středa 8. února 2012

Kubo Mačák: Banánový judikát?

Niektoré veci je lepšie nevidieť. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I z minulého týždňa, ktorým súd zakázal kanadsko-slovenskému novinárovi Tomovi Nicholsonovi publikovať pripravovanú knihu o kauze „Gorila“ bez toho, aby sudca vôbec videl jej rukopis, je zrejme jednou z nich. Pravda, dvadsaťšesťstránkový elaborát má istý potenciál využitia. Ako dlhoročný člen debatnej komunity ho môžem vrelo odporučiť kolegom debatným koučom, ktorí by hľadali dobrý „matroš“ na tréning identifikácie logických chýb (logical fallacies). Kolegom s citom pre štylistiku a milovníkom slovenskej gramatiky, ktorí zároveň trpia nízkym tlakom, môže text poslúžiť namiesto medicínskych prípravkov s menej istým účinkom. No v tomto príspevku by som sa zameral na zbežné priblíženie právnej argumentácie súdu a náčrt jeho kritiky. Keďže kontext tohto rozhodnutia tvorí korupčný škandál, ktorý v poslednej dobe otriasa Slovenskom a keďže sa rozhodnutie týka prípustných hraníc práva na slobodu prejavu, môže snáď nasledujúci text zaujímať aj českú časť čitateľskej obce Jiného práva.

(Pozor, dlhší text.)

Gorila 101

Na úvod je namieste uviesť pár slov o kauze „Gorila“. V závere minulého roka sa na internete objavila údajná spravodajská analýza záznamov odpočúvania, ktoré mala v rokoch 2005 až 2006 vykonávať Slovenská informačná služba (SIS). Podľa týchto materiálov tajná služba odpočúvala byt, v ktorom sa mal stretávať spolumajiteľ finančnej skupiny Penta Jaroslav Haščák s vysokými štátnymi funkcionármi a politikmi vrátane vtedajšej šéfky Fondu národného majetku Anny Bubeníkovej, ministra hospodárstva Jirka Malchárka a predsedu najsilnejšej opozičnej strany Roberta Fica.

Ak sú zaznamenané rozhovory čo i len sčasti pravdivé, potvrdzujú obavy o prerastaní vplyvu finančných skupín do politiky a o rozsiahlych korupčných vzorcoch správania vo vysokých vrstvách politiky bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Text prepisov, ktorý medzičasom nadobudol kolokviálny názov „Gorila“ podľa údajného názvu pôvodnej akcie SIS, napríklad hovorí o tom, ako mal Haščák „deliť provízie“ za správne prevedenie privatizácie štátnych podnikov medzi spriaznených štátnych funkcionárov, a to v sumách často prevyšujúcich stovky tisíc eur. Pre účely tohto postu je kľúčové, že na Slovensku si jednu z verzií „Gorily“ doposiaľ stiahol z internetu snáď už každý a jej obsah bol dôkladne prediskutovaný v každej krčme od Bratislavy po Čiernu nad Tisou.

Investigatívny novinár Tom Nicholson je jedným z ľudí, ktorí mali text „Gorily“ k dispozícii ešte predtým, ako sa objavil voľne na internete. Podľa svojich slov sa snažil presvedčiť k publikácii článku o „Gorile“ väčšinu významných slovenských periodík, no žiadne z nich na to nenazbieralo dostatok odvahy. Nicholson v súkromí pripravoval knihu, v ktorej by „Gorilu“ podrobil dôkladnej analýze. Udalosti napokon po zverejnení textu na internete nabrali iný spád, no Nicholson sa podľa svojich mediálnych vystúpení držal a drží svojho plánu knihu dopísať a vydať. A je to práve táto „kniha o Gorile“, ktorej publikáciu mu predbežným opatrením súd zakázal.


Stručné zhrnutie rozhodnutia

Argumentácia súdu sa rozprestiera na stranách 13 až 26 predmetného rozhodnutia, no jej podstata sa dá zhrnúť nasledovne. Autenticita materiálu „Gorila“ je zatiaľ neoverená a akákoľvek kniha venujúca sa tejto problematike tak musí vychádzať z podkladov, ktorých pravdivosť je neistá. Tým podľa súdu hrozí, „že v pripravovanej knihe budú zvolené také slová, slovné spojenia a formulácie, ktoré si čitateľ môže vysvetľovať tak, že vina navrhovateľa [Jaroslava Haščáka] bola súdom preukázaná.“ (str. 15 uznesenia). Vydanie knihy by tak Haščákovi mohlo zasiahnuť do jeho osobnostných práv, a teda bolo namieste nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa Nicholsonovi ako aj potenciálnemu nakladateľstvu Petit Press zakazuje knihu vydať.

Súd odmietol, že by Nicholsonove právo na slobodu prejavu mohlo mať za daných okolností prednosť pred právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, a to bez citácie jediného rozhodnutia z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) alebo slovenského ústavného súdu (ÚS SR) týkajúcej sa ochrany ľudských práv. V tomto smere sa súd oprel predovšetkým o prezumpciu neviny navrhovateľa (str. 14-15), jeho postavenie ako „inej“ fyzickej osoby (teda nie politika, viď str. 16) a utajený charakter skutočností uvádzaných v „Gorile“ (str. 18). Súd napokon uviedol, že informovať verejnosť o existencii takýchto podozrení je prípustné prostredníctvom „bežnej tlače“, no súbor prepisov odpočúvaní podľa neho „neobstojí ako podklad pre vydanie publikácie vo forme knihy“ (str. 19). Pritom z textu rozhodnutia vyplýva, že rozhodujúci sudca rukopis knihy nevidel a nevie, do akej miery pripravovaná kniha preberá, potvrdzuje, či prípadne kritizuje text „Gorily“:

„Pri skúmaní, či pripravovaná kniha [Toma Nicholsona], ktorá má obsahovať prepisy z vykonaných odposluchov zverejnených na internete resp. má minimálne z týchto podkladov vychádzať (čo mal súd za osvedčené z listín predložených navrhovateľom, pričom je logické, že kniha ktorú pripravuje vydať [Nicholson] na to, aby zachytávala túto „kauzu“ musí z týchto podkladov vychádzať) môže zasahovať do osobnostných práv navrhovateľa, je osobitne významná otázka pravdivosti skutkových okolností, ktoré sú v nej uvedené resp. materiálov (podkladov) z ktorých kniha vychádza.“ (str. 14, text prevzatý doslova aj s gramatickými chybami, zvýraznenie doplnené)

To, že sudca rukopis knihy nemal v čase rozhodovania k dispozícii, a teda ho ani nemohol prečítať, napokon neskôr potvrdil aj v rozhovore poskytnutom denníku SME.

Rozhodnutie obsahuje nad rámec uvedenej analýzy niekoľko perličiek, o ktoré stojí za to sa podeliť aj na tomto mieste. Vedený snahou odlíšiť osobu navrhovateľa od politikov prostredníctvom nejasnej kategórie „iná“ fyzická osoba, súd špekuluje o mravnej povinnosti politikov automaticky odstúpiť v prípade objavenia sa podozrení z páchania trestnej činnosti, a to týmito slovami:

„...pokiaľ ide o politikov, už samotné „objavenie“ sa podozrení z páchania trestnej činnosti, by (aj keď tieto osoby neboli obvinené) malo zakladať minimálne morálnu (nie právnu) zodpovednosť v tom, že títo by mali dobrovoľne odísť zo svojich funkcií (preto pri týchto osobách je možné zverejňovať informácie v širšom rozmedzí).“ (str. 16, zvýraznenie doplnené)

Sudca má takisto vlastný názor na to, čo je v demokratickej spoločnosti úlohou novinára, ktorý odkryje informácie nasvedčujúce korupčnému správaniu verejne činných osôb:

„V tomto smere úlohou novinára (ak sa mu do rúk dostal materiál obsahujúci informácie o možnom korupčnom správaní sa subjektov verejného záujmu a nie je schopný zákonnou cestou overiť si ich pravdivosť) bolo v tomto štádiu veci poukázať verejnosti na existenciu týchto skutočností ako aj bolo povinnosťou odovzdať takéto materiály príslušným štátnym orgánom (tam sa úloha novinára končí), avšak jeho povinnosťou už nie je prípad vyšetrovať a poukázať na vlastné závery svojho vyšetrovania (a to najmä pokiaľ ide o závažnú trestnú činnosť) a tieto formou komentára alebo skutkových tvrdení prípadne úsudkov podávať verejnosti.“ (str. 20, zvýraznenie doplnené)

Nechajme však tieto „bonusy“ v túto chvíľu stranou a pokúsme sa namiesto strieľania na ľahký terč o alternatívnu analýzu právneho problému, ktorému súd v tomto prípade čelil.


Riešenie konfliktu práv s prihliadnutím k existujúcej judikatúre

Zákaz publikácie akejkoľvek knihy je evidentne zásahom do práva na slobodu prejavu jej autora. Predtým, než takýto zákaz súd vydá, by sa teda mal, za použitia existujúcej judikatúry, uistiť o tom, že tento zásah je opatrením „v demokratickej spoločnosti nevyhnutn[ým] na ochranu“ ústavou a Dohovorom vymenovaných hodnôt, v tomto prípade zjavne „práv a slobôd iných“ (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR), resp. „povesti alebo práv iných“ (čl. 10 ods. 2 Dohovoru). Test proporcionality, ktorý z týchto ustanovení vyplýva, pritom solídne rozpracoval slovenský ústavný súd napr. v náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15. 12. 2009 (najmä ods. 38), ktorý by mal byť „malou násobilkou“ pre každého sudcu, ktorý sa takýmto konfliktom práv zaoberá:

„Primeranosť zásahu skúma ústavný súd, podobne ako mnohé európske ústavné súdy, na základe trojstupňového testu proporcionality.

Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda test vhodnosti (Geeignetheit)–či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu–či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti).

Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku–zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)–teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah.

Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec. Príkladom praktickej súladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za asistencie polície konanie oboch. [...] Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt–„nízka“, „stredná“ a „podstatná“.“
(vnútorné odkazy a pôvodné zvýraznenie vypustené)

Ak prijmeme túto „malú násobilku“ za vlastnú, prípad rozhodne práve porovnanie zásahu do práva na slobodu prejavu autora „knihy o Gorile“ s mierou uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti v „Gorile“ spomínaného navrhovateľa, teda bod C2 zhora. Sprievodcom pri tomto vážení by nám mala byť ustálená judikatúra ESĽP a ÚS SR. V prvom rade, oba súdy zdôrazňujú úlohu tlače ako „strážneho psa“ demokracie. Z nej vyplýva nielen právo tlače sprostredkovať verejnosti informácie a myšlienky týkajúce sa záležitostí verejného záujmu, ale aj právo verejnosti obdržať takéto informácie. (Viď napr. Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu (č. 2), rozsudok pléna ESĽP zo dňa 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13166/87, ods. 50 písm. b), Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP zo dňa 20. 5. 1999, sťažnosť č. 21980/93, ods. 59 a 62, Colombani a ďalší proti Francúzsku, rozsudok senátu ESĽP zo dňa 25. 6. 2002, sťažnosť č. 51279/99, ods. 55, Éditions Plon proti Francúzsku, rozsudok senátu ESĽP zo dňa 18. 5. 2004, sťažnosť č. 58148/00, ods. 43, ale aj napr. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 42/09 zo dňa 2. 6. 2009: „V demokratickej spoločnosti založenej na princípe suverenity ľudu ... je ... slobodná diskusia a konfrontácia názorov vo veciach všeobecného záujmu nevyhnutnou súčasťou slobody a tvorby politickej vôle.“)

Ďalej, na rozdiel od rozhodnutia vo veci „kniha o Gorile“, ESĽP nerozlišuje pri uplatnení týchto princípov, či v danom prípade ide o publikáciu knihy alebo periodickej tlače, pokiaľ sa ich predmet týka záležitostí verejného záujmu. (Éditions Plon proti Francúzsku, ods. 43). Tak je to napokon aj správne: kniha sa ako rozsiahlejšie médium môže dôkladne venovať aj detailom komplikovanejšej kauzy, a môže tak lepšie slúžiť verejnej kontrole v demokratickej spoločnosti než denná tlač, ktorej analýza bude už z povahy veci často povrchnejšia. Čo sa týka bránenia vo zverejnení informácií (tzv. prior restraint), štrasburský súd upozorňuje na to, že oneskorenie publikácie môže znamenať stratu hodnoty potenciálne publikovaných informácií pre verejný diskurz, a teda rozhodnutia tohto druhu podrobuje nanajvýš dôkladnému prieskumu (napr. Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu (č. 2), ods. 51). Na rozdiel od slovenského súdu, ktorý sa paternalisticky obáva ovplyvnenia voličov tým, že by mali prístup k širšiemu spektru informácií (str. 21 uznesenia: „[v predvolebnom čase] môže publikovanie viesť ku nenapraviteľnému skresleniu reality a deformovaniu politicky korektného zápasu o voliča“), teda ESĽP správne zdôrazňuje dôležitosť včasného zverejnenia informácií, ktoré vplývajú na tvorbu verejnej mienky.

Slovenský súd kládol dôraz na to, že pravdivosť informácií v „Gorile“ zatiaľ nebola preukázaná. To by však nemalo brániť novinárom v ich samostatnej analýze a kritike. Patrí sa pripomenúť, že rozhodujúci sudca Nicholsonov rukopis podľa vlastných slov nevidel, nemohol teda tušiť, či autor bude informácie nekriticky preberať, alebo naopak vyvracať a prípadne Haščáka dokonca obhajovať. Platí však, že „nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť“ (Dalban proti Rumunsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP zo dňa 28. 9. 1999, sťažnosť č. 28114/95, ods. 49). Hodnotenie autenticity a pravdivosti informácií v texte „Gorila“ nie je, ako sa domnieva slovenský sudca, iba vecou štátnych orgánov (str. 20 uznesenia), ale legitímnym predmetom verejného diskurzu, do ktorého bude patriť aj Nicholsonova kniha.

Keďže teda je nositeľom práva na slobodu prejavu novinár zamýšľajúci vydať knihu o skutočnostiach nanajvýš závažných pre verejný diskurz na Slovensku, intenzitu zásahu do tohto práva tým, že by sa publikácia takej knihy zakázala, podľa mňa nemožno označiť inak ako „vysokú“.

Na druhej strane stojí právo na ochranu osobnosti navrhovateľa – Jaroslava Haščáka. Pri úvahe o miere jeho uspokojiteľnosti je kľúčové postavenie navrhovateľa v slovenskej spoločnosti. Na rozdiel od toho, čo tvrdí slovenský súd (str. 16 uznesenia), rozsah akceptovateľnej kritiky je podľa judikatúry ESĽP širší nielen u politikov, ale aj u iných verejne činných osôb, akými sú napríklad vplyvní podnikatelia, pokiaľ sa ich aktivity týkajú verejného záujmu (viď Fayed proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok senátu ESĽP zo dňa 21. 9. 1994, sťažnosť č. 17101/90, ods. 75, podobne však aj nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15. 12. 2009, ods. 24 („[k] veciam verejným ... patrí ... taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote“)). Toto kritérium Haščák spĺňa v plnej miere – ako spolumajiteľa jednej z dvoch najvýznamnejších finančných skupín na Slovensku, ktorá u nás okrem iného ovláda veľkú zdravotnú poisťovňu a iné zdravotnícke zariadenia, banky a letisko a priznáva aktíva vo výške 3,4 miliardy eur, ho jednoznačne treba považovať za verejne činnú osobu, ktorej stupeň ochrany pred kritikou týkajúcou sa jeho aktivít vo verejnej sfére je analogický zníženej ochrane poskytovanej politikom.

Dôležité je tiež to, že materiál, ktorý obsahuje tvrdenia potenciálne difamačného charakteru, a ktorý je výlučným podkladom pre rozoberané rozhodnutie, teda text „Gorila“, je už dlhé týždne verejne dostupný na internete. V podobných prípadoch ESĽP judikoval, že ak je predmetný obsah verejnosti k dispozícii, bránenie v jeho (ďalšej) publikácii už nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Napríklad, dediči francúzskeho prezidenta Mitteranda sa po jeho smrti snažili zabrániť publikácii knihy detailne rozoberajúcej jeho zdravotný stav počas jeho výkonu funkcie. ESĽP v rozhodnutí vo veci uviedol, že súdnym zákazom zverejnenia Francúzsko porušilo právo na slobodu prejavu nakladateľstva, pretože vo chvíli, keď kniha voľne cirkulovala na internete, už zákaz jej publikácie nebol proporčný ochrane práv a reputácie Mitterandových dedičov (Éditions Plon proti Francúzsku, ods. 53, podobne napr. Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok pléna ESĽP zo dňa 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88, ods. 66-70).

Keďže navrhovateľ je verejne činnou osobou a keďže „Gorilu“ už každý na Slovensku pozná, miera uspokojiteľnosti jeho práva na ochranu osobnosti je v kontexte tohto prípadu podľa môjho názoru „nízka“, nanajvýš „stredná“ (porov. nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15. 12. 2009, ods. 38 in fine). Môj záver by teda bol, že sloboda prejavu v prípade „knihy o Gorile“ musí mať prednosť pred ochranou osobnostných práv v nej spomínaných osôb, vrátane navrhovateľa.


Čo z toho vyplýva?

Iste, maximu akademických debát tu v Oxforde často omieľanú, a síce, že reasonable people may disagree, je možné použiť i na tento právny záver. Určite sa dajú nájsť aj judikáty podporujúce prísnejší prístup k ochrane slobody prejavu než je ten, ktorý obhajujem v tomto poste. Pointou môjho príspevku však bolo poukázať na to, ako prostredníctvom deficientnej právnej analýzy dokáže sudca zakázať publikáciu knihy, ktorú nikdy nevidel. Mnohí tvrdia, že slovenské súdnictvo je dnes v existenciálnej kríze. Rozhodnutie o „knihe o Gorile“ veru tieto náreky nijako neoslabuje.


(Rád by som vyslovil poďakovanie Igorovi Barilikovi za jeho prínos pri konzultácii pracovnej verzie tohto príspevku a analýze case-law ESĽP a ÚS SR; zodpovednosť za všetky prípadné chyby však samozrejme nesiem len ja sám.)

49 komentářů:

Jan Potměšil řekl(a)...

Vřelý dík za post!
Vzal bych v úvahu, že soudce, předpokládám-li, že je to vcelku slušný člověk, ale zároveň má rodinu, chce zůstat na svém místě apod., provedl trochu jiný test proporcionality - na jedné straně zájem na informování veřejnosti, a na straně druhé zájem na ochraně svého soukromí, kariéry a rodiny. Veřejnost o Gorile velmi dobře ví, jak říká autor, každý už si ji stáhnul. Takže co tak asi může přinést kniha nového. Na druhé straně pro člověka formátu a prostředků p. Haščáka není problém soudci "zavařit", příp. se mu nějak pomstít, něco na něj "najít", jakkoliv jinak jej poškodit. Kdo četl: Kmenta, J.: Superguru Bárta. Všehoschopní. vlastním nákladem, Praha 2011, ví, že existují agentury, které rády zařídí, co klient potřebuje, a samy si ještě přijdou na své. Ještě méně v rukavičkách jednají různé pololegální poradenské, detektivní apod. firmy, či i jen neformální skupinky, které klientovi "vyřeší jeho problém", ať už má jít o skandalizaci, znepříjemnění života, zničení kariéry, či prostředky podstatně tvrdší. Když už tedy "všichni ví", proč si zamítnutím jednoho návrhu dělat problémy a riziko neodsunout/nenechat k řešení někomu jinému. Postavit se p. Haščákovi myslím přecejen vyžaduje určitou odvahu. Dopad zákazu zveřejnění knihy o Gorile pak hodnotím podobně, jako kdyby někdo zakázal vydat výše zmíněnou Kmentovu knihu. Všichni už vše ví, a kdo chce, ten si to dohledá (podstatné info byly v tisku, kniha jen chronologicky mapuje pozadí a doplňuje detaily).

Anonymní řekl(a)...

Děkuji panu Mačákovi za právní analýzu. Přiznám se, že jsem po zveřejnění tohoto usnesení nějak nemohl pochopit, jak může soud zakázat vydání knihy, která (pravděpodobně) "jen" analyzuje veřejně dostupné informace. Mimochodem, "Banánový judikát" je velmi výstižný nadpis. MN

Anonymní řekl(a)...

Plne súhlasím s autorom článku a oceňujem jeho kvalitu a pokojnosť pri jeho koncipovaní, nakoľko som si prečítal ten brak s príliš honosným názvom uznesenie a je očividné, že niekto by mal zložiť talár a ísť robiť inú prácu, pretože justícia mu nejde.

V riadnom právnom štáte je podľa mňa neprípustné, aby sudca rozhodoval o niečom, čo ani nevidel.

Okrem toho, že som sa presvedčil, že zamestnanci v tej investičnej skupine fungujú ako figúrky na plnenie želaní ich vedenia (v súkromnom spore firemný informatik zháňa dôkazy), si pán rovnejší myslí, a súd mu to dokonca spapá aj s navijákom, že nie je osobou verejného záujmu, napriek tomu, že jeho spoločnosť dominuje niektorým segmentom trhu, že nakladá s verejnými prostriedkami, že ... atď.

Zaráža ma, že súd vôbec, ale vôbec nepoužíva poriadne ani základný predpis, a to je Občiansky súdny poriadok. Súd totižto v každom konaní (aj v konaní o nariadenie PO) musí hodnotiť dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, a to tým pozornejšie, čím menej má odporca možnosť sa brániť.

Súd nielenže v takto závažnej kauze nedal odporcovi možnosť sa k návrhu ani vyjadriť, ale vôbec postup podľa § 125 O.s.p. odignoroval. Súd v konaní o nariadenie PO nieže nemusí vykonávať tak formálne dokazovanie ako mu to predpisuje O.s.p., ale na vydanie uznesenia mu postačuje iná miera preukázania a osvedčenie predpokladov nariadenia PO, ktoré nie sú tak rozsiahle, ako predpoklady vydania rozhodnutia vo veci samej.

To však neznamená, že súd in concreto nepoužíva elementárnu logiku, ako poukázal správne aj autor článku, to tiež neznamená, že súd ignoruje O.s.p., to tiež neznamená, že súd do odôvodnenia naslohuje x svojich názorov a konštatovaní, ktoré s predmetnou vecou vôbec nesúvisia (napr. ten elaborát o prezumpcii neviny).

V riadnom právnom štáte je rovnako neprípustné, aby súd hypotetizoval, citujem zo strany 15:
"... v danom prípade podľa súdu hrozí ..., žev pripravovanej knihe budú zvolené také slová, slovné spojenia a formulácie, ktoré si čitateľ môže vysvetľovať tak,že vina navrhovateľa bola súdom preukázaná. (Ďalšiu vetu som už radšej nepripojil.)
Toto posúva súdnictvo priam do roviny veštenia, potom môžeme vyčítať spravodlivosť z letu vtákov (tzv. auspície) a efekt bude približne rovnaký, ba dokonca možno aj lepší, vzhľadom na to, že to bude transparentnejšie (let vtákov sa dá zaznamenať, myšlienkový koagulát sudcu nie).

Na tej istej strane braku je hneď niekoľko iných "perál ducha", napr. perlorodka o údajnom pôvode materiálov z prostredia SIS. Zjednodušene - v jednej vete súd uvedie, že novinár sa môže spoľahnúť na informácie od štátnych orgánov, v druhej vete čosi o tom, že informácie zo SIS nie je možné šíriť, lebo sú utajené. Tejto myšlienkovej úvahe sudcu, priznám sa, nerozumiem.

Ak je SIS raz štátny orgán, ktorý musí konať výlučne podľa zákona, ak utajeniu môžu podliehať len informácie, ktoré sú dôležité pre bezpečnosť štátu a jeho občanov, resp. nie čokoľvek, a ak novinár má dôverovať SIS a zároveň byť public watchdog demokracie, potom neviem, prečo majú materiály, preukazujúce najväčší škandál za posledné dvadsaťročie, byť utajované a nemôžu byť novinárom zverejnené.

A vôbec, z celého rozhodnutia kýši nadržiavanie navrhovateľovi, napr. záver strany 15 a úvod strany 16 braku, kde je akoby "mimochodom spomenuté", že: "áno, aj novinári sú nositeľmi slobody prejavu", "áno, aj osoby ako navrhovateľ sú vystavené širšej verejnej kontrole" a pod.(pričom je tam tá neuveriteľná vsuvka o tom, že navrhovateľ nie je osobou verejného záujmu), a za tým je hneď: "treba však zdôrazniť, že ...", z čoho je zrejmé, na ktorý postoj (postoj pána rovnejšieho) je kladený dôraz ... takúto arbitrabilitu považujem v právnom štáte za neprípustnú a odsúdeniahodnú, tým skôr, že je produktom justície, ktorá má spravodlivosť brániť.

Ondrej Pivarči

Juraj Lörinc řekl(a)...

Už v pondelok sa objavil takýto laickejší text od Michala Drotována. Podobná argumentácia s prakticky rovnakým výsledkom, až na to že nevysloveným.

Anonymní řekl(a)...

Ad J. Lörinc:

Michal Drotován komentuje iné pochybenia uznesenia ako tento článok aj ako ja v predchádzajúcom príspevku. Súhrnne to však svedčí o niečom.

Ondrej Pivarči

Anonymní řekl(a)...

Myslim, ze to uznesenie o vydani PO by bolo treba podrobit aj inej analyze a to jazykovej. Styl petitu, odovodnenia, popisu navrhu nasvedcuje, ze to pisala jedna a ta osoba. Nerad by som mal pochybnosti, ze to sudca dostal cele hotove na podpis. Mna zaraza ta expresna nadpraca (navrh 11.1, doplnenie navrhu 25.1, uznesenie vydane 31.1) vzhladom na rozsah uznesenia (a aj odovodnenia) na 26 stran, co sudca zrejme stihol popri beznej praci. Najma ked vydanie PO trva nasim sudom priemerne niekolko mesiacov a aj to je odovodnenie jednou vetou

Matej Sapak řekl(a)...

S Kubovou ústavnou analýzou úplne súhlasím, celkom by ma ale ešte na doplnenie celkového obrazu zaujímal aj pohľad niekoho, kto je zbehlý v Slovenskom procese a bežnej súdnej praxi.

Ako rýchlo sa dá takéto predbežko zrušiť v ideálnom prípade, a ako dlho sa dá takýto pokus o jeho zrušenie odďaľovať odkladaním pojednávaní, ak by to sudca naopak chcel čo najviac zdržať?

Aby som sudcovi zahral devil´s advocate, viem si totiž predstaviť nasledovnú argumentáciu:

Vydaním knihy hrozí neprípustný zásah do súkromia Haščáka. Mieru zásahu neviem posúdiť, lebo knihu nemám. Potrebujem teda dostať kópiu knihy, aby som mohol rozhodnúť, a kým rozhodnem, kniha by nemala vyjsť. Vydám preto predbežko, knihu si exkluzívne prečítam, a potom uvidíme.

Do akej miery je realistické povedať, že takýmto konaním sú Nicholsonove práva len minimálne obmedzené, lebo predbežko sa dá rýchlo a ľahko zrušiť?

A Kubo, do akej miery, ak vôbec, sa mení test proporcionality, ak nejde o finálne rozhodnutie, ale len o predbežné opatrenie?

Anonymní řekl(a)...

Určite je možné súhlasiť so záverom, že predbežné opatrenie nie je na mieste a takýto zásah do slobody prejavu by neprešiel testom proporcionality v tretej časti (váženie konfliktujúcich práv).

Na druhej strane, čo v príspevku nie je, že sloboda prejavu sa spája aj so zodpovednosťou. V kontexte knihy o Gorile mám predovšetkým na mysli, že čím závažnejšie skutkové tvrdenie novinár uverejňuje (hodlá uverejniť), tým musí existovať solídnejšia faktická opora (napr. Kasabova c. Bulharsko, 22385/04, 19.04.2011, § 65 a tam cit. case-law). Rovnako tak len osobitné dôvody môžu novinára oslobodiť od overenia si skutkových tvrdení (Axel Springer c. Nemecko, 39954/08, 07.02.2012, § 82) Nehovoriac o tom, že prezumpcia neviny je rovnako v hre (Pedersen a Baagskard c. Nórsko,49017/99, § 78). Asi nikto nebude namietať, že kauza Gorila sa týka skutkových tvrdení, keďže ide o odpočúvanie zo strany tajnej služby (kto, kde, kedy, s kým a o čom).

Ak by som bol sudcom skôr by som sa zamýšľal nad tým, či Tom Nicholson koná v dobrej viere, keď chce publikovať knihu a v súlade s novinárskou etikou. Pre závery môže byť podstatné napr. či si overil alebo sa pokúšal overiť informácie a keď nie, či existujú osobitné dôvody pre čo tak neurobil, odkiaľ sa k informáciám dostal (ak nešlo o dôverný zdroj) atď.

Otázkou je aj miera, ktorou kniha prispieva k verejnej debate, keďže všetky informácie sú už dávno publikované niekoľko mesiacov na internete. Rovnako aj dôsledky publikovania knihy (verejný záujem c. nenapraviteľná škoda do práv Haščáka v prípade, ak ide o podvrh).

Podobne, či je Haščák osobou verejne známou, je otázne. Podľa mňa skôr nie ako áno, ale na druhej strane si myslím, že je osobou, ktorá vstúpila do verejného života práve touto kauzu i keď tiež treba rozlišovať či tak spravila vedome (stretávanie sa s politikmi by automaticky znamenalo zníženie úrovne ochrany osobnostných práv u všetkých osôb, čo je absurdné) alebo nevedome (v zlom čase na zlom mieste). V druhom prípade, má zaistenú širšiu ochranu osobnosti ako v prvom.

Samozrejme, všetko je otázkou obsahu knihy a je absurdné, že sudca rozhodol a knihu ani nevidel.

Tomáš Ľalík

Anonymní řekl(a)...

Pokial pan Nicholson este uznesenie neprevzal, voci nemu nie je este vykonatelne a knihu teoreticky moze vydat (cez ine vydavatelstvo, ak je to realne). V tlaci sa uvadza ze je kanadan, v uzneseni ze obcan Velekj britanie, je to teda vobec on? Inak vidim (ako pravnik laik z donutenia) dve moznosti ako dalej. Podat odvolanie a podat navrh na zrusenie PO vzhladom na nove skutocnosti - pravost spisu, akcie Gorila bola medzitym potvrdena a to zo strany sudu (spisove cisla na odposluchy), zo strany policie a SIS. Do volieb sa to ale ajtak nestiha.

Homer S. řekl(a)...

Nie je vam to povedome?
2000 slov a Chartisti?Pamatate este?
Histeria okolo niecoho o com nikto nemal ani naznak vedomosti, co nikto necital a uz to vsetci papagajovali, pritakavali komunistom ako nas ten Havel klame?
To sme to teda dopracovali.Od 1989 sme sa daleko nedostali.
Ten sudca poprel moje pravo na informovanost.

Anonymní řekl(a)...

Ad T. Ľalík:

Zabúdate, že novinár nie je povinný zverejniť svoj zdroj informácií. Ako mohol súd vedieť, či sa opiera jeho kniha o pravdivé alebo nepravdivé skutkové tvrdenia, keď ju ani nevidel? Mimochodom, vo viacerých článkoch odporca v rade 1 tvrdí, že komunikoval so štátnymi orgánmi, pre súd by teda nemal byť problém si túto komunikáciu vyžiadať od napr. SIS (listy).

Vzhľadom na povahu predbežného opatrenia však dokazovanie podobného typu postráda zmysel v konaní o jeho nariadenie, takéto sa vykoná až v konaní o veci samej. Tam vyvstáva otázka - koľko dokazovania musí súd v takomto konaní vykonať? Keďže do právoplatnosti rozhodnutia je v tak zložitej veci dlhšie časové rozpätie, aj predbežné opatrenie bude mať dlhší účinok, ak bude vydané a tým jeho dopad bude závažnejší.

Tu by som skôr poukázal na fakt, ktorý správne pertraktoval aj autor článku, že podstatné nie je,
či daný spis je o osobách verejného záujmu, ale či sa týka verejného diskurzu. Ako autor článku popísal, týka sa závažného verejného záujmu - vplyvu na moc v štáte, a preto je zrejmé (viď rozsudok ESĽP vo veci Mosley c/a UK: http://www.bailii.org/eu/cases/ECHR/2011/774.html,bod 126), že jeho zverejnenie by malo "mrazivý efekt" na slobodu prejavu. Konštatoval by som teda, že možno novinára považovať za dostatočne zodpovedného, ak si fakty overil u štátneho orgánu, na základe ktorého polícia zahájila dokonca vyšetrovanie, a ak sa tieto materiály týkajú verejného záujmu, čo je nepochybné. Navyše, nevedno, čo bude obsahom knihy, ako autor článku správne zdôraznil.

Vašej úvahe o dobrej viere a novinárskej etike nerozumiem. Novinár má právo chrániť svoj zdroj, obzvlášť ak ide o tak závažné informácie, kde by zdroju hrozil určite značný postih. Pokúsil sa overiť svoje informácie a do primeranej miery, si myslím, že sa mu to podarilo.

Ako kniha prispieva k verejnej debate nevedno, keďže súd jej obsah nevidel, ale Vaša úvaha je nepochopiteľná: "Rovnako aj dôsledky publikovania knihy (verejný záujem c. nenapraviteľná škoda do práv Haščáka v prípade, ak ide o podvrh)" Jednak informácie už boli verejnosti dostupné a teda nič nové okrem hodnotiacich úsudkov autora knihy by táto nepriniesla, pokiaľ však neuvedie nové skutočnosti, pričom tieto by boli vecou oprávneného verejného záujmu, a jednak ak uvažujeme, že sloboda prejavu proti osobnostnému právu stojí na začiatku procesu v rovine 50 % ku 50 %, prečo hovoríte o "nenapraviteľnej ujme, ak ide o podvrh"? A čo ak o podvrh nejde, aká by bola potom ujma? A vôbec, ak je ten už zverejnený spis podvrhom, ujma už vznikla a rozhodne nie pričinením odporcov. Či?

Možno mediálne "superznámou" sa jeho osoba stala až touto kauzou, ale nemožno v žiadnom prípade tvrdiť, že by nebol osobou verejného záujmu. Jednak o ňom médiá niečo písali aj skôr (to je ale vedľajšie) a najmä, osobou oprávneného verejného záujmu je každý, zdôrazňujem - každý, kto vplýva na štátnu moc, čiže na chod vecí verejných.

Mám tiež pocit, že Vaše tvrdenia o "zlom čase a mieste" a o tom, čo "je absurdné" naznačujú určitý apriórny postoj, ktorý súd napr. mať nesmie. Príkladmo, stretávanie sa s politikmi v rámci pobytu na dovolenke nie je čosi, čo by malo verejnosť zaujímať, pokiaľ nejestvujú indície, že tam sú s nimi pitvané otázky verejného záujmu, avšak stretávanie sa v osobitných bytoch za zrejmým účelom vplyvu na moc je čosi,čo je jedným z najakútnejších záujmov verejnosti, pretože to ovplyvňuje celý štát a jeho politiku. Takéto stretnutia (viď rozsudok ESĽP vo veci Rádia Twist v. Slovensko) a obsah takýchto debát nie je súkromnou sférou debatujúcich, ale predmetom oprávneného záujmu verejnosti.

Čiže Vaša argumentácia by v danom spore nemala byť prečo použitá aj v prípade, ak by sudca tú knihu videl.

Ondrej Pivarči

Anonymní řekl(a)...

Ad M. Sapak:

Len z rýchlika:

- takéto predbežko môže byť účinné aj vyše roku (no a mrazivý efekt trvá)
- takéto predbežko nie je vykonateľné, pretože kniha ako objekt právnych vzťahov ešte neexistuje,
- predbežko je súdne rozhodnutie, a voči nemu sa podáva odvolanie, ktoré nemá odkladný účinok, takže jednak veselo trvá ďalej a jednak sa na jeho prieskum vzťahujú všetky príslušné procesné ustanovenia,
- test proporcionality sa nijako nemení, pretože inak by predbežko mohlo viac narušiť jedno zo základných práv a slobôd než rozhodnutie meritórne a preto test (= úroveň ochrany) musí byť vždy rovnaký,

Ondrej Pivarči

Anonymní řekl(a)...

Byl jsem "poučen", že na Slovensku je v podobných kauzách na soudce vyvíjen "enormní tlak", uměle konstruovány diskreditační aféry atd. Zkrátka mafiánské praktiky první ligy. Může to někdo zasvěcený potvrdit? MN

Anonymní řekl(a)...

dal to niekto do diskusie na SME a mam aj ja podobnu skusenost - dotycny sudca v pripadoch, ked nariaduje predbezko, ma podozrivo casto doplneny povodny navrh na jeho vydanie. Ja som to u neho zazil dvakrat, ze navrhovatel zosmolil nejaky nezmysel, ktory "zazracne" po par dnoch doplnil (de facto podal novy navrh, pisany uplne inym jazykom a inou formou) a sud "zazracne" pouzil v podstate cele doplnenie navrhu na odovodnenie uznesenia o nariadeni predbezka. Mozno nahoda, ale bolo by ich trochu vela pri jednom sudcovi a vsetky s podobnym modus operandi :-)

Anonymní řekl(a)...

Vďaka za mimoriadne podnetné čítanie článku aj komentárov, zo zaujímavosti pridávam ďalšie právne "pikošky" prípadu:

článok na SME: Haščákov kamarát Varga na súde proti knihe neuspel

a odkaz na uznesenie, kde viac-menej v absolútne totožnej veci súd rozhodol inak:
uznesenie o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie (sudkyňa na oveľa menej stranách, ale o to vnútorne konzistentnejším spôsobom rozhodla inak, ako to bolo v prípade p. Haščáka)

Stanislav Takáč

Michal Drotován řekl(a)...

Pozdravujem,

veľmi dobrá právna analýza toho uznesenia, vidím, že mojich zopár poznámok z blogu je možné rozšíriť o niekoľko ďalších podstatných.
V blogu som to neuviedol exaktne, ale verím, že z neho je tiež jasné, že jednoznačne ide o paškvil z hľadiska práva.
A klobúk dole, že ďalšia sudkyňa Kontríková mala v prípade Vargu iný názor a nebála sa dodržiavať zákon ani pod tlakom právnikov Penty (mimochodom právnici Penty či J&T nie sú podľa mojej vlastnej skúsenosti žiadna sláva :-))
Idem si pozrieť to uznesenie Kontríkovej, dík za link, som zvedavý.

Anonymní řekl(a)...

Ad p. Pivarči.

Vďaka za Vašu argumentáciu. Samotné PO som nečítal, takže detaily argumentácie strán nepoznám. Ak Nicholson komunikoval so štátnymi orgánmi o obsahu knihy, ako tvrdíte Vy, tak by som to považoval za konanie v dobrej viere a následne aj jeho možnosť publikovať neoverené skutkové tvrdenia. Ak by v dobrej viere nekonal, resp. porušil by etické normy vzťahujúce sa na prácu novinárov, skutkové tvrdenia by musel preukázať a až následne by publikácia mohla vyjsť. V opačnom prípade by sloboda prejavu vždy musela nevyhnutne prevážiť na ochranou súkromia, dobrého mena, cti,čo by však nezodpovedalo rovnakej ústavnej ochrane oboch.

Na rozdiel od autora postu by som rozlišoval medzi knihou a tlačou i keď ním cit. judikatát ESĽP hovorí niečo iné. Kým denná tlač je naozaj primárnym dodávateľom informácií verejnosti ako celku, knižná publikácia menej. Preto overenie si skutkových tvrdení, hrá pri knihe väčšiu rolu a preto môže zaťažovať autora knihy viac ako autorov dennej tlače (por. argumentáciu ESĽP vo veci Koprivnica c. Čierna Hora, 41158/09, 22.11.2011, kde súd rozhodol, že keďže išlo o týždenník, autorovi článku vyplývala povinnosť dvojitého prekontrolovania skutkových tvrdení ako pri dennej tlači, § 69).

Rovnako tak, že prejav prispieva k verejnej debate je len JEDEN z VIACERÝCH faktorov, ktoré sú dôležité pri konflikte čl. 10 a čl. 8 EDĽP (myslím, že ostatné rozhodnutie Veľkej komory Axel Springer c. SRN z utorka to pekne dosvedčuje).

Trochu ste ma nepochopili pri charakteristike p. Haščáka ako verejnej osoby, ktorú som zovšeobecnil. Považujem ho za osobu, ktorá vstúpila do verejného života vedome, ale nie za osobu verejne činnú. Myslím, že súd mal toto uvážiť, čo zrejme neurobil.

Asi sa však zhodneme, že predbežné opatrenie je ústavným porušením slobody prejavu v tomto prípade.

Tomáš Ľalík

Anonymní řekl(a)...

mozno by bolo zaujimave zistit, kolko krat bol navrh na nariadenie PO podany, kym sa dostal k judr. kralovi... svedci o tom podla mna aj skutocnost, ze navrh sa doplnal. mimochodom podmienkou nariadenia PO je uvedenie skutocnosti coho sa bude navrhovatel domahat navrhom vo veci samej. vie niekto co ma byt vecou samou? tiez podla mojho nazoru je toto predbezko absolutne nevykonatelne. co ak nicholson povie, ze nema z knihy nic zapisane? ako mu bude sud preukazovat opak? a ako bude v takom pripade pokracovat akekolvek dokazovanie? vysluchom svedkov? ved to je absurdne...

Občasný blogger řekl(a)...

Velmi zajímavý post, potvrzující recentní protievropský trend slovenských obecných soudců, dle kterého dochází k nepřípustnému navyšování (jinde naopak snížené) ochrany osob veřejného zájmu. Zajimavé čtení k tomu je zde:

http://www.viaiuris.sk/stranka_data/subory/analyzy/bsudy.pdf

Vedle roviny hmotného práva je na celé věci neméně pozoruhodná rovina procesněprávní, v níž bylo osvědčovací břemeno posouzeno celkem specificky.

MR

Vojtěch J. Cepl řekl(a)...

"Protievropský trend slovenských obecných soudců, dle kterého dochází k nepřípustnému navyšování (jinde naopak snížené) ochrany osob veřejného zájmu."

Krásně jednou větou. Díky. To je to, co vzdaluje Slovensko od Evropy a naopak je přibližuje k Asii. A u nás lze vypozorovat stejný problém, zatím (snad) ve slabším vydání. Přinejmenším ve vědomí veřejnosti.

Anonymní řekl(a)...

Po přečtení článku a rozhodnutí jsem na straně soudu. Jestli tohle chcete o sobě číst a jen proto, že to o Vás mohou čísti jiní, dovozovat, že existuje nějaký veřejný zájem anebo vyšší tolerance ke kritice, je neskutečná hloupost. Jedná se o běžnou soukromou osobu. Když si to chce s ním někdo vyřídit, nečht použije trestní řízení a nikoliv neprokazáný hanebný pamflet.

ad MR : co je na tom protievropského ? V německu nemohl vyjít Mein Kampf, který nehanobí ani jednoho člověka, v Itálii byla zakázáno několik stejně pomluvných knih o Berslusconim.

Jiří Válka

Občasný blogger řekl(a)...

Ad JV:

Odkazy v postu K. Mačáka, příp. v publikací, na kterou odkazuji v komentáři, jsou nepostačující?

Inu, jde o to, že v evropském kontextu (nepochybně ovlivněném autoritativní judikaturou ESLP a národních ústavních soudů, ÚS SR zcela nevyjímaje - viz kritika soudců na Slovensku, o které zde před časem psal D. Kosař) je zřetelná snaha posuzovat kolizi osobnostních práv s výkonem svobody projevu v otázkách veřejného zájmu in favorem svobody projevu. Na Slovensku je situace jiná a favorizována je především ochrana politiků (či soudců) - viz právě i ten odkaz v mém předchozím komentáři.

Pokud argumentujete Mein Kampfem, pak zpíváte zcela jinou operu, než která se zde hraje - v případě zákazu Mein Kampfu totiž není ochrana osobnosti ve hře (a to tak, že vůbec).

MR

Občasný blogger řekl(a)...

Ďakujem všetkým komentátorom za vyjadrenú podporu aj za doplnenie argumentácie v mojom poste. Čas nedovoľuje vyjadriť sa k všetkým príspevkom, no zopár drobných poznámok by som predsa len pridal.

K Sapovej otázke (Matej Sapák: „do akej miery, ak vôbec, sa mení test proporcionality, ak nejde o finálne rozhodnutie, ale len o predbežné opatrenie?“): Súhlasím s Ondrejom Pivarčim, a to najmä z toho dôvodu, že sa jedná o informácie patriace do verejného diskurzu, ktorých omeškanie môže, ako píšem v hlavnom texte, znamenať stratu ich hodnoty (tu sa patrí dodať, a to v priamom nesúhlase s názorom súdu, že to hrozí osobitne v predvolebnom čase, keď, ako vieme, po zatvorení poslednej volebnej miestnosti u nás často platí, „je po voľbách, zvykajte si“ a veci, ktoré by vyplávali na povrch potom, by tak mohli významne stratiť na relevancii). To ale neznamená, že za určitých okolností nemôže plynutie času prevážiť misky váh v teste proporcionality – tak tomu bolo napríklad v citovanom prípade knihy o Mitterandovom zdraví, kde ESĽP uznal dôvody na zastavenie jej publikácie tesne po smrti francúzskeho prezidenta, no po uplynutí deviatich mesiacov už podľa neho verejný záujem na informovanosti o Mitterandovom výkone funkcie prevážil nad záujmom ochrany lekárskeho tajomstva. V Nicholsonovom prípade by však podľa mňa test proporcionality už v prvom priblížení, aspoň na základe súdu dostupných informácií, mal dať prednosť autorovmu právu na slobodu prejavu z dôvodov rozobratých v texte postu.

Ad Tomáš Ľalík: Máte pravdu, že som sa nesústredil v príspevku na zdôraznenie zodpovednosti spojenej so slobodou prejavu. Avšak, osobne neviem (a súd už tobôž nevedel), nakoľko závažné tvrdenia autor hodlá uverejniť, ani akú solídnu faktickú oporu pre ne má, takže porovnávanie týchto dvoch aspektov a pochybovanie o dobrej viere autora mi zatiaľ príde na úrovni veštenia z krištáľovej gule. Za doplnenie citovanej judikatúry Vám každopádne ďakujem, akonáhle bude kniha vytlačená, Vami citované rozhodnutia len nadobudnú v tejto veci na význame.

Ad Michal Ryška: Ďakujem za odkaz na správu Via Iuris – veľmi zaujímavé čítanie, s ktorého vyznením sa len stotožňujem.

Ad Jiří Válka: Odkazujem v plnej miere na reakciu Michala Ryšku. Aj keď považujete argument o existencii verejného záujmu na informovanosti o možnej rozsiahlej korupcii v najvyšších poschodiach politiky a podnikania za neskutočnú hlúposť, myslím, že tento Váš názor je skôr menšinový. Podľa mňa sú kauza Gorila a s ňou súvisiace podozrenia príkladom par excellence veci patriacej do oblasti verejného záujmu. Prirodzene, to neoslobodzuje novinára o veci píšuceho od zodpovednosti overiť si svoje tvrdenia a prípadné obvinenia, ale to už je iná otázka (ktorej sa čiastočne venujem vyššie v reakcii na pána Ľalíka).

Kubo Mačák

Anonymní řekl(a)...

SOuhlas s J.V. Jestiže je celý spis Gorila fikce, a to rozhodně je a "korupce nahoře" je dovozována z podobných drbů, pak otázka veřejného zájmu je zcela zcestná kateogorie, což nakonec potvrzují reakcemi oba blogeři, když jeden z nich argumentuje ad hominem, tj. že jde o hloupost a druhý nějakou záhadnou tendencí někde v Evropě. Podobnost s Hitlerovým veledílem také nevidím, ale s Itálii ano. Když totiž někdo bude chtít pošpinit, tak to udělá přesně jako na Slovensku : vymyslí si trestní spis, uvede v nich plná jména a pak to bude chtít ve "veřejném" zájmu vydat. Raději dám na zcela evidentní zachování cto jednoho člověka než pochybné kolektivistické vidění "veřejného zájmu". Už ta hysterie médií by nás měla varovat před tím, že zde jde o placenou kampaň, která se neštítí jít ani po justici.

Michal Sladký

Anonymní řekl(a)...

labAd T. Ľalík:

Ďakujem za reakciu, budem sa snažiť objasniť môj náhľad ďalej.

Čo je to konanie v dobrej viere v prípade novinára? Ak myslíte etický kódex novinára, ten je v priamom rozpore s právnymi predpismi mediálneho práva, napr. v otázke ochrany zdroja novinárskej informácie.

Osobne som zástanca zodpovedného prístupu novinára k zverejneniu akejkoľvek informácie, ale riešenie podľa pravidiel Amicus Curiae BK (I.ÚS 453/03, ÚS ČR) zriedka vyžaduje preukázanie pravdivosti skutkových tvrdení.

In casu cieľom publikácie má byť zahájenie verejnej diskusie a nie útok na niekoho osobnosť. Podľa jednotlivých bodov (ak daná kniha vychádza zo známeho spisu):
1. tvrdenia sú závažné
2. záležitosť je v urgentnom verejnom záujme (dotýka sa samej podstaty správy vecí verejných)
3. zdrojom informácie je štátny orgán
4. vynaložené úsilie - komunikácia so štátnym orgánom a inými osobami
5. status informácie - publikovaná má byť v situácii, keď bolo zahájené vyšetrovanie, pričom už aspoň 1 vyšetrovanie nebolo riadne skončené (spis sa "stratil")
6. naliehavosť informácie - podľa terajšej spoločensko-politickej situácie - stredná (spis už bol publikovaný, ale blížia sa voľby, čiže akokoľvek podaná informácia do verejného diskurzu "podlieha rýchlej skaze")
7. oslovenie dotknutej osoby - dotknuté osoby aj bez oslovenia autenticitu popreli, pričom je zrejmé, že vzhľadom na pre nich hroziaci následok je takéto ich konanie samozrejmou defenzívou,
8. zohľadnený názor dotknutej osoby - nie je zrejmé, ale z bodu 7 možno usúdiť odpoveď,
9. úloha informácie - podnietiť verejnú diskusiu, iniciovať vzhľadom na závažnosť informácie pedantné vyšetrovanie,
10. okolnosti zverejnenia - snaha analyzovať závažné podozrenia práve pred kľúčovým okamihom, kedy môže verejnosť priamo ovplyvniť veci verejné (voľby), atmosféra protestov atď.

Nesúhlasím s Vašou diferenciáciou na "primárneho dodávateľa informácií" (denná tlač) a akcentáciou tohto ich postavenia.
V informačnom veku (najmä dobe internetu) je prenos informácie od zdroja ku príjemcovi bezprostrednejší a médiá strácajú dôležitosť. Hlavným zdrojom sa namiesto investigatívy stávajú úniky.
In concreto samotný spis bol v decembri zverejnený na neznámom zahraničnom webe a ten faktor, ktorý ho urobil známym, bol jeho obsah, nie agens.
Preto "jednoduché", "dvojité" či "viacnásobné" preverovanie skutkových tvrdení je podľa mňa irelevantné.

Fakt, že obsah prejavu prispieva k verejnej debate, resp. dotýka sa vecí verejných ... je 1 z esenciálnych faktorov, ktorý vo vyvažovaní 2 nesúmeriteľných základných práv zohráva podstatnú rolu. Esenciálnym je preto, že určitým spôsobom dokáže rozšifrovať nesúmeriteľnosť.
In casu mala byť osobnosť aktérov spisu narušená prejavom iného v oblasti cti a súkromia. Zjednodušene, česť = vážnosť vo svojich vzťahoch a súkromie = sféra svojich vzťahov a kontroly. Vplyv jedinca na verejný život už z podstaty veci nemôže byť súčasťou jeho súkromia. Vážnosť dotknutých osôb môže byť narušená len v prípade, ak sú údaje spisu nepravdivé, vzhľadom na následok, aký by pravdivosť týchto údajov mala na chod vecí verejných. A tak sa rozhodovanie vo veci samej môže zamerať na pravdivosť tvrdení v spise.

S poslednou časťou ohľadom charakteristiky dotknutej osoby tiež nemôžem súhlasiť. Keď ste uviedli, že vedome vstúpila do verejného života, je nelogické, aby nebola osobou verejne činnou. Verejne činná osoba nemusí znamenať len to, že sa tlačí do médií, ale aj to, že vstupuje opakovane do vzťahov, ktoré sú predmetom oprávneného záujmu verejnosti (napr. nakladanie s verejnými prostriedkami, dominancia na trhu a pod.). Jej konanie sa totiž dotýka vecí verejných.

So záverom súhlasím, v tom sa zhodneme.

Ondrej Pivarči

Anonymní řekl(a)...

Ad článok:

Ešte by som vzhľadom k tomuto druhu interferencie základných práv načal jednu zaujímavú otázku.

Podľa ESĽP existuje aj pozitívny záväzok štátu prijať určitú normu, pokiaľ by stav bez jej prijatia bol protiprávny, a to tak, že by došlo ku konkrétnemu zásahu do základných práv a slobôd, resp. štát je povinný konkrétne porušenie ZPaS napraviť normotvorbou, aj vzhľadom na existujúce riziko opakovania obdobných zásahov do ZPaS.

Oblasť inteferencie osobnostných práv s právom na slobodu prejavu je frekventovaná oblasť ľudských vzťahov, spory z nej vyvstávajúce sú časté a normatívna úprava tejto interferencie je chabá. Kritériá typu trojkrokový test, podmienky ACBK (viď predošlý príspevok), vymedzenie hraníc súkromia v niektorých častých prípadoch, vymedzenie podmienok oprávnenej kritiky, diferenciácia skutkových tvrdení a hodnotových úsudkov ... to všetko sa namáhavo loví v judikatúre. Právna istota v týchto vzťahoch je minimálna, nakoľko adresáti práva nevedia predvídať, ako sa majú správať, tým skôr, že dnes "novinárom" môže byť každý (napr. bloger) a interferencia prejavu a osobnosti je frekventovanejšia, než napr. uzatváranie zmlúv o diele (a vôbec majetkovoprávne vzťahy), ale zmluvy o diele sú podstatne podrobnejšie upravené.

Čo by podľa práva bez zásahu judikatúry mal urobiť novinár, keď chce uverejniť svoj názor a časť daného spisu? Ak z formálnoprávneho hľadiska platí všeobecná prezumpcia znalosti právnych aktov len pre akty zverejnené v zbierke zákonov (čiže nie pre väčšinu súdnych rozhodnutí) a navyše, súdnych rozhodnutí je nepreberné množstvo, potom akú právnu istotu má novinár (alebo aj obyčajná osoba pri takomto uverejňovaní), ktorý chce niečo uverejniť? Má dávať "predbežné otázky" na posúdenie svojho konania (nakoľko často ani poskytovateľ právnej pomoci, ktorý pozná viacero rozhodnutí, nemá predstavu, podľa čoho súd v konkrétnej veci rozhoduje)?

Ako donútiť zákonodarcu (ktorý je per se zástupcom ľudí - voličov), aby tento spoločensky vadný stav odstránil svojou aktivitou?

Test proporcionality je podľa mňa pre bežného adresáta práva vysoký stupeň abstrakcie, kde navyše výsledok závisí od informácií, ktoré nemusel v čase vzniku sporu subjekt, ktorý mal rozhodnúť o svojom správaní, mať k dispozícii. Riziko, že adresát práva nevie, aké argumenty má predložiť (a právny poradca nepozná zase skutočnosť) v procese vyvažovania svojho základného práva proti právu iného, sa premieta potom aj do ekonomického aspektu uvažovania
tohto subjektu, ktorý pri vysokom riziku radšej nebude brániť svoje právo (L&E aspekt). Toto napomáha potom stavu, ktorý možno ťažko označiť za právny ... skôr vyhráva bohatší, skúsenejší, drzejší a pod. subjekt.

Ondrej Pivarči

Občasný blogger řekl(a)...

K vyhubení účelového argumentu o "běžné soukromé osobě" lze odkázat i na rozsudek NS sp. zn. ze dne 31.8.2006:

Do oblasti veřejného zájmu, u níž se předpokládá užší míra ochrany práva na soukromí, mohou spadat obchodní i jiné kontakty osob, které se nominálně neřadí mezi politiky, s osobami, které se v politice oficiálně angažují.

MR

Jan Potměšil řekl(a)...

Ad MR:
Prosím - to sp.zn. judikátu NS - nějak vypadlo:-(

Anonymní řekl(a)...

Žádný veřejný zájem na zveřejnění neexistuje, když je celý spis totální fake a nic na to nemění směšný judikát NS, který vás staví do role hráče ve hře o vlastní cti, kterým být nechcete. Podle mě jde o jasnou pomluvu normálního (nepolitického) jedince, v tom má p. Sladký pravdu. Jde jen o to, že zde se neuvádí pomlouvač (autor pomluvy) ale jen spis. Podobnost s Eichmanovými prakticky, kdy se každý odvolává na "dokumenty typu nařízení" a raději vůbec nevidí komplexně celou aféru je čistě náhodná. Zničíme pověst jednoho člověka ve veřejném zájmu jasným pamfletem (mimochodem i kdyby to byl reálný spis, tak do toho nikomu nic není kromě stran a orgánů ČvTŘ).

Stál by si zatím, že
a) ve veřejném zájmu nikdy nemůže být uveřejnění jakéhokoli trestního spisu
b) ve veřejném zájmu nikdy nemůže být uveřejnění nebo dokonce vydání falešného spisu.

Je mi úplně jedno, jaký je trend někdy v tramtárii, zde stojí konkrétní případ a pokud si odmyslíme mediální humbuk, nezůstane nic než pár neprokazatelných tvrzení a spousta pomluv.

Jiří Hlásek

Občasný blogger řekl(a)...

V předchozím komentáři omylem vynechaná sp. zn. rozsudku NS je 30 Cdo 2796/2005.

MR

Anonymní řekl(a)...

Ad M. Sladký a J. Hlásek:

Nič proti Vašej interpretácii konkrétneho spisu (nie, nie je to súdny spis, ale súbor záznamov prejavov osobnej povahy), avšak existuje jeden zásadný dôvod, prečo po tom, čo bol zverejnený, nikto okrem v ňom uvedených osôb (a aj to nie celkom) nespochybňoval skutočnosti v ňom uvedené. Tieto skutočnosti totiž zapadajú do verejne dostupných údajov a vytvárajú spolu s nimi skladačku.

Preto je v SR okolo toho rozruch a protesty. Nemyslím si, že ľudia sú natoľko mimo obrazu, že by nejaké záznamy, ktoré by boli fake en bloc, považovali za tak dôležité a konanie v nich zachytené za nebezpečné.

Píšete (M. Sladký), že celý spis "rozhodne je fikciou" a že "dáte radšej na zachovanie cti 1 človeka než pochybné kolektivistické videnie verejného záujmu". K tomuto mám niekoľko výhrad.

Jednak neviem, odkiaľ čerpáte poznanie, že je čistou fikciou (nové vyšetrovanie doposiaľ nebolo skončené), jednak česť má každý človek, avšak in concreto článok nie je o cti aktérov v danom spise, ale o publikácii knihy.

Česť je vážnosť osoby v spoločenských vzťahoch, pričom ju má v určitom rozsahu každý, aj aktéri tohto spisu. Prioritným predpokladom je, že každý si svoju česť obhajuje sám. Ako bolo v druhom uznesení o PO uvedené (nalinkované v diskusii, nie článku), väčšina aktérov svoju česť nebráni vecnou argumentáciou.

Čo si možno myslieť o konaní dotknutých osôb, keď namiesto toho, aby uvádzali vecné argumenty, prečo ten spis nemôže byť pravdivý (keď vychádzajú z toho, že nie je), sa snažia zabrániť vydaniu knihy, ktorej obsah ani nepoznajú, len si myslia, že bude v ich neprospech?

Čo si možno myslieť o konaní dotknutých osôb, keď nie sú schopní do médií (s ktorými môžu komunikovať) predložiť jednoznačné dôkazy, ktoré by popreli pravdivosť toho spisu (najjednoduchší spôsob obrany cti)?
Česť dotknutých osôb je potrebné chrániť, v prvom rade na tom však musí záležať im samotným. Česť dotknutých osôb nemožno merať (a teraz mám menej a teraz viacej cti), jej zníženie sa vždy derivuje z nepriamych dôkazov. Ak majú doktnuté osoby pri ochrane svojej cti uspieť, musia preukázať, že k jej zníženiu došlo.
Toto preukázať môžu, a to aj pred súdom, pričom ak majú byť váženými v spoločenských vzťahoch, musia postupovať právne. Tlak na slobodu prejavu iných, navyše neopodstatnený, im česť nezvýši.

Vzhľadom na uvedené mám dôvod myslieť si, že tento spis predstavuje najväčší škandál za posledných 20 rokov, pretože vzhľadom na závažnosť jeho obsahu neexistuje primeraná právna reakcia zo strany dotknutých osôb, a preto podľa mňa existuje oprávnený záujem verejnosti na tom, aby vedela, ako to naozaj bolo.

Ondrej Pivarči

Jan Potměšil řekl(a)...

Ad MR:
Moc děkuji!
Ad JH:
Pokud se domníváte, že de facto převzetí státní moci podnikatelským subjektem, ač má - alespoň na papíře - vládnout vláda vzešlá z demokratických voleb, kterými občané určují, kdo je bude reprezetovat (veškerá moc má původ u lidu, nikoliv u chamtivého podnikatele), žijeme asi každý v jiném světě. Já v tom naivním vycházejícím z teoerií o moci konstitutivní, a Vy z klausovských teorií o moci kreované mafiánským (tzv.) kapitalismem.
Pro doplnění - autentický záznam něčího mluveného projevu stěží může být pomluvou.

Anonymní řekl(a)...

O žádnou privatizaci moci bez volených nešlo. Celý spis je totální fake ale když tomu věříte, musí to být pravda, viďte. Opravdu argument.

Jiří Hlásek

Vojtěch J. Cepl řekl(a)...

Jan Potměšil
Aniž bych jinak jakkoli odporoval vašim myšlenkám v poslední poznámce, mám jedinou drobnou výhradu - autentický záznam něčího mluveného projevu může být pomluvou jako vrata, a k omluvě v civilním sporu může být přinucen za jistých podmínek jak mluvčí, tak i ten, kdo dotyčný projev nahrál a dále šířil.

Reprodukce cizích myšlenek se řešila už vícekrát, asi nejznámější je I. ÚS 453/03, čili Miloš Zeman - Brezina.

Jan Potměšil řekl(a)...

Ad VJC:
Díky za upozornění a odkaz. Myslel jsem to tak, že když někdo zveřejní nahrávku, kde pan A slibuje úplatek panu B, nepůjde dle mě o pomluvu. Pokud někdo zveřejní nahrávku, jak se pan A sprchuje ve sprše, půjde o zásah do osobnostních práv, to ano. Ale kdyby byl nějaký další konkrétní případ pravdivé informace, jejíž šíření je pomluvou ve smyslu TZ, budu rád. Mám zřejmě malou fantazii a pochopitelně též nejsem "honěný" v otázkách osobnostních práv dle § 11 OZ, na rozdíl od Vás - specialisty, a neznám tolik kazuistik.

Občasný blogger řekl(a)...

Ad Jan Potměšil:

Sprchy, záchody, šatny a ložnice jsou samozřejmě z hlediska ochrany soukromí chráněny téměř absolutně. Myslím ostatně, že třeba v Německu jsou policejní odposlechy ze záchodů a ložnic nepřípustné.

Zde však měl kolega VJC na mysli patrně něco jiného. Pokud osoba A na autentickém záznamu korumpuje osobu B, zveřejněním záznamu o "pomluvu jako vrata" rozhodně nepůjde. Problém z hlediska unesení důkazu pravdy však může nastat, pokud tyto osoby na záznamu uvádějí skutková tvrzení o korupci třetích osob - viz obdobně právě ten případ převzatých a nedostatečně oveřených slov Miloše Zemana o novinářské korupci (psaní na zakázku pro ČEZ) ohledně Ivana Breziny.

MR

Jan Potměšil řekl(a)...

Ad MR:
Díky moc za vysvětlení. Ten Brezina byl takový zašmodrchaný a ze strany M.Zemana tam dle mě byl zlý úmysl, přinejmenším pak nedomýšlel následky toho, co to zase ve své bohorovnosti pouští do éteru. Jinak s otázkou osobnostních práv se přestupkáři setkávají u § 49 odst. 1 písm. a) PřesZ (ublížení na cti formou urážky na cti nebo vydání v posměch), pod cit.ust. se většinou řeší i pomluvy (někdo podá tr.oznámení, skončí to na přestupcích). Bohužel, jakkoliv je to trapné, tak často činí i politicky činné osoby. Přestupkáři jsou někdy nešťastní, a pokud už řeší "je to pravda"/"není to pravda", málokdy ještě řeší další okolnosti (byť - pokud to chtějí zastavit, nezdá se jim to, jsou aktivnější). Celá problematika by byla na rigorozní práci nebo na samostatný kurs, jakkoliv jde jinak o spíše bagatelní přestupek. Sám se v tom orientuji jen ve velmi základních obrysech. Takže děkuji za každé upozornění, každý judikát, každý odborný názor.

Občasný blogger řekl(a)...

Pre prípadných záujemcov pripájam odkaz na článok, v ktorom s kolegom Igorom Barilikom zhŕňame svoje pripomienky k rozhodnutiu sudcu Krála v zajtrajšom vydaní denníka SME (dostupný iba v rámci sieti predplatiteľov Piano): Nevidel, nepočul, nečítal, pre istotu zakázal.

Anonymní řekl(a)...

8.2.2012 prebehla na Rádiu Slovensko zaujímavá debata s autorom knihy Tomom Nicholsonom a ústavným právnikom a bývalým sudcom Ústavného súdu SR Jánom Drgoncom. Odznelo tam viacero zaujímavých tvrdení:

http://213.215.116.181:8001/slovensko/2012-02-08/12-Z_prvej_ruky-12-30.mp3

Napríklad Tom Nicholson tvrdí, že knihu napísal konzervatívne a týka sa viac práce policajtov a politikov než samotného spisu Gorila. Ďalej tvrdí, že Haščák ani nemôže vedieť, či sa vôbec v knihe spomína jeho meno. A ani že sa Haščák nenamáhal si uňho túto informáciu overiť.

J. Drgonec v relácii spomína rozsudok ESĽP XY proti Moldavsku, v ktorom ESĽP tvrdí, že "podnikateľ má v zásade rovnaké postavenie ako politik". Nevie náhodou niekto, ktoré presne rozhodnutie má J. Drgonec na mysli?

Ďalej Drgonec tvrdí, že "skutočnosť, že sa niekto stretáva s politikmi, nemôže byť zásahom do cti".

Drgonec tvrdí, že sudca sa týmto rozhodnutím dopustil trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa a bezodkladne by OČvTK mali začať trestné stáhanie.

Celkovo charakterizuje rozhodnutie slovami "obludné, absurdné, neuveriteľne naivné,...". Odporúčam si vypočuť celú polhodinovú reláciu.

Pavol Šuta

Anonymní řekl(a)...

Asi nejlépe to vystihil Jiří Hlásek, když podotkl skutkový stav, totiž že nejde ani o skutečný spis a dokonce kdyby skutečný byl, měl by být přístupný jen zúčastněným stranám, tak jak je to normální v jiných případech. Při představě, že nějaký malý pan Šloufek udělá podobný spis s názvem např. Olovo a nemožnosti se u soudu dovolat stažení, resp. nevydání pamfletu je otázka, zda takový soud má smysl ještě platit. Pokud policie anebo soudy selhávaly při klasických trestních věcech, kdy pro samé vymyšlené formální vady nebylo možné nikoho odsoudit za korupční věci, neměla by podobná aktivita být nahrazována novinářským plebsem založeným na prokazatelném pamfletu. Je přeci snažší a správnější obměnit soudy.


Petr Musil

Vojtěch J. Cepl řekl(a)...

Takto - nepřesně se mi tam připletl trestňácký termín "pomluva", ke kterému se vyjadřovat nechci. Ale stran té ochrany osobnosti:

"Myslel jsem to tak, že když někdo zveřejní nahrávku, kde pan A slibuje úplatek panu B, nepůjde dle mě o pomluvu."

Můžete vymodelovat celou řadu variant.

Pokud A opravdu slibuje úplatek B a C to natočí, potom jde o nahrávku, způsobilou zasáhnout do práva na ochranu osobnosti, nicméně jednání C je dovoleno s ohledem na to, že celé je to pravda a A nabízí B opravdu úplatek.

Pokud ovšem C celý videozáznam zfixluje, dovolené to už očividně nebude.

Pokud videozáznam zfixloval D, aby to zavařil A, případně i B, pak vzniká otázka, zda o tom C věděl.

A tak dále. Moje námitka zněla, že neexistuje žádné pravidlo, které by činilo jednání C právně dovolené na základě toho, že "jen pořídil záznam a rozšířil ho".
Jednání je třeba vždycky hodnotit v kontextu konkrétní situace.

Ač v zásadě nesouhlasím s těmi, co podporují rozebíraný rozsudek, uznávám jejich námitku, že je velmi podstatná otázka, zda Gorila obsahuje pravdivé informace.

Kdyby došlo k hypotetickému sporu někoho z postižených politiků, bylo by namístě mu dovolit důkazy v tom směru, že "Gorila je samozřejmě fake".

Huťko řekl(a)...

Rad by som len upozornil na to, že druhý podobný návrh na predbežné opatrenie iná sudkyňa, sudkyňa Daša Kontríková zamietla. Obe konania o predbežku sa vďaka odvolačke dostávajú pred KS BA.
http://ekonomika.sme.sk/c/6256860/na-zakazanie-nicholsonovej-knihy-o-gorile-stacil-papier.html

Občasný blogger řekl(a)...

Ad VJC:

"Pokud ovšem C celý videozáznam zfixluje, dovolené to už očividně nebude... Ač v zásadě nesouhlasím s těmi, co podporují rozebíraný rozsudek, uznávám jejich námitku, že je velmi podstatná otázka, zda Gorila obsahuje pravdivé informace."

Mám 2 připomínky:

1) formální

Nejde o rozsudek, ale o usnesení o nařízení předběžného opatření (stejně jako u mediálně prezentovaného "rozsudku" MS Praha ohledně asistovaných domácích porodů nejde o rozsudek, ale o usnesení o zamítnutí návrhu na nařízení předběžného opatření). Pokud občas kritizujeme novináře za "deformaci právních informací", neměli bychom se sami takových chyb dopouštět.

2) faktická

U dlužníka z půčky před soudem zásadně nepochybujeme, že je svéprávný, není-li prokázán opak. Stejně tak nelze záznam a priori považovat za neautentický, nebude-li prokázán (resp. v případě rozhodování o předběžném opatření toliko osvědčen) opak, tj. hláškou pana Hláska půjde o "fake".

MR

Vojtěch J. Cepl řekl(a)...

MR:

Nevyjadřuji se k otázce předběžného opatření, ale k větě "autentický záznam něčího mluveného projevu stěží může být pomluvou", kterou shledávám povážlivě zjednodušující, viz výše. Může být pomluvou, umím si takový případ představit a dal jsem na něj odkaz.

Pokud chcete, přihodím myšlenku, že řešit meritorní podstatu věci formou předběžného opatření nepovažuji za šťastné a už jsem několikrát s poukazem na to předběžné opatření zamítl s tím, že vyšší instance měla na to stejný názor, jako já.

Stran druhé poznámky - netvrdím nic jiného, než vy. Myšlenku jakési presumpce toho, že "Gorila je samozřejmě fake" cituji ve sžíravých uvozovkách, neb samozřejmost této myšlenky mi není také příliš jasná.

Anonymní řekl(a)...

Ad P. Šuta:

veľmi zaujímavá diskusia aj názor bývalého sudcu Ústavného súdu SR JUDr. Drgonca.

To rozhodnutie ESĽP, ktoré spomenul, bude pravdepodobne Timpul Info-Magazin a Anghel proti Moldavsku (Sťažnosť č. 42864/05), rozhodnutá dňa 27.11.2007. Zaujímavé sú najmä body 34,35 a 36, zahŕňajúc aj toto: "Nevertheless, the Court considers that when a private company decides to participate in transactions in which considerable public funds are involved, it voluntarily exposes itself to an increased scrutiny by public opinion. In particular, if there are allegations that such transactions were detrimental to public finances, a company must accept criticism by the public ..." a toto: "In this context, the Court reiterates that, as part of their role of a “public watchdog”, the media's reporting on “'stories' or 'rumours' – emanating from persons other than the applicant – or 'public opinion'” is to be protected where they are not completely without foundation ... The lack of any detailed information about the transaction from either the Government or D.H., despite the applicant newspaper's attempts to obtain such details, and the other uncontested facts raising legitimate doubts about the legitimacy of the deal ..., could reasonably have prompted the journalist to report on anything that was available, including unconfirmed rumours".

Zaujímalo by ma, akú činnosť vyvíjajú OČTK z toho pohľadu, koľko dát potrebujú mať z médií a pod. k tomu, aby začali určité trestné stíhanie (zásada legality v § 2 TPor). Či je táto ich aktivita vždy viazaná len na podanie trestného oznámenia, alebo niekedy aj nie a v ktorých konkrétnych prípadoch nebola.

Ohľadom povahy záznamu súhlas s M. Ryškom, aj z dôvodov spomenutých vo vyššie uvedenom rozhodnutí ESĽP.

Ondrej Pivarči

Anonymní řekl(a)...

Pokud beru v potaz fakta, totiž že není znám autor spisu, většinu věcí ze spisu nelze prokázat anebo jsou to naopak notoriety zakomponované do spisu tak, aby působily ještě věrohodněji a když vidím tu mediální masáž, nedivím se, že plebs volá po pomstě. Soud by ale neměl náladu davu akceptovat jako se děje na tomto foru, ale naopak bránit práva těch, kterých se pamflet týká, a to bez ohledu na jejich postavení ve společnosti (a možnosti čerpání veřejných zdrojů). Hlavní problém je přeci v tom, že vydavatel (publicista) není schopen tvrzení ze spisu, která očerňují třetí osoby, prokázat. Snad i student druhého ročníku záapadočeské Sorbony pozná, že jde o téměř klasické naplnění pojmu pomluva.

Jiří Mohelník

Občasný blogger řekl(a)...

Ad VJC a přihozená myšlenka (předběžko vs. rozsudek):

Dle ustálené soudní praxe OBECNĚ určitě platí, že předběžné opatření nemůže být vydáno, jestliže jeho obsah by byl totožný s rozhodnutím ve věci samé (tím by totiž soud předbíhal rozhodnutí ve věci samé bez řádného jednání s možností slyšení obou stran a bez provedení dokazování, tj. bez základních atributů občanského soudního řízení sporného).

V určitých situacích (typicky nekalá soutěž - viz Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu ČR č. 46/96 - či právě ochrana osobnosti) jsou však připouštěny SPECIÁLNÍ výjimky z této obecné nepřípustnosti. Rozhodné je zde hledisko zabránění vzniku, popřípadě rozšiřování újmy dotčeného účastníka. A priori proto nelze předběžnou úpravu pomocí zdržovacích nároků zapovídat. To, jak k tomu přistoupil slovenský soud, je věc jiná - na kritice tohoto rozhodnutí se (jak z našich předchozích komentářů patrno) společně shodneme.

MR

Huťko řekl(a)...

Krajský súd dnes zrušil "banánové predbežko": Viac

Jakub Backa řekl(a)...

Pozerám, že Ľalíkova rodina sú fakt pionieri práva:

http://www.sme.sk/c/6847928/harabin-sa-opat-sudi-od-psychiatricky-ziada-peniaze-za-nazor.html