva obmedzené vo všetkých členských štátoch (odst. 1), s výnimkou Francúzska, ktoré mu môže - ako svojmu štátnemu príslušníkovi - vstup povoliť (odst. 2).

December: C-364/13 International Stem Cell Corporation. O definícii embrya a patentovateľnosti kmeňových buniek.

V predvianočnej dobe rozhodol Súdny dvor mnoho zaujímavých prípadov, od ďalšieho euro-občianskeho prípadu s ďalším neoriginálnym názvom (C-202/13 McCarthy II.), cez predbežnú otázku českého NSS o ochrane súkromia (C-212/13 Ryneš) až po pozoruhodnú kauzu o ne/povolených spôsoboch dokazovania sexuálnej orientácie (C-148/13 A, B, C). Jedným z najkontroverznejších judikátov je však kauza o patentovateľnosti kmeňových buniek, ktorej by sa určite dostalo o niečo viac pozornosti, keby nebola vyhlásená v rovnaký deň ako Stanovisko 2/13 o nepristúpení Únie k Dohovoru…

Prípad International Stem Cell Corporation (ISCO) sa týkal veľmi kontroverznej otázky: definície embrya. Priamo naväzoval na veľmi podobný prípad C-34/10 Brüstle, rozhodnutý v októbri 2011. V obidvoch týchto kauzách sa Súdny dvor snažil “očistiť” otázku definície embrya od jej širšieho etického kontextu, a preto niekoľkokrát zopakoval, že pojem “embryo” definuje len pre účely tzv. biotechnologickej smernice (98/44/ES). To však nič nemení na citlivosti prípadu a na určitom “morálnom posolstve”, ktoré z rozsudku plynie.

V kauze Brüstle Súd zaujal konzervatívne stanovisko a patentovateľnosť embryotických kmeňových buniek nepripustil. Obrnil sa argumentom ľudskej dôstojnosti, ktorú vyložil veľmi široko a aplikoval ju na každý zhluk buniek, ktorý má potenciál vyvinúť sa v ľudskú bytosť, vrátane buniek vytvorených partenogenézou. Biotechnologická spoločnosť ISCO rozsudok Brüstle napadla, avšak nie po právnej, ale po faktickej stránke: pokúsila sa súdy presvedčiť, že niektoré metódy získavania kmeňových buniek sa nezahrávajú s ľudskými životmi, pretože bunky vytvorené partenogenézou nemajú u človeka reprodukčný potenciál. Súdny dvor tak svoje rozhodnutie obrátil o 180° bez toho, aby akokoľvek zmenil právnu stránku veci - stačila mu výhovorka na nesprávne vedecko-faktické písomné podania v predošlej kauze. Po novom teda rozhodol, že “podľa vedeckých poznatkov, ktorými disponuje”, nie sú ľudské partenoty schopné vyvinúť sa v ľudského jedinca, a preto ich patentovateľnosť povolil.

Etické posolstvo tak zostáva rovnaké ako po kauze Brüstle: ľudské embryo si zaslúži širokú definíciu a je chránené hodnotou ľudskej dôstojnosti od samotného začiatku, teda od momentu oplodnenia (fertilizácie), a to na základe samotnej potenciality, že sa z neho vyvinie ľudský jedinec. Áno, áno, vieme, že je táto definícia limitovaná len pre účely práva duševného vlastníctva, ale jeden nikdy nevie, kedy sa od nej niekto argumentačne odpichne i v prípadoch týkajúcich sa potratov…

P.S.: Ak vás patentovateľnosť kmeňových buniek zaujíma i z technickej stránky, určite sa vám bude páčiť odľahčený ale veľmi informatívny príspevok Velký soud o malých buňkách z portálu OSEL.


Žádné komentáře: