pondělí 5. ledna 2015

Rok 2014 v Luxemburgu (časť prvá)

Prelom roka vždy prináša obdobie bilancovania a nových predsavzatí. S odchodom na vianočné prázdniny / dovolenky uzatvárame to, čo bolo, a s rachotom novoročných ohňostrojov sľubujeme sami sebe, že tento rok bude všetko lepšie. (A blahoslavení všetci, ktorým predsavzatia vydržia dlhšie než do novoročnej kocoviny…)

Súdny dvor EÚ síce funguje skôr v režime akademického roku, než roku kalendárneho, ale to nám nebráni obhliadnuť sa za uplynulým rokom a pripomenúť si najdôležitejšie (najzaujímavejšie, najkontroverznejšie…) judikáty roku 2014. Tento (trojdielny) výber vychádza z môjho osobného hodnotenia prečítaných rozsudkov, ale budem len rada, ak so mnou budete nesúhlasiť a pridáte do diskusie i ďalšie rozhodnutia, ktoré by vo výbere roku 2014 nemali chýbať.

Január: C-176/12 AMS. Horizontálny účinok smerníc a limity modelu Mangold / Kücükdeveci.

Príbeh priameho účinku európskeho práva je takmer tak starý ako európska integrácia sama. ESD hneď na začiatku jasne oddelil vertikálne situácie (Van Gend) od horizontálnych (Defrenne) a táto dichotómia zostala až dodnes chrbtovou kosťou mnohých prípadov - smerníc obzvlášť. Zatiaľ čo smernice sú (po splnení podmienok) priamo účinné vo vzťahu k členským štátom (Van Duyn), Súd nikdy nepripustil, že by mali rovnaký priamy účinok i v horizontálnych vzťahoch (Marshall, Faccini Dori). Chýbajúci horizontálny účinok smerníc však býva často terčom kritiky pre svoju netransparentnosť. Je totiž kompenzovaný jednak významným princípom eurokonformnej interpretácie (Von Colson, Marleasing, Pfeiffer) a jednak zvláštne vykonštruovanými modelmi, v ktorých sa z horizontálnych vzťahov záhadne stávajú vzťahy kvazi-vertikálne (široká definícia štátu vo veci Foster či trojuholníkový model vo veci Wells).

Už takto bola situácia viac než neprehľadná, ale Súd v novom miléniu opäť zamiešal karty, a to rozsudkami Mangold a Kücükdeveci. Zopakoval totiž, že smernice nemajú horizontálny priamy účinok, ale druhým dychom dodal, že keď v primárnom práve nájdete všeobecný princíp schopný horizontálneho priameho účinku, tak tento princíp môže v smernici nájsť, povedzme, presnejšie kontúry. Na horizontálny vzťah teda aplikujeme nie smernicu (bože chráň!), ale všeobecnú právnu zásadu, ktorú však čítame optikou danej smernice. Čosi ako farebné sklíčko - samo nesvieti, ale keď za ním zapnete reflektor, tak sa farba objaví…

Na podobnom základe skúšali argumentovať francúzske zamestnanecké odbory v spore proti AMS (Association de Médiation Sociale) v kauze, ktorú Súdnemu dvoru predložil francúzsky Cour de Cassation. Podľa smernice 2002/14/ES majú zamestnanci právo na volených zástupcov, a to pod podmienkou, že pracujú pre dostatočne veľkého zamestnávateľa (v tomto prípade 50 zamestnancov). Samotná smernica v čl. 2 (d) definuje pojem “zamestnanec” tak, že je ním akákoľvek osoba, ktorá je ako zamestnanec chránená vnútroštátnym pracovným právom. Francúzska legislatíva však (v rozpore so smernicou) do pojmu “zamestnanec” zahrnula len osoby pracujúce na plný úväzok. Spor bol teda o číslach: odbory (Union locale des syndicats) zamestnancov spočítali podľa smernicovej úpravy a napočítali viac než 50, takže si zvolili svojho zástupcu. AMS však túto voľbu (na základe francúzskeho zákonníka práce) spochybnila. Francúzske súdy sa preto pýtajú: ktoré právo platí? Francúzsky zákonník práce, ktorý nesprávne implementuje smernicu? Alebo smernica samotná, čítaná vo svetle článku 27 Charty, ktorý zakotvuje právo zamestnancov na informácie a konzultácie?

Generálny advokát Cruz Villalón sa vo svojom stanovisku priklonil k druhej možnosti, tzn. namiesto nesprávnej francúzskej transpozície radšej aplikovať európske normy; Súd však generálneho advokáta neposlúchol a horizontálny priamy účinok nepriznal ani článku 27 Charty, ani smernici samotnej.

Súdny dvor na úvod (body 24-29) pripomenul, že smernica už obsahuje definíciu pojmu “zamestnanec”, takže zavedenie novej (inej) definície do francúzskeho práva je nesprávnou implementáciou smernice. V druhej časti argumentácie (body 30-40) Súd preskúmal, či smernica spĺňa podmienky priameho účinku a (neprekvapivo) uzavrel, že vo vertikálnom vzťahu by bola odpoveď pozitívna, ale vo vzťahu medzi dvomi súkromnými subjektami presnosť a bezpodmienečnosť nestačí. Musíme sa teda uspokojiť s eurokonformnou interpretáciou. Ani tá sa však v tomto spore neuplatní, pretože by viedla k výkladu národného práva contra legem. V treťej časti argumentácie (body 41-51) sa teda Súd obracia k modelu MangoldKücükdeveci a pýta sa: môžeme namiesto samotnej smernice aplikovať čl. 27 Charty, ktorý vďaka smernici nadobudol o niečo presnejšie kontúry? Nemôžeme. Článok 27 Charty je síce na situáciu aplikovateľný (because where EU law applies, Charter applies), ale z jeho jazykového výkladu je zjavné, že sám osebe nie je schopný priameho účinku (bod 45). Prípad AMS sa teda od prípadov MangoldKücükdeveci odlišuje tým, že tu chýba priamo aplikovateľný princíp, ktorý by farebnému sklíčku slúžil ako reflektor. Bez svetelného zdroja sa žiadna svetelná show nekoná, a preto jediným aplikovateľným právom je francúzsky zákonník práce, hoci je v rozpore s európskym právom. Súd obligátne dodáva, že túto škodu je možné zhojiť žalobou na náhradu škody od členského štátu v režime Francovich - to je však pre poškodenú stranu len slabý odvar toho, čo by mohla dosiahnuť priamou aplikáciou smernice.

Február: C-385/12 Hervis Sport. Regulatórna sloboda vs. skrytý protekcionizmus.

Horúcim kandidátom na top februárový rozsudok bol C-466/12 Svensson, ale keďže sa mu už v samostatnom príspevku venoval Dušan Sulitka, vybrala som si ako februárového zástupcu kauzu Hervis Sport.

Jedná sa o rozsudok, ktorý je na prvý pohľad veľmi technický - týka sa totiž diskriminačného zdanenia obchodných spoločností v závislosti na tom, či sú alebo nie sú štrukturálne prepojené s ďalšími spoločnosťami. Milovníci práva vnútorného trhu EÚ však za daňovou fasádou radi uvidia pekný príklad konfliktu medzi regulatórnou slobodou členských štátov a obranou pred skrytým protekcionizmom.

Maďarsko v roku 2010 predstavilo strmo progresívnu daň z obratu maloobchodov. V preambule zákona, ktorý daň zaviedol, sa mimo iné píše: „V rámci nastolenia rozpočtovej rovnováhy Parlament prijíma tento zákon, ktorým sa zavádza osobitná daň zaťažujúca daňovníkov, ktorých schopnosť prispievať do verejných zdrojov prevyšuje všeobecnú daňovú povinnosť.” Aby skutočne platili tí najbohatší, použil sa ako daňový základ konsolidovaný (!) obrat celej skupiny spoločností. V konkrétnom prípade to znamenalo, že športové predajne Hervis Sport boli považované za súčasť skupiny SPAR (pod ktorú patrí mimo iné tiež sieť potravín InterSpar, nepochybne s masívnym obratom). Hervis Sport sa takto dostal do najvyššej daňovej kategórie, zatiaľ čo jeho súťažitelia boli danení niekoľkonásobne nižšou daňou, a to len preto, že maďarské maloobchody bežne fungujú ako franšízy, nie ako súčasť skupiny.

Súdny dvor pripomenul, že z pohľadu daňového práva a priori neexistuje rozdiel medzi spoločnosťami, ktoré sú a ktoré nie sú súčasťou skupiny. Sú skrátka v porovnateľnej situácii a mali by byť danené rovnako, inak je režim arbitrárny. To by samo osebe nebolo problémom z pohľadu práva EÚ - dane sú predsa vecou členských štátov a štáty si v rámci svojej regulatórnej slobody môžu nastaviť režim, ktorý im vyhovuje - a teda aj arbitrárny. Keď sa však na maloobchodný trh pozrieme zblízka, možno zistíme, že väčšina nadnárodných spoločností používa skupinovú štruktúru, zatiaľ čo domáce spoločnosti obvykle fungujú ako franšízy. Ak táto premisa skutočne platí (čo musí preskúmať národný súd), tak maďarský systém daní nadnárodné spoločnosti niekoľkonásobne vyššou daňovou sadzbou než spoločnosti domáce. Takýto režim je pochopiteľne v rozpore so slobodou usadzovania (čl. 49-54 ZFEÚ), pretože je nepriamo diskriminačný.

Čo je pre Súdny dvor dôležitejšie, úmysel regulátora alebo výsledok regulácie? Kauza Hervis Sport ukazuje, že dôležitý je výsledok. Sudca spravodaj nám síce do prehľadu relevantných ustanovení skopíroval ustanovenie preambule maďarského daňového zákona (náznak toho, že intention matters?), ale finálne rozhodnutie o (ne)diskriminačnom charaktere dane nakoniec padá na národný súd - ten totiž musí overiť štruktúru trhu. To do budúcna znamená, že ak štáty zvolia pre odlišné zachádzanie akékoľvek kritérium (členstvo v skupine spoločností? počet zamestnancov? farba loga?), môže sa stať, že na základe štuktúry trhu sa toto kritérium v budúcnosti stane diskriminačným. Stačí teda výsledok, bez ohľadu na úmysel. A nezabúdajme na to, že v duchu Buy Irish zároveň platí, že stačí úmysel, bez ohľadu na výsledok. A regulatórna sloboda členských štátov ticho plače v kúte...

Marec: C-456/12 O a B & C-457/12 S a G. Európske občianstvo a genuine family life.

V marci Súdny dvor rozhodoval dve dôležité veci týkajúce sa euro-občianstva. Akoby cez kopírák, Súd sa dopustil úplne rovnakej chyby ako v roku 2011, keď rozhodoval prípad Ruiz Zambrano - napriek skvelej analýze z pera generálnej advokátky Sharpston sa rozhodol ísť vlastnou cestou... a výsledok je bohužiaľ omnoho slabší, ako keby Súd riešenie od generálnej advokátky jednoducho "odkukal".

Tieto kauzy sa týkali štyroch samostatných príbehov: štyria holandskí občania a ich štyria neeurópski rodinní príslušníci sa domáhali ochrany zo strany práva EÚ, keďže holandské úrady rodinným príslušníkom zamietli žiadosti o pobyt v na území Holandska.

Analýza začína pri smernici o právach občanov EÚ (CRD, 2004/38/ES). Tá sa v žiadnom z prípadov neaplikuje, pretože jej pôsobnosť je limitovaná na situácie, kedy sa občan EÚ nachádza v inom členskom štáte, než je jeho vlastný (O+B body 37-39, S+G body 34-35).  Súd preto posúdil prípady v režime čl. 45 ZFEÚ (v prípadoch pracujúcich občanov S+G) a v režime čl. 20+21 ZFEÚ (v prípadoch O+B, kde ekonomická aktivita chýbala).

V kauzách S+G Súd oživil relatívne kontroverzný rozsudok vo veci Carpenter a potvrdil, že ak občan Únie z dôvodu pohybu do iného členského štátu potrebuje (vo svojom domácom štáte) pomoc od neeurópskeho rodinného príslušníka, tak tomuto rodinnému príslušníkovi môže na tomto základe vzniknúť odvodené právo pobytu. Takto získala pani Carpenter právo pobytu vo Veľkej Británii, keď sa starala o syna, kým manžel trávil pracovné týždne vo Francúzsku. A rovnako môže pani S získať právo pobytu v Holansku, aby sa starala o svojho vnuka, kým jeho otec pracuje v Belgicku. Domáci súd však musí uveriť tomu, že daný rodinný príslušník je v danej situácii nenahraditeľný, tj. že v prípade nepriznania práva pobytu by občan Únie nemohol pracovať v zahraničí (S+G body 41-44).

Pravá kontroverzia však prichádza až s prípadmi O+B. Súdny dvor v nich totiž autoritatívne rozhodol, že rodinné vzťahy sa nedajú budovať na diaľku a že ani pravidelné návštevy každý víkend nestačia k tomu, aby si dvaja ľudia vybudovali "skutočný" rodinný život. V obidvoch prípadoch mala žena-Holanďanka manžela-neeurópana a v obidvoch prípadoch tento manžel nejakú dobu žil v inom členskom štáte EÚ (Španielsko / Belgicko), zatiaľ čo žena bývala doma v Holandsku. Obidve ženy svojich manželov pravidelne navštevovali a keď sa časom všetci chceli definitívne usadiť v Holandsku, narazili na odmietnutie od holandských úradov. Generálna advokátka v bode 110 svojho stanoviska presvedčivo argumentuje, že právo pobytu pre neeurópskych rodinných príslušníkov by nemalo byť závislé na dlhodobom spolunažívaní v inom členskom štáte. Súd však nesúhlasí - a veľmi formalisticky kreslí hrubú čiaru medzi pobytom kratším než 3 mesiace (v režime čl. 6 CRD), počas ktorého sa skrátka nedá vytvoriť či upevniť rodinný život, a dlhodobým pobytom (v režime čl. 7 alebo 16 CRD), ktorý jediný je dobrým základom pre vytvorenie rodinných vzťahov.

Myslím si, že tento záver nereflektuje, že žijeme v dobe moderných technológií a nízkonákladových leteckých spoločností a že mnohé rodiny sú v pracovnom týždni rozptýlené všad možne po Európe (či po svete), a rodinné putá sa tak nezriedka budujú cez víkendy či cez internet. Navyše, každý nech si žije rodinný život ako sám uzná za vhodné - výborne to vyjadrila (opäť) AG Sharpston, keď píše: "EU citizens enjoy the freedom to decide themselves how to exercise the right to a family life (if they did not, the right would be of little worth). Many will prefer to live with their family members; others might, at a particular moment, have other priorities (which might also change over time) or there might be practical obstacles to them living together immediately." (bod 142 stanoviska)

Apríl: C-293/12 Digital Rights Ireland. Ochrana osobných údajov a zrušená smernica.

Jedným z najvýznamnejších rozsudkov roku 2014 je prípad týkajúci sa tzv. retenčnej smernice (DRD, 2006/24/ES). Súd prvýkrát zrušil smernicu pre rozpor s Chartou EÚ a spôsobil tak nejednému členskému štátu vrásky na čele. Namiesto ďalšej analýzy len odkážem na tri príspevky, ktoré sme na tomto blogu publikovali na jar: TP, ZV, TP.

Máj: C-131/12 Google Spain. Právo na rozmazané spomienky.

V máji bol nepochybne najväčším trhákom rozsudok, podľa ktorého majú internetové vyhľadávače za určitých podmienok povinnosť vymazať z výsledkov vyhľadávania vaše osobné údaje. Aj tentokrát si namiesto podrobnej analýzy pomôžem len odkazom na existujúci komentár Vojtěcha Bartoše.

Žádné komentáře: