Ladislav Križan: Právo v športe v Čechách a na Slovensku - časť 2 - Kultúra športu u nás po roku 1989

Druhý, dlhší post začnime nežnou revolúciou. Rok 1989 bol medzníkom i pre náš šport a jeho vtedajší socialistický systém. Z povahy veci ideologický, no športovými výsledkami nie neúspešný systém bol odvrhnutý. Náš jednotný šport telovýchovných jednôt sa mal takpovediac „rozpoltiť“. Jeho časť sa mala stať „zo dňa na deň“ prirodzenou súčasťou neziskového tretieho sektora. Druhá časť sa rovnako ako i v západnej Európe, kde sa tak však dialo už v priebehu celého 20.storočia, mala zmeniť „zo dňa na deň“ v tzv. športový priemysel. Mal sa zmeniť vzťah štátu k športu, jeho financovanie, funkcie, ktoré mal šport v spoločnosti vykonávať...

Hodnotiť transformačné procesy v našom športe po 20 rokoch je možné rôznymi spôsobmi. Pre naše potreby tak učiňme cez stav kultúry nášho športového hnutia. Tú dokumentuje i judikatúra z tohto obdobia pojednávajúca o rôznorodých kauzách i trestnoprávneho charakteru.

Korupcia v športe, najmä vo futbale je asi najznámejšia pliaga. Našťastie začína byť pomaly trestaná už i v našich podmienkach- porovnaj napr. s odsudzujúcim rozsudkom Špeciálneho súdu SR v prípadoch korupcie bývalého vysokého funkcionára SFZ Vladimíra Wänkeho z roku 2009 resp. prípad českého futbalového rozhodcu Ľubomíra Pučeka - Uznesenie ÚS ČR I.ÚS 161/08 zo dňa 12.05.2009.

Súdne vojny o nástupníctvo po post-socialistických športových spolkových molochoch, o členstvo, moc a majetok v nich nie sú niečím nezvyčajným (porovnaj napr. s Uznesením ÚS ČR II.ÚS 514/08 zo dňa 25.03.2009.)

Ak si niekto naivne myslí, že sa spory najmä o majetok vyhli aspoň telesne postihnutým športovcom, hlboko sa mýli. Nález ÚS Českej republiky III.ÚS 2542/07 zo dňa 23.04.2009 dokonca hovorí o častej veci vo všetkých združeniach v športe : „Stěžovatel (Český svaz tělesně postižených sportovců- pozn. autor práce L.K.) v ústavní stížnosti opakuje, co namítal již v průběhu řízení před obecnými soudy; že ačkoli neučinil žádný úkon, kterým by na vlastní žádost ukončil své členství v žalovaném Českém paralympijském výboru, přesto jeho výkonný výbor vzal usnesením "na vědomí jeho vystoupení na vlastní žádost" a jako se svým členem s ním přestal nakládat, což má v jeho poměrech zásadní majetkoprávní a existenční důsledky.”

Smutné cezhraničné porovnanie hovorí o tom, že v Slovenskom paralympijskom výbore nebola situácia na konci roku 2007 iná. Spory o to, kto je štatutár, vzájomné obvinenia z netransparentného používania financií či nebodaj sprenevery resp. kumulácie moci vrcholia znova súdnym sporom...(viac pozri napr. http://sport.sme.sk/c/3515817/paralympijske-kauza-sud-prebratie-sidla-vyboru-neodobril.html)

Nedostatok zdrojov núti náš neziskový šport a jeho funkcionárov zvyknutých doteraz iba rozdeľovať verejné financie pohnúť zadkom a úplne správne si ich po roku 1989 zháňať i vlastnými aktivitami. Zárobková činnosť resp. podnikanie najmä občianskych združení v športe sú však u nás spojené vďaka “porevolučnému zákonu” 83/1990 o združovaní občanov s neveľmi jasnou právnou úpravou. Judikatúra ich síce nezakáže, no spôsob zdaňovania príjmov z nich plynúcich je stále sporný. (Zaujímavý je rozsudok NS SR zo 6. Decembra 1999, sp.zn. 5 Sž 131/99, 4 Sž 154/99- jednalo sa o dorúbenie daní cca 30 mil. futbalovému Slovanu za reklamnú činnosť). Zdaňovanie sa posudzuje stále ad hoc “individuálne od klubu ku klubu”, “od stanov k stanovám”. Toto so sebou prináša so železnou pravidelnosťou nálezy daňových kontrol, ktorá nezriedka v kombinácií s (ne)kvalitou či občas i dokonca neexistenciou! účtovníctva v športe pôsobia voči niektorým jeho vybraným subjektom likvidačne (pozri viac napr. na http://www.sme.sk/c/2569205/preco-slovan-nemusi-platit-dane.html i súvisiace články a diskusiu).

Slovenská “tipovacia” kauza štátneho TIPOSu, a.s. a súkromnej ŠPORTKY a.s. je nielen o lotériách, ale sama je takouto “výhrou v lotérií”. Po 8 rokoch totiž vrcholí na prelome rokov 2008-09 na NS SR prehrou štátu a jeho dvojmiliardovou “sekerou”, ktorej výška reprezentuje sumu slovenských verejných financií určených na šport v kapitole MŠ SR na obdobie cca 2 rokov (pre kvalitný post k 75 stranovému kľúčovému rozsudku pozri http://www.lexforum.cz/159). Okamžité zaplatenie tejto sumy v prospech ŠPORTKY kontrolovanej v súčasnosti cyperskou spoločnosťou českého podnikateľa Radovana Vítka oddiali iba účelová novelizácia OSP slovenským parlamentom, ktorá schválená “rýchlosťou blesku” umožní okamžitý odklad vykonateľnosti verdiktu súdu, ak o to generálny prokurátor požiada. Ten v svojom podaní totiž nemusí hneď odôvodniť svoj návrh mimoriadneho dovolania. Zákon sa vzťahuje aj na verdikty vyhlásené pred schválením novely… “Pre šport smutnou iróniou osudu” je, že pred rokmi bola ŠPORTKA nútene predaná pod cenu (za 21 miliónov SKK!) zo športovo spolkových do súkromných rúk v štátom- MF SR vyvolanej exekúcií…

Profesionálni športovci sú z hľadiska práva u nás temer neexistujúcou kategóriou bez trvalejšieho statusu. Zmluvná úprava ich športovo-právnych vzťahov je v našich podmienkach v porovnaní s EU zaostalá. Ich zmluvy, najmä v najpopulárnejších športoch, sú po znalosti ich obsahu často iba zdrapom papiera, ktorý sa v praxi vysmieva plneniu v nich dojednanému, a o ktorých platnosti a odbornej erudícií sa oprávnene pochybuje.

Toto sú ďalšie a ďalšie fakty, ktoré len vypovedajú o súčasnom stave kultúry nášho športu. Je úzko spojená s kultúrou celej spoločnosti. Nie je dobrá. Princíp fair- play ako dominantný hodnotový princíp vplyvom patologizácie súťaženia v našom športovom hnutí po roku 1989 absolútne zlyhal, temer vymrel. Už malé detí sa učia a sú nútené víťaziť za každú cenu, namiesto toho, aby najmä športovali. Nútia ich nielen tréneri, ale často najmä vlastní rodičia poháňaní absenciou vlastných športových úspechov. Víťazstvo ako hodnota poráža fair- play ako hodnotu u nás už 20 rokov rozdielom aspoň dvoch tried.

Dejiny športu nám varovným prstom ukazujú, že kultúra športového hnutia nemusí nechávať štát ľahostajným. V roku 393 nášho letopočtu východorímsky cisár Theodosius I zakázal olympijské hry, keďže sa zmenili v cirkus brutálnych zápasov, ktoré opanoval zisk. Je cestou zakázať šport v súčasnosti ?! Hľadanie práva v športe ako starorímskeho umenia dobra a spravodlivosti v športe, najmä cez hľadanie slušnosti v športe, považujem za lepšie riešenie.

Dnes už snáď legendárne divadelné predstavenie známe verejnosti najmä pod názvom “Ivánku, kamaráde múžeš mluvit…?! ”) totiž len potvrdzuje, že nie je vôbec problém nájsť funkcionárov- „...dělníkov fotbalu, kterí predsa ten fotbal nedělají pro sebe...a musia jít tomu štěstíčku trocha naproti...“ Nájsť však elity a vzory v športovom hnutí, s ktorými sa môžu naše deti identifikovať (a my ako ich (budúci) rodičia by sme si to i možno priali) je stále ťažšie a ťažšie. Aký je to rozdiel, keď túto skutočnosť porovnáte so životom MUDr. Ivana Chodáka, ktorý bol známy aj ako „Rytier v kopačkách“ -pozri napr. rovnomennú knihu o jeho živote resp. film natočený jeho dcérou. Po ňom je dnes pomenovaná cena fair- play udeľovaná Slovenským futbalovým zväzom..
Jednoducho- obchádzanie fair- play resp. jeho vedomé porušovanie sa stalo normou správania, pracovnou metódou väčšiny na športe participujúcich...

Zovšeobecňujúc pod informáciami médií, ktoré sú tie, ktoré „rozprávajú veľké príbehy v športe“ (Děkanovský, J. : Šport, média a mýty), vníma celá naša spoločnosť, všetkých, opakujem bohužiaľ všetkých! ľudí živiacich sa prácou v našom športe (profesionálni športovci, tréneri, funkcionári, vysokoškolskí pedagógovia i vedci v systéme vied o športe, stredoškolskí učitelia, i tí na základnej škole atď...) ako najmä lenivých darmožráčov spotrebúvajúcich často výlučne verejné financie, ktorý šport robia zo sebeckých pohnútok výlučne iba pre seba. Nie i pre ľudí. Práca v športovom hnutí a preň, dokonca i tá dobrovoľnícka bez odplaty, je ostatnou spoločnosťou spájaná najmä s podozrievaním výlučne z vlastného bezdôvodného obohacovania sa. Povolanie profesionálny športovec sa stalo zo sna detí často masochistickou traumou pre ich rodičov a relatívne slušnou nadávkou pre ostatnú spoločnosť. Vrcholovým športovcom, ktorý je medzinárodne konkurencieschopný sa jedinec stáva skoro vždy nie vďaka, ale napriek systému štátnej starostlivosti o športovo talentovanú mládež u nás. Naši športoví reprezentanti robia iba to, čo majú v náplni práce- t.j. „reprezentujú“ tým, že v zahraničí sprostredkúvajú vcelku pravdivý obraz našej spoločnosti, kultúru svojej krajiny. Zaslúžia si za to paľbu kritiky, ktorá vždy nasleduje po ich neúspechoch ?!

Tvrdím, že celé naše športové hnutie, dokonca i vrchol jeho pyramídy v podobe napr. našich profesionálnych súťaží vo futbale a v hokeji, nie je ničím iným, iba určitou pokrivenou časťou nášho neziskového tretieho sektora. V ňom je predpoklad zisku ako ekonomickej kategórie, ktorý by sa rozdelila medzi vlastníkov klubov, často krát iba ilúziou. Náš šport si po väčšinou ani nedokáže na seba- „svoju prevádzku zarobiť“ a musí byť dotovaný na základe prísne ekonomicky brané čisto iracionálnych pohnútok, ktoré sú vlastne honosnými darmi často krát „kontroverzných podnikateľov“ často krát veľmi podpriemerným športovcom...

Ak prijmeme hore uvedené premisy, ku ktorým príde po znalostí faktov každý troška sa zaujímajúci sa o problematiku, prídeme k tomu, že dlhodobé odmietanie vyššej finančnej podpory telesnej výchovy a športu zo strany štátu resp. verejnosti, privátneho i tretieho sektora nie je iba dielom racionálneho nezáujmu politikov. Je nevyhnutným a prirodzeným dôsledkom súčasného stavu. Stavu kultúry nášho športové hnutia, ktorej základným barometrom je dôvera.

p.s. V texte spomínaná judikatúra je selektívne vybraná autorom na ilustráciu pomerov. Poznáte iný zaujímavý česko-slovenský rozsudok zo športu (a bude ich určite dosť...) ?! Prosím uveďte ho do diskusie, podeľte sa s nami oň. Ďakujem.

Ladislav Križan