It depends.
Podobne
ako v prípade poplatkov za diaľnice, aj
tento legislatívny návrh je "na hrane" a jeho súlad s európskym právom bude záležať od jeho
konkrétneho nastavenia.
Na
úvod je treba pripomenúť, že členské štáty vstupom do EÚ samozrjeme nestratili kontrolu nad svojim územím. Môžu z neho
vyhostiť prisťahovalcov (a to i euro-občanov), ktorí predstavujú určité riziko
pre spoločnosť (napr. pre verejné zdravie či verejnú bezpečnosť), a to v súlade
s čl. 27 smernice o právach občanov Únie (tzv. CRD). Nastoľujú sa však dve otázky: (1) Prečo práve 6
mesiacov? a (2) Sú nezamestnaní prisťahovalci hrozbou pre (nemeckú) spoločnosť?
(1) Prečo
práve 6 mesiacov?
Draft návrhu pravdepodobne vychádza z rozsudku ESD vo veci Antonissen. Jednalo sa o prípad, kde Veľká Británia vyhostila zo svojho územia belgického občana, ktorý si 6 mesiacov nenašiel prácu. ESD v tomto postupe nenašiel nič protieurópskeho - migrujúci euro-občania síce majú právo prísť si hľadať zamestnanie do iného členského štátu, ale toto právo nie je neobmedzené. Členské štáty síce musia rešpektovať určité obdobie potrebné pre cudzincovu aklimatizáciu a zorientovanie sa na pracovnom trhu, ale šesť mesiacov sa už Súdnemu dvoru zdalo ako dostatočne dlhá doba. (para 21)
Draft návrhu pravdepodobne vychádza z rozsudku ESD vo veci Antonissen. Jednalo sa o prípad, kde Veľká Británia vyhostila zo svojho územia belgického občana, ktorý si 6 mesiacov nenašiel prácu. ESD v tomto postupe nenašiel nič protieurópskeho - migrujúci euro-občania síce majú právo prísť si hľadať zamestnanie do iného členského štátu, ale toto právo nie je neobmedzené. Členské štáty síce musia rešpektovať určité obdobie potrebné pre cudzincovu aklimatizáciu a zorientovanie sa na pracovnom trhu, ale šesť mesiacov sa už Súdnemu dvoru zdalo ako dostatočne dlhá doba. (para 21)
Argumentácia
ESD však týmto nekončí. Totiž... V prípade, že po šiestich mesiacoch
prisťahovalec prácu naďalej hľadá a má reálnu šancu ju nájsť, nemôže byť z
členského štátu bez ďalšieho vyhostený. Zdá sa, že ide o dvojitú podmienku: (1)
hľadám a (2) mám šancu nájsť. Asi by teda nestačilo, aby človek s ukončeným
základným vzdelaním poslal každý pondelok ráno svoj životopis do ďalšej firmy,
ktorá hľadá vrcholového manažéra...
Šesť
mesiacov teda OK, ale je dôležité vidieť rozdiel medzi pánom Antonissenom,
ktorý namiesto hľadania práce obchodoval s drogami, a "riadnym"
prisťahovalcom, ktorý síce zatiaľ nikde nepodpísal pracovnú zmluvu, ale naďalej
posiela CV-čka a chodí po pohovoroch (na pozície primerané jeho profilu).
Spôsob dokazovania tohoto skutočného hľadania
už zostáva v rukách členských štátov.
(2) Sú
nezamestnaní prisťahovalci hrozbou pre (nemeckú) spoločnosť?
Aj
tento legislatívny návrh je sprevádzaný otvorene diskriminačnou rétorikou.
Nemeckí politici sa do médií neboja povedať nahlas, že impulzom pre tieto
opatrenia sú nezamestnaní rumunskí a bulharskí prisťahovalci (často Rómovia), ktorí zneužívajú sociálny systém.
Tvrdé fakty je ťažko vyvrátiť (obzvlášť, keď sú veľmi nemeckým spôsobom
spracované v 100-stránkovom dokumente), ale zdá sa mi, že pre tento legitímny cieľ by sa našli i
vhodnejšie opatrenia, nehovoriac o potrebnosti. Inými slovami, pevná hranica
šiestich mesiacov pre všetkých európskych jobseekerov sa zdá byť nevhodným a neprimeraným riešením problému zneužívania
sociálneho systému. Vyplývalo by z nej totiž podozrenie, že každý
prisťahovalec, ktorý po šiestich mesiacoch nemá prácu, je automaticky parazitom
na sociálnom systéme. A to jednak nie je logicky správna úvaha, a jednak je
podobné premýšľanie v rozpore s konceptom zneužitia práva v judikatúre ESD, napr. v
rozsudku Centros, ktorý vylučuje objektivizáciu zneužitia práva, ale naopak vyžaduje
individuálne posúdenie každého prípadu. (para 25)
Ešte
jedna poznámka k roli politickej rétoriky v legislatívnom procese: nie je bez
významu. Aspoň teda pre európske
právo. Určite si spomeniete na Buy Irish, kde Írsko nezáväzným (!) rozhodnutím doporučilo spotrebiteľom kupovať
írske výrobky, a hoci malo toto odporúčanie presne opačný účinok (predaj
írskych výrobkov poklesol), predsa sa jednalo o porušenie európskeho práva. Druhým relevantným judikátom
je A.G.M.-COS.MET, ktorý určuje kritériá pričítateľnosti výrokov členskému štátu. Zdá
sa teda, že i pouhý výrok jedného z ministrov, ktorý navyše sám o sebe nevyvolá
diskriminačné účinky, môže členský štát dostať do prekérnej situácie pred ESD.
Vyčkajme
teda na konkrétny návrh z dielne nemeckého zákonodarcu. Pre jeho súlad s európskym právom bude rozhodné, či sa
dostatočne konkrétne zameria na riešenie problému zneužívania sociálneho
systému. Plošný zákaz pobytu po 6 mesiacoch neúspešného hľadania práce by totiž
bolo porušením nielen voľného pohybu pracovníkov, ale tiež ustanovení o právach
občanov EÚ, ktorí majú právo
pohybu a pobytu, špecifikované v čl. 18 a nasl. ZFEÚ a v čl. 7(1)(b) CRD. Kým má totiž občan EÚ pre svoj pobyt na území iného členského štátu dostatočné finančné
prostriedky a zdravotné poistenie, nemôže ho tento členský štát bez ďalšieho
vyhostiť.