Hľadanie „spoločnosti“ v právnej vede (právo medzi vežami snov II.)

Vo svojom úvodnom príspevku som spomínala, že sa v súčasnosti venujem tzv. sociálno-právnemu výskumu na oxfordskom Centre for Socio-legal studies, interdisciplinárnom inštitúte Právnickej fakulty, kterého fyzické umiestnenie v budove sociálnych vied napovedá mnohému o povahe vzťahu medzi oboma akademickými oblasťami :)  Rada by som sa ešte v krátkosti vrátila k tomu, čo všetko vlastne pojem „socio-legal“ a empirický právny výskum ukrýva, a aké by mohlo byť jeho miesto v českej vede a výuke práva.

Existuje vôbec právna veda a štúdium práva, ktoré by nebolo zároveň spoločenskovedným? Pevne verím, že väčšina právnikov, či už v kontinentálnom, alebo zámorskom prostredí, by sa zhodla na negatívnej odpovedi. Štúdium a kritika právnej doktríny je vo svojej podstate predsa štúdiom a kritikou spôsobov, akými spoločnosť nastoľuje spravodlivosť. Právo je jedným z výrazov života spoločnosti. Ak sa má politická veda zaoberať otázkou štátu a moci, môže len ťažko opomenúť ústavu a ústavné zákony tvoriace základnú inštitucionálnu sieť, hodnotový rámec a pravidlá hry pre politických aktérov. A naopak, prostredníctvom zákonov a ich aplikácie dochádza k regulácii sociálneho štátu, finančného trhu, obchodu, školstva. Právo, etika, morálka, regulácia ľudských práv a postavenia jednotlivca si nachádzajú svoje miesto v medicíne a výskume.

Inými slovami, právo reguluje každodenné spoločenské vzťahy a logicky sa stáva predmetom záujmu sociálnych vedcov, ktorí, priznajme, prinášajú do právnej teórie mnoho pochybností. Sociálne vedy totiž relativizujú samotnú podstatu práva. Zabudnite na kelseniánsko-hartovskú debatu. Právo je predovšetkým sociálny konštrukt, jeho definícia preto nutne závisí na tom, ako o ňom premýšľajú a ako ho používajú jeho subjekty. Na rozdiel od klasickej jurisprudencie, ktorá usiluje o filozofický výklad povahy práva, zákonov a právneho systému, robia sociálne vedy krok spať: omnoho zaujímavejšou otázkou než čo je to právo, sa stáva otázka čo si ľudia myslia, že právo je, a ako ho vykladajú. Koncept práva sa však zrazu až príliš rozdrobuje: čo je teda vlastne právo? Vystačíme si pri skúmaní jeho funkcie s písanými normami? (David Robertson už pomerne dávno túto tézu spochybnil minimálne pre štáty, v ktorých majú súdy širokú diskrečnú pravomoc pri výklade noriem). Čo odlišuje zákony od ostatných spoločenských, náboženských a etických noriem? Celá rada akademikov zrazu poukazovala na kultúrnu a geografickú podmienenosť práva. (Záujemcom môžem odporučiť napr. článok venujúci sa právnemu vedomiu v jednotlivých európskych štátoch: Kurkchiyan 2010).

Radcliffe Camera, Oxford. Autor: Sheng Peng

Pre právnikov je, pochopiteľne, podobné relativizovanie, neprijateľné. Právna teória sa preto obracia naspať k Hartovmu Pojmu práva (1961). Interakcie medzi sociálnymi vedami a právom však nie sú úplne prerušené. Odhliadnúc od vnútorných rozporov a diskurzu, ktorý sa vedie medzi critical legal theory, socio-legal studies, a law and society (spoločenskovedný odbor rozšírený predovšetkým v USA, britská škola socio-legal studies má predsalen o niečo bližšie ku klasickejším právnym teóriám, bližšie viz napr. Galligan 2010), sociálnovedné myslenie, predovšetkým konštruktivizmus, nepochybne ovplyvnilo právnikov. Právny výskum dnes často hraničí s empirickým výskumom, kde si už čistá právna teória, stavajúca na vytváraní ideálnych, všeobecne platných vzorcov na základe veľmi limitovaných faktov a skúseností, nevystačí. Zo sociológie do práva preniká myslenie vo weberovských kategóriách inštitucionálnej štruktúry (kto a prečo tvorí normy, kto ich aplikuje, vynucuje, atd.) a spoločenskej akcie (akú podobu má mať právna norma, ako forma regulácie ovplyvňuje výkon, apod.). Ono koniec-koncov, občas sa zabúda na to, že ani slávny Hartov pojem práva nebol obyčajným popisom práva. Naopak, Hart volal po konceptuálnej analýze. Nezaujímala ho len pozitivistická teória, ale pochopenie funkcie práva v spoločnosti.

Kontextuálne vnímanie práva nie je úplne neznáme ani českému prostrediu (stačí si pripomenúť apel profesora Čermáka „Pokoušíme-li se nalézt to, co bychom mohli nazvat spravedlností, je třeba zvážit všechny filozofické, politologické, sociologické a historické aspekty daného problému. A lidé musí pochopit, že tento způsob hledání spravedlnosti nesměřuje proti právu, ale naopak posiluje úctu k němu“...), empirický právny výskum má však v akademickej sfére ešte veľké limity.  

Čo je to teda vlastne ten empirický právny výskum? Veľmi zjednodušene povedané, empirický právny výskum je metóda. Je to proces zbierania a analyzovania dát a informácií o práve a jeho fungovaní v praxi. Je nutné ho preto vnímať viac ako prostriedok k dosiahnutiu nejakého cieľa, než ako cieľ sám o sebe. Pýta sa, ako právo funguje v praxi: ako vznikajú zákony, akú majú funkciu, ako pracujú právne inštitúcie, skúma implementáciu a aplikáciu zákonov, vplyv práva na jednanie, postoje, očakávania autorít a občanov. Pýta sa ako ľudia premýšľajú o práve, aké k nemu zaujímajú postoje, čo tvorí právne vedomie.

Napriek tomu, že multidisciplinarita a prekrývanie spoločenskovedných odborov pomaly presakuje aj do českého prostredia, nedá mi nepriať si, aby sa tento prístup objavoval častejšie v koncepcii nášho vysokoškolského právneho vzdelania. Svoje univerzitné štúdium som začínala spoločenskými vedami, takže prepojenie práva a spoločnosti bolo pre mňa viac ako prirodzené: právo som skrátka brala ako jeden zo zaujímavých spoločenských fenoménov. Rovnako tak som si ale zvykla na kritiku, keďže otázky, ktoré som si v priebehu štúdia kládla, boli právnikmi často odmietané ako príliš politologické a politológmi naopak ako priveľmi právne :)

Právna doktrína, filozofia a právna teória má svoje nezastupiteľné miesto. Lenže poskytuje jednorozmerný pohľad na právo. Empirický právny výskum a kontextuálne vnímanie práva môže pre právnu vedu obrovský prínos. Porozumenie fungovaniu práva je stavebným kameňom normotvorby. Otázky ako nastaviť reguláciu spoločenských vzťahov v súčasných kurikulách v podstate absentujú. Plnia právne normy svoj účel? Ako najefektívnejšie vynucovať ich dodržiavanie? Ktoré inštitúcie plnia úlohu regulátorov spoločenských vzťahov? Ako presakuje medzinárodné právo a obyčaj do vnútroštátnej praxe? To sú len ukážky z plejády doležitých spoločenských otázok a problémov, pri ktorých si nevystačíme s „obyčajným“ výkladom existujúcich noriem. Ale regulácia je len jednou z opomínaných oblastí. Empirický výskum by sa mohol stať cenným zdrojom dát například pre právnu komparatistiku. Rovnako by malo byť otázkou, či si súdne rozhodovanie, hlavne na najvyššej a ústavnej úrovni, môže vystačiť s interpretáciou noriem bez apelu na ich spoločenský kontext....na výklad a nachádzanie spravodlivosti nielen ako právneho, ale komplexného společenského fenoménu.