pondělí 20. září 2010

Rudo Leška: Zverejňovať diplomovky?

Osobně považuji on-line přístup ke kvalifikačním pracem za jeden z nejlepších způsobů, jak zvýšit transparentnost VŠ studia. Současně si ale dovedu představit některé autorskoprávní problémy, které s celou věcí mohou být spojeny. Těm se věnuje dále uvedený post Rudo Lešky, který sice primárně míří na slovenské reálie, ale argumentuje též českým právním prostředím.
Zverejňovať diplomovky?
Otázka je to možno trochu provokatívna (samozrejme, že áno?!), ale nie jednoduchá. Svedčí o tom slovenský legislatívny návrh poslanca Beblavého, ktorý ma donútil otvoriť túto tému. Poslanec síce svoj návrh medzičasom stiahol, ale diskusia by mohla byť aj tak zaujímavá, keďže (autorskoprávne) zmätenú úpravu obsahuje od roku 2005 i český zákon o vysokých školách (§ 47b zák. č. 111/1998 Sb.; „ZVŠ“) – taktiež výsledok poslaneckej kreativity.
Že je zverejňovanie diplomoviek účelné, o tom nie je pochýb. Súčasne sa však rado zabúda, že diplomová práca, rovnako ako akékoľvek iné autorské dielo, zásadne tvorí majetok svojho autora. Každé ustanovenie, ktoré autora v jeho ústavne garantovaných majetkových právach obmedzuje, má de facto účinky vyvlastnenia (dodajme, že bez náhrady). Preto musí zákonodarca pri stanovovaní výnimiek z autorského práva postupovať obozretne, vážiac ústavné limity i európske právo (predovšetkým taxatívny výpočet možných výnimiek z autorského práva v informačnej smernici).
V ČR sú prejavom tejto zákonodarcovej úvahy ustanovenia § 35 ods. 3, § 37 a § 60 autorského zákona, na Slovensku sú to českou úpravou inšpirované, no vágnejšie a v rozpore s informačnou smernicou (!) formulované ustanovenia §§ 30, 31 a 51 autorského zákona (zák. č. 618/2003 Z. z., dostupný na JASPI). Inými slovami, vysoká škola môže študentskú prácu pre svoju potrebu rozmnožovať, môže ju sprístupňovať vo svojej knižnici a pokiaľ ju chce použiť ešte i inak, má dokonca právny nárok na uzavretie licenčnej zmluvy. Posledne zmienené je síce silným zásahom do kontraktačnej slobody, možno ho ale ešte považovať za legitímny a obstojaci v teste ústavnosti (je zaujímavé, že český zákon o vynálezoch, ani slovenský zákon o patentoch obdobnú úpravu k právu školy na technické riešenie neobsahujú – veľký problém môže vzniknúť napríklad ak sa bude doktorand podieľať na vývoji patentovateľného technického riešenia v rámci univerzitného výskumného tímu „v rámci“ svojho štipendia a bez osobitnej zmluvy).
Do zložitej, ale v jadre racionálnej autorskoprávnej úpravy vniesol český zákonodarca zmätok v spomenutom § 47b ZVŠ, kde sa vraví, že „Vysoká škola nevýdělečně zveřejňuje disertační, diplomové, bakalářské a rigorózní práce, u kterých proběhla obhajoba, včetně posudků oponentů a záznamu o průběhu a výsledku obhajoby prostřednictvím databáze kvalifikačních prací, kterou spravuje. Způsob zveřejnění stanoví vnitřní předpis vysoké školy. […] Platí, že odevzdáním práce autor souhlasí se zveřejněním své práce podle tohoto zákona, bez ohledu na výsledek obhajoby.“ Autori návrhu použili len slovo „zverejniť“, nie slovo „použiť“, čo by mohlo vzbudzovať dojem, že sa ustanovenie týka len osobnostných práv autora (práva rozhodovať o zverejnení diela), nie majetkových práv (práva na použitie diela), podľa všetkého to však nezamýšľali.
Predpis v podstate ponúka dva možné spôsoby čítania. Prvý zastáva napríklad Masarykova univerzita (MU), ktorá zverejňuje študentské práce na internete, dôvodiac, že ustanovenie logicky „implikuje“ licenciu – viď rozbor MU (R. Polčáka a J. Šavelky) dostupný na stránkach projektu národného úložiska šedej literatúry (najmä s. 18 a nasl.). Možno argumentovať, že zverejnenie bez súčasného práva na použitie by nemalo význam, ale v podobe v akej MU publikuje práce svojich študentov na internete (= celosvetové bezbrehé použitie autorského diela) ide takáto zákonná licencia nepochybne ďaleko za limity stanovené európskym zákonodarcom v informačnej smernici. Za uvážlivejší považujem výklad podľa ktorého je nutné vykladať ustanovenia ZVŠ striktne v súlade s limitmi stanovenými autorským zákonom a informačnou smernicou (rovnaký názor vyjadrili v detailnejšom rozbore V. Křesťanová a I. Holcová v časopise Forum, č. 3/2006, s. 20, kde sa poukazuje tiež na problém s klasifikáciou školských diel, medzi ktoré napr. habilitačnú prácu počítať nemožno).
Problém nerieši ani svojrázny postup zvolený predkladateľom citovaného slovenského návrhu, v ktorom sa stanoví, že „[n]a zverejnenie a sprístupnenie záverečnej práce, rigoróznej práce alebo habilitačnej práce verejnosti sa vyžaduje písomný súhlas autora udelený podľa osobitného predpisu.“ a súčasne, že „[p]odmienkou pripustenia k obhajobe záverečnej práce a rigoróznej práce je písomný súhlas študenta s jej zverejnením podľa § 63 ods. 9 bez nároku na odmenu.“. Obdobné pravidlo bolo zamýšľané aj pre habilitačné práce. Zrejme v úmysle vyhnúť sa limitom stanoveným informačnou smernicou, návrh šalamúnsky predpokladá udelený súhlas autora. Je opomenuté, že jednostranný právny úkon v podobe súhlasu by možno postačoval na zverejnenie, nie však na použitie v podobe sprístupnenia diela počítačovou sieťou verejnosti (tu by bola potrebná licenčná zmluva), jednoznačne by však taký právny úkon bol spochybniteľný. Študent bude pod hrozbou nepripustenia k obhajobe nútený podpísať akýsi bezodplatný jednostranný súhlas a či bezodplatnú licenčnú zmluvu. So zmluvnou slobodou to pravdaže nemá nič spoločné. Ak by niekto navrhoval, že študent nebude pripustený k obhajobe, ak predtým neuzavrie so školou trebárs dvojročnú zmluvu o výpožičke všetkých vecí, ktoré v súvislosti s plnením svojich povinností vytvoril (napr. sochy na umeleckej škole), asi by každého napadlo, že to je príliš. V práve duševného vlastníctva je ale senzitivita zákonodarcu, zdá sa, menšia.
Záverom niekoľko úvah:
1. Záverečné práce by mali byť prístupné verejnosti v súlade s princípmi autorského práva vyjadrenými v autorskom zákone, ústavnom poriadku, európskych predpisoch a medzinárodných zmluvách.
2. Prax svojvoľného používania študentských prác na internete na základe vnútorných predpisov niektorých škôl bez privolenia autora je nevhodná a podľa všetkého aj nezákonná (výklad ZVŠ ako zákonnej licencie nie je možný už len kvôli informačnej smernici).
3. Používanie prác na internete nevyrieši problém plagiátorstva, ako sa slovenský predkladateľ domnieva (k tomu viď pekný postreh napr. tu).
4. Záverečné práce, o prácach habilitačných ani nehovoriac, predstavujú často nemalú majetkovú hodnotu s významom pre autora (i na našom trhu je niekoľko mimoriadnych diel, ktoré vznikali na pôde školy, podobne ako napríklad diela vydávané v Nemecku v rámci jednej pozoruhodnej edície vynikajúcich dizertácií).
5. A napokon. Poslanecké právo zákonodarnej iniciatívy by malo byť obmedzené.

2 komentáře:

JMichalek@seznam.cz řekl(a)...

> Každé ustanovenie, ktoré autora v jeho ústavne garantovaných majetkových právach obmedzuje, má de facto účinky vyvlastnenia (dodajme, že bez náhrady).

Majetková práva autorská (kopírovací monopol) nejsou ústavně zaručená práva, protože čl. 34(1) jen stanoví, že „práva k výsledkům tvůrčí duševní činnosti jsou chráněna zákonem.“ Rozsah práv k výsledkům tvůrčí duševní činnosti určuje zákon, zejména může stanovit, že k výsledkům TDČ jsou pouze práva osobnostní, nikoliv kopírovací monopol. (Analogicky slovenská ústava.)

Je smutné, že podobné nejasnosti se objevují i na stránkách Nejvyššího správního soudu, podle něhož je „K jakémukoliv komerčnímu užití uveřejněných rozhodnutí a stanovisek třeba svolení Nejvyššího správního soudu,“ ačkoliv jde o výsledky rozhodovací činnosti soudu. Tato věta může budit dojem, že se vztahuje i na komerční užití jednotlivého rozhodnutí, nicméně podle odůvodnění soudu zahrnuje jen zvláštní právo k databázi, které mohou mít na rozdíl od ostatních práv podle zákona č. 121/2000 Sb. i veřejné instituce.

Milan Kvasnica řekl(a)...

Zkusím trochu provířit vody autorského práva a zpřístupním diplomky z muni v salvii. Díky za tip.