06 prosince 2012

Ústava ako kúzelnícky klobúk: Sága generálny prokurátor pokračuje (Kubo Mačák)

Fajnšmekri slovenskej politiky na oboch brehoch rieky Moravy zrejme už zaznamenali, že včera košický ústavný súd v tichosti zavesil na svoj web odôvodnenie kontroverzného uznesenia PL. ÚS 4/2012 o výklade slovenskej ústavy vo veci vymenovania generálneho prokurátora prezidentom republiky. Pôvodný enigmatický trojodsekový výklad bol pred mesiacom a pol podrobený búrlivej mediálnej kritike, no ani čerstvé mnohostranové odôvodnenie veľmi neobjasňuje, aké všelijaké zajace sa dajú vytiahnuť z kúzelníckeho klobúka slovenskej ústavy.

Dve otázky pre ústavný súd a jeho tajuplná odpoveď

V stručnosti, vo veci ide o dve otázky. Po prvé, dokedy musí prezident rozhodnúť o návrhu parlamentu na vymenovanie generálneho prokurátora; po druhé, na základe akých dôvodov môže takýto návrh odmietnuť. Ústavnému súdu predložila návrh na podanie výkladu ústavy skupina poslancov vedená—čitateľom Jiného práva známym—odborníkom na ústavné právo a súčasným poslancom Radoslavom Procházkom, a to v kontexte celospoločenskej politicky veľmi ostro nabitej a polarizujúcej kauzy týkajúcej sa konkrétneho kandidáta. Politické aspekty prenechávam zručnejším a veci znalejším komentátorom a v tomto poste chcem len poukázať na niektoré zaujímavé stránky uznesenia ústavného súdu a k nemu pripojených odlišných stanovísk.

Ako sa vie už viac ako mesiac, súd na dve uvedené otázky odpovedal tak, že (1) prezidentovi predpísal reagovať na návrh parlamentu „v primeranej lehote“ a že (2) mu umožnil kandidáta navrhnutého parlamentom nevymenovať iba ak (a) ten nespĺňa zákonné predpoklady alebo (b) z dôvodu „závažnej skutočnosti“ týkajúcej sa osoby kandidáta. Táto závažná skutočnosť by, v mojej parafráze, podľa súdu musela zároveň v prípade vymenovania ohrozovať vážnosť ústavnej funkcie generálneho prokurátora, prípadne celej generálnej prokuratúry alebo splnenie poslania tohto orgánu, a tým narušiť riadny chod ústavných orgánov. Ak sa vám toto zhrnutie zdá krkolomné, prečítajte si pre férovosť pôvodný text:

Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.
Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).
Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.

Aby som neodstrašil dĺžkou postu úplne všetkých čitateľov, nechávam stranou otázku (1) týkajúcu sa lehoty pre prezidentovo rozhodnutie. Zhrňme len, že spor medzi väčšinou pléna a odlišnými stanoviskami sa vedie medzi variantom „primeranej lehoty“ (väčšina) a „bez zbytočného odkladu“ (sudcovia Luby a Orosz, časť II. ich odlišného stanoviska; sudca Mészáros, bod 1.2 jeho odlišného stanoviska; sudkyňa Gajdošíková, predposledný odsek jej odlišného stanoviska). Ústava žiadnu konkrétnu lehotu (pochopiteľne) nepredpisuje. Slovensko je bez generálneho prokurátora zatiaľ asi rok a pol.

Jeden zajac za druhým: Analýza odôvodnenia rozhodnutia

Vráťme sa teda k otázke (2). Jasné je, že ústavný súd odmietol výklad navrhovaný skupinou poslancov, a síce, že prezident má vo veci iba notariálnu právomoc overiť zákonnosť vymenovania (str. 11 návrhu a možnosť (2)(a) vyššie). Súd sa oprel o svoje chápanie úlohy prezidenta v slovenskom ústavnom systéme, ktoré vníma tak, že v prípade, že sa na výkone určitej právomoci prezident spolupodieľa s iným ústavným orgánom, má prezident samostatnú možnosť uváženia a nie je povinný automaticky vyhovieť všetkým (hoci zákonným) návrhom tohto druhého ústavného orgánu (body 41-43 uznesenia). Ústavný súd v tom vidí záruku, „že ústavou predpokladaná štruktúra štátnych orgánov bude riadnym spôsobom fungovať a bude tak môcť slúžiť v prospech všetkých občanov“ (bod 44 uznesenia). Silný textový základ pre toto chápanie ústavnému súdu poskytol čl. 101 ods. 1 ústavy, podľa ktorého prezident „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“ (bod 45 uznesenia).

Tento výklad znie zrozumiteľne a logicky: pokiaľ má prezident za úlohu zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, v situácii, že mu národná rada predloží kandidáta, ktorý síce spĺňa zákonné podmienky, ale ktorý je, povedzme, následne pristihnutý pri preberaní úplatku za zastavenie trestného stíhania, prezident musí mať možnosť jeho vymenovanie odmietnuť. Takýto generálny prokurátor by asi ťažko zabezpečil riadny chod generálnej prokuratúry pod svojím vedením a málokto by namietal proti takémuto uplatneniu prezidentovej právomoci v úlohe poslednej ústavnej „poistky“. (Z trinástich sudcov ústavného súdu sa len sudkyňa Gajdošíková priklonila k výkladu, ktorý by prezidentovi neumožnil ani takto výrazne obmedzenú možnosť odmietnutia kandidáta nad rámec nesplnenia zákonných predpokladov funkcie.)

Nejasne však pôsobí rozsah uváženia, ktorý prezidentovi ústavný súd v tejto súvislosti zveruje do rúk. Videli sme v úvode textu, ako komplikovane súd sformuloval svoj výklad. Preto mnohí na Slovensku čakali na spresnenie kritérií, ktoré môže prezident zohľadniť pri svojom rozhodovaní o tom, či existuje „závažná skutočnosť“ týkajúca sa daného kandidáta. Súd na túto otázku odpovedá v bode 46 citovaného uznesenia takto:

„Prezident by tak mal predovšetkým zvažovať, či určité skutočnosti vzťahujúce sa na osobu kandidáta dôvodne nespochybňujú jeho schopnosť vykonávať svoju funkciu spôsobom, ktorý nebude znižovať vážnosť tejto funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu. Tieto skutočnosti pritom nemusia spočívať iba v určitom autoritatívnym spôsobom konštatovanom porušení právnej povinnosti, v žiadnom prípade však nesmú byť prejavom svojvôle, ktorej zákaz predstavuje jeden z princípov právneho štátu (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05) vzťahujúci sa na činnosť všetkých ústavných orgánov vrátane prezidenta. V prípade predmetnej právomoci to znamená, že je plne v súlade s postavením prezidenta, aby s ohľadom na požiadavku nestrannosti prokuratúry a generálneho prokurátora, ako aj všeobecne na význam tejto funkcie v ústavnom systéme vzal pri posúdení navrhnutého kandidáta do úvahy všetky skutočnosti, ktoré možno považovať za relevantné na jej riadny výkon.“ (zvýraznenie doplnené)

Inými slovami, anything goes. Jediným obmedzením pri tomto posúdení teda ostáva už v treťom odseku výroku uznesenia prijatý zákaz svojvôle, no ten je ťažké vnímať ako novinku: to, že rozhodnutia verejných orgánov nesmú byť svojvoľné, odrecituje každý študent prvého ročníka právnickej fakulty, a aj na Slovensku to potvrdzuje dlhý rad rozhodnutí ústavného súdu opierajúcich sa o ústavou garantovaný princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Dalo sa inak?

Nepochybujem o tom, že pre ústavný súd ako pre kolegiálny orgán muselo byť náročné zhodnúť sa na formulácii, ktorá by bola prijateľná aspoň pre všetkých väčšinovo hlasujúcich sudcov pléna. (Podľa mediálnych správ bol súd rozdelený najtesnejším rozdielom jedného hlasu v pomere sedem k šiestim sudcov.) Ostatne, svedectvo o komplexnosti procesu podávajú aj autori odlišných stanovísk, ktoré nám umožňujú poodhaliť rúško inak verejnosti neprístupných rokovaní pléna. Z týchto stanovísk vyplýva, že sudcovia v rámci diskusie v pléne odmietli minimálne tri alternatívne formulácie výkladu (pre záujemcov ich prikladám v závere tohto postu). Bez ohľadu na to však takto široko nastavené mantinely prezidentovho uváženia určite nepomáhajú právnej istote a konkrétne z nej vyplývajúcemu princípu predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (viď napr. PL. ÚS 15/98 a PL. ÚS 15/2006).

Obe odlišné stanoviská, ktoré v princípe súhlasia s úlohou prezidenta nad rámec jeho notariálnej právomoci, ponúkajú prísnejšie stanovené mantinely prípustného uváženia pri takomto rozhodovaní (pre ich text viď prílohu v závere postu). Myslím si, že je škoda, že sa väčšine ústavného súdu nepodarilo zhodnúť na konkrétnejších kritériách, o to viac, keďže podľa všetkého tieto boli počas rokovaní „na stole“. V tomto smere vítam veľmi civilne a zmierlivo pôsobiaci záver odlišného stanoviska sudcov Lubyho a Orosza, ktoré je založené na vnímaní prezidentovej funkcie ako poslednej „poistky“ v zmysle vyloženom vyššie. V bode 8 svojho stanoviska títo sudcovia uvádzajú nasledovné:

„Naše výhrady sme formulovali so zámerom „dotvoriť“ závery väčšiny pléna ústavného súdu o rigoróznejšie požiadavky na výkon právomoci prezidenta pri vymenúvaní generálneho prokurátora, ktorých zohľadnenie by v konečnom dôsledku mohlo viesť k všeobecne akceptovateľnej aplikačnej praxi, ktorá by mohla, a podľa nášho presvedčenia aj mala, nadobudnúť v ústavnom systéme Slovenskej republiky povahu všeobecne rešpektovanej ústavnej zvyklosti. O tom, či tento náš zámer nie je v aktuálnom čase príliš ambiciózny, môže v mnohom napovedať aj to, ako prezident rozhodne o aktuálnom návrhu národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora.“

Namiesto záveru...

Napriek tejto snahe je evidentné, že zverejnením odôvodnenia a odlišných stanovísk sága nekončí. Väčšinové stanovisko dáva prezidentovi širokú možnosť konania vo veci. Navyše, „doplnenie odôvodnenia“ (čiže niečo ako „concurring opinion“, čo je, mimochodom, na Slovensku procesný inštitút praeter legem, keďže § 32 ods. 1 zákona o organizácii ústavného súdu pripúšťa k väčšinovému rozhodnutiu pripojiť iba „odlišné stanovisko“, a to iba ak sudca s rozhodnutím alebo jeho odôvodnením nesúhlasí) sudkyne Macejkovej vo svojom poslednom bode 38 uvádza výslovne, že:

„Ak by tomu, aby [prezident] zodpovedne posúdil relevantné hmotnoprávne alebo procesnoprávne otázky, prípadne skutočnosti týkajúce sa osoby kandidáta, bránila existencia predbežnej otázky, rozhodnutie ktorej spadá do právomoci iného orgánu, je prezident povinný rozhodnúť bez zbytočného odkladu po rozhodnutí predbežnej otázky týmto iným orgánom.“ (zvýraznenie doplnené)

Nielen fajnšmekri však vedia, že to je presne dôvod, pre ktorý prezident dlhodobo odmieta prezradiť, ako sa vlastne napokon rozhodne. Prezidentov hovorca totiž opakovane uviedol, že „Gašparovič rozhodne o Čentéšovi, keď Ústavný súd posúdi jeho sťažnosť na prezidentovu nečinnosť“. Zverejnenie odôvodnenia výkladu v tomto dôležitom prípade teda bezpochyby je ďalším míľnikom pretrvávajúcej ústavnej krízy na Slovensku. Podľa všetkého však nielenže neurýchli jej vyriešenie, ale v prípade, že na strane jej aktérov bude i naďalej chýbať dobrá vôľa, toto rozhodnutie bohužiaľ zrejme navyše prispeje k oslabeniu právnej istoty u nás.

* * *

PRÍLOHA: Alternatívne formulácie výkladu odmietnuté plénom

1. Výklad, ktorý bol podľa sudcu Mészárosa plénu predložený sudcom spravodajcom (bod 1.1 odlišného stanoviska sudcu Mészárosa):


„Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, bez zbytočného odkladu buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.
Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu obzvlášť závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).
Prezident musí zverejniť dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.“ (zvýraznenie pôvodné)

2. Výklad, „ktorý najväčšmi reflektuje ... osobný pohľad [sudcu Mészárosa] na predmetnú vec“ (bod 1.2 odlišného stanoviska sudcu Mészárosa):

Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, bez zbytočného odkladu buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.
Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu mimoriadneho ústavného významu vzťahujúceho sa na osobu kandidáta, ktorý by znamenal, že by nebol zabezpečený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).“ (zvýraznenie pôvodné)

3. Výklad, ktorý podľa odlišného stanoviska sudcov Lubyho a Orosza navrhol jeden z nich (bod 7 odlišného stanoviska sudcov Lubyho a Orosza):

„Prezident je povinný ... oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje, pretože nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu existencie obzvlášť závažných skutočností, ktoré spochybňujú spôsobilosť navrhnutého kandidáta zabezpečiť riadny chod orgánov prokuratúry Slovenskej republiky (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky) alebo plnenie ich ústavnej funkcie (čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky). Prezident musí uviesť dôvody nevymenovania, ktoré nesmú byť svojvoľné.“ (zvýraznenie pôvodné)

* * *

Na obrázku je Dessewffyho palác, súčasné sídlo Ústavného súdu SR v Košiciach. Zdroj: islovakia.ic.cz.
Oprava: Dessewffyho palác je pôvodným sídlom Ústavného súdu SR. V súčasnosti súd sídli v bývalých Jiskrových kasárňach na Hlavnej 110. Ďakujem za upozornenie v diskusii a za chybu sa ospravedlňujem. Momentálne už obrázok reflektuje súčasnú realitu. Jeho zdroj: iamfromkosice.sk.

13 komentářů:

  1. Chtěli napsat blbuvzdornou Ústavu, ale s takovým blbem nepočítali.

    OdpovědětVymazat
  2. Anonymní6/12/12 22:41

    Ad článok:

    Pekne spracovaný článok, prehľadný. Už horšie je to s argumentáciou ÚS SR.

    Bod 48 uznesenia pléna:
    Uvedené závery ale nezbavujú prezidenta a národnú radu zodpovednosti za to, aby zabezpečili, že funkcia generálneho prokurátora nezostane dlhodobo neobsadená. Aj keď ústava nestanoví žiadnu lehotu, v rámci ktorej má prezident rozhodnúť ..., musí sa aj toto jeho rozhodovanie uskutočniť v určitom primeranom časovom rámci.

    Ďalej sa v bode 48 uznesenia uvádza:
    Je zrejmé, že z povahy rozhodovania o vymenovaní, ktoré je výsledkom voľby poslancov národnej rady a súhlasu prezidenta republiky, môže a bude dochádzať k tomu, že dosiahnutie potrebného konsenzu nebude otázkou dní, ale týždňov či výnimočne mesiacov.

    Problém je však v tom, že u nás výnimočnosť trvá (1) a pol roka. Pod povinnosťou prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov rozumiem inter alia rešpektovanie čl.30 ods.4 Ústavy SR: "Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.", ktorý samozrejme platí aj o funkcii GP a ktorý bol podkladom pre sťažnosti (2) konkrétnych kandidátov.

    Pokiaľ zmysel prezidentovho posudzovania má spočívať v (bod 45 uznesenia): hodnotení vhodnosti zvolenej osoby pre výkon predmetnej funkcie, a to z hľadísk, ktoré odpovedajú už uvedenej základnej povinnosti prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, a musí túto vhodnosť posudzovať z hľadiska princípu právnej istoty (čl.1 ods.1 Ústavy SR), čiže každý kandidát na funkciu GP musí vedieť, aké sú podmienky na jeho zvolenie (či teda má zmysel, aby vôbec kandidoval) a musí byť posudzovaný podľa rovnakých podmienok ako každý iný kandidát.

    Aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (120/1976 Zb.) v čl.25 hovorí nasledovné: Každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl.2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

    Odôvodneným obmedzením môže byť v právnom štáte iba také, ktoré je vopred verejne známe (právna istota) a predvídateľné. Výnimočné neobsadenie funkcie GP v trvaní (1) a pol roka nepredvídal asi nikto.

    Preto možno použiť záver ÚS SR o tom, že prezident môže odmietnuť návrh NR SR na vymenovanie aj z iných dôvodov, ako je nesúlad s právnymi predpismi, avšak s obmedzujúcou podmienkou = tieto dôvody musia byť kandidátom vopred (pred uzatvorením prihlášok do kandidatúry) známe. Inak hrozí závažný zásah do základného práva a slobody podľa čl.30 ods.4 Ústavy SR, lebo aj v konkrétnom prípade kandidát nemohol predvídať, že rok a pol nebude napriek návrhu NR SR vymenovaný do funkcie, a to bez toho, aby poznal presný dôvod svojho nevymenovania.

    ÚS SR ešte uvádza v bode 44 uznesenia toto:
    ... aby došlo k reálnemu zabezpečeniu takto vymedzeného nestranného postavenia prokuratúry ... zveril ústavodarca výber osoby GP medzi viac ústavných orgánov, ktoré sú s ohľadom na spôsob ich voľby spôsobilé nezávisle od seba sprostredkovať vymenovanej osobe demokratickú legitimitu pre výkon jeho funkcie.

    Vzhľadom na fakt, že neexistuje podľa názoru ÚS SR žiadne porušenie Ústavy SR, ak prezident nevymenuje zvoleného kandidáta v lehote (1) a pol roka bez toho, aby uviedol dôvod ("Je preto možné zhrnúť, že z ústavy nevyplýva žiadna presná časová hranica, ktorej prekročenie by nevyhnutne znamenalo porušenie povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote.), prezident má čoby orgán exekutívy silnejšie postavenie ako parlament, pretože môže fakticky pozdržať bez akýchkoľvek sankcií vymenovanie GP bez uvedenia dôvodu, čo NR SR síce tiež môže, ale len ako následok porušenia Rokovacieho poriadku (350/1996 Z. z.) a podstatne vyšším počtom ľudí než iba jeden. Úmyselné porušenie Ústavy SR takto prezident nespôsobí, pretože postačí, ak jemu samému uplynie funkčné obdobie bez toho, aby rozhodol ...

    Ondrej Pivarči

    OdpovědětVymazat
  3. Anonymní7/12/12 01:03

    "Na obrázku je Dessewffyho palác, súčasné sídlo Ústavného súdu SR v Košiciach. Zdroj: islovakia.ic.cz."

    Kubo, ty si už fakt dlho nebol doma.

    K.Csach

    OdpovědětVymazat
  4. Anonymní7/12/12 01:32

    Len poznámka k obrázku - v súčasnosti je to sídlo kníhkupectva Panta rhei, Ústavný súd SR sídli od roku 2006 o niekoľko desiatok metrov ďalej, v budove bývalých Jiskrových kasární..

    OdpovědětVymazat
  5. Je to tak, môj popisok k pôvodnému obrázku bol ozaj už jemne zastaralý! :-) Ďakujem Kiťovi aj anonymnému komentátorovi za upozornenie a dúfam, že tento obrázkový mix-up ostane jedinou hrúbkou tohto postu.

    Kubo Mačák

    OdpovědětVymazat
  6. Ondrej Pivarči: Ďakujem Vám za informatívne a presvedčivé doplnenie argumentácie v hlavnom poste.

    Otázku lehoty vymenovania som pre krátkosť obišiel, no patrí sa znovu podčiarknuť, že concurring opinion predsedníčky súdu dáva prezidentovi ďalšiu muníciu na podporu jeho vyčkávajúceho postoja. Právnu relevanciu tohto „doplňujúceho stanoviska“ oslabuje reštriktívne znenie § 32 ods. 1 zákona o organizácii ústavného súdu (viď text postu), no dá sa argumentovať aj, že concurring opinions sa postupne stávajú súčasťou rozhodovacej praxe nášho ústavného súdu. Priekopníkom v tomto smere bol sudca Peter Brňák v nedávnych veciach sp. zn. PL. ÚS 95/2011 a PL. ÚS 114/2011.

    Podľa slovenského ústavného právnika a bývalého ústavného sudcu Jána Drgonca právo sudcu na pripojenie odlišného stanoviska zahŕňa „aj právo uverejniť vlastné dôvody rozdielne od dôvodov ostatných sudcov, ktoré ho priviedli k hlasovaniu v prospech schváleného rozhodnutia (concurring opinion).“ (Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, Eurokodex 2010, str. 92.)

    S takto poňatou koncepciou doplňujúceho stanoviska sa samozrejme nedá nesúhlasiť, otázna je podľa mňa len relevancia stanoviska, ktorého cieľom je verejnosti sprostredkovať so správnosťou (vel non) väčšinového rozhodnutia nesúvisiace obiter dictum. No asi aj tu je vhodnejšia liberálnejšia interpretácia, s cieľom kultivovať verejnú diskusiu a transparentnosť rozhodovania ústavného súdu a jeho jednotlivých sudcov.

    Súhlasím s tým, že všeobecné posúdenie „vhodnosti zvolenej osoby pre výkon predmetnej funkcie“ z hľadiska „všetkých relevantných skutočností“ (body 45 a 46) ide priširoko, ostatne, k tomu smeruje aj veľká časť môjho argumentu v hlavnom poste. No vami navrhovaná „obmedzujúca podmienka“, aby relevantné dôvody poznali kandidáti v konkrétnosti vopred, je možno až príliš obmedzujúca – nie všetky situácie, ktoré môžu nastať, je realisticky možné predvídať vopred a taxatívne vymedziť.

    Vágnosť v práve má takisto svoju hodnotu (na jej obranu viď napr. výbornú knižku Timothy Endicotta s príznačným titulom Vagueness in Law, OUP 2000), a v predmetnom prípade si viem predstaviť, že nastavenie relevantného kritéria ako „existencie obzvlášť závažných skutočností, ktoré spochybňujú spôsobilosť navrhnutého kandidáta zabezpečiť riadny chod orgánov prokuratúry Slovenskej republiky“ (z odlišného stanoviska sudcov Lubyho a Orosza) by mohlo ponechať dostatok flexibility pre reflektovanie prekvapení, ktorých nám verejný život na Slovensku poskytuje niekedy až príliš, ale zároveň by udržalo mieru prezidentovho uváženia v rámci únosnosti a prijateľnosti z hľadiska ochrany právnej istoty.

    Kubo Mačák

    OdpovědětVymazat
  7. Anonymní7/12/12 17:19

    Ad Kubo Mačák:

    Ďakujem za reakciu.

    V tomto prípade sa mi vágnosť v práve nezdá vhodnou, a radšej by som v Ústave SR videl natvrdo nejakú lehotu. Vágnosť v práve má zmysel vtedy, keď nemáme alternatívu iného riešenia, tu však alternatív je viac než dosť.

    Pokiaľ by nastala nejaká dôležitá a nepredvídaná okolnosť na strane vymenovaného GP potom, čo už je vo funkcii a po vymenovaní, dá sa predsa odvolať z funkcie aj mimoriadne.

    V konkrétnom prípade však prístup prezidenta možno považovať (mierne povedané) skôr za politický ako za právny. Jeho komunikácia s jednotlivými kandidátmi a iné prejavy jeho vôle zjavne vykazujú znaky nerovnakého prístupu, čo v konkrétnom prípade smeruje k porušeniu čl. 30 ods. 4 Ústavy SR (pričom Ústavný súd SR pri podávaní daného výkladu mierne odignoroval aj tento vlastný nález).

    Preto zastávam názor, že je podľa mňa v ústavnom vyvažovaní dôležitejšia právna istota v rámci čl. 30 ods. 4 Ústavy SR pre kandidáta, než to, nakoľko prezident má či nemá špekulovať pri jeho menovaní a hľadať špecifické dôvody, prečo ho nevymenovať (buď existovali v čase, keď meno kandidáta dostal na stôl a teda mal ho odmietnuť vymenovať ihneď s uvedením tohto dôvodu, alebo neexistovali a teda mal byť kandidát vymenovaný), nakoľko toto zdržovanie nie je určite zmyslom a účelom ústavnej úpravy menovania GP prezidentom.

    Mám skôr za to, že verejný život v SR poskytuje prekvapení až príliš z dôvodu, že právna úprava je príliš vágna a zároveň príliš zložitá, a preto existuje snaha ju zneužívať, resp. využívať jej nedostatky. V tejto úvahe podľa mňa neexistuje taký druh prekvapenia, ktorý by mal byť dôvodom na vyčkávanie s menovaním, nakoľko všetky, ktoré by aj teoreticky mohli nastať pro futuro, sa dajú zhojiť mimoriadnym odvolaním z funkcie.

    Ondrej Pivarči

    OdpovědětVymazat
  8. Anonymní8/12/12 21:08

    Pripojím len krátku poznámku k údajnej "ústavnej kríze" na Slovensku. To, že nie je obsadený post GP nevnímam ako krízu, keďže GP pracuje normálne, ako pracovala, avšak pod vedením 1. námestníka GP, ktorý má právomoci GP (dokonca môže iniciovať konanie pred Ústavným súdom). Aby niekto mohol hovoriť o nefunkčnosti, resp. kríze, musel by ponúknuť empirické dôkazy, ako funguje prokuratúra s GP a bez neho. Pochybujem, že existujú nejaké rozdiely okrem formálneho obsadenia postu hlavy GP. Ináč sú to len prázdne reči o kríze.

    Iste, každý zriadený orgán by mal byť obsadený, ale to že obsadený nie je, neznamená automaticky nevyhnutne aj jeho nefunkčnosť, či krízu per se.

    Tomáš Ľalík

    OdpovědětVymazat
  9. Anonymní9/12/12 19:01

    ad Tomáš Ľalík:
    empirický důkaz o fungování GP:
    http://www.sme.sk/tema/prevod-bytovky-glance-house/

    Yossi

    OdpovědětVymazat
  10. Zaujímavým aspektom je aj to, či môže prezident posudzovať aj zákonnosť procesu voľby kandidáta na GP v parlamente. Sudkyňa Gajdošíková poukazuje v tejto súvislosti na "logickú rozpornosť" znenia väčšinového výroku. Táto rozpornosť podľa mňa znamená len majoritou zľahka zakrytú možnosť prezidenta takéto posúdenie vykonať.

    Toto nezakryto potvrdzuje aj "doplnenie odôvodnenia" v b. 29:
    "Vychádzajúc z uvedených dôvodov možno zhrnúť, že prezident [...] autonómne posudzuje:
    - súlad procesu voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorého mu navrhla národná rada, s príslušnými právnymi predpismi,"

    Preto sa možno príliš optimisticky sudcovia Orosz a Luby domnievajú, že v zmysle výkladu podaného majoritou sa "závažná skutočnosť" musí vzťahovať „na osobu kandidáta“, a nie na konanie iných subjektov, napr. tých, ktoré sa na voľbe tohto kandidáta podieľali (napr. navrhovatelia, parlamentné politické strany, poslanci národnej rady).

    Existenciu krízy v súčasnosti podľa mňa dostatočne rozviedli Luby a Orosz v b. 5, pričom treba zdôrazniť, že keby v súčasnom stave z akéhokoľvek dôvodu nemohol prvý námestník GP vykonávať svoju funkciu, nového by nemal kto vymenovať a prokuratúra by tak ostala bez najvyššieho predstaviteľa.

    Peter Kocvár

    OdpovědětVymazat
  11. Ondrej Pivarči: Kritérium sudcov Lubyho a Orosza, ktoré obhajujem vo svojej reakcii ako, dajme tomu, „užitočne vágne“, sa týka skutočností, ktorých existencia by oprávňovala prezidenta výnimočne odmietnuť vymenovanie kandidáta. Nehovorím ale v súvislosti s ním (a ani títo sudcovia nie) o lehote vymenovania, k čomu smeroval Váš posledný príspevok.

    Tomáš Ľalík: Termín „ústavná kríza“ je isteže subjektívne označenie a môžeme diskutovať o jeho rozsahu. Ako odborník na ústavné právo zrejme so mnou ale budete súhlasiť, že stav, v ktorom ústava v širšom zmysle nedáva jasnú odpoveď (resp. natoľko jasnú, aby ju čelní ústavní predstavitelia určitej krajiny pochopili totožne) na otázku procesu obsadenia pozície vrcholného predstaviteľa ústavného orgánu po dobu 18+ mesiacov, nie je z hľadiska ochrany ústavnosti v danej krajine žiaduca. Tvrdiť opak podľa mňa znamená oslabovať úlohu práva vo všeobecnosti a ústavného práva konkrétne: ako sa vraví, voda si cestu nájde a podobne aj realita si s nejasnosťou práva poradí a skúsenosť ukazuje, že nielen generálna prokuratúra môže existovať bez šéfa, ale dokonca aj celé krajiny si poradia mesiace bez vlády (bratia Česi prepáčia). No považovať taký stav za ideálny alebo bezkrízový z pohľadu ústavného práva mi príde nesprávne.

    Peter Kocvár: To je dobrá pripomienka. Môj názor je, že väčšinové stanovisko ponecháva vo všeobecnosti zákonnosť postupu otvorenú posúdeniu prezidentovi (viď najmä body 33, 36 a 44 uznesenia); v konkrétnom prípade vymenovania Jozefa Čentéša sa ale majorita podľa všetkého vyslovila v zmysle, že zákonné podmienky na jeho menovanie, a to vrátane zákonnosti postupu voľby, boli splnené (viď bod 30 uznesenia).

    Kubo Mačák

    OdpovědětVymazat
  12. Ad) Yossi

    Kauzy na GP boli aj vtedy, keď pozícia GP bola obsadená.

    napr. http://www.sme.sk/c/529693/hanzel-korupcia-v-prokurature-je-hanbou.html

    Váš link absolútne nič nepreukazuje.

    Ad) Peter Kocvár

    Bod 5. odlišného stanoviska sudcov Orosza a Lubyho, ktorý sa týka krízy na GP, nie je namieste. Podľa mňa je vnútorne nekonzistentný, keď na jednej strane sudcovia hovoria o tom, že GP zastupuje v plnom rozsahu 1. námestník, ale na druhej hovorí o tom, že 1. námestník nemá demokratickú legitimu na toto konanie. Dovedené do dôsledkov by to znamenalo, že nemôže konať nič, keďže nemá legitimitu. Ale on koná ako GP, teda a fortiori musí mať aj legitimitu. Teda je to argument o nulovej vypovedacej hodnote, keďže nerešpketuje právny (aj faktický) stav de lege lata.

    Ani to, že 1. námestníka nemá kto nahradiť nie je úplne namieste i keď uznávam, že má vyššiu vypovedaciu hodnotu ako argument dvoch sudcov. Nie som odborník na trestné právo, ale ani situácia bez prvého námestníka (či iného zástupcu GP) by prokuratúru podľa mňa neznefunkčnila a tá by fungovala naďalej. Otázka je ako efektívne, a to je to, o čo mi vlastne ide.

    Ad) Kubo Mačák

    Súhlasím s Vami, stav neobsadenia GP nie je ideálom. Avšak ústava tiež nie je ideálnym dokumentom, aj keď sa tak navonok prezentuje.

    Odpoveď na otázku síce už poznáme,na ťahu je však teraz prezident. Musíte však uznať, že sťažnosti tak DT ako aj JČ na Ústavný súd túto situáciu len predlžujú a hrajú do karát prezidentovi, ktorý môže vyčkávať. Do úvahy pripadá aj vyvodenie zodpovednosti voči prezidentovi v rámci ľudového hlasovania, ale osobne som skeptický. Na druhej strane ťažko prezident bude chcieť odísť o rok a pol z funkcie bez toho, aby rozhodol o GP.

    Tomáš Ľalík

    OdpovědětVymazat
  13. Ad K. Mačák:

    Máte pravdu, avšak in concreto problémom ani tak nie je neexistencia či existencia takýchto dôvodov, ale práve lehoty. Pretože jej nedodržanie by bolo porušením Ústavy SR aj s príslušnými následkami. Bez lehoty sa môže prezident vyhnúť riešeniu otázky GP až do skončenia funkčného obdobia, čiže vôbec sa nemusí zaoberať dôvodmi.

    Ad T. Ľalík:

    "Na druhej strane ťažko prezident bude chcieť odísť o rok a pol z funkcie bez toho, aby rozhodol o GP." Myslím si, že celkom jednoducho, ale to je vec pohľadu.

    S bodom 5. odlišného stanoviska môžem súhlasiť, 1.námestník nemá pri zastupovaní legitimitu (nie je volený NR SR), nepozná ho ani čl. 150 Ústavy SR, ba by som povedal, že § 9 ods.1 zákona 153/2001 Z.z. o prokuratúre (ZoP) je v rozpore s týmto čl. Ústavy SR (keďže na čele je aj de iure 1. námestník), pričom de facto ak 1. námestníka menuje a odvoláva GP (§ 9 ods. 3 ZoP), tak potom "legitimita" a "vplyv" predchádzajúceho GP presahuje jeho funkčné obdobie, čomu teraz prezident svojou nečinnosťou napomáha. A že to nie sú nejaké bezvýznamné oprávnenia a teda aj politický dosah, viď. § 10 a nasl. ZoP, čo je pravdepodobne parciálne aj reliktom režimu do 1989.

    "Nie som odborník na trestné právo, ale ani situácia bez prvého námestníka (či iného zástupcu GP) by prokuratúru podľa mňa neznefunkčnila a tá by fungovala naďalej. Otázka je ako efektívne, a to je to, o čo mi vlastne ide."

    Tu sa žiada položiť otázka, čo to znamená "funkčnosť prokuratúry"? Z pohľadu napr. § 2 ods. 5 a 6 Trestného poriadku mám výrazné pochybnosti o jej funkčnosti (príklad uviedol Yossi), resp. nevnímam, čo je následkom (sankcia) toho, keď prokuratúra poruší zásadu legality. Takže toľko k otázke - ako efektívne.

    A čo sa týka toho, že dané sťažnosti na ÚS SR predlžujú situáciu, nesúhlasím, pretože porušenie čl. 30 ods.4 Ústavy SR v prípade ktoréhokoľvek sťažovateľa ešte automaticky neznamená jeho nárok na vymenovanie. Navyše, sťažnosť DT smeruje proti NR SR, sťažnosť JČ je pre nečinnosť prezidenta. V druhom prípade ďalší postup "zastavilo" podanie NR SR zo dňa 29.02.2012, ktoré znegovalo "prísľub" predsedníčky ÚS SR zo dňa 23.02.2012 (viď tlačová info súdu č. 27/2012 zo dňa 29.05.2012), čo je vzhľadom na úlohy ÚS SR v systéme deľby moci prinajmenšom znepokojivé.

    Ondrej Pivarči

    OdpovědětVymazat