Barbora Budinska: Ritter Sport vs. Stiftung Warentest: Kto zavádza spotrebiteľa viac?

Stiftung Warentest je jedna z najznámejších nemeckých spotrebiteľských organizácií. Ako nadácia sa na štátnu zákazku zaoberá kontrolou a hodnotením spotrebiteľských produktov a služieb.

V novembri minulého roka ohodnotila Stiftung Warentest mliečno-orieškovú čokoládu Ritter Sport najhoršou možnou známkou a svoje výsledky veľmi stručne zhrnula a zverejnila aj v decembrovom vydaní časopisu „test“. Výrobcovia Ritter Sport okamžite podali pred súdom žiadosť o predbežné opatrenie na zákaz šírenia tohto hodnotenia a tvrdení s ním spojených. Minulý týždeň v pondelok dal súd v Mníchove na prekvapenie mnohých Ritter Sport za pravdu a zakázal Stiftung Warentest naďalej označovať čokoládu za nedostatočnú.

Prečo také prekvapenie?

Stiftung Warentest má ojedinelé postavenie. Nadácia zriadená štátom nepotrebuje nijakú reklamu, nie je závislá na zákazníkoch ani vystavená žiadnej konkurencii či tlaku. Neodmysliteľne patrí k nemeckému trhu a spotrebiteľom, ktorí v ňu majú veľkú dôveru. Jej úlohou je testovať produkty na trhu a hodnotiť ich. Jej hodnotenia často zabolia, najmä ak sú veľmi negatívne a zasiahnu známych výrobcov, pretože sú spojené s väčšími či menšími stratami na tržbách a dobrom mene. Čo tvrdí Stiftung Warentest, to je takmer nedotknuteľné, a ako jediná možná kontrola správnosti jej tvrdení prichádza do úvahy súd.

Ak sa výrobca cíti ukrivdený, môže sa na súd obrátiť a žiadať o náhradu škody. Do úvahy prichádza okrem iného nárok na odškodnenie pre ohrozenie resp. poškodenie dobrého mena podľa § 824 BGB alebo pre poškodenie tzv. zvláštnych práv podľa § 823 I BGB (mysliteľný by bol aj nárok na upustenie od porušovania práva podľa §§ 824, príp. 823 v spojení s § 1004 analogicky BGB).

Spolkový súdny dvor klasifikuje vyjadrenia nadácie ako názor o danom produkte. Ak by sa nejednalo o názor, ale o fakt, ktorý by nebol pravdivý, Stiftung Warentest by musela pravdepodobne zaplatiť odškodné v zmysle § 824 BGB. Tento sa však vzťahuje len na šírenie klamlivých skutočností, a nezahŕňa názory šíriteľa. Sloboda názoru je, na rozdiel od faktov a skutočností, chránená nemeckou ústavou v článku 5 I. S týmto nárokom na odškodnenie teda výrobca ďaleko nezájde. Ani odvolávanie sa na § 823 I BGB zrejme ďaleko nepovedie, pretože by výrobca musel doložiť, aké jeho právo bolo poškodené. Nemecká judikatúra a literatúra síce pozná právo na zriadenej a vykonávanej živnostenskej činnosti, problém však je, že na jeho poškodenie je podľa mnohých názorov potrebný nezákonný úmysel. Hľadanie nezákonného úmyslu poškodiť niekoho živnostenskú činnosť nemá u nadácie nijaký význam, pretože ako bolo spomenuté, jej postavenie trhu nevytvára na také niečo podnety. Žalovať Stiftung Warentest, zdá sa, nemá veľký význam, čo dokladajú aj rozhodnutia súdov posledných 40 rokov, pri ktorých nadácia vychádza v drvivej väčšine prípadov s čistým štítom.

V čom je spor s Ritter Sport teda iný?

Hlavným dôvodom sporu je aróma piperonal, o ktorej Stiftung Warentest tvrdí, že je umelo pripravená. Z toho vyplýva, že tvrdenie na obale čokolády o tom, že všetky použité arómy sú prírodné, nezodpovedá skutočnosti a zavádza spotrebiteľa. Zavádzanie spotrebiteľa, a nie samotná otázka pôvodu arómy, už postačilo na to, aby si Ritter Sport v decembri vyslúžila najhoršiu možnú známku.

Zaujímavé je, že sa obe strany sporu sa pri svojich tvrdeniach opierajú o to isté nariadenie (ES) č. 1334/2008 o arómach používaných v potravinách. Kým Stiftung Warentest tvrdí, že piperonal je podľa tohto nariadenia umelo pripravená chemická látka, Ritter Sport sa odvoláva na proces prípravy piperonalu, ktorý v zmysle daného nariadenia kategorizuje piperonal ako prírodnú arómu. Gólom vo vlastnej bránke je, že Stiftung Warentest- na rozdiel od Ritter Sport- žiadne prírodovedecké dôkazy nemá, pretože prevedenie testov, ktoré by pôvod piperonalu doložili, je podľa vlastných slov finančne náročné. A tak sa nadácia rozhodla spoľahnúť len na svoj právny výklad európskeho nariadenia.

Abstraktný charakter noriem a komplexnosť nimi regulovaného obsahu často vedie k rozporuplným či protichodným výkladom. Preto sa aj určitý právny výklad zákona dá charakterizovať ako názor v zmysle článku 5 I nemeckej ústavy. Aj postoj nemeckej judikatúry k tomu, že výsledky Stiftung Warentest sú názory a nie skutočnosti (popis nejakého produktu ako „chybný“ či „nedostatočný“ sa dá označiť ako relatívny názor či mienka šíriteľa), nevedie k veľkým výhradám.

Vzniká však otázka, či by pre Stiftung Warentest nemali platiť zvýšené nároky na proces, ktorý ju ku konečnému názoru o nejakom produkte vedie. Nemala by nadácia svoje názory o produkte podrobiť prírodovedeckým testom, kým ich zverejní? Keď už svoju samotnú existenciu dokladuje tým, že chce spotrebiteľa chrániť pred nepravdivými a zavádzajúcimi informáciami o produkte, nemali by na ňu platiť tie isté vysoké nároky, aké ona kladie na producentov a popisy na obale?

Ak by sme argumentovali spolu s judikatúrou nemeckých súdov, odpoveď by bola nie. Stačí si argumenty otočiť. Výrobcovia produktov sú konkurenciou tlačení k tomu, aby už v reklamách sľubovali takmer nemožné, a neskôr sa o to pokúšali aj pri samotných produktoch. Na dnešnom trhu vládne rozpor: spotrebiteľ očakáva vysokokvalitné výrobky, ktoré ho oslovia nezameniteľnou intenzívnou chuťou, trvanlivosťou a príjemným vzhľadom, zároveň by mali byť čisto na prírodnej báze, bez použitia umelých prísad, aj čo i len v malom množstve. Že sa prvé bez druhého často dosiahnuť nedá, vedia výrobcovia aj spotrebiteľské nadácie. Kým sú však výrobcovia tí, ktorých produkty aj naozaj konzumujeme, a preto na nich také vysoké nároky kladieme, u Stiftung Warentest je to presne naopak: ona tieto produkty „len“ testuje a ak je meritom ochrana a zdravie konzumenta, musia byť na ňu kladené nároky podstatne nižšie, aby tak mohla znížiť hodnotenie produktu už aj pri náznaku, že určitej norme nezodpovedá. Ak by sme na ňu kládli vyššie nároky, hrozilo by, že by pravdepodobnosť ohrozenia alebo zavádzania spotrebiteľa pri nejakom produkte museli hraničiť takmer s istotou na to, aby Stiftung Warentest o tom mohla informovať.

Čo však súd nadácii podľa môjho názoru správne vytkol je, že nedostatočne doložila, aké pohnútky ju k výslednému hodnoteniu viedli. Ak si otvoríte spomínané číslo časopisu „test“, nájdete tam len jeden krátky odsek o objavenom piperonale v čokoláde, zavádzaní spotrebiteľa a nedostatočnej kvalite výrobku. To, že piperonal nie je životu nebezpečná látka, že ho je v čokoláde len stopové množstvo a v podstate nemusí byť ani umelo pripravený (záleží na výklade normy), sa tam už nedočítate. Ostáva teda otázka, či chýbajúce vysvetlenie nezmätie čitateľa-spotrebiteľa ešte viac.

Ako teda riešiť problém tak, aby sa predišlo poškodeniu dobrej povesti podnikov, ktoré vzniklo na základe jednej možnej interpretácie právnej normy? Pri tisícoch hodnotení, ktoré Stiftung Warentest ročne prevedie, sa nedá očakávať, aby každá prevedená kontrola bazírovala na finančne náročných prírodovedeckých testoch. O to väčší dôraz by mal byť kladený na kvalitu a obsah samotných hodnotení. Nadácia by mala sama mať záujem o to, aby spotrebiteľ poznal aj dôvody a súvislosti, na základe ktorých k tomu- ktorému hodnoteniu dospela. Preto ma rozhodnutie súdu vo veci predbežného opatrenia teší. S najväčšou pravdepodobnosťou sa Stiftung Warentest voči tomuto rozhodnutiu bude brániť. Otázkou zostáva, či sa súd bude držať svojej doterajšej judikatúry alebo definuje nové rámcové podmienky, ktoré prispejú k vyššej transparentnosti pri testovaní výrobkov a (tým) zvýšia kvalitu informácií, ktoré spotrebiteľ dostáva; a to aj za cenu zmeny judikatúry.