Nenávistné prejavy na Internete: Kto bude mať posledné slovo

Začiatkom minulého mesiaca Facebook zablokoval slovenskú recesistickú stránku Zomri, ktorá sa na Slovensku teší veľkej obľube. Stránka Zomri je v prvom rade o prízemnom humore a nestráni sa vulgarizmom či prvoplánovej irónii. I keď mnohých ich humor uráža a ich obsah je často kontroverzný, to ešte neznamená, že sa automaticky vymyká spod ochrany slobody prejavu, tak ako ju upravuje Ústava Slovenskej Republiky a medzinárodné ľudsko-právne dohovory. Rovnakým spôsobom totiž administrátori stránky útočia na kotlebovcov, členov a prívržencov fašistickej strany Ľudová Strana Naše Slovensko, ktorej sa podarilo v posledných voľbách prebojovať až do Slovenského parlamentu. Vďaka výskumu Denníka N uverejneného vo februári tohto roku je jasné, že práve zmienení kotlebovci ovládajú vyše 139 facebookovýchstránok, ktoré voľne šíria a podporujú rasovú nenávisť a xenofóbiu. To však Facebooku neprekáža, a tak sieť kotlebovských stránok zostáva naďalej aktívna. Pri rozhodovaní, aký obsah by mal či nemal byť zablokovaný, sa Facebook riadi výhradne svojimi vlastnými pravidlami, tzv. ‘Community Standards‘. Facebook a ďalšie sociálne siete sú však len jedným príkladom z mnohých, kde internetové portáli nahrádzajú štátne orgány a súdy, a rozhodujú tak o právach svojich užívateľov. Ich spôsob rozhodovania je často utajovaný širokej verejnosti a chýba mu záruka transparentnosti. Nekonajú tak ale z vlastnej vôle. V mnohých prípadoch sú dotlačené do úlohy policajtov v online priestore štátnymi orgánmi. Toto konanie má ďalekosiahle dôsledky na ochranu ľudských práv, ako aj na vynútiteľnosť práva a princípy právneho poriadku. Väčšina internetových portálov čí prevádzkovateľov sú súkromné spoločnosti. Uvedený príklad stránky Zomri otvára otázku, akú úlohu by mali tieto entity zastávať v oblasti ochrany slobody prejavu a kde by až mala siahať ich zodpovednosť.

Nenávistné prejavy a internet

Nenávistný prejav, alebo tzv. Hate speech, je problematický koncept. Napriek tomu že tento termín je široko používaný, jeho univerzálna definícia neexistuje. Hate speech pochádza z Americkej tradície hnutí za občianske práva a v Európskej právnej terminológii sa prvý krát objavil koncom 80. rokov minulého storočia. Chápanie reči a jej potencionálnych dôsledkov sa výrazne líši v rôznych právnych systémoch a dlhý zoznam kritérií toho, čo je a čo nie je nenávisť vedie k častým konfliktom a diskusiám. Základom pre pochopenie nenávistných slovných útokov je ich prepojenie k určitej identite tých, ktorí sú týmito prejavmi napadaní ako aj tých, ktorí ich adresujú. Treba však zdôrazniť, že nie každý nenávistný prejav vedie k podnecovaniu nenávistí a tým porušuje právny poriadok. Na prvý pohľad rasistický komentár, ktorý nás hlboko zraňuje a uráža našu ľudskú dôstojnosť ešte nemusí byť v rozpore so zákonom. Tradične patrí do kompetencie súdov rozhodnúť, či má prevážiť sloboda prejavu alebo či dané vyjadrenie nemôže spadať pod jeho ústavnú ochranu. Pri rozhodovaní bude vždy záležať na socio-politickom ak aj historickom kontexte daného štátu, na postavení autora týchto vyjadrení a na koho sú namierené. Súdne rozhodnutia a ich odôvodnenia sa preto v jednotlivých prípadoch môžu výrazne líšiť. Inak tomu nie je ani v jurisdikcii Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý je pre svoju rozpornosť často kritizovaný.

V roku 2016 Európska komisia uverejnila prvé výsledky projektu MANDOLA (Monitoring and Detecting Online Hate Speech). Výsledky ukázali hlboké rozdielnosti medzi medzinárodnými, Európskymi a národnými normami cieleným proti nenávistným prejavom a podnecovaniu nenávisti. Jedným z hlavných dôvodov je nedôsledná implementácia medzinárodných a európskych právnych nástrojov do národných právnych poriadkov. Národné regulačné systémy Európskych štátov, ktoré majú chrániť svojich občanov pred šírením a podnecovaním nenávisti vždy reflektujú svoju vlastnú históriu a sociálny kontext. Preto je nemožné docieliť harmonizáciu na európskej či medzinárodnej úrovni, pričom štáty nie sú vždy ochotné dodržiavať svoje medzinárodné záväzky tak, ako ich ustanovujú ľudsko-právne dohovory.

Realitou však zostáva, že nenávisť je len jedna – off-line či online. Podstatný je jej dopad a rýchlosť šírenia v online priestore, ako aj schopnosť extrémnej pravice alebo alt-right zneužívať technický pokrok vo svoj prospech. Anonymita na internete nám dáva pocit beztrestnosti a vytvára tak  dojem úplnej slobody, ktorú neohraničuje zodpovednosť. Ak sa k tomu pridá vágnosť termínu nenávistný prejav, jeho rozdielne interpretácie,  nedostatok dát o tom, aké právne úpravy priniesli požadovaný výsledok a ktoré naopak zlyhali, chaos je na svete. Najhoršie na tom je, že neprehľadná situácia vedie k porušeniu princípu právnej istoty, ktorý je základom každého právneho štátu.   

Kam štát nechce, pošle Facebook       

Informačné a komunikačné technológie menia svet už viac ako pol storočia. V 90. rokoch sme boli svedkami ich rapídneho rozvoja. Internet sa stal globálne prístupným a jeho otvorená architektúra, ktorá nie je limitovaná geografickými hranicami štátov z neho urobili celosvetový fenomén.  V priebehu jedného desaťročia  sme sa všetci stali účastníkmi World Wide Webu a ťažko si už predstaviť existenciu bez sociálnych sietí. Internet je technológia, ktorá nadobro zmenila nie len spôsob komunikácie, ale aj monopol na spracovanie informácií.

Podľa Damiana Tambiniho z London School of Economics, sme svedkami de-konštitucionalizácie slobody prejavu a štátnej moci. Pôvodný model samoregulácie internetových platforiem poskytoval efektívnejší systém kontroly ich obsahu ako národná legislatíva. Po veľkom boome Webu 2.0 a pod tlakom čoraz väčšieho množstva užívateľov sa pôvodná úloha internetových platforiem mení skôr na dozorcov verejného poriadku na internete. Nie len štáty ale aj medzinárodné organizácie ako Európska Únia očakávajú, že začnú plniť funkciu polície na internete. Na druhej strane prevádzkovatelia internetového pripojenia čí sociálne siete nechcú byť online sudcami. No v dôsledku silného tlaku zo strany štátov a nedostatku ich právnej ochrany v Európskom kontexte sú tak nútení vykonávať hromadnú cenzúru, ktorá aj tak nefunguje.

Typickým príkladom je posledná iniciatíva EÚ, tzv. Codeof Conduct on countering illegal hate speech online uzavretý medzi EÚ a Big 4: Microsoft, Twitter, Facebook a YouTube (Google). Tento návod má zabezpečiť, že ilegálne nenávistne prejavy budú rýchlo odstránené z obehu. Je však zarážajúce, že hlavnú úlohu v tomto procese majú zohrávať súkromné spoločnosti  a nie vlády členských štátov EÚ. Vynútiteľnosť práva je povinnosťou každého demokratického a právneho štátu, a nie zodpovednosťou súkromných firiem operujúcich na ich území. Internetoví giganti sa zaviazali bojovať proti propagácii násilia a podnecovaniu nenávisti online. Budú sa však pritom riadiť hlavne svojimi vlastnými predpismi, ktoré sú často vágne, príliš široké a ich aplikácia nepredvídateľná. Posledné slovo teda nebude mať právny poriadok, ale Community Standards na Facebooku. Len v nevyhnutných prípadoch bude nahlásený obsah posudzovaný podľa zákonov daného štátu. Je však jasné, že v praxi budú sociálne siete vždy rozhodovať o osude problematického obsahu na základe svojich vlastných pravidiel, a tým pádom bude vymazaný rýchlejšie ako by taká nevyhnutnosť mohla nastať. Obsah bude odstránený bez dôkazu o tom, či došlo k priestupku alebo trestnému činu. Iniciátori nenávistných prejavov tak môžu naďalej podnecovať nenávisť a šíriť rasistickú propagandu bez právneho postihu.

Na záver

Online platformy musia niesť určitý druh zodpovednosti a zúčastňovať sa tak na ochrane ľudských práv svojich užívateľov. Rámec ich zodpovednosti by však nemal spočívať v uprednostnení svojich vlastných pravidiel hry pred zákonom a zastávaní úlohy sudcov na internete. Tolerancia nenávistných prejavov v demokratickej spoločnosti a hranica, ktorú už nesmú prekročiť je citlivá. Hlboké rozdiely existujú medzi medzinárodnými a európskymi štandardmi, rovnako ako aj medzi jednotlivými štátmi EÚ. V tejto už aj tak neprehľadnej situácii majú posledné slovo súkromné spoločnosti a nie právny poriadok. Facebook však nemôže suplovať štát a právo musí platiť aj na internete.

Nové nástroje, ktoré majú poskytnúť dostatočnú ochranu proti nenávistným prejavom, vznikajú na pozadí utečeneckej krízy, nárastu xenofóbie, rasizmu a aktívnej extrémnej pravice. Ich ponúknuté riešenia však zostávajú rovnako neefektívne. Príkladom je Nemecko a jeho boj proti nenávisti voči Sýrskym utečencom. V auguste 2016 a ako výsledok dlhodobého tlaku Nemeckej vlády, Facebook vykonal okolo 100.000 vymazaní obsahu, ktorý údajne porušil ustanovenia trestného poriadku. Neskôr sa však ukázalo, že Ministerstvo spravodlivosti nemá žiadne informácie o tom, či naozaj k týmto trestným činom došlo a ak áno, koľké z nich boli riadne prešetrené a vinníci potrestaní. Bez konkrétnych dát, monitorovacích a follow-up mechanizmov je len ťažké odhadnúť, čo funguje a čo naopak zlyháva v praxi. Nemecko je momentálne v procese vytvárania nového zákona, ktorý priamo ukladá povinnosť sociálnym sieťam odstrániť nelegálny obsah do 24 hodín, inak im hrozia vysoké finančné pokuty. Siete sa budú riadiť výhradne svojimi vlastnými predpismi. Tento kontroverzný zákon je prvý svojho druhu v Európe a stavia sociálne siete ako Facebook do pozície kontrolórov, a súkromných cenzorov. Je teda možné očakávať, že recesia a prízemný humor budú aj naďalej bez milosti vymazávané, pričom podnecovanie k rasovej a inej nenávisti, často skrývané za “iba“ politický názor, zostane akceptovateľné.