O štandardizácii spravodlivosti

Adhézne (štandardné) zmluvy sú dnes často považované za dielo diabla. Nemožno nevnímať riziko, ktoré je spojené s právom naformulovať si znenie zmluvy, ktoré vyhovuje len používateľovi všeobecných obchodných podmienok. Preto neprekvapuje, že právny poriadok umožňuje obsahovú kontrolu štandardných zmluvných klauzúl a absenciu rovnosti pri vyjednávaní (if any) nahrádza vyrovnávaním materiálnej pozície zmluvných strán. Je ale súčasný stav skutočne rozumný z pohľadu oboch strán právnych vzťahov, teda tak z pohľadu spotrebiteľa, ako aj používateľa štandardných zmluvných klauzúl? Neexistujú záujmy štandardizátora, ktoré by si zasluhovali ochranu?

V súčasnosti sú štandardné klauzuly podrobované kontrole ich neprijateľnosti spravidla v rámci individuálneho sporu spotrebiteľa s dodávateľom v konkrétnej veci. Napriek tomu, že v súdnom konaní dochádza k vyjasneniu určitej konkrétnej otázky (platnosť konkrétneho dojednania v štandardnej zmluve), má takéto súdne rozhodnutie dopad na všetky štandardné zmluvy, obsahujúce predmetné ustanovenie. Normotvorca si je toho vedomý, a tak vytvára jednak možnosť abstraktnej kontroly štandardnej zmluvy (teda kontroly iniciovanej spotrebiteľským združením a odpútanej od konkrétneho prípadu), ale taktiež fakticky rozširuje účinok rozsudkov, ktoré vyslovujú neplatnosť takéhoto dojednania (§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve ... za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie.“)

Používanie štandardných zmlúv tak nevyhnutne vedie k štandardizácii spravodlivosti. Vydávanie rozsudkov ako na bežiacom páse a „plošné“ účinky rozsudkov sú iba sprievodným javom štandardizácie spravodlivosti.

Problém štandardizácie dostane iný rozmer, ak zmeníme perspektívu nazerania naň. Štandardizácia zmluvných dojednaní je ekonomickou nevyhnutnosťou, ktorá vedie k znižovaniu nákladov. Štandardizátor má pritom záujem nielen na tom, aby si zlepšil svoje postavenie oproti druhej strane (nezabúdajme, že na to má k dispozícii množstvo iných mechanizmov), ale zároveň má záujem na tom, aby jeho zmluvné podmienky boli platné, čím sa naplní základná funkcia ich štandardizácie – ušetrenie a predvídateľnosť nákladov. Predvídateľnosť nákladov bude tak priamo úmerne závisieť od predvídateľnosti platnosti alebo neplatnosti jednotlivých zmluvných klauzúl v jeho štandardných zmluvách.

Predpokladám ďalej, že štandardizátor bude mať záujem na vyhnutí sa individuálnemu sporu (vysoké náklady na jeho vedenie, morálne straty), a bude mať snahu o riešenie tohto rizika vo fáze príprav textu štandardných ustanovení, prípadne o abstraktnú kontrolu prijateľnosti zmluvných dojednaní iniciovanú spotrebiteľským združením. Druhá uvedená alternatíva je pre štandardizátora výhodnejšia ako individuálny spor so spotrebiteľom už samotným procesným usporiadaním sporu (napríklad miestna príslušnosť súdu), ale aj z určitého marketingového pohľadu tým, že nevystupuje do sporu s konkrétnym spotrebiteľom, ale iba so spotrebiteľským združením.

Rovnako sa používateľ štandardných klauzúl môže snažiť o iný spôsob zabezpečenia imunity svojim klauzulám, pričom tento tlak (v podobe lobingu) môže viesť k nárastu zákonnej úpravy, ktorá by fungovala ako bezpečný prístav. Nanešťastie, štandardizátor sa podľa našich súdov nemôže spoliehať ani na ustanovenia právnych predpisov, ktoré sú inak spod kontroly neprijateľnosti vylúčené. Podľa Krajského súdu v Bratislave je napríklad ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku o miestnej príslušnosti súdov v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku v rozpore so smernicou 93/13/EHS. Tomuto problému sa ale bližšie venovať nechceme a tento odsek nech čitateľ považuje za odbočku.

Samozrejme, v prípade, ak by existovala ustálená judikatúra, kritikou ošľahaná právna veda, problém predvídateľnosti by sa nejavil tak výrazne. Na prvý pohľad sa ani súčasný stav nezdá až taký problematický, keďže podľa väčšiny rozhodnutí zverejnených v systéme JASPI sa nateraz slovenské súdy zaoberajú najmä otázkou voľby Obchodného zákonníka a výšky úrokov z omeškania, v exekučnej fáze ďalej radi považujú aj rozhodcovské doložky za neprijateľné a iné druhy klauzúl nechávajú stranou (výber z najzaujímavejších rozhodnutí je na stránke Ministerstva spravodlivosti). Naopak, Komisia pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti, akýsi mozgový trust spotrebiteľského práva bez rozhodovacích komptencií, pôsobí mimoriadne aktívne, odôvodňuje neprijateľnosť klauzúl všetkého druhu a parafrázujúc slova klasika, ...ta se nezakecá... Doterajšia skúsenosť so slovenskou judikatúrou za posledných niekoľko rokov pritom poukazuje taktiež skôr na jej nepredvídateľnosť, keďže v súčasnosti sú za neprijateľné klauzuly považované aj také dojednania, ktoré pred časom otázniky vôbec nevyvolávali (zváž len rozhodcovské klauzuly, výšky úrokov z omeškania a podobne). Používateľ štandardných zmlúv (a čo ešte jeho právnik) tak nemá na ružiach ustlané.

Ako by malo vyzerať riešenie problému sledujúce aj ochranyhodné záujmy používateľa? Za súčasného stavu právnej neistoty by sa mala preferovať abstraktná a preventívna kontrola oproti individuálnej ochrane a individuálnej (konkrétnej) kontrole zmluvných klauzúl. Mali by byť vytvorené nielen zoznamy nedovolených dojednaní, ale aj naopak, zoznamy klauzúl, ktoré pochybnosť nevyvolávajú (vo viacerých rozsudkoch uvedených v JASPI je napríklad takou klauzulou úrok z omeškania vo výške 0,05 %, napríklad OS Rožňava, 14.9.2009, sp. zn. 12C/82/2008, ktorý odmietol vyššiu sankciu a uviedol: „Podľa názoru súdu v danom prípade prijateľnou sankciou za omeškanie žalovaného sa javí sankcia vo výške 0, 05 % denne, ktorú možno hodnotiť ako primeranú.“). Normatívna podoba tohto výsledku pritom nie je nevyhnutná. Môže sa to niekomu zdať ako krok späť, považujem to ale v dnešnej situácii za rozumné riešenie.

Myslím, že v záujme dosiahnuť želateľný výsledok je potrebné nielen vytvoriť pôdu, na ktorej by používateľ štandardných klauzúl mohol tieto prispôsobiť v záujme zohľadniť aj záujmy protistrany, resp. ich zástupcov, ale vytvoriť aj určitú motivačnú schému, aby sa používatelia štandardných zmlúv tohto mechanizmu zúčastnili. Motivácia používateľa v prospech využitia tohto mechanizmu preventívnej kontroly by mohla byť zabezpečená tým, že štandardné zmluvné podmienky, ktoré by daným testom prešli, by už v zásade nevyvolávali pochybnosti o svojej prijateľnosti. Rovnaká motivačná schéma v prospech všeobecných obchodných podmienok vypracovaných odbornými združeniami sa už aj de lege lata podľa prevládajúcej právnej mienky (IMHO nesprávnej) prejavuje v zmysle § 273 ObchZ v ich výhodnejšej inkorporácii, oproti inkorporácií iných obchodných podmienok (tzv. podnikových obchodných podmienok). Priznávam, že o presnom spôsobe preventívnej kontroly nemám ešte jasnú predstavu, najmä sa zdráham do tejto prípravnej fázy pripustiť súdy (predstava, že súdy konajú o návrhu každej jednej zmluvnej klauzuly, ktorá naviac ani nemusí byť súčasťou budúcich štandardných dojednaní je nezmyslom). Preto by sa žiadalo skôr vytvoriť platformu pre niekoľko hráčov, ktorých budeme považovať za reprezentatívnych. Spôsob, akým vznikali nemecké vzorové podmienky VOB považujeme za rozumný. Aj v súčasnosti existujú oblasti, kde by akási tripartita pri formulovaní názorov na všeobecné zmluvné podmienky mohla existovať (napríklad záujmové združenie podnikateľov určitého sektora, vláda a zástupcovia spotrebiteľstva).

Takáto predsunutá alebo aj abstraktná kontrola by samozrejme nemala brániť individuálnym sporom a riziko niektorých by ani nemohla odstrániť. Najmä pri zozname jednotlivých povolených klauzúl hrozí riziko, že až kombinácia inak prijateľných klauzúl prinesie neželaný následok. V týchto prípadoch žiadna abstraktná kontrola nepomôže a má nastúpiť kontrola individuálna. Vo všeobecnosti by sme ale dospeli do situácie, kde by sme nechránili jednotlivca z toho dôvodu, že sa nezapojil do prípravy textu zmluvy, alebo sa zapojiť doň ani nemohol, ale preto, lebo tento text neprešiel preventívnym kontrolným mechanizmom.