Ratko Mladić: Dnes, zajtra, popozajtra... (Kubo Mačák)

Tak Saddám sa skrýval v jame, Usáma vo vile bez internetu a Ratko na farme na srbskom vidieku. Tak, ako je útek údajných medzinárodných zločincov dramatický a tajuplný, je zvyčajne ich dolapenie antiklimaktické a, priznajme si to, niekedy aj trochu nudné. Samozrejme, na detaily z Mladićovho života na úteku a dnešného zadržania si ešte budeme musieť počkať a akiste budú zapĺňať stránky novín v najbližších dňoch. Ja vás namiesto toho pozývam poodhrnúť spolu so mnou závoj senzacionalistickej žurnalistiky a pozrieť sa na právnu stránku veci: čo sa vlastne stalo dnes v Srbsku a aký vývin môžeme čakať v najbližších dňoch a týždňoch?

Ratko Mladić

Väčšina čitateľov Jiného práva môže určite tento odsek preskočiť, no pre úplnosť sa patrí predstaviť hlavnú postavu dnešných udalostí. Generál Ratko Mladić je etnický Srb, ktorý počas juhoslovanskej občianskej vojny pôsobil najprv ako veliteľ armádneho zboru Juhoslovanskej národnej armády. Po stiahnutí federálnych vojsk z Bosny a Hercegoviny sa stal vrchným veliteľom bosniansko-srbských vojenských síl, ktoré bojovali za podpory srbských vojsk proti bosnianskej štátnej armáde v rokoch 1992 až 1995. Podľa obvinení, ktoré boli proti nemu vznesené ešte, keď bol vo funkcii, zodpovedá za mnohé trestné činy spáchané v tomto období, vrátane masakry takmer 8 000 bosniansko-moslimských mužov a chlapcov v Srebrenici, ozbrojených útokov proti nesrbskému civilnému obyvateľstvu s cieľom ich vyhnať z územia považovaného za výlučne srbské a protiprávneho zajatia príslušníkov mierových síl OSN. Do jeho dnešného zadržania bol Mladić na úteku viac ako 15 rokov.

Chytený: Čo sa stalo v Srbsku?

Medzinárodný zatykač na Radovana Karadžića a Ratka Mladića bol Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY) vydaný už v roku 1996. Tribunál bol založený rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 827 (1993), ktorá rozhodnutie o jeho ustanovení prijala ako opatrenie podľa kapitoly VII Charty OSN. Prílohu tejto rezolúcie tvorí Štatút ICTY, ktorý v čl. 29 štátom prikazuje všestranne spolupracovať s tribunálom, a to vrátane vykonania zatýkacích rozkazov. Záväznosť rozhodnutí ICTY vo vzťahu k štátom sa teda odvodzuje od povinnosti štátov „prijať a vykonať“ rozhodnutia Bezpečnostnej rady (čl. 25 Charty OSN). Právnym podkladom na zadržanie Ratka Mladića je tento medzinárodný zatykač, pričom Srbsko malo nielen právo, ale aj povinnosť ho vykonať, a to akonáhle jeho orgány zistili, kde sa Mladić nachádza.

Existencia medzinárodného zatykača však Srbsko nezbavuje povinnosti rešpektovať ľudské práva zadržiavaného obvineného. To, ako presne zadržanie prebehlo, zatiaľ nie je známe. No Mladić dozaista neopomenie nadniesť prípadné porušenie svojho práva na spravodlivý proces pred haagskym súdom. Precedensy ukazujú, že porušenie práv obžalovaného môže mať vplyv na výšku trestu alebo sa môže premietnuť do finančnej kompenzácie: Jean-Bosco Barayagwiza, zakladateľ neslávneho rwandského rádia RTLM, tak vďaka závažným procesným pochybeniam pri jeho zadržaní dosiahol zníženie trestu z doživotia na 35-ročný trest odňatia slobody (ods. 1107). Podobne Radovan Karadžić namietal po svojom vydaní do Haagu, že jeho práva boli porušené tým, že ho srbské orgány držali „incommunicado“ štyri dni bez toho, aby ho informovali o dôvodoch jeho zadržania, a domáhal sa na základe predošlých rozhodnutí finančnej kompenzácie alebo zníženia trestu (ods. 1-2). ICTY si zatiaľ svoje rozhodnutie nechal na záver procesu, no zdôraznil, že akékoľvek porušenie musí byť pričítateľné Tribunálu, aby mohla byť o kompenzácii akéhokoľvek druhu vôbec reč (tamtiež, ods. 5-6). To však nezbavuje Mladića možnosti v budúcnosti porušenie svojich práv namietať, a to či už proti ICTY alebo proti Srbsku.

Odovzdaný: Čo sa stane v Srbsku?

Podľa článku 29 Štatútu ICTY má Srbsko povinnosť zadržaného obvineného bezodkladne („without undue delay“) vydať Tribunálu. Štatút úmyselne hovorí o vydaní, resp. prevoze („the surrender or the transfer“) obvinených a vyhýba sa termínu „extradícia“, no v minulosti ani to nezabránilo Srbsku a Chorvátsku namietať zákaz vydávania vlastných občanov zakotvený v ich ústavach. (Podobný argument zabránil Českej republike ratifikovať Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu [ICC], pričom ČR sa tak stala na dlhé roky jediným členom EÚ, ktorý zároveň nebol členským štátom ICC. Česko napokon ustúpilo od svojej interpretácie v roku 2008 bez zmeny ústavy.) Od roku 2002 platí v Srbsku zákon o spolupráci s ICTY, ktorý výslovne povoľuje vydávanie dovtedy obvinených osôb (ods. 227). To platí aj pre Ratka Mladića, a tak jeho vydaniu po právnej stránke stojí v ceste iba vnútroštátne vydávacie konanie pred špeciálnym súdom pre vojnové zločiny. Podľa predchádzajúcich skúseností sa dá čakať, že doma Mladić dlho nepobudne a že bude vydaný do jedného, maximálne dvoch týždňov odo dneška (Radovan Karadžić sa v Haagu objavil deväť dní po jeho zadržaní v Belehrade). Pravidlá procesu a dokazovania dodávajú, že logistiku prevozu obvineného majú medzi sebou dohodnúť štát zadržania, Holandsko ako štát sídla Tribunálu a sekretariát Tribunálu (pravidlo 57).

Súdený: Čo sa stane v Haagu?

Po Mladićovom prevoze do Haagu pridelí jeho prípad predseda Tribunálu jednému zo súdnych senátov tejto inštitúcie, ktorý obvineného v rámci špecifického verejného zasadania, tzv. initial appearance, informuje o plnom obsahu obžaloby a dá mu možnosť vyjadriť sa k svojej (ne)vine vo všetkých bodoch obžaloby. Za predpokladu, že sa Mladić nerozhodne priznať k vine, týmto zasadaním začne ďalšia fáza prípravného konania, ktorej účelom je najmä zabezpečiť spoľahlivú prípravu na konanie pred súdom, a to zo strany prokuratúry i obhajoby.

Špecifickou otázkou je, či Mladićov prípad bude spojený s Karadžićovým prípadom pred ICTY. Pôvodná obžaloba z roku 1995 smerovala proti obom obvineným spoločne. No v októbri 2009, viac ako rok po zadržaní Radovana Karadžića, sa Tribunál odhodlal k vylúčeniu konania proti Mladićovi zo spoločného konania. Vo svojom rozhodnutí súd citoval záujmy spravodlivosti a zrozumiteľnosti (str. 2-3) – celkom pochopiteľne nemalo zmysel viesť konanie proti neprítomnému obžalovanému, ktorý nemal možnosť sa k jeho priebehu nijako vyjadriť.

Dnes platná obžaloba proti Karadžićovi (a aj pôvodná obžaloba oboch obvinených) tvrdí, že Karadžić, Mladić a ďalší čelní srbskí predstavitelia spolupracovali na vytvorení spoločného zločineckého plánu (joint criminal enterprise alebo JCE, viac o tejto téme nájdete v mojom poste o Gotovinovi spred pár týždňov), ktorého cieľom bolo trvalé odstránenie bosnianskych Moslimov a bosnianskych Chorvátov z bosniansko-srbského územia prostredníctvom širokej palety medzinárodných trestných činov vrátane genocídy, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Karadžić a Mladić mali byť na čele tejto zločineckej skupiny (ods. 6-8). Zodpovednosť za každý z trestných činov, ktoré prokuratúra ICTY pripisuje Karadžićovi, tak podľa nej prináleží aj Mladićovi. Niet teda pochybností o tom, že je splnená nevyhnutná podmienka pre spojenie vecí podľa Pravidiel procesu a dokazovania, a síce, že obvinení musia byť obžalovaní z rovnakých alebo rozdielnych zločinov spáchaných v rámci jednej „transakcie“ (pravidlo 48 hovorí o „the same transaction“, čo súd vykladá ako spoločnú schému, stratégiu alebo plán [ods. 17]). Nie je to však zároveň podmienka dostačujúca. Príslušný súdny senát má za predpokladu jej splnenia široký priestor na uváženie, či veci spojiť, alebo nie. V rámci svojho uváženia posudzuje, okrem iného, ochranu práv obžalovaných, potenciálny konflikt záujmov, procesnú ekonómiu, nepohodlie, ktorému sú vystavení viacnásobne predvolaní svedkovia a záujem na konzistentnosti judikatúry (ods. 17).

Dnes je ešte priskoro odhadovať, ktorý z týchto faktorov bude pre súd rozhodujúci. No je isté, že medzi podstatné z nich bude patriť posúdenie procesnej ekonómie. Prípad Radovana Karadžića má za sebou takmer 100 procesných dní od svojho začiatku v októbri 2009; prokuratúra predstavuje dôkazy už viac než jeden kalendárny rok, od 13. apríla 2010. Ak by sa mali konania v oboch veciach spojiť, znamenalo by to nevyhnutnosť znovupredvolania mnohých svedkov prokuratúry, čo by ukončenie procesu proti Karadžićovi výrazne oddialilo. No mnohí z týchto svedkov budú aj tak musieť byť predvolaní v rámci prípadného samostatného procesu proti Mladićovi. Súdny senát sa teda bude musieť rozhodnúť: jeden dlhší, ale finálny proces, alebo dva potenciálne kratšie procesy, z ktorých by ten druhý trval aspoň tri-štyri roky odo dneška?

Nezabúdajme, že ICTY je pod drobnohľadom Bezpečnostnej rady OSN, ktorej zodpovedá za rýchle ukončenie svojej činnosti (tzv. Completion Strategy). Pôvodný dátum, ku ktorému sa ICTY v roku 2001 slovami svojho vtedajšieho predsedu Clauda Jordu zaviazalo skončiť všetky prvoinštančné konania, bol koniec roka 2007 (str. 85). Tento termín sa priebežne predlžoval a predlžoval. Dnes je „deadline“ súdu stanovená na záver roka 2014, no po zadržaní Ratka Mladića je aj tento termín vážne ohrozený. To, ako sa ICTY vysporiada s otázkou spojenia alebo oddelenia konaní vo veciach Karadžića a Mladića, teda rozhodne aj o schopnosti súdu dodržať tento konečný bod. Ako najpravdepodobnejšia možnosť sa však javí to, že BR OSN opäť raz ustúpi a termín vo všeobecnom opojení z dolapenia „najhľadanejšieho vojnového zločinca na svete“ ešte o rok-dva predĺži.