čtvrtek 16. června 2016

Slávka Henčeková: Voľná rozprava o japonskom altruizme a postrkovaní v hromadnej doprave

Pri pobyte v Japonsku, predovšetkým premiérovom a krátkodobom, si nemôžete nevšimnúť niektorých zvláštnosti, obzvlášť ak ste náchylní  k pozorovaniu správania ľudí určitého spoločenstva a občasnému filozofovaniu. Smrkať na verejnosti je neslušné a nikto to nerobí. Fajčiť na ulici mimo vyhradené zóny je nielen neslušné, ale i zakázané, a všetci sa poslušne zgrupujú na fajčiarske pauzy do nakreslených, ohradených či inak vymedzených priestorov pre fajčiarov. Jesť na ulici za pochodu je neslušné. Všetci sa vám klaňajú a sú veľmi slušní, zdvorilí, milí a príjemní. V hromadnej doprave je zakázané telefonovať. Nikto to nerobí, väčšina sa vôbec nerozpráva. Na ústach nosia mnohí rúška. Nie je to kvôli smogu, ani kvôli tomu, že sa prehnane boja o vlastné zdravie. Nosia ich vtedy, ak sú sami nachladení, či inak chorí, aby nenakazili iných. Všimnete si aj japonskú disciplinovanosť. Napr. pred nástupom do vlaku či metra sa slušne zaradzujú na predkreslené miesta na nástupišti, kde sa po príchode dopravného prostriedku veľmi presne a vždy ocitnú dvere (viac k japonskej etikete v hromadnej doprave tu). Rady vytvárajú aj pred reštauráciami a vlastne kdekoľvek inde, kde sa všetci naraz nezmestia, čo je pri počte obyvateľov, predovšetkým v takmer 14 miliónovom Tokyu, pomerne častým javom. Kriminalita je neuveriteľne nízka. Bezdomovcov bežne nevidíte, ak aj áno, nikdy nepýtajú peniaze, hoci by im ich samotní Japonci ochotne dali. A to celé vás núti premýšľať 

Pred premýšľaním mi ale dovoľte jeden verejný prísľub: sľubujem, že na konci tohto premýšľania sa dostanem aj k otázka, či má s týmto správaním niečo spoločné právo a aká môže byť jeho úloha.

O turistoch v Japonsku a Japoncoch ako turistoch

Turisti v Japonsku sa k Japoncom správajú v zásade milo. Domnievam sa, že ich správanie sa vplyvom okolitého prostredia mení, sú milší než zvyknú byť v obdobných situáciách v domovskej krajine. Ľudia sa totiž zrejme správajú nepríjemne menej často, ak k tomu nemajú negatívny vonkajší podnet, a naopak, správajú sa milšie, ak sa k ním iní správajú milo, t.j. ak majú pozitívny vonkajší podnet. To nie je žiaden veľký objav. Prenasledovala ma ale otázka, prečo nie sme i my k sebe milší, slušnejší a neberieme na seba väčší ohľad a či si možno z Japoncov vziať príklad smerom k lepšiemu. No a ako začínajúceho právneho filozofa i otázka, či nám pri tom nejakým spôsobom môže pomôcť právo. V pozadí ale stále zostala otázka, či je japonský príklad naozaj lepším príkladom fungovania spoločnosti. Či je všetko skutočne tak ružové, ako sa na prvý pohľad zdá. Predpokladajme ale dworkinovsky , t.j. interpretujme túto prax v čo najlepšom svetle, že áno. 

V tejto súvislosti mi napadli ďalšie otázky: 
  1. bude sa Japonec, ktorý sa narodil a vyrastal v Japonsku, ktorý je prototyp japonskej milosti a slušnosti tak, ako bola predstavená, správať rovnako i v zahraničí? 
  2. zmení sa správanie Japonca k negatívnejšiemu, ak bude v zahraničí dlhodobo, vplyvom negatívneho vonkajšieho prostredia? 
  3. vytrvá turista-Nejaponec v Japonsku pri slušnom a milom správaní aj po dlhšej dobe pobytu?
  4. vytrvá turista-Nejaponec pri slušnom a milom správaní, ktorému sa naučil počas dlhodobého pobytu v Japonsku, aj po návrate domov? 

Tieto otázky smerujú k všeobecnejšej otázke, a síce, či je naše správanie ovplyvnené prostredím natoľko, aby to „prelomilo“ i vplyv výchovy a či je možné naučiť sa lepšiemu správaniu pozitívnym vplyvom vonkajšieho prostredia. Alebo jednoduchšie – určuje naše správanie vonkajšie prostredie, výchova alebo oboje? A do akej miery? 

Japonci kladú dôraz na záujmy druhých, cudzích ľudí, resp. kladú spoločné záujmy pred vlastné. Kolektivizmus prevažuje nad individualizmom. Prílišné prejavy individualizmu sú nežiaduce z pohľadu okolia, ale i nechcené z pohľadu prejavujúceho sa jednotlivca. Ich správanie možno považovať v mnohom za altruistické. Dobrovoľne sa vzdávajú časti svojej slobody, resp. svojho pohodlia (smrkať či fajčiť na verejnosti, jesť za pochodu, telefonovať v hromadnej doprave, predbiehať sa atď.) v záujme celku. Ťažko povedať, či tak činia preto, že im to príde prirodzené, možno sa ani nezamýšľajú nad dôvodom ich konania alebo či je to preto, že sa následne zvyšok skupiny správa k nim rovnako – neruší ich telefonovaním v metre, nenakazí chrípkou na ulici, nepoburuje smrkaním na ulici, neobťažuje dymom z cigariet a nezvyšuje riziko vzniku požiarov tradičných drevených japonských príbytkov, t.j. či sú slušní preto, aby aj ostatní boli slušní na nich. Ak sú altruistickí preto, že očakávajú altruizmus aj od ostatných, ide o tzv. recipročný altruizmus.  

Recipročný altruizmus

Recipročný altruizmus má biologické základy, konkrétne v evolučnej teórii. Položené otázky tak naberajú širší zmysel. Týkajú sa problému, či možno etiku budovať na prírodovedných základoch. Nie je to pokus jediný – obdobné pokusy možno pozorovať pri skúmaní existencie slobodnej vôle (napadá mi napr. Sam Harris – Svobodná vůle, kde sa opiera predovšetkým o výskumy Benjamina Libeta v oblasti neurovedy, ale aj napr. Richard Dawkins či Daniel Dennett) alebo napr. pri ponímaní práva ako autopoietického systému (teóriu sformulovali nemeckí sociológovia Niklas Luhmann a Günther Teubner, ktorí vychádzali  z výskumov Humberta Maturany a Francisca Varely v biológii). Recipročný altruizmus predstavuje správanie osoby, ktorá dočasne obmedzí svoje pohodlie, resp. aj svoju slobodu v prospech iných s očakávaním, že osoby (resp. osoba), v prospech ktorých sa obmedzila, budú v budúcnosti konať obdobne. Tvorcom teórie recipročného altruizmu je Robert Trivers, americký evolučný biológ a sociobiológ, ktorý predstavil model, na základe ktorého vyvodil záver, že recipročný altruizmus sa vyplatí. Uvádza (okrem iného) nasledujúci príklad topiaceho sa človeka. Pravdepodobnosť, že topiaci sa bez pomoci iného zahynie, je 50%. Na blízku je ale altruistický záchranca, ktorého pravdepodobnosť utopenia sa pri záchrannej akcii je len 5%. Ďalej platí, že ak sa utopí záchranca, zahynie s ním aj topiaci sa. Predpokladá taktiež, že ak sa naopak záchranca neutopí, zachráni topiaceho sa a prežijú obaja. Posledným predpokladom je, že energia vynaložená na záchranu topiaceho sa je zanedbateľná v porovnaní s pravdepodobnosťou jeho prežitia. Má záchranca skočiť do vody a rozbehnúť za týchto podmienok záchrannú akciu? Pokiaľ by neexistovala šanca, že jeho altruistické konanie bude v budúcnosti opätované, nedáva skok do vody z evolučného hľadiska zmysel. Záchranca totiž podstupuje ničím nekompenzované riziko (aj keď len 5%) a tým ohrozuje šírenie jeho génu do budúcna (keď zomrie, jeho gén sa viac šíriť nebude). Ak ale existuje šanca, že jeho altruistický čin bude v budúcnosti opätovaný, skočiť do vody sa mu oplatí. Riskovať 5% oproti možným/pravdepodobným budúcim 50% nie je totiž taký zlý deal. 

Triversov model vyžaduje pre svoje potvrdenie ďalšie empirické dôkazy. Existujú ale i ďalšie výskumy, ktoré naznačujú, že sa dlhodobé recipročne altruistické správanie môže vyplatiť (napr. „Opakovaná väzňova dilema“, jedna z hier v rámci teórie hier, ktorú v roku 1950 sformulovali americkí matematici Merill Flood a Melvin Dresher). Pred návratom k Japoncom ešte jedna poznámka k pojmu recipročný altruizmus. Spojenie recipročný altruizmus znie ako oxymoron. Pod altruizmom si predstavujeme nezištné konanie, z ktorého nemá konajúci žiaden prospech. Takýto čistý altruizmus je ale podľa niektorých fikciou (napr. Herbert Spencer). Ja osobne si pri tejto príležitosti vždy spomeniem na jednu časť seriálu Priatelia, v ktorej Joey a Phoebe dospeli k záveru, že nezištné skutky neexistujú, pretože z dobrých skutkov má človek vždy dobrý pocit (o čom vám viac povedia rôzne knihy osobného rozvoja, na úvod skúste napr. koncepciu Ega 2.0 v knihe Konec prokrastinace, ktorá je inak veľmi fajn). Dobrý pocit za altruistický skutok síce nie je úplne „oko za oko“, ale reciprocita v tom je. 

O „pošťuchovaní“ v hromadnej doprave

Ale späť k spomínaným Japoncom a k jednému konkrétnemu zmienenému javu – Japonci v hromadnej doprave netelefonujú. Po návrate z Japonska som tento neduh v pražskej doprave vnímala oveľa citlivejšie. Pol hodinu strávenú v električke si viem predstaviť i lepšie strávenú než počúvaním rozhovoru, ktorý počuť vôbec nechcem (napr. nedoslýchavého pána, ktorý aplikuje pravidlo, že ak ja zle počujem, musím čo najhlasnejšie hovoriť na iných), ale ak si zabudnete slúchadlá a nie ste nahluchlý, inú možnosť akosi nemáte. Ešte šťavnatejšie je to v momente, keď sa telefonovať rozhodnú naraz viacerí. Ako už bolo povedané, v Japonsku netelefonoval nikto a takmer nikto ani nerozprával, pretože rušiaci efekt je vlastne rovnaký. Upozornenie, že sa v hromadnej doprave nemá telefonovať, sa prekladá aj do angličtiny a je teda evidentne určené turistom. Porušenie tohto pravidla ale nie je postihované žiadnou peňažnou sankciou, znamená „len“ porušenie japonskej etikety, následkom čoho sú pohoršené pohľady spolucestujúcich,  upozornenia na nevhodné správanie, v horšom prípade vám niekto, no, vlepí. Každopádne tu ako Japonci, tak turisti, rešpektujú pravidlo slušnosti bez toho, aby za ním stála akákoľvek hrozba sankcie, teda štátneho donútenia. A aby som dostala svojmu verejnému prísľubu – kde  je v tom všetkom vlastne právo? 

Právo je tu v podobe „pošťuchovania“ turistov k rešpektovaniu japonskej etikety (po slovensky spisovne postrkovanie). Postrkovanie tak, ako ho opisovali Cass Sunstein a Richard Thaler v Nudge (šťouch), ale aj Tomáš Sobek v 3. kapitole Právní rozum a morální cit. Morálne normy a normy slušnosti nie je totiž možné právne vynucovať. Resp. je, ale už sa nebudú dodržiavať z tých „správnych“ dôvodov, t.j. nebudú sa dodržiavať preto, že ich ľudia považujú za morálne a chcú ich dodržiavať, ale predovšetkým preto, lebo tak hovorí zákon a chcú sa vyhnúť sankciám za ich nedodržanie (obdobný princíp bol demonštrovaný Michaelom Sandelom na príklade škôlky v Izraeli, kde sa snažili vyriešiť problém s neskorými príchodmi rodičov po svoje ratolesti tým, že ich postihovali pokutou; výsledok bol na prvý pohľad paradoxný – nárast neskorých príchodov, pretože rodičia pokutu považovali za cenu za extra čas stráženia deti a nad morálnym aspektom svojho správania sa viac nezamýšľali). Postrkovanie ale necháva priestor práve pre morálne uvažovanie. Ba dokonca tento priestor vytvára, pretože mnohí by sa bez postrkovanie v podobe upozornenia, že sa v hromadnej doprave nemá telefonovať, ani nedovtípili, že iným môže ich správanie prekážať (hoc i tento jav stojí za zamyslenie). 

Bolo by preto zaujíma sledovať, či by obdobné postrčenie u nás fungovalo. Len čo sa mi podarí presvedčiť dopravný podnik, aby mi umožnil nájsť odpoveď na túto otázku a teda zrealizovať sociologický výskum na túto tému, dám vám vedieť (pomoc je, samozrejme, vítaná). Dovtedy snáď len skúsme premýšľať nad svojím správaním, nikomu neškodiť a postrkovať sa správnym smerom.

Slávka Henčeková

Žádné komentáře: