Keby ste tieto úvahy smerovali na belgický realitný trh, asi by ste si to veľmi rýchlo rozmysleli. Zistili by ste totiž, že prenajímatelia odmietajú komunikovať virtuálne, dokumenty a zmluvy sú takmer výlučne holandsky/francúzsky, do prenajatého bytu vám vlastník vstupuje bez ohlásenia (a ku koncu zmluvy i s ďalšími osobami - potenciálnymi nájomcami / kupcami), atď. Ak nehnuteľnosť kupujete či prenajímate na viac než 9 rokov, budete musieť akejsi provinčnej hodnotiacej komisii dokázať, že máte "dostatočnú väzbu" na obec, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Navyše má Belgicko nadpriemerne vyvinutú politiku sociálneho bývania, takže ak sa rozhodnete postaviť nehnuteľnosť, musíte počítať s určitými obmedzeniami či kvótami...
***
Európsky
súdny dvor dnes v spojených veciach C-197/11 a C-203/11 Libert a ďalší odpovedá na sériu otázok od belgického ústavného súdu. Jedná sa
o dve kauzy, v ktorých cca 40 fyzických a právnických osôb žiada ústavný súd o zrušenie zákonnej normy, ktorá stanoví, že prevod
nehnuteľností v niektorých belgických lokalitách (tzv. "cieľové
obce") podlieha schváleniu provinčnej hodnotiacej komisie. (Prevodom zákon rozumie: predaj, prenájom na
viac než 9 rokov, právo dedičného nájmu a dedičné právo stavby.) Komisia skúma,
či má potenciálny kupca či nájomca "dostatočnú
väzbu" k cieľovej obci, o čom rozhodne podľa toho, či potenciálny
kupca / nájomca v cieľovej obci býva, či v nej pracuje a či k nej má
profesijnú, rodinnú, sociálnu či hospodársku väzbu.
Sťažovatelia
pred ústavným súdom namietajú, že takéto
ustanovenie bráni voľnému pohybu osôb, služieb i kapitálu. Ústavný súd
sa obracia do Luxemburgu s dvoma otázkami, ESD tieto dve otázky spája do
jedného konania a vo svojom rozsudku postupuje svojim bežným postupom:
(1) Spadá
tento spor do pôsobnosti európskeho práva?
(2) Je
predmetná norma obmedzením voľného pohybu?
(3) Je možné
toto obmedzenie ospravedlniť?
Podívajme sa
podrobnejšie na argumentáciu Súdu.
* (1) *
Zaujímavá je
už otázka, či tento spor vôbec má európsky
rozmer a či teda na položené otázky môže ESD odpovedať. Flámska vláda
samozrejme skúša argumentovať, že sa prípad nachádza mimo rámec európskeho
práva, ide predsa o čisto vnútroštátnu situáciu (tzv. PIS, purely internal situation) - pred belgickým
súdom sa stretli belgické fyzické a právnické osoby a predmetné nehnuteľnosti
sú na belgickom území, spor teda s európskym právom vôbec nesúvisí. (§ 32)
ESD sa však
podobnými argumentmi nenechá zastrašiť. Najprv pripomenie, že európske právo sa
samozrejme nemôže aplikovať na čisto vnútroštátne situácie, potom však dodá
jedno dôležité AVŠAK: "...nelze nikterak
vyloučit, že jednotlivci nebo podniky usazené na území jiných členských států,
než je Belgické království, mohou mít v úmyslu nabýt nebo najmout nemovitosti
nacházející se v cílových obcích, a být tak dotčeni ustanoveními vlámského
nařízení..." Čisto vnútroštátna situácia sa tak vďaka potenciálnemu medzinárodnému prvku
dostáva do pôsobnosti európskeho práva. (§ 33-36)
[Tento trik
nie je žiadnou novinkou. Pripomeňme si napríklad rozsudok Blanco Perez:
španielski absolventi farmácie sa rozčuľovali nad pravidlom, ktoré obmedzovalo
možnosť založiť si lekáreň, nové lekárne totiž mohli vznikať len vo vzdialenosti min. 250 m od existujúcich lekární a len tam, kde ich
potrebovalo aspoň 2800 obyvateľov. Čisto vnútroštátna situácia ako z obrázku, ESD
však využil trik potenciálneho medzinárodného
prvku (čo keby sa v Španielsku chcel usadiť nemecký lekárnik?) a
prípadom sa zaoberal. Európske právo bolo aplikovateľné, sloboda usadzovania
bola obmedzená, obmedzenie však nakoniec bolo oprávnené z dôvodu verejného
zdravia, španielski farmaceuti preto kauzu "prehrali".]
* (2) *
Vráťme sa
ale k našej belgickej realitnej kauze. ESD
najprv preskúmava namietané porušenie troch tržných slobôd a príde k
záveru, že belgická norma obmedzuje voľný pohyb osôb, služieb i kapitálu.
(1) Voľný pohyb osôb (občianstvo čl. 21, pracovníci čl. 45 a spoločnosti čl.
49) je obmedzený, pretože predmetné ustanovenie obmedzuje jednak
usadzovanie fyzických i právnických osôb v Belgicku, jednak tiež ich
vycestovanie mimo Belgicko (mohli by tak totiž stratiť svoju "dostatočnú
väzbu" (§ 38-41).
(2) Voľný pohyb
služieb (čl. 56)
je obmedzený, pretože podniky pôsobiace na trhu s nehnuteľnosťami sú vo
výkone svojej činnosti limitované rozhodovaním provinčnej hodnotiacej
komisie (§ 42-43).
(3) Voľný pohyb kapitálu (čl. 63) je obmedzený, pretože investovanie do
belgických nehnuteľností podlieha predchádzajúcemu schváleniu, čo môže
zahraničných investorov odradiť (§ 44-47).
* (3) *
ESD
pokračuje preskúmaním toho, či
tieto obmedzenia môžu byť ospravedlnené: "Je třeba připomenout, že podle ustálené judikatury Soudního dvora mohou být vnitrostátní opatření, která mohou bránit výkonu základních svobod zaručených Smlouvou o FEU nebo jej činit méně přitažlivým, nicméně přípustná za podmínky, že sledují cíl obecného zájmu, jsou způsobilá zaručit jeho uskutečnění a nepřekračují meze toho, co je k dosažení sledovaného cíle nezbytné." (§ 49)
Flámska
vláda sa snaží vysvetliť podmienku "dostatočnej väzby" sociálne
urbanistickými argumentmi (pre Belgicko tak typické), potrebujeme predsa
chrániť nemajetných, mladých, starých, osamelých... "Tato část místních obyvatel je tudíž vyloučena z trhu s nemovitostmi z důvodu příchodu skupin finančně silnějších osob, jež pocházejí z jiných obcí a mohou uhradit vysoké ceny pozemků a budov v cílových obcích." (§ 50-51)
ESD
síce uznáva, že politika sociálneho bývania môže predstavovať naliehavý dôvod
všeobecného záujmu, tento legitímny cieľ však neobstojí v následnom teste
proporcionality (§ 52-60). Komisia totiž pri skúmaní "dostatočnej
väzby" prihliada ku kritériám, ktoré nutne nevedú k ochrane nemajetných
osôb, "opatření tak jdou nad rámec toho, co je nezbytné pro dosažení sledovaného cíle." Navyše má komisia širokú mieru úvahy
a jej rozhodovanie nie je založené na
"objektivních nediskriminačních a předem známých kritériích, která zajistí, že výkonu posuzovací pravomoci vnitrostátními orgány budou stanoveny
dostatečné meze."
Obmedzenie voľného pohybu teda nemôže byť
ospravedlnené a belgická právna norma vyžadujúca "dostatočnú
väzbu" na cieľovú obec zjavne poručuje Zmluvu o fungovaní EU, konkrétne
jej články 21, 45, 49, 56 a 63.
***
Vedľa normy
vyžadujúcej "dostatočnú väzbu" ESD skúmal i niekoľko ďalších noriem, tým sa však budem venovať len stručne.
Belgický
zákon umožňuje, aby bola niektorým subjektom pri vydaní stavebného povolenia
uložená "sociálna povinnosť"
(jedná sa o určité kvóty pri obývaní danej nehnuteľnosti).
ESD konštatoval, že takáto norma
obmedzuje voľný pohyb kapitálu, pretože môže odradiť zahraničných investorov od
investovania do belgických nehnuteľností.
Toto obmedzenie je však oprávnené, smeruje totiž priamo k ochrane
sociálne slabších osôb. Test proporcionality však ESD necháva na belgický
ústavný súd. (§ 61-69)
Ďalej ESD
skúma rozličné opatrenia (znížené sadzby DPH, dotácie na infraštruktúru, etc.),
ktorými Belgicko kompenzuje stavebníkom a developerom vyššie uvedené
"sociálne povinnosti". Belgický ústavný súd sa pýta, či tieto
opatrenia môžu byť kvalifikované ako štátne
podpory v zmysle čl. 107 ZFEÚ, ESD vo svojej odpovedi opakuje a
upresňuje podmienky podľa ustálenej judikatúry. Aby bolo určité jednanie
kvalifikované ako (nedovolená) štátna podpora,
(1) musí sa
jednať o štátny zásah alebo zásah zo štátnych prostriedkov,
(2) tento
zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi,
(3) musí
príjemcovi poskytnúť výhodu, a
(4) musí /
môže narušovať hospodársku súťaž.
(Piatou
podmienkou je, aby bol zásah selektívny,
to však v tomto judikáte súd explicitne nemenuje.)
ESD však
upozorňuje, že za určitých podmienok by zdanlivá štátna podpora nemusela byť
štátnou podporou. Ak totiž podnik plní povinnosti
verejnej služby v zmysle čl. 106 ZFEÚ, môže mu štát nahradiť náklady bez
toho, aby sa jednalo o štátnu podporu. V argumentácii sa ESD takmer výlučne
odvoláva na pilotný rozsudok vo veci C-280/00 Altmark,
ktorý pre aplikáciu čl. 106 stanovil štyri jasné podmienky (viz § 84-102).
I v tomto
prípade však ESD necháva samotné posúdenie (ne)existencie štátnej podpory na národnom súde.
***
Rozsudok je
to veľmi zaujímavý a minimálne jeho prvá časť dáva (nám) belgickým nájomníkom
nádej, že belgický realitný trh bude čím ďalej tým menej nepriateľský k jeho
zahraničným účastníkom. Je to však určite beh na dlhú trať a predovšetkým je
dôležité upozorniť na to, že rozsudkom ESD kauza nekončí. Belgickému ústavnému
súdu je v mnohých otázkach ponechaná široká miera uváženia, nezostáva nám teda
nič iné než počkať si na jeho rozhodnutie...
Podobných sporů bylo v EU už hodně, nepřijde mi v tomto nějak přelomový. Na celé věci mu chybí jistá syntéza toho, zda přijetím některých evropských norem o pohybu práce, zboží a služeb bylo míněno i zrušení podobných omezení převodu (v AU např. musí souhlasit s převodem stavební spořitelna, v Itálii zase nenahlásíte změnu fakurace pro elektriku bez potvrzení obce o Vašem statutu). Svým způsobem tak selhává jeden z podstatných znaků moderního práva - stabilita a předvídatelnost.
OdpovědětVymazatMichal Hájský
Informativní, to ano. Ovšem u ohlašované mladé jinoprávní ještěrky bych stejně jako M. Hájský čekal o něco hlubší rozbor a přesah, ne zápis stylem „můj milý Euro-deníčku“. Jednotlivé belgické „communes“, a to jak vlámské, tak valonské, jsou navíc podobným typem otravných předpisů známé (obdobně viz nedávno věc C-202/11, Anton Las).
OdpovědětVymazatTomáš Stašek
Hm, to máte obaja pravdu. Ja som sa však asi nepokúšala tvrdiť, že je rozsudok prelomový, len som na neho chcela upozorniť a načrtnúť hlavné línie argumentácie (uznávam, chýba hlbšia analýza a kontext).
OdpovědětVymazatKomentár o iných prevodových obmedzeniach je veľmi zaujímavý. Myslím, že ESD je konzistentný v judikovaní pravidla, že európske tržné slobody nevyžadujú zrušenie každej administratívnej komplikácie (a teda ani prevodových obmedzení). Obstál by totiž režim, ktorý je predvídateľný a objektívny (typické je to u povolení hracích automatov, napr. C-470/11 SIA Garkalns, kde síce nejde o obmedzenie "prevodu", ale použitý test je formulovaný rovnako ako v Libertovi).
Dokážem si teda predstaviť, že by mohlo obstáť rakúske i talianske pravidlo, keby sa podarilo dokázať, že sledujú legitímny cieľ, že sú predvídateľné a objektívne. Aplikácia týchto kritérií však už je aplikáciou práva, takže ju (v ideálnom prípade) ESD ponechá na národné súdy.
Slabost takové argumentace (legitimní cíl) bez ohledu na případný výsledek spočívá v tom,že zákon platí obecně, na všechny případy, zatímco
OdpovědětVymazat(a) legitmní cíl lze vyargumentovat jen u nějakého omezného okruhu případů, které znám nebo předvídám
(b) legitmní cíl nemusím znát vůbec anebo jich může být více
(c) legitimní cíl není ekvivalent zákona ale jen neprokazatelný myšlenková fikce.
Už delší dobu pozoruji, že v podstatě kompetenční spory mezi parlamenty EU/EU zemí/místní jsou zabalovány do jakoby právních argumentací (proporcionalita je v tomto asi leader). Na jednu stranu dovedu pochopit, že se to nějak řešit musí, na druhou stranu tohle je opravdu naprosto zbytečné byrokratické právo dvou institucí, které se hádají o kompetence,a s klasikým solidním právem to nemá ci společného. Kromě nejistoty to plodí navyšování transakčních nákladů a žabomyší právní války.
Miloš Hrdlička