středa 6. června 2012

Kyberagresia: Pília USA a Izrael konár, na ktorom sedíme všetci? (Kubo Mačák)

S dovolením slovenského denníka SME zverejňujem jemne rozšírenú a o odkazy doplnenú analýzu americko-izraelského hackerského útoku proti iránskym nukleárnym zariadeniam z hľadiska medzinárodného práva. V papierovom vydaní SME vyšla pod titulkom Kyberútok: ilegalita jednotiek a núl dnes, 6. júna 2012.

Donedávna boli politicky motivované hackerské útoky považované najmä za prostriedok asymetrického boja skupiniek jednotlivcov proti rozvinutým krajinám, ktorý má za následok nanajvýš znefunkčnenie webovej stránky alebo počítačovej siete zasiahnutej inštitúcie. O tom, že oba tieto predpoklady prestávajú platiť, po piatkovom odhalení New York Times už asi nikto nepochybuje.

Podľa amerických novín stoja vlády USA a Izraela za niekoľkoročným kybernetickým útokom na zariadenie na obohacovanie uránu v iránskom Natanze prostredníctvom počítačového vírusu Stuxnet. Dodnes ani jedna z vlád obvinenia oficiálne nevyvrátila. Naopak, prezidentovi poradcovia autorovi článku neoficiálne potvrdili, že po Obamovom nástupe sa útoky zintenzívnili, pričom v „najúspešnejších“ týždňoch vírus dokázal zničiť až tisíc samostatných centrifúg.

Charta OSN, ktorá zaväzuje všetky štáty sveta, im v článku 2 ods. 4 kategoricky zakazuje použitie sily v medzinárodných vzťahoch. Z tohto zákazu pripúšťa len dve výnimky: použitie sily odobrené Bezpečnostnou radou OSN (čl. 39 a nasl. Charty) alebo v sebaobrane (čl. 51 Charty).

Zákaz použitia sily

Prvou otázkou teda je, či sa po právnej stránke dá konanie USA a Izraela vôbec považovať za použitie sily proti Iránu. Napokon, tieto krajiny nevyslali svoje armády do iránskeho vnútrozemia ani nezhodili na Natanz bomby.

Medzinárodní právnici sa zhodujú, že pod zakázaným použitím sily sa rozumie najmä použitie ozbrojenej alebo vojenskej sily. Počas prípravných prác na texte Charty brazílska delegácia navrhla rozšírenie budúceho čl. 2 ods. 4 tak, aby zahŕňal aj ekonomické donútenie (economic coercion), no tento návrh ostatné štáty na konferencii v San Francisku odmietli. Iné formy donútenia teda spadajú mimo rozsah tohto zákazu, hoci stále môžu znamenať porušenie základného princípu medzinárodného práva nezasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov (principle of non-intervention), ktorý vyplýva zo zásady suverénnej rovnosti štátov (čl. 2 ods. 1 Charty).

Pojem ozbrojenej alebo vojenskej sily však treba vykladať extenzívne. V roku 1945 bolo cieľom prijatia zákazu, aby utrpenia druhej svetovej vojny nahradil mier a stabilita v medzinárodných vzťahoch. Preto nezáleží na tom, či štát útočí prostredníctvom vojakov odetých do maskáčov a brodiacich sa močiarmi, alebo pomocou bezpilotného lietadla ovládaného civilným expertom v kockovanej košeli z riadiaceho strediska. Podstatné je, či útok má za následok straty na životoch, alebo na majetku druhého štátu, a to bez jeho súhlasu.

Rozšírenie tejto interpretácie aj na kyberútoky zatiaľ nie je medzinárodným právom jednoznačne prijaté. Napríklad, vplyvná Maxova Planckova encyklopédia medzinárodného práva verejného v rámci hesla Use of Force, Prohibition of upozorňuje na deštruktívny potenciál kyberútokov, no uvádza, že zatiaľ ich štátna prax nezaraďuje pod zákaz použitia sily (ods. 12).

No hlasy volajúce po posudzovaní útokov podľa ich účinkov silnejú, a to najmä medzi odborníkmi pracujúcimi na pomedzí medzinárodného práva a informatiky, ktorí dobre rozumejú hrozbe, ktorú kyberútoky predstavujú. (Viď napr. knihu The Law of Information Conflict Thomasa Wingfielda alebo analýzu Davida Silvera v kolekcii Computer Network Attack and International Law.)

Podľa tejto interpretácie, ku ktorej sa prikláňam i ja, teda aj hackerský útok na Natanz treba považovať za použitie sily v medzinárodných vzťahoch. To, či zničenie tisícov centrifúg v iránskom nukleárnom zariadení, a teda závažnú škodu na infraštruktúre, USA a Izrael spôsobili riadenými raketami, alebo počítačovým vírusom, je z medzinárodnoprávneho hľadiska irelevantné.

Povolené výnimky

USA a Izrael zjavne nemali k svojim kyberaktivitám poverenie Bezpečnostnej rady OSN. Podľa svojich poradcov bol však americký prezident motivovaný snahou predísť konvenčnému útoku Izraela na Irán.

No takéto „preventívne kroky“ sa nedajú ani pri natiahnutí paragrafov na škripec považovať za konanie v sebaobrane. Na to by podľa medzinárodného práva musel útok zo strany Iránu trvať alebo (a aj to je v teórii spochybňované) aspoň neodvratne hroziť.

Proces obohacovania uránu, hoci by bol porušením iných noriem medzinárodného práva, sa však sám osebe nedá považovať za neodvratne hroziaci útok na znepriatelený štát. Kyberútok proti Iránu sa tak nedá ospravedlniť ani jednou z povolených výnimiek, a jeho uskutočnením USA a Izrael porušili medzinárodné právo.

Právo Iránu na sebaobranu

Tak ako trestné právo dovoľuje obeti krčmového výtržníka sa brániť, aj medzinárodné právo pamätá na sebaobranu proti útokom, ktoré majú, slovami rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu v prípade Nikaragua, dostatočný „rozsah a účinok“ („scale and effects“, ods. 195 rozsudku). O presnej hranici tohto kritéria sa v praxi vedú spory, no vážne poškodenie strategicky významného objektu, akým je nukleárne zariadenie v Natanze, toto kritérium zrejme spĺňa.

Tomu nasvedčuje aj postoj samotných USA, ktoré si v minuloročnej správe vydanej Pentagonom výslovne vyhradili právo na ozbrojenú sebaobranu proti nepriateľským počinom v kyberpriestore (str. 2). Pravidlo, ktorého sa v medzinárodnom práve domáha jedna krajina vo svoj prospech, však musí strpieť aj voči sebe samej.

Má teda Irán právo na odvetný útok? Medzinárodné právo definuje právo na sebaobranu veľmi úzko. Štát, ktorý je obeťou útoku, sa ho môže dovolávať, iba pokiaľ útok trvá a protiútok musí rešpektovať zásady nevyhnutnosti a primeranosti. Tieto sa považujú za súčasť medzinárodného obyčajového práva od čias prípadu parníka Caroline (1837) a platia i po prijatí Charty OSN, keďže tá v texte čl. 51 hovorí o „prirodzenej“ (takto slovenský preklad Charty prekladá termín „inherent“) povahe práva na sebaobranu, čo sa podľa dnes prevládajúceho názoru považuje za inkorporáciu obyčajových pravidiel Chartou.

Podľa dnes dostupných informácií sa zdá, že útok prostredníctvom vírusu Stuxnet už doznel. Aj ak by však Irán mal o jeho trvaní dôkazy, jeho reakcia v sebaobrane by nesmela presiahnuť intenzitu nevyhnutnú a primeranú na zastavenie a odvrátenie útoku.

Týmito požiadavkami sa medzinárodné právo snaží zabrániť eskalácii násilia. Rozsiahly ozbrojený úder, a tobôž taký, ktorý by izraelský režim – slovami iránskeho prezidenta Ahmadínedžáda – „vymazal z mapy sveta“, je teda jednoznačne vylúčený. No ak by sa Irán uchýlil k útoku obmedzenému na zastavenie izraelských a amerických hackerských jednotiek zodpovedných za Stuxnet, mohol by vcelku presvedčivo tvrdiť legálnosť takého postupu.

Ako každý právny systém aj medzinárodné právo stojí na predpoklade, že jeho normy musia dodržiavať všetci – silní aj slabí. Aj keď sa USA a Izrael bránia ušľachtilými dôvodmi, na ich presadenie musia nájsť prostriedky, ktoré sú v súlade s právom. Inak pripomínajú komiksovú postavičku, čo sa ľavou rukou pridržiava konára, na ktorom sedí – a pravou ten konár píli.


* * *


V pôvodnom texte som nesprávne uviedol citát Mahmúda Ahmadinedžáda ako snahu o „vymazanie Izraela z mapy sveta“. V skutočnosti sa v citovanom anglickom preklade kontroverzného prejavu iránskeho prezidenta hovorí o „vymazaní okupačného režimu z mapy sveta“ („the occupying regime must be wiped off the map“), pričom zo zvyšku textu je zrejmé, že sa hovorí o izraelskom režime, nie o štáte Izrael. Text blogu som teda dodatočne opravil a za chybu sa čitateľom ospravedlňujem.

9 komentářů:

Jakub Kocmánek řekl(a)...

Hm, jak už jsem se přiznal jinde, jsem MPV takřka nedotčen, ale pokud jde o argumenty o tom, že nemůže jít o sebeobranu. Zřejmě tedy není dovolený preventivní útok viz izraelský útok na reaktor v Osiraku v Iráku (dle http://en.wikipedia.org/wiki/Operation_Opera (pardon) typický příklad preventivního útoku). Ale pak je tu Izraelského útoku na reaktor v oblasti Deir ez-Zor v Sýrii, kde http://en.wikipedia.org/wiki/Operation_Orchard(pardon) rozhodutí Rady bezpečnosti nezaznamenává, tedy se připouští, že takový útok je přijatelný, pokud reaktor sám porušoval normy o nešíření jaderných zbraní?

Nemá to relevanci ve vztahu k, přinejmenším podezřelému, íránskému programu?

Kubo Mačák řekl(a)...

Dobrá otázka, odpoveď žiaľ nie je jednoznačná. Aj keď zákaz použitia sily a výnimky z neho sú Chartou viacmenej jasne definované, v medzinárodnom práve prebieha diskusia, či tieto výnimky (1) vôbec môžu byť doplnené vývinom obyčajového práva (to znamená: ustálenou a viacmenej univerzálnou praxou štátov a prevládajúcim názorom, že táto prax sa zakladá na právne záväznej norme) a či (2) sa tak stalo v konkrétnych prípadoch.

Čo sa týka útoku na sýrijský reaktor v roku 2007, sú takí, ktorí tvrdia, že incident *môže viesť* k vytvoreniu nového obyčajového pravidla, na základe ktorého je prípustný jednorazový úder proti zariadeniu porušujúcemu pravidlá o nešírení jadrových zbraní (non-proliferation), a to za predpokladu, že útočiaci štát dodrží obmedzenia vyplývajúce z princípov nevyhnutnosti a proporcionality (ktoré rozoberám aj v poste). Tento argument môžu čitatelia nájsť napr. v zatiaľ nepublikovanom článku Aarona Fickesa (str. 36-37).

Osobne zastávam konzervatívnejší postoj. Myslím si, že nedostatok reakcie zo strany štátov neznamená automaticky ich súhlas s legalitou postupu Izraela; reakcia IAEA bola veľmi zdržanlivá; navyše Izrael nedodržal podmienky čl. 51 Charty (oznámiť uskutočnené opatrenia v sebaobrane BR OSN), čiže dohromady sa prikláňam skôr k názoru, že útok nevytvoril novú normu obyčajového práva, nanajvýš bol prijatý medzinárodným spoločenstvom ako konanie ospravedlnené ad hoc, pre účely jedného konkrétneho prípadu.

Súčasný kyberútok USA a Izraela teda môže pripomínať izraelský útok proti sýrijskému reaktoru, ale zakladať jeho medzinárodnoprávnu legalitu na tomto predošlom incidente by podľa mňa nebolo správne.

Anonymní řekl(a)...

Mohl by autor prosím doložit, kdy a kde mluvil íránský president o "vymazání Israele z mapy světa"? Já v tom projevu, na který je v článku odkázáno, vidím pouze slova o okupačním režimu.
Bohužel, tisíckrát opakovaná lež má tuhý kořínek.

Jiří K.

Kubo Mačák řekl(a)...

Máte pravdu, citát bol uvedený nepresne, už som to opravil. Ďakujem za upozornenie.

Jan Slanina řekl(a)...

Pokud by kybernetický útok nebyl použitím síly, kde je hranice?

Jinak řečeno: všichni se shodujeme, že použitím síly je, pokud jeden stát vezme letadlo (ať pilotní či bezpilotní) a shodí bombu na území jiného státu, kde způsobí škody či dokonce ztráty na životech.

Když jeden stát zničí přehradní nádrž na svém území a přívalová vlna zničí město na území sousedního státu?

Když jeden stát laserovým paprskem zničí předmět na území druhého státu?

Když jeden stát s pomocí malé rozbušky přivede k výbuchu muniční skladiště na území druhého státu?

Když jeden stát úmyslně způsobí přetížení elektrické sítě na území druhého státu, čímž dojde k ekonomickým škodám?

Kubo Mačák řekl(a)...

V literatúre sa rozlišujú tri základné prístupy klasifikácie nekonvenčných (teda aj kybernetických) útokov. Stručne ich zhŕňa napr. Sklerov v Carrovej knihe Inside Cyber Warfare (str. 59, citované bez poznámok pod čiarou):

„The first model is an instrument-based approach, which checks to see whether the damage caused by a new attack method previously could have been achieved only with a kinetic attack. The second is an effects-based approach, sometimes called a consequence-based approach, in which the attack's similarity to a kinetic attack is irrelevant and the focus shifts to the overall effect that the cyberattack has on a victim-state. The third is a strict liability approach, in which cyberattacks against critical infrastructure are automatically treated as armed attacks, due to the severe consequences that can result from disabling those systems.“

V poste som dilemu medzi jednotlivými prístupmi nemusel riešiť priamo, pretože útok proti jadrovému zariadeniu, ktorý má za následok jeho rozsiahle poškodenie, bude zrejme ozbrojeným útokom podľa všetkých týchto prístupov. No osobne sa prikláňam asi k druhému z nich, pretože hoci účinky niektorých typov kyberútokov sa konvenčným spôsobom nedajú dosiahnuť (napr. destabilizácia finančných trhov prostredníctvom hackerských útokov na kľúčové súčasti počítačovej infraštruktúry), asi niet sporu o tom, že môžu mať na poriadok a pokoj v krajine rovnaký alebo aj závažnejší dopad ako použitie klasickej „hrubej sily“.

Ak Vám tento tzv. effects-based prístup príde presvedčivý, v jeho rámci detailné kritériá na odlíšenie použitia ozbrojenej sily od ekonomického a politického donútenia (ktoré, ako uvádzam aj v hlavnom texte, zákaz z čl. 2 ods. 4 Charty samo osebe neporušuje) rozpracoval Michael Schmitt vo svojom vplyvnom článku Computer Network Attack and the Use of Force in International Law (str. 18-19, veľmi odporúčam).

Čo sa týka širšej otázky, čo presne je použitím sily vo všeobecnosti, tak v zásade je konsenzus v tom, že akékoľvek, v podstate i minimálne použitie ozbrojenej sily tento koncept naplní. Zložitejšie je to s ozbrojeným útokom (kritérium vyžadované v čl. 51 Charty), kde sa už vyžaduje – slovami MSD v Haagu – dostatočný rozsah a účinok (viď post).

Z vami uvedených príkladov sú jednoznačnejšie č. 1, 3 a 4 (pretože ide o použitie ozbrojenej sily), pričom podľa konzervatívnych interpretácií príklad č. 5 kritérium v čl. 2 ods. 4 Charty nesplní (lebo nejde o použitie ozbrojenej sily) a č. 2 splní iba možno (podľa toho, akým spôsobom k zničeniu nádrže dôjde), avšak na základe jeho účinkov by podľa vyššie uvedenej effects-based teórie mohol byť príklad č. 2 považovaný za ozbrojený útok, a nota bene za použitie sily.

Samozrejme, o všetkom sa dá diskutovať aj dlhšie, toto sú len, v kocke, mantinely diskusie. Ďakujem za podnetnú otázku!

Juraj Gyarfas řekl(a)...

Necítim sa byť povolaný hodnotiť kvalitu medzinárodnoprávnej analýzy a na úvod priznávam, že moje vedomosti z oblasti MPV sú obmedzené. Ale z polo-laického pohľadu mi autorov záver pripadá ako kázanie zo slonovinovej veže.

Je myslím zrejmé, že Irán sa ústami svojich najvyšších predstaviteľov vyhráža Izraelu ozbrojeným konfliktom (bez ohľadu na to, či hovoril o vymazaní z mapy Izraela alebo "len" jeho režimu). Je zároveň pravdepodobné, že Irán porušuje NPT a pritom sa zdá, že má snahu nadobudnúť jadrové zbrane.

V tomto kontexte USA a Izrael používajú rôzne nástroje vrátane diplomatických a zrejme aj vrátane kybernetických.

Ak však autor tvrdí, že na presadzovanie svojich ušľachtilých cieľov si musia nájsť prostriedky, ktoré sú v súlade s právom, mal by podľa môjho názoru minimálne naznačiť o aké prostriedky by mohlo ísť. Alternatívne možno tvrdiť, že USA a Izrael nemajú s výnimkou opatrení schválených BR OSN a takmer 10 rokov trvajúcich rokovaní nerobiť nič. To je legitímny postoj (aj keď osobne sa s ním nestotožňujem).

Pripadá mi však alibistické z formálnych pozícií kritizovať relatívne adresný a proporcionálny nástroj, nenavrhnúť žiadny iný a zároveň nepovedať na rovinu, že USA a Izrael majú len čakať.

Možno je mojou chybou, že článok čítam príliš politicky, zatiaľ čo zámerom mohlo byť izolovať právny problém bez analýzy praktických presahov (čo v rýdzo právnickej diskusii považujem za naprosto legitímne). Možno je problém aj v tom, že som článok najprv čítal v SME, kde nebolo možné nevnímať politický kontext, zatiaľ čo na JP je asi ľahšie izolovať právny problém.

Kubo Mačák řekl(a)...

Ďakujem za reakciu. Podotýkam, že svoju pozíciu nepovažujem za formálnu. Nebezpečenstvo, ktoré vyplýva z podkopávania noriem, k dodržiavaniu ktorých sa štáty dobrovoľne zaviazali, je veľmi reálne. V článku zdôrazňujem určitú nekonzistentnosť amerického postoja: na jednej strane oficiálnou správou Pentagonu dávajú USA najavo, že kybernetické útoky budú považovať za „spúšťače“ práva na sebaobranu (z toho z pohľadu medzinárodného práva vyplýva, že také útoky považujú za protiprávne) a na druhej strane sa podľa všetkého (pokiaľ viem, zistenia NY Times stále nikto nevyvrátil) dopúšťajú práve tohto protiprávneho konania. Erózia noriem zabraňujúcich použitiu sily škodí všetkým („konár, na ktorom sedíme všetci“), nech sa na to pozeráme akokoľvek.

Čo sa týka alternatívnych návrhov, medzinárodné právo obsahuje paletu opatrení, ktoré majú za cieľ zastaviť porušovanie medzinárodnoprávnych noriem štátmi. V súvislosti s porušeniami NPT pôjde najmä o multilaterálne a unilaterálne sankcie. Tie prvé uvaľuje BR OSN na základe Charty OSN a môžu mať povahu ekonomických sankcií, prerušenia diplomatických stykov, ale aj použitia sily. BR OSN rozhodla o opatreniach proti Iránu v rezolúciách 1737 (2006), 1747 (2007), 1803 (2008) a 1929 (2010). Tieto obsahujú embargo na vývoz a dovoz materiálov, zariadení a technológií, ktoré by mohli prispievať k programu obohacovania uránu, ako aj zákaz vycestovania a zamrazenie účtov vymenovaných osôb.

Tie druhé sú z medzinárodnoprávneho hľadiska problematickejšie, nájdeme aj zástancov, aj oponentov ich legálnosti. Kľúčový spor je v tom, že unilaterálne sankcie (teda opatrenia, ktoré by samé osebe boli inak porušením medzinárodného práva) môžu byť legálne uložené ako tzv. protiopatrenia (countermeasures), čo je kategória, ktorá vyžaduje k svojej aktivácii prvotné protiprávne konanie (čl. 49 Článkov o zodpovednosti štátov za protiprávne konanie). Tým sa tradične rozumie konanie postihujúce štát, ktorý sa chce protiopatrení domáhať (tamtiež, ale viď aj napr. rozhodnutie MSD v prípade Gabčíkovo-Nagymaros, ods. 84).

Problém je, že porušenia NPT sú porušením multilaterálnej zmluvy, a nie konaním, ktoré by priamo zasahovalo do práv iného štátu. Calamita dáva presvedčivý argument, že pri porušení integrovanej multilaterálnej zmluvy typu NPT sa každá zmluvná strana môže považovať za štát postihnutý porušením, a teda pristúpiť k protiopatreniam. Ak uznáme tento argument, tieto protiopatrenia môžu byť pomerne ďalekosiahle, viď jeden (neúplný) zoznam len tých amerických tu. Jediné, čoho sa protiopatrenia celkom určite nemôžu dopustiť, je použitie sily – a práve v tom je uchýlenie sa k deštrukčnému vírusu typu Stuxnet prekročením hraníc medzinárodného práva.

Nemyslím, že je mojou úlohou poskytovať návody konkrétnych opatrení, ktoré majú štáty urobiť, ale povedal by som (a týmto pozorovaním už idem na hranicu toho, čo môžem uviesť z akademickej pozície neutrality, o ktorú sa vo všeobecnosti usilujem), že mantinely, ktoré som vysvetlil v článku a v reakcii na Vašu otázku, poskytujú štátom pomerne široké spektrum možností. Druhou stranou mince je (ne)efektivita disproporčných sankcií a, a fortiori, neoprávnených zásahov na teritóriu cudzích štátov, ktoré majú za následok iba zbytočnú eskaláciu situácie bez dosiahnutia deklarovaného cieľa. V tomto duchu odporúčam post prof. Joynera na EJIL Talk – a vraciam sa dopozerať záver druhého polčasu. :-)

Anonymní řekl(a)...

Ad Juraj Gy.:

keď už článok čítaš príliš politicky, potom nestačí A, treba aj B ... USA a Izrael sú tí skoro poslední, spolu s inými srandistami typu Čína, ktorí by mali používať nejaký vírus, pretože ich politické metódy sú všelijaké, len nie fair-play, čiže príde mi to ako keď zlodej kričí "chyťte zlodeja". Použiť iránske slová o "odstránení režimu v Izraeli" za zámienku, prečo použiť cybervírus ... je na smiech, pretože rovnako mohla reagovať aj Líbya či Srbsko, keď im začali nad hlavami lietať lietadlá NATO. Takže nech nereagujú príliš prudko, lebo sa nejaký Rus nájde, ktorý ich schladí. Toľko politický náhľad na vec.

Z právneho hľadiska je vždy pochybný postup, ktorý použil Izrael, a nazývať ho "konaním ospravedlneným ad hoc" je zrejmým znakom, že medzinárodné právo verejné je skôr paródiou na právo, ako právom, keďže sú rovní a rovnejší a normy pre niekoho platia a pre niekoho nie. Už len preto, že napr. Izrael útočí kdekoľvek a na čokoľvek bez sankcií (napr. spomínané útoky v Iráne v 1981 - Opera a Sýrii 2007 - Orchard, resp. incidenty v Gaze, ktorá by Izraelu oficiálne ani nemala patriť, keďže síce agresorom 6-dňovej vojny bol Egypt, ale v obrannej vojne nemožno získavať územia), pričom Irán čelí medzinárodným sankciám len kvôli tomu, že údajne porušuje pravidlá o nešírení jadrových zbraní (nevraviac o Iraku, kde zásah "medzinárodných síl" bol sotva "proportional"). Rozdiel, ktorý vyplýva aj z nalinkovaného článku Aarona Fickesa, medzi reakciou medzinárodného spoločenstva na Operu a na Orchard, je veľavravný, pričom z právneho pohľadu je to to isté - nedovolená agresia voči cudziemu štátu.

Ešte inak povedané ... keď niekto v trestnom práve prekročí medze nutnej obrany, taktiež dostane trest, hoci miernejší, než keby rovnakou intenzitou iba útočil. Keďže v prípade oboch reaktorov v Iráne a Sýrii tieto boli iba rozostavané a mali byť reaktormi, neexistovala bezprostredná hrozba, narozdiel od napr. 6-dňovej vojny.
Vírusový útok na iránske jadrové zariadenie bol aktom sily, aj podľa kritérií v odkazovanom
diele M. Schmitta na stranach 18-19, a vzhľadom k tomu, že mu podobný akt sily ani nepredchádzal, a jeho hrozba nebola zjavná (resp. ešte lepšie - pravdepodobná), mali by nasledovať od medzinárodného spoločenstva sankcie voči autorom útoku na iránske jadrové zariadenie. Obdobne, ako si Severná Kórea zaslúži sankcie za útok na ostrov Južnej Kórey, tu by mal platiť rovnaký prístup. Až potom, keď bude medzinárodné právo vynucované a sankcionované rovnako pre každého, to bude právo.

Ondrej Pivarči