Akt historickej spravodlivosti na chorvátskych masových vrahoch? Alebo medzinárodné sprisahanie proti hrdinskému chorvátskemu národu? Odkedy posledným úderom kladivka predsedajúci sudca Alphonse Orie poslal chorvátskeho generála Ante Gotovinu do väzenia na 24 rokov, neuplynulo ešte ani dvadsaťštyri hodín. No štandardná paleta reakcií na seba nenechala dlho čakať. Dav na Jelačićovom námestí v Záhrebe pri vyhlásení rozsudku nahlas bučal a syčal, mnohí sa uchýlili až k slzám.
Nad srbskými a chorvátskymi čelnými politickými predstaviteľmi síce visí Damoklov meč v podobe hrozby spomalenia prístupového procesu do EÚ, a tak svoje slová volili diplomatickejšie, no ani oni sa nevyhli šablónovo predvídateľnej reakcii. Podľa chorvátskeho prezidenta Iva Josipovića bol verdikt „šokujúci“; srbský prezident Boris Tadić ho naopak privítal ako príležitosť „na zlepšenie vzťahov v regióne“.
Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) teda vyniesol rozsudok o vine dvoch generálov, ktorí velili chorvátskym jednotkám počas tzv. operácie Búrka v auguste 1995. (Okrem Gotovinu, ktorý stál na čele splitskej vojenskej oblasti a bol hlavným veliteľom tejto vojenskej operácie, tribunál odsúdil i Mladena Markača, ktorý mal pod kontrolou zvláštne jednotky chorvátskej polície. Súd tretieho spoluobžalovaného, bývalého veliteľa vojenskej posádky v meste Knin Ivana Čermaka, spod obžaloby oslobodil.)
Dôležitejšie, než to, čo sa nachádza v rozsudku, ktorý bol vytlačený vo dvoch zväzkoch a má dohromady viac ako 1 300 strán, je to, čo v ňom vôbec nie je.
O čom to nie je?
Chorvátska predsedníčka vlády Jadranka Kosor dnes uviedla, že jej vláda využije všetky dostupné právne prostriedky na to, aby verdikt zvrátila. Podľa nej bola Búrka „legitímnou vojenskopolitickou operáciou, ktorej cieľom bolo oslobodenie územia chorvátskeho štátu spod okupácie“. Vyjadrenia tohto druhu obviňujú ICTY z omylu pri hodnotení cieľa chorvátskej vojenskej akcie.
ICTY však nielenže výslovne uviedol, že neposudzoval zákonnosť rozhodnutia uchýliť sa k vojne (str. 2), no takéto posúdenie by bolo mimo jeho právomocí. Z môjho prvého príspevku pripomínam rozlíšenie ius ad bellum a ius in bello. ICTY má vo svojej kompetencii závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva, teda práva platného počas ozbrojených konfliktov (ius in bello). Do jeho kompetencie naopak nepatria porušenia práva na vojnu (ius ad bellum), inými slovami protizákonné použitie sily v medzinárodných vzťahoch („agresia“). Takúto kompetenciu zo všetkých v súčasnosti existujúcich medzinárodných tribunálov má len Medzinárodný trestný súd (ICC), ani ten ju však zatiaľ nemôže vykonávať, lebo kľúčová definícia trestného činu agresie, o ktorú sa má doplniť štatút ICC, zatiaľ nevstúpila v účinnosť (viac napr. tu). Otázka legitimity jednotlivých aspektov vojny v Juhoslávii vo všeobecnosti i operácie Búrka konkrétne tak naďalej zostáva úlohou historikov a politikov. No tí druhí by nemali zneužívať súdne rozhodnutia na pretláčanie svojej agendy.
O čom to je?
Súd naopak rozhodol o tom, že počas priebehu operácie Búrka boli chorvátske jednotky zodpovedné za dlhý rad vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Ozbrojení príslušníci chorvátskej armády a zvláštnych policajných jednotiek zavraždili desiatky civilistov, v obrovskej miere zničili majetok patriaci civilnému obyvateľstvu a bombardovaním miest obývaných srbskými civilistami donútili desaťtisíce ľudí opustiť svoje domovy a stať sa utečencami.
V slovníku medzinárodných trestných právnikov sa takto ustanoveným faktom hovorí „crime base“. Na to, aby tribunál mohol odsúdiť obžalovaných, ktorými sú typicky vysokí politickí a vojenskí funkcionári, musí medzi nimi a touto crime base navyše nájsť dostatočné spojivo, a síce jednu z foriem trestnej zodpovednosti (modes of criminal liability).
V poslednej dobe je v prakticky každom prípade pred ICTY, Gotovinu nevynímajúc, týmto spojivom tzv. spoločný zločinecký plán (joint criminal enterprise, JCE). Ten je považovaný za zvláštnu formu trestného účastníctva, na základe ktorej vzniká individuálna trestná zodpovednosť u každej osoby, ktorá sa podieľa na spoločnom pláne pôvodne vytvorenom skupinou osôb. Oproti formám trestnej súčinnosti, ktoré poznáme z českého alebo slovenského práva, je člen JCE zodpovedný aj za skutky, ktoré sám nespáchal a ktoré neboli súčasťou spoločného plánu, pokiaľ sú „prirodzeným a predvídateľným následkom“ vykonávania takého plánu (rozsudok odvolacieho senátu ICTY vo veci Tadić, ods. 204).
Napríklad, v Gotovinovom prípade ICTY zistil, že zločinecká skupina, na čele ktorej stál vtedajší prezident Franjo Tuđman, mala za spoločný cieľ trvalé odstránenie etnických Srbov z regiónu Krajina (ods. 2314). Gotovina sa podľa zistení tribunálu podieľal na tomto zločineckom pláne a zároveň si bol vedomý etnickej nevraživosti prevládajúcej v spoločnosti a snahy pomstiť sa Srbom panujúcej medzi jeho jednotkami. Z toho súd odvodil, že deštrukcia majetku, kruté zaobchádzanie s civilistami a ich vraždenie vojakmi boli vo vzťahu ku generálovi Gotovinovi následkami, ktoré mohol predvídať, a preto mu boli pričítateľné, hoci siahali nad rámec pôvodného plánu (ods. 2374).
Patrí sa dodať, že koncept JCE je pod dlhotrvajúcou paľbou časti akademikov, ktorí ho odmietajú ako nepodložený v štatúte ICTY, nedostatočne precízne vymedzený a príliš ďalekosiahly. Na dôkladnú analýzu JCE v tomto poste nie je miesto, no rád sa k tomu v prípade záujmu vrátim v diskusii pod článkom. V tomto smere by ma zaujímala najmä reakcia praktikujúcich právnikov v Česku a na Slovensku: bolo by rozšírenie poňatia trestnej súčinnosti týmto smerom prospešné pre systém trestnej spravodlivosti?
Chorváti a Srbi
Dve buchly, ktoré dohromady tvoria rozsudok vo veci Gotovina et al, budú pod drobnohľadom medzinárodných právnikov ešte dlhú dobu, a dnes je priskoro z neho vyvodzovať akékoľvek definitívne závery. No stojí za to upozorniť na paralelu s rozsudkom vo veci srbského prezidenta Milana Milutinovića a jeho piatich spoluobžalovaných z roku 2009.
I tam stáli pred ICTY čelní predstavitelia štátu, armády aj polície. Súd podobne rozhodol o trestnej zodpovednosti obžalovaných za násilné vyhnanie státisícov kosovských Albáncov, a to spáchané vo forme JCE. Aj tam vynesenie rozsudku sprevádzali okamžité obvinenia z „politického vedenia celého konania od jeho začiatku“ z jednej strany a chvála za údajne spravodlivé posúdenie spáchaných „početných srbských zločinov“ zo strany druhej .
No hoci v prípade Milutinović et al pred súdom stáli šiesti etnickí Srbi a v prípade Gotovina et al traja etnickí Chorváti, ICTY v oboch prípadoch jedného z obžalovaných spod obžaloby oslobodil. (V prvom prípade to bol samotný prezident Milutinović, v tomto prípade generál Čermak.) Fakt, že haagsky tribunál pristupuje k prípadom rovnako dôkladne bez ohľadu na to, či na lavici obžalovaných sedia Chorváti alebo Srbi, ako aj skutočnosť, že v oboch situáciách neváha pristúpiť k oslobodeniu, ak dôkazy na odsúdenie nestačia, svedčí o jeho nestrannosti a profesionalite. Nech už dramatické prehlásenia politikov v momentoch po vyhlásení rozsudku znejú akokoľvek, v tomto zmysle bol včerajšok svetlým dňom pre medzinárodnú trestnú spravodlivosť a boj proti beztrestnosti.
Oproti formám trestnej súčinnosti, ktoré poznáme z českého alebo slovenského práva, je člen JCE zodpovedný aj za skutky, ktoré sám nespáchal a ktoré neboli súčasťou spoločného plánu, pokiaľ sú „prirodzeným a predvídateľným následkom“
OdpovědětVymazatA není tohle nepřímý úmysl, který české právo zná?
Nazdar, pekny clanok, samozrejme ustredna myslienka, ze verdikt smeruje k potrestaniu konkretnych zlocinov spachanych na srbskom civilnom obyvatelstve a pritom je nezanedbatelnou castou chorvatskej verejnosti interpretovany ako odsudenie "vlasteneckej vojny" v zmysle ius ad bellum, je namieste.
OdpovědětVymazatNuz a tak aby sme clanok este trochu vylepsili kozmetickymi pripomienkami - Jelišićovo namestie v Zahrebe neexistuje. Ide o tzv. Trg Bana Jelačića (inak to iste miesto, kde napr. Tudjman v maji 92 vyhlasoval, ze ak by nebolo vojny, samostatne Chorvatsko by nebolo vzniklo; vid http://www.youtube.com/watch?v=-ICtxcebcp8). Este keby sme vymenili makcen a miesto Jelišićovho namestia by sme mali Jelisićovo, mohlo by sa jednat o Gorana Jelisića, bosenského Srba odsudeneho na 40 rokov za zlociny spachane v tabore Luka pri Brcku (pripad je inak zaujimavy tym, ze Jelisic bol povodne obvineny i z genocidy, hoci pocet zabitych osob bol pomerne maly - vid http://www.icty.org/x/cases/jelisic/cis/en/cis_jelisic.pdf; ICTY vsak v pripade posudzovania operacie Allied Force z r. 1999 aplikovalo diametralne odlisny pristup, kde konstatuje, ze "pokial sa akceptuju udaje...o priblizne 495 mrtvych a 820 ranenych civilistoch...jednoducho neexistuje ziaden dokaz pre opodstatnene obvinenie z genocidy ci zlocinov proti ludskosti" - vid http://www.icty.org/x/file/About/OTP/otp_report_nato_bombing_en.pdf, par. 90). Kazdopadne bolo by vtipne mat take namestie v strede Zahrebu.
Este posledny odstavec - to, ze tribunal v pripadoch skupiny chorvatskych i srbskych obvinenych vacsinu odsudil a jedneho oslobodil, nutne nesvedci o tom, ze sa jedna o profesionalny a nestranny pristup. Podla tejto logiky by tak napr. nedavny rozsudok v pripade Popovic et al. (vid http://www.icty.org/x/cases/popovic/cis/en/cis_popovic_al_en.pdf) nebol nestranny, pretoze vsetci obvineni boli odsudeni na relativne vysoke tresty. Tym nijako nespochybnujem kvalitu rozsudku v pripade Gotovina et al., len sa mi to nezda ako dostatocne kriterium pre vyhlasenie o profesionalite a nestrannosti, zvlast ked tribunal pocas svojej cinnosti ma za sebou mnozstvo relativne zavaznych zlyhani (za vsetky napr. neschopnost vysporiadat sa s ovplyvnovanim a zastrasovanim svedkov, resp. poskytnutie nedostatocnej ochrany v pripadoch Haradinaj et al. a Limaj et al., co sa konstatuje i v samotnych rozsudkoch).
Inak Kubo by uz po tolkych clanok mohol aj dostat statut staleho autora:)
Že haagský tribunál přistupuje stejně k Chorvatům i Srbům, to je možné (i když mně osobně to podle poměru počtu odsouzených moc nepřipadá, dále je tu podezřelá smrt S. Miloševiče).
OdpovědětVymazatAle ke komu rozhodně stejně nepřistupuje, jsou členové albánské UCK, z nichž ti nejhorší vrazi nejen že dodnes běhají po svobodě (a zastrašují či odstraňují svědky), ale jsou dokonce ve vedení narkostátu Kosovo (Hashim Thaci, Ramush Haradinaj, Agim Ceku atd.).
Jar. N.
Dobrý den, velmi zajímavý článek, nepraktikuji trestní právo, ale přesto by mě velmi zajímala doktrína JCE, pokud by jí autor mohl v nějakém dalším postu analyticky vysvětlit, budu velmi rád a také se rád zúčastním diskuze. Jiří Kučera, advokát
OdpovědětVymazatMoc díky za tento článek, skvělá práce.
OdpovědětVymazatPro mne je o to zajímavější, že jsem se včera vrátil z Chorvatska a menší demonstraci za Gotovinu zažil. Bylo to ale v centru Dubrovníku a musím říci, že restauratéři a prodejci zmrzlin a kavárníci se moc vlastenecky nechovali. Bylo vidět, jak jim několik stovek lidí, kteří slavili Gotovinu přímo v centru historického města, dost vadí, protože jim odstrašovali turisty (a zákazníky). Což je vlastně dobře, protože jinak bohužel v Chorvatsku nad těmito věcmi moc racionálně neuvažují.
Jedni z mála, kteří k mezinárodnímu tribunálu přistupují s chladnou hlavou, jsou vedle provozovatelů restaurací moji kolegové z katedry evr. práva v Zahřebu. Jinak ale třebas i jejich studenti byli po verdiktu haagského tribunálu dost rozhození a způsobem, který nám Kubo v článku naznačil, rozhodně nepřemýšleli (byť jsou to jinak elitní a chytří studenti). Bohužel racionalitou konflikt v bývalé Jugoslávii opravdu neoplýval ...
Co se týče JCE, myslím, že je to konstrukce aplikovaná v některých systémech, které znají trestní odpovědnost právnických osob.
Ďakujem za všetky príspevky, pokúsim sa odpovedať zaradom.
OdpovědětVymazatJan Kasal:
Oba koncepty sú podobné, ale nie totožné.
Úmysel vyjadruje subjektívnu stránku trestného činu, resp. konkrétnejšie tzv. zavinenie, čiže vnútorný vzťah páchateľa k skutočnostiam, ktoré zakladajú trestný čin („mens rea“); nepriamy úmysel sa typicky chápe ako stav, v ktorom páchateľ vie, že jeho konanie môže spôsobiť právom zakázaný následok a pre prípad, že sa tak stane, je s tým uzrozumený. Spoločný zločinecký plán sa naopak vzťahuje k objektívnej stránke trestného činu (ako bol čin spáchaný, „actus reus“). Je to forma trestnej súčinnosti, prostredníctvom ktorej je zodpovednosť za daný trestný čin spáchanie pričítaná osobe, ktorá sa nepodieľala fyzicky na spáchaní konkrétneho trestného činu, ale bola iba účastníkom spoločného plánu.
Do istej miery sa tento koncept prelína s organizátorstvom podľa českého a slovenského práva, ale nie v tzv. rozšírenej podobe JCE („extended“ alebo „JCE III“), ktorú ICTY uplatnil aj v Gotovinovom prípade. To preto, že zodpovednosť „organizátora“ u nás zahŕňa len individuálne určitý trestný čin, ktorého spáchanie organizátor zosnoval alebo riadil; JCE III však (ako som uviedol aj v poste) pričíta zodpovednosť aj za skutky iných osôb, ktoré neboli súčasťou pôvodného plánu, ale boli len „prirodzenými a predvídateľnými následkami“ vykonávania tohto plánu. Tie sú podľa mňa naším právom chápané ako exces z účastníctva a zodpovednosť na nich organizátor nenesie, pretože nie sú trestnými činmi, ktorých spáchanie by organizátor zosnoval alebo riadil.
Samozrejme, toto je moja interpretácia poznačená rokmi, ktoré ubehli od mojej poslednej skúšky z trestného práva a stáže na českom trestnom súde, takže sa rád nechám opraviť, ak sa vo výklade českého a/alebo slovenského práva mýlim.
Anonymný prispievateľ:
S tým Jelačićom vs. Jelišićom to musel byť prejav nejakej rodiacej sa dyslexie, ďakujem a už som to v hlavnom texte opravil.
Čo sa týka hodnotenia profesionality súdu, prirodzene netvrdím, že iba rozsudok, kde je aspoň jeden z obžalovaných oslobodený, sa dá považovať za nestranný a profesionálny. Môj argument tvrdí, že existencia takýchto rozhodnutí je indikátorom profesionality a nestrannosti, ak by to bol indikátor jediný, reputácii súdu by to zrejme veľmi neprospelo. No verím, že tomu tak nie je.
Nedostatočná ochrana svedkov v kosovských prípadoch je samozrejme tragédiou, no možnosti súdu bez vlastnej policajnej, resp. inej silovej zložky v balkánskom regióne sú obmedzené na ex post nariekanie nad tým, ako zle to zase dopadlo, plus prípadné procesy za tzv. pohŕdanie súdom (vo Vami citovaných prípadoch boli obvinenia vznesené podľa môjho vedomia proti štyrom-piatim osobám vrátane Beqaja, Haxhiu, Haraqiju a Morinu a Kabashiho). Taká je žiaľ realita medzinárodných trestných procesov.
(Pokračovanie)
OdpovědětVymazatJar. N.:
Nechcem sa staviať do pozície nekritického obhajcu ICTY; súhlasím, že vo veci vyšetrovania vojenských i politických predstaviteľov Kosova sa dalo (a prípadne i dá) urobiť viac. Vami uvedené informácie sa však patrí doplniť. I voči kosovským Albáncom padli odsudzujúce rozsudky: Haradin Bala bol odsúdený na 13 rokov a Lahi Brahimaj na 6. Proces vo veci Ramusha Haradinaja a Idriza Balaja bol minulý rok obnovený a stále prebieha. K Hashimovi Thacimu odporúčam túto správu spravodaja Rady Európy a švajčiarskeho senátora Dicka Martyho a jej kritické zhodnotenie bývalým prokurátorom ICTY Geoffreym Niceom. V skratke: aj keď obvinenia z násilného odoberania ľudských orgánov a z následného obchodovania s nimi sú dostatočne závažné na to, aby sa kvalifikovali ako zločiny v kompetencii ICTY, hlavná prokurátorka Carla del Ponte po dôkladnom zvážení uzavrela, že dôkazy nasvedčujúce Thaciho zapojeniu nie sú dostatočné na vznesenie obžaloby.
Jiří Kučera:
Ďakujem, pouvažujem nad prípadným rozsiahlejším príspevkom o JCE, no dovtedy môžu hádam ako základ diskusie slúžiť moje odpovede Janovi Kasalovi (vyššie) a Zdeňkovi Kühnovi (nižšie).
Zdeněk Kühn:
Ďakujem a oceňujem aj správy priamo z Dubrovníku. Hádam je to odstup, ktorý ponúka geografická vzdialenosť Oxfordu od centra diania v Chorvátsku, no tu sa medzi mojimi kamarátmi a známymi z balkánskeho regiónu stretávam najmä s triezvejšími reakciami. Snáď po pár dňoch horúce hlavy ochladnú i v Chorvátsku samotnom...
Koncept JCE je do istej miery príbuzný trestnej zodpovednosti právnických osôb, no i tu sú významné odlišnosti. Ak zoberieme za model nórsky trestný zákon (§ 48a), tak trestná zodpovednosť právnických osôb znamená, že právnická osoba môže byť zodpovedná za porušenie zákona fyzickou osobou, ktorá konala v mene tejto právnickej osoby. Na rozdiel od JCE tu nemáme zmienku o spoločnom pláne (trestné konanie môže byť pripravené a vykonané iba jednotlivcom-členom právnickej osoby), naopak musí tu existovať formálna právnická osoba (pričom u JCE stačí neformálne zoskupenie osôb združených spoločným cieľom), nehovoriac o radikálne odlišných následkoch (pokuta uložená právnickej osobe a prípadné žiadne potrestanie pre jej členov-fyzické osoby).
Pridávam sa k pochvalám, Kubo :-)
OdpovědětVymazatChorvátov za tento "ale veď to bola legitímna operácia za oslobodenie" prístup nedávno kritizovala aj Amnesty International v správe o stíhaní medzinárodných zločinov v Chorvátsku (AI: Behind a Wall of Silence)...konkrétne kvôli tomu (okrem iného), že pri ukladaní trestov etnickým Chorvátom je ako poľahčujúca okolnosť zohľadňovaný fakt, že sa činu dopustili počas vojny za nezávislosť..(čo ma za následok ukladanie nižších trestov než v podobných prípadoch týkajúcich sa chorvátskych Srbov..).
Tak čo si myslíš o JCE (III) ty? Myslíš si, že ten koncept bol/je súčasťou obyčajového práva alebo aspoň obec. princípom? (napr. Kambodžský súd - ECCC to odmietol).
Lenka, ďakujem. Dobrá pripomienka ohľadom Amnesty International a pochybnej praxe chorvátskych súdov.
OdpovědětVymazatČo sa týka JCE III, presvedčivejšia mi príde práve analýza ECCC, keďže (ako do istej miery naznačujem vyššie) táto forma trestnej zodpovednosti nie je prijímaná univerzálne na národnej úrovni; rovnako tvrdenie o obyčajovej povahe JCE III v Tadićovi je podľa mňa uvarené z vody. Navyše je podľa mňa veľmi problematické založiť rozšírenú verziu JCE III na výslovnom texte čl. 7 ods. 1 Štatútu ICTY.
Pre sofistikovanejšiu kritiku odporúčam napr. jeden z týchto článkov:
A M Danner & J S Martinez, ‘Guilty Associations: Joint Criminal Enterprise, Command Responsibility, and the Development of International Criminal Law’, (2005) 93 Calif. L. Rev. 75;
S Powles, ‘Joint Criminal Enterprise: Criminal Liability by Prosecutorial Ingenuity and Judicial Creativity?’, (2004) 2 Journal of International Criminal Justice 606.
Naopak Cassese („duchovný otec“ tejto doktríny) sa bráni takto:
A Cassese, ‘The Proper Limits of Individual Responsibility under the Doctrine of Joint Criminal Enterprise’, (2007) 5 Journal of International Criminal Justice, 109.