Štrasburg v. Luxemburg: ESĽP a sloboda prejavu na internete

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) ako aj Súdny dvor Európskej únie (SDEÚ) sú čoraz častejšie konfrontované s prípadmi, kde musia rozhodnúť o zákonnosti blokovania nežiadúceho obsahu online. SDEÚ má v tejto oblasti rozsiahlejšiu judikatúru, i keď žiadny z jeho prípadov sa zatiaľ nezaoberal problematikou nenávistných prejavov na internete. Na druhej strane sa však Luxemburský súd jasne vyjadril o zodpovednosti poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti za nezákonné informácie, právne upravenej v Smernici o elektronickom obchode (2000/31/ES). Napríklad v rozhodnutiach Scarlet v. SABAM a SABAM v. Netlog súd priamo ustanovil, že nie je možné prikázať poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti používať filtrovacie programy bez dostatočných opatrení, ktoré určia na ako dlho a ktorých užívateľov sa filtrovanie bude týkať. Právnej úprave zodpovednosti za nelegálny obsah v EÚ, ako aj jej modelu a dôsledkom sa budem viacej venovať budúci týždeň. V tomto blogu sa zameriam na rozhodnutia ESĽP, ktorý na rozdiel od súdu v Luxemburgu mal možnosť rozhodovať o regulácii nenávistných prejavov už tri krát.

Kauza Delfi

Prípad Delfi AS v. Estónsko je jedným z najkontroverznejších rozhodnutí v histórii Štrasburského súdu. Predstavuje tiež prvý prípad svojho druhu, kde súd musel rozhodnúť o zodpovednosti za nenávistné komentáre zaslané užívateľmi siete. V roku 2015 finálne rozhodnutie veľkého senátu ESĽP spustilo vlnu kritiky a mnohí komentátori ho aj naďalej pokladajú za veľkú ranu pre slobodu prejavu v Európe.

Na prvý pohľad sa jedná o relatívne jednoduchý prípad. Delfi je populárny spravodajský portál, ktorý uverejňuje okolo 300 článkov denne. Svojim čitateľom umožňuje vyjadriť ich názor prostredníctvom komentárov, ktoré sa na webových stránkach zobrazujú automaticky bez revízie adminov. Portál zaviedol ‘nahlásiť a stiahnuť‘ funkciu, ktorá umožňuje čitateľom označiť komentár za neprijateľný, čo vedie k jeho okamžitému stiahnutiu. Delfi tiež používa automatické mazanie komentárov na základe vybraných slovných spojení. Obete urážok a útokov majú možnosť kontaktovať adminov priamo, ktorí na ich vlastnú žiadosť hanlivé komentáre vymažú. V roku 2006 Delfi uverejnil článok s titulkom „SLK zničila plánovanú ľadovú cestu“. Článok sa kriticky vyjadroval o spoločnosti prevádzkujúcej lodnú dopravu medzi Estónskou pevninou a niekoľkými ostrovmi, ako aj o jej majiteľovi, ktorý v prípade figuruje ako pán L. Článok spôsobil negatívnu reakciu širokej verejnosti a okolo 200 komentárov bolo zaslaných na webové stránky, z ktorých 20 obsahovalo urážky a útoky na pána L. Po uplynutí niekoľkých mesiacov jeho právni zástupcovia požiadali spravodajský portál o ich vymazanie a o náhradu škody za majetkovú ujmu. Delfi problematické komentáre okamžite vymazal, no odmietol uhradiť majetkovú škodu. V jednom prípade nám tak vznikajú hneď dva problémy: problém právnej zodpovednosti za urážlivé komentáre, ktoré môžu a nemusia byť kvalifikované ako nenávistné a problém, podľa ktorého právneho režimu by mal byť prípad rozhodnutý. Pokiaľ by sa totiž národné súdy držali Európskeho práva, Delfiho zodpovednosť by bola pravdepodobne vylúčená na základe Článku 14 Smernice o elektronickom obchode. Delfi by bol len poskytovateľom, ktorý vykonáva technickú, automatickú a pasívnu činnosť. V čase publikovania komentárov nevedel o existencii nezákonných informácii a po zistení týchto skutočností promptne (v priebehu 24 hodín)  informácie odstránil. Najvyšší súd Estónska mal však iný názor. Keďže Delfi je v prvom rade spravodajský portál, súd ho charakterizoval ako online médium a prípad rozhodol na základe ustanovení o slobode prejavu, ako ju upravuje Estónska ústava a Európsky dohovor. Konečné rozhodnutie padlo pred  ESĽP, kde prípad rozhodol až veľký senát.                      

Rozhodnutie sprevádzali veľké očakávania. Súd mal konečne možnosť stanoviť precedens a zodpovedať tak dôležité otázky týkajúce sa povahy poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti, rozhodnúť o určení rozsahu poškodenia spôsobeného nenávistnými prejavmi, a objasniť tak budúcnosť ochrany ľudských práv na internete. Nič z toho sa však nestalo. Veľký senát ESĽP rozsudok od začiatku obmedzil len na profesionálne spravodajské portáli, ktoré publikujú vlastné články a umožňujú svojim čitateľom vyjadriť ich názor prostredníctvom komentárov. Vylúčil tak sociálne siete, i keď práve tých sa problematika nenávistných prejavov týka najviac (para 115-116). Senát sa  vôbec nezaoberal tým, či spravodajský portál má právo na ochranu slobody prejavu a ani tým, či dané komentáre sú natoľko urážlivé, aby si situácia vyžadovala právny postih. Namiesto toho pokladal za zrejmé, že ich obsah je nezákonný (para. 117). Hlavný argument protistrany spočíval na Smernici EÚ o elektronickom obchode, podľa ktorej uznanie právnej zodpovednosti Delfi za hanlivé komentáre porušuje Európske právo, rovnako ako aj domácu legislatívu, ktorá transponuje Smernicu do národného právneho poriadku (para. 123-128). To však ESĽP odmietol s tým, že interpretácia národného práva je úlohou Estónskych súdov. Senát príliš neriešil ani to, či obmedzenia slobody prejavu boli naozaj nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (para 138). Namiesto toho venoval najväčšiu pozornosť konfliktu medzi právom na slobodu prejavu Delfi a právom na ochranu povesti pána L., ktorá v judikatúre ESĽP spadá pod článok 8 Európskeho dohovoru, teda právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života (para. 139). Odôvodnenie rozhodnutia veľkého senátu tak stojí na balansovaní konfliktných záujmov medzi spravodajským portálom a pánom L. napriek tomu, že podstatou sporu bolo od začiatku neoprávnené obmedzenie slobody prejavu portálu Delfi, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím Estónskych súdnych orgánov.   

Senát zhodnotil okolnosti prípadu na základe týchto kritérií: a) kontext problematických komentárov, b) možnosť vyvodiť priamu zodpovednosť ich autorov, c) opatrenia prijaté spravodajským portálom, ktoré mali zabrániť ich šíreniu a d) konečný dopad rozhodnutia Najvyššieho súdu Estónska na ďalšie fungovanie portálu Delfi (para. 142). Pre senát bolo rozhodujúce, že Delfi je profesionálnym spravodajským portálom, ktorý vykonáva komerčnú činnosť. Časť jeho zárobkov závisela od počtu komentárov zdieľaných na webových stránkach. Tí, ktorí zaslali komentáre pod články nemali možnosť zmeniť ich obsah po ich uverejnení na webe. Delfi mal teda posledné slovo pri kontrole ich obsahu, a preto podľa senátu nemôže byť len pasívnym a technickým sprostredkovateľom služieb (para. 144-146). Keďže obsah komentárov podnecuje nenávisť, existujúce kontrolné opatrenia prijaté portálom neposkytujú dostatočnú ochranu pred ich šírením (para. 156-159). Senát dospel k záveru že majetkové odškodnenie vo výške 320 Eur nemá negatívny dopad na ďalšie fungovanie Delfi v Estónsku, a že k žiadnemu porušeniu článku 10 Európskeho dohovoru nedošlo (para. 160-161).

Najviac zarážajúca časť rozhodnutia sa týka obsahu problematických komentárov. Senát nikdy nevysvetlil, akým spôsobom dospel k záveru, že podnecujú nenávisť a že sú jasne nezákonné. Je pravdou, že sú vulgárne a niektoré odkazujú na údajný židovský pôvod pána L. Ale je diskutabilné, či vyjadrenia typu „I hardly believe that that happened by accident... asshole fck“ alebo „rascal!!!“ porušujú zákon. Pri ich posudzovaní senát slepo prijal závery Estónskeho Najvyššieho súdu.  V rozhodnutí je len vágne naznačené, že portál si mohol byť vedomý ich existencie a protiprávnosti, keďže článok rapídne zvýšil jeho návštevnosť (para. 152). Zdá sa, že podľa tejto logiky by Delfi mal monitorovať akýkoľvek obsah vytvorený užívateľmi a uverejnený na jeho webe. To znamená, že zo strachu z vyvodenia právnej zodpovednosti a v snahe preventívne zabrániť šíreniu nezákonného obsahu, spravodajské portáli ako Delfi budú monitorovať všetky komentáre od momentu ich zaslania na web. I keď ESĽP konal s  úmyslom posilniť ochranu ľudských práv na internete, rozhodnutie prinieslo presne opačný výsledok. Podporuje súkromnú cenzúru a prehlbuje už aj tak existujúci nedostatok právnej istoty v tejto oblasti. Online platformy či portáli ako Delfi musia často riešiť komplikované situácie. Je od nich vyžadované, aby zabránili ujme spôsobenej tretím stranám, a zároveň nemôžu neprimerane obmedziť ich právo na slobodu prejavu. Existujúce právne úpravy im však neposkytujú jasné riešenie. Pokiaľ ich vlastné pravidlá zakazujúce nenávistné a urážlivé prejavy, funkcia nahlásiť a stiahnuť, automatické filtrovacie programy a aktívni admini nie sú pre súdy dostačujúce, tak potom aké opatrenia budú spĺňať ich nároky? Namiesto krkolomného balansovania medzi Článkom 8 a Článkom 10 Európskeho dohovoru mal ESĽP upriamiť svoju pozornosť na tieto otázky.   

Reparát v podobe MTE v. Maďarsko a Pihl v. Švédsko

Necelý rok po prvom rozhodnutí a nemalej kritike dostal ESĽP šancu napraviť svoje pôvodné stanovisko. Prvý prípad sa týka samosprávnej organizácie poskytovateľov internetového obsahu v Maďarku, tzv. MagyarTartalomszolgaltatok Egyesulete (MTE) a spoločnosti Index.hu Zrt. (Index), ktorý je najväčší internetový spravodajských portál v krajine. Fakty sú si veľmi podobné. Obe stránky publikovali článok o nekalých praktikách realitných agentúr v Budapešti. V sekcii komentárov sa začali objavovať vulgárne a urážlivé komentáre. Nasledovala žaloba na ochranu osobnosti. Vnútroštátne súdy rozhodli, že komentáre boli útočné, urážlivé, ponižujúce a nespadajú pod ochranu slobody prejavu. Umožnením komentárov na svojich stránkach oba webové portáli prevzali objektívnu zodpovednosť za ich obsah, z ktorej nemôžu byť vyňaté. 

MTE sa líši od Delfi v dvoch hlavných bodoch. Za prvé, podľa ESĽD sú síce komentáre vulgárne, ale rozhodne nie sú nenávistné a ani nepodnecujú nenávisť (para. 64). Súd použil tie isté kritéria ako v prípade Delfi, teda kontext komentárov, priama zodpovednosť ich skutočných autorov, preventívne opatrenia webových portálov a konečný dopad rozhodnutia vnútroštátnych súdov. Tentokrát však nesúhlasil s Maďarskými súdmi a predmet článku označil za otázku verejného záujmu (para. 75). Komentáre teda nie sú jasne nezákonné. Ich obsah je síce na nízkej úrovni ale predstavuje príklad bežnej komunikácie na internete, čím sa znižuje ich konečný dopad (para. 77). Je podivuhodné, akým spôsobom ESĽP dospel k takému záveru. V Delfi sme sa nedočkali žiadnej analýzy obsahu komentárov, lebo podľa veľkého senátu bola ich nezákonnosť od začiatku jasná. Zatiaľ čo v MTE vidíme aspoň pokus o ich  analýzu, hlavným kritériom ich posúdenia je bežná komunikácia na internete. Bohužiaľ, charakter komentárov v prípade Delfi sú rovnako bežnou súčasťou online komunikácie. ESĽP tiež zabúda na fakt, že medzi nenávistnými prejavmi a podnecovaním nenávisti leží široká škála vyjadrení, ktorých obsah môže byť hanlivý, ale nie nezákonný. Rozhodnúť čo je a čo nie je nenávisť je náročné aj pre trénovaných sudcov. Keďže podľa ESĽP sa v Delfi  jednalo o jasne nezákonné nenávistné prejavy, všetky preventívne opatrenia prijaté portálom boli nedostatočné. Odôvodnenie v MTE sa síce pokúša ísť opačným smerom, no záver zostáva rovnaký. Portáli musia sledovať akýkoľvek obsah generovaný ich užívateľmi, aby boli schopné sami rozlíšiť medzi nenávisťou či bežnou komunikáciou. Takýto prístup opäť vedie k cenzúre a potencionálnemu mazaniu všetkého, čo len pripomína nenávistný prejav, aby sa tak zabránilo vyvodeniu zodpovednosti. Za druhé, v prípade MTE v. Maďarsko figurujú dvaja sťažovatelia. Zatiaľ čo spoločnosť Index je profesionálnym spravodajským portálom rovnako ako Delfi, MTE je samosprávnou organizáciou. Nevykonáva žiadnu komerčnú činnosť - aspekt, ktorý bol rozhodujúci v prípade Delfi. V MTE rozhodnutí sa však na tento fakt zabúda a ESĽP mu nevenuje skoro žiadnu pozornosť. Dôsledky rozhodnutia pre MTE a spravodajský portál Index sú teda rovnaké. Prečo to tak je, zostáva v tomto prípade nevysvetlené.  

ESĽP nakoniec rozhodol, že došlo k porušeniu Článku 10 Európskeho dohovoru. V závere rozsudku je dokonca uvedené, že vyvodenie prehnanej zodpovednosti môže mať negatívny dopad na slobodu prejavu na internete. Nie je však jasné, ako má kategorizácia prejavov na nenávistné a bežné v online prostredí jej ochranu posilniť. MTE v. Maďarsko je síce pokus o nápravu, no i keď v porovnaní s Dlefi toho veľa nepokazil, nič ani nemení.

Posledný Štrasburský prípad spadajúci do kategórie ‚same old but different‘ je Pihl v. Švédsko. V tomto prípade sťažovateľom nie je poskytovateľ či internetový portál, ale súkromná osoba. Webové stránky spravované malou neziskovou organizáciou vo Švédsku uverejnili blog, ktorý označil sťažovateľa za člena nacistickej strany. Stránky obsahujú sekciu pre komentáre, ktorých obsah však nikto nemonitoruje. Autori komentárov sú upozornení, že za ich obsah nesú vlastnú zodpovednosť, majú sa správať slušne a dodržiavať zákon. Deň po uverejnení článku sa pod ním objavil anonymný komentár: „that guy Pihl is also a real hush-junkie according to several people I have spoken to.“ Pán Pihl na komentár odpovedal o deväť dní neskôr. Informácie v článku označil za nepravdivé a požadoval ich okamžité odstránenie. Organizácia reagovala na jeho žiadosť do 24. hodín a za jeho publikáciu sa verejne ospravedlnila. Pán Pihl však neziskovku aj tak zažaloval a požadoval symbolické odškodnenie vo výške 0,10 Eur. Keďže jeho žiadosť bola odmietnutá vnútroštátnymi súdmi, prípad opäť skončil v Štrasburgu. Podľa sťažovateľa došlo k poškodeniu jeho povesti, a tým pádom k porušeniu Článku 8 Európskeho dohovoru a to tým, že Švédke súdy odmietli vyvodiť zodpovednosť neziskovej organizácie za urážlivý komentár.

Situácia sa opakuje. ESĽP v odôvodení rozhodnutia neustále odkazuje na Delfi AS v. Estónsko a MTE v. Maďarsko. Pri balansovaní slobody prejavu a práva na súkromie používa tie isté kritéria ako v dvoch predchádzajúcich prípadoch. Zvrat však nastáva pri hodnotení obsahu komentára. Podľa ESĽP je jasné, že sa nejedná o nenávistný prejav a tým potvrdzuje svoje predchádzajúce stanovisko v MTE v. Maďarsko. Súd prostredníctvom svojej judikatúry vytvára rozdielne kategórie zodpovednosti poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti, ktoré však nie sú v súlade s Európskym právom. Rozsudok Pihl v. Švédsko potvrdzuje, že rôzne internetové platformy by mali byť zodpovedné len vtedy, ak sa jedná o obsah, ktorý podnecuje nenávisť, a preto je jasne nezákonný. Zatiaľ čo v MTE v. Maďarsko sa komentáre týkali otázky verejného záujmu a boli tak bežnou súčasťou komunikácie na internete, v tomto prípade úplne stačí, že nepodnecujú nenávisť. I keď komentár a obsah článku priamo útočil na povesť sťažovateľa, organizácia konala promptne, obsah odstránila, a preto nemôže byť vyvodená jej zodpovednosť. V prípade MTE v. Maďarsko ESĽP vôbec nezaujímalo, že MTE je samosprávnou organizáciou, ktorá nevykonáva komerčnú činnosť. V tomto rozhodnutí však zdôrazňuje, že správca webovej stránky je malá nezisková organizácia. I keď na webe nie sú umiestnené žiadne preventívne opatrenia zabraňujúce šíreniu nezákonného obsahu, charakter organizácie a jej rýchlosť konania sú postačujúce pre zbavenie sa zodpovednosti za komentár.

Na záver

Aj keď si na chvíľku odmyslíme viditeľné problémy v rozhodnutiach ESĽP, očividný chybný výklad Európskeho práva vnútroštátnymi súdmi členských štátov sa len tak prehliadnuť nedá. Estónsko,  Maďarsko aj Švédsko patria do EÚ. Otázkou teda zostáva, ako je možné, že ich súdne orgány nie sú schopné správne interpretovať právne záväzné ustanovenia Smernice o elektronickom obchode. Prečo by napríklad Maďarský ústavný súd poskytol právny výklad spôsobom, ktorý úplne protirečí obsahu Smernice? I keď Delfi stál na začiatku celého problému, prípad pochádza z toku 2006, čo aspoň čiastočne môže vysvetliť konanie Najvyššieho súdu Estónska. No Ústavný súd v Maďarsku rozhodoval v prípade MTE v roku 2014. Samozrejme že nie je v kompetencii ESĽP naprávať chybnú implementáciu Európskeho práva. No jeho závery o vyvodení zodpovednosti internetových portálov a iných platforiem  by mali slúžiť ako zdvihnutý prst pre EÚ. Inak sa nám aj naďalej prípady pre Luxemburg budú túlať v Štrasburgu.