Keinen Job gefunden? RAUS!

Zdá sa, že zamýšľané poplatky za nemecké diaľnice nie sú jedinou témou, ktorá stavia nemeckú koalíciu na tenký ľad vo vzťahu k EÚ, resp. k požiadavkam plynúcim z európskeho práva. Koncom augusta Nemecko zverejnilo svoj legislatívny zámer týkajúci sa prisťahovalcov hľadajúcich prácu. Verdikt znie: šesť mesiacov a von! Je takáto politika v súlade s voľným pohybom pracovníkov v EÚ?

It depends. 

Podobne ako  v prípade poplatkov za diaľnice, aj tento legislatívny návrh je "na hrane" a jeho súlad s európskym právom bude záležať od jeho konkrétneho nastavenia.

Na úvod je treba pripomenúť, že členské štáty vstupom do EÚ samozrjeme nestratili kontrolu nad svojim územím. Môžu z neho vyhostiť prisťahovalcov (a to i euro-občanov), ktorí predstavujú určité riziko pre spoločnosť (napr. pre verejné zdravie či verejnú bezpečnosť), a to v súlade s čl. 27 smernice o právach občanov Únie (tzv. CRD). Nastoľujú sa však dve otázky: (1) Prečo práve 6 mesiacov? a (2) Sú nezamestnaní prisťahovalci hrozbou pre (nemeckú) spoločnosť?

(1) Prečo práve 6 mesiacov?

Draft návrhu pravdepodobne  vychádza z rozsudku ESD vo veci Antonissen. Jednalo sa o prípad, kde Veľká Británia vyhostila zo svojho územia belgického občana, ktorý si 6 mesiacov nenašiel prácu. ESD v tomto postupe nenašiel nič protieurópskeho - migrujúci euro-občania síce majú právo prísť si hľadať zamestnanie do iného členského štátu, ale toto právo nie je neobmedzené. Členské štáty síce musia rešpektovať určité obdobie potrebné pre cudzincovu aklimatizáciu a zorientovanie sa na pracovnom trhu, ale šesť mesiacov sa už Súdnemu dvoru zdalo ako dostatočne dlhá doba. (para 21)

Argumentácia ESD však týmto nekončí. Totiž... V prípade, že po šiestich mesiacoch prisťahovalec prácu naďalej hľadá a má reálnu šancu ju nájsť, nemôže byť z členského štátu bez ďalšieho vyhostený. Zdá sa, že ide o dvojitú podmienku: (1) hľadám a (2) mám šancu nájsť. Asi by teda nestačilo, aby človek s ukončeným základným vzdelaním poslal každý pondelok ráno svoj životopis do ďalšej firmy, ktorá hľadá vrcholového manažéra...

Šesť mesiacov teda OK, ale je dôležité vidieť rozdiel medzi pánom Antonissenom, ktorý namiesto hľadania práce obchodoval s drogami, a "riadnym" prisťahovalcom, ktorý síce zatiaľ nikde nepodpísal pracovnú zmluvu, ale naďalej posiela CV-čka a chodí po pohovoroch (na pozície primerané jeho profilu). Spôsob dokazovania tohoto skutočného hľadania už zostáva v rukách členských štátov.

(2) Sú nezamestnaní prisťahovalci hrozbou pre (nemeckú) spoločnosť?

Aj tento legislatívny návrh je sprevádzaný otvorene diskriminačnou rétorikou. Nemeckí politici sa do médií neboja povedať nahlas, že impulzom pre tieto opatrenia sú nezamestnaní rumunskí a bulharskí prisťahovalci (často Rómovia), ktorí zneužívajú sociálny systém. Tvrdé fakty je ťažko vyvrátiť (obzvlášť, keď sú veľmi nemeckým spôsobom spracované v 100-stránkovom dokumente), ale zdá sa mi, že pre tento legitímny cieľ by sa našli i vhodnejšie opatrenia, nehovoriac o potrebnosti. Inými slovami, pevná hranica šiestich mesiacov pre všetkých európskych jobseekerov sa zdá byť nevhodným a neprimeraným riešením problému zneužívania sociálneho systému. Vyplývalo by z nej totiž podozrenie, že každý prisťahovalec, ktorý po šiestich mesiacoch nemá prácu, je automaticky parazitom na sociálnom systéme. A to jednak nie je logicky správna úvaha, a jednak je podobné premýšľanie v rozpore s konceptom zneužitia práva v judikatúre ESD, napr. v rozsudku Centros, ktorý vylučuje objektivizáciu zneužitia práva, ale naopak vyžaduje individuálne posúdenie každého prípadu. (para 25)

Ešte jedna poznámka k roli politickej rétoriky v legislatívnom procese: nie je bez významu. Aspoň teda pre európske právo. Určite si spomeniete na Buy Irish, kde Írsko nezáväzným (!) rozhodnutím doporučilo spotrebiteľom kupovať írske výrobky, a hoci malo toto odporúčanie presne opačný účinok (predaj írskych výrobkov poklesol), predsa sa jednalo o porušenie európskeho práva. Druhým relevantným judikátom je A.G.M.-COS.MET, ktorý určuje kritériá pričítateľnosti výrokov členskému štátu. Zdá sa teda, že i pouhý výrok jedného z ministrov, ktorý navyše sám o sebe nevyvolá diskriminačné účinky, môže členský štát dostať do prekérnej situácie pred ESD.

Vyčkajme teda na konkrétny návrh z dielne nemeckého zákonodarcu. Pre jeho súlad s európskym právom bude rozhodné, či sa dostatočne konkrétne zameria na riešenie problému zneužívania sociálneho systému. Plošný zákaz pobytu po 6 mesiacoch neúspešného hľadania práce by totiž bolo porušením nielen voľného pohybu pracovníkov, ale tiež ustanovení o právach občanov EÚ, ktorí majú právo pohybu a pobytu, špecifikované v čl. 18 a nasl. ZFEÚ a v čl. 7(1)(b) CRD. Kým má totiž občan EÚ pre svoj pobyt na území iného členského štátu dostatočné finančné prostriedky a zdravotné poistenie, nemôže ho tento členský štát bez ďalšieho vyhostiť.