Dušan Sulitka: C-468/10 ASNEF (O práve na informácie o platoch štátnych zamestnancov a jednom zabudnutom rozsudku)

V nasledujúcom príspevku by som sa chcel v krátkosti venovať nedávnemu rozsudku rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu vzťahujúcemu sa k povinnosti poskytovania informácii o platoch štátnych zamestnancov; presnejšie povedané prijímateľov verejných prostriedkov. Rozhodnutie nadväzuje na rozsudok piateho senátu z roku 2011, ktorý sa zaslúžil o víťazný vavrín, zhmotnený v tabuli „Otevřeno“, zdobiaci vestibul tohto súdu. 

Zdôrazňujem, že nie som odporcom akýchkoľvek „slunečních svitů“. Naopak, nepochybujem o tom, že život odohrávajúci sa vo verejných inštitúciách vyžaduje efektívnu kontrolu zo strany verejnosti. Podstatou tohto krátkeho komentáru je vyjadrenie mierneho údivu nad prístupom rozšíreného senátu k výkladu článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie či judikatúre Súdneho dvora. Hoci pôsobivé, úvahy súdu o transparentnej spoločnosti sa v priebehu rozsudku menia na prehliadanie platného práva či v neposlednom rade deľby moci.

Úlohou rozšíreného senátu, čoby telesa, ktorý má riešiť konflikty naprieč jednotlivými senátmi, nie je záväzne normovať postup jednotlivých senátov či vydávať interpretačné direktívy. Na to by snáď mohol slúžiť postup podľa § 19 súdneho poriadku správneho, nie však § 17, ktorý by mal rešpektovať konkrétny skutkový rámec predkladanej právnej otázky. Najvyšší správny súd sa v uvedenom rozsudku vydáva cestou ignorancie zásady sebaobmedzenia a neprenecháva cestu tomu, aby sa výklad práva mohol vyvinúť na podklade reálne existujúcich sporov a zohľadnenia konkrétnych následkov, ktoré a priori podaná interpretácia nemôže predvídať.

Z môjho pohľadu najzaujímavejšou je pasáž rozsudku, v ktorej sa rozšírený senát pokúša čitateľovi dokázať, že nie je žiaden dôvod obávať sa rozporu jeho výkladu s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Aj keby tomu tak bolo, je zaujímavý myšlienkový postup, kedy je článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladaný tak, že povinnosť iniciovať prejudiciálne konanie neťaží vnútroštátny súd v situácii, kedy k spornej otázke neexistuje judikatúra luxemburského súdu. Vždy som si myslel, že je to neistota výkladu, nie brilantnosť odlíšenia sa od minulých rozsudkov, ktorý vedie k aktivácii článku 267 Zmluvy a povinnosti súdu posledného stupňa podať prejudiciálnu otázku.

Rozšírený senát sa vo svojom rozsudku vyhradzuje voči vybraným judikátom Súdneho dvora a dochádza k záveru o ich súlade s ním podávanou interpretáciou. Jeho výklad však nemôže vyvrátiť skutočnosť, že sa o prípad, v ktorom by bol výklad úniového práva zrejmý, nejednalo. Vysporiadať sa s judikátmi, ktoré sa v konečnom dôsledku podľa kasačného súdu paradoxne ani na vec nevzťahujú, je nedostačujúce k tomu, aby sa vrcholný súd jedného z členských štátov vyhol povinnosti plynúcej z článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Za najvýraznejší nedostatok komentovaného rozsudku považujem odhliadnutie rozhodujúceho senátu od rozsudku Súdneho dvora vo veci ASNEF. Je pravdou, že sa tento rozsudok týkal výkladu článku 7 písm. f) smernice o ochrane osobných údajov, pričom kasačný súd danú situáciu právne podradil článku 7 písm. c). Už tu je však správnosť posúdenia súdu pomerne otázna. Spracovanie osobných údajov (v tomto prípade ich poskytovanie) nie je podľa môjho názoru primárne dané potrebou plnenia povinností, ktorým podlieha povinný subjekt. Právne sa skôr jedná o „zpracování osobních údajů […] nezbytné pro uskutečnění oprávněných zájmů […] třetí osoby či osob, kterým jsou údaje sdělovány.“ Na tomto mieste je treba doplniť, že citovaný článok 7 písm. f) ďalej uvádza, že toto spracovanie sa môže uskutočniť iba za podmienky, že tieto záujmy „nepřevyšují zájem nebo základní práva a svobody subjektu údajů.“

Pokiaľ by rozšírený senát daný skutkový stav kvalifikoval týmto spôsobom, nevyhnutne by sa musel k otázke, či je vôbec možné vylúčiť aplikáciu testu proporcionality v konkrétnych prípadoch, postaviť zodpovednejšie. V rozhodnutí ASNEF, konkrétne v bode 47, Súdny dvor výslovne uviedol, že je vylúčená taká vnútroštátna úprava, ktorá „pro určité kategorie osobních údajů [...] předepisuje s konečnou platností výsledek vyvážení proti sobě stojících práv a zájmů, aniž připouští odlišný výsledek z důvodu zvláštních okolností konkrétního případu.“ V nasledujúcom bode zhrnul: „Aniž je dotčen článek 8 směrnice 95/46 týkající se zpracování zvláštních kategorií údajů, což je ustanovení, jehož se spor v původním řízení netýká, brání tedy čl. 7 písm. f) této směrnice tomu, aby členský stát vyloučil kategorickým a obecným způsobem možnost zpracování určitých kategorií osobních údajů a neumožnil vyvážení proti sobě stojících práv a zájmů v konkrétním případě.“ Pokiaľ sa tento výklad vzťahuje k možnosti generálneho odopretia poskytovania osobných údajov, nevidím žiadny dôvod k tomu, aby neplatil aj v opačnom garde. Totiž smerom k zakotveniu ich generálneho poskytovania; to najmä s ohľadom na základný cieľ smernice o ochrane osobných údajov, ktorým je práve ochrana súkromia. Na tomto všeobecnom závere by podľa mňa nič nemenilo, pokiaľ by bolo podradenie poskytovania informácii o platoch štátnych zamestnancov pod článok 7 písm. c) smernice správne.

Vzhľadom k uvedenému považujem za sporné, či sa rozšírený senát týmto rozsudkom nedostal do rozporu s judikatúrou Súdneho dvora. Otázne zostáva, či sa niektorý zo senátov tohto súdu, prípadne niektorý zo súdov krajských, nepokúsi prípadný nesúhlas s názorom Najvyššieho správneho súdu riešiť cestou prednostnej aplikácie úniového práva alebo položením predbežnej otázky.

Dušan Sulitka