03 listopadu 2010

O štandardizácii spravodlivosti

Adhézne (štandardné) zmluvy sú dnes často považované za dielo diabla. Nemožno nevnímať riziko, ktoré je spojené s právom naformulovať si znenie zmluvy, ktoré vyhovuje len používateľovi všeobecných obchodných podmienok. Preto neprekvapuje, že právny poriadok umožňuje obsahovú kontrolu štandardných zmluvných klauzúl a absenciu rovnosti pri vyjednávaní (if any) nahrádza vyrovnávaním materiálnej pozície zmluvných strán. Je ale súčasný stav skutočne rozumný z pohľadu oboch strán právnych vzťahov, teda tak z pohľadu spotrebiteľa, ako aj používateľa štandardných zmluvných klauzúl? Neexistujú záujmy štandardizátora, ktoré by si zasluhovali ochranu?

V súčasnosti sú štandardné klauzuly podrobované kontrole ich neprijateľnosti spravidla v rámci individuálneho sporu spotrebiteľa s dodávateľom v konkrétnej veci. Napriek tomu, že v súdnom konaní dochádza k vyjasneniu určitej konkrétnej otázky (platnosť konkrétneho dojednania v štandardnej zmluve), má takéto súdne rozhodnutie dopad na všetky štandardné zmluvy, obsahujúce predmetné ustanovenie. Normotvorca si je toho vedomý, a tak vytvára jednak možnosť abstraktnej kontroly štandardnej zmluvy (teda kontroly iniciovanej spotrebiteľským združením a odpútanej od konkrétneho prípadu), ale taktiež fakticky rozširuje účinok rozsudkov, ktoré vyslovujú neplatnosť takéhoto dojednania (§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve ... za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie.“)

Používanie štandardných zmlúv tak nevyhnutne vedie k štandardizácii spravodlivosti. Vydávanie rozsudkov ako na bežiacom páse a „plošné“ účinky rozsudkov sú iba sprievodným javom štandardizácie spravodlivosti.

Problém štandardizácie dostane iný rozmer, ak zmeníme perspektívu nazerania naň. Štandardizácia zmluvných dojednaní je ekonomickou nevyhnutnosťou, ktorá vedie k znižovaniu nákladov. Štandardizátor má pritom záujem nielen na tom, aby si zlepšil svoje postavenie oproti druhej strane (nezabúdajme, že na to má k dispozícii množstvo iných mechanizmov), ale zároveň má záujem na tom, aby jeho zmluvné podmienky boli platné, čím sa naplní základná funkcia ich štandardizácie – ušetrenie a predvídateľnosť nákladov. Predvídateľnosť nákladov bude tak priamo úmerne závisieť od predvídateľnosti platnosti alebo neplatnosti jednotlivých zmluvných klauzúl v jeho štandardných zmluvách.

Predpokladám ďalej, že štandardizátor bude mať záujem na vyhnutí sa individuálnemu sporu (vysoké náklady na jeho vedenie, morálne straty), a bude mať snahu o riešenie tohto rizika vo fáze príprav textu štandardných ustanovení, prípadne o abstraktnú kontrolu prijateľnosti zmluvných dojednaní iniciovanú spotrebiteľským združením. Druhá uvedená alternatíva je pre štandardizátora výhodnejšia ako individuálny spor so spotrebiteľom už samotným procesným usporiadaním sporu (napríklad miestna príslušnosť súdu), ale aj z určitého marketingového pohľadu tým, že nevystupuje do sporu s konkrétnym spotrebiteľom, ale iba so spotrebiteľským združením.

Rovnako sa používateľ štandardných klauzúl môže snažiť o iný spôsob zabezpečenia imunity svojim klauzulám, pričom tento tlak (v podobe lobingu) môže viesť k nárastu zákonnej úpravy, ktorá by fungovala ako bezpečný prístav. Nanešťastie, štandardizátor sa podľa našich súdov nemôže spoliehať ani na ustanovenia právnych predpisov, ktoré sú inak spod kontroly neprijateľnosti vylúčené. Podľa Krajského súdu v Bratislave je napríklad ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku o miestnej príslušnosti súdov v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku v rozpore so smernicou 93/13/EHS. Tomuto problému sa ale bližšie venovať nechceme a tento odsek nech čitateľ považuje za odbočku.

Samozrejme, v prípade, ak by existovala ustálená judikatúra, kritikou ošľahaná právna veda, problém predvídateľnosti by sa nejavil tak výrazne. Na prvý pohľad sa ani súčasný stav nezdá až taký problematický, keďže podľa väčšiny rozhodnutí zverejnených v systéme JASPI sa nateraz slovenské súdy zaoberajú najmä otázkou voľby Obchodného zákonníka a výšky úrokov z omeškania, v exekučnej fáze ďalej radi považujú aj rozhodcovské doložky za neprijateľné a iné druhy klauzúl nechávajú stranou (výber z najzaujímavejších rozhodnutí je na stránke Ministerstva spravodlivosti). Naopak, Komisia pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti, akýsi mozgový trust spotrebiteľského práva bez rozhodovacích komptencií, pôsobí mimoriadne aktívne, odôvodňuje neprijateľnosť klauzúl všetkého druhu a parafrázujúc slova klasika, ...ta se nezakecá... Doterajšia skúsenosť so slovenskou judikatúrou za posledných niekoľko rokov pritom poukazuje taktiež skôr na jej nepredvídateľnosť, keďže v súčasnosti sú za neprijateľné klauzuly považované aj také dojednania, ktoré pred časom otázniky vôbec nevyvolávali (zváž len rozhodcovské klauzuly, výšky úrokov z omeškania a podobne). Používateľ štandardných zmlúv (a čo ešte jeho právnik) tak nemá na ružiach ustlané.

Ako by malo vyzerať riešenie problému sledujúce aj ochranyhodné záujmy používateľa? Za súčasného stavu právnej neistoty by sa mala preferovať abstraktná a preventívna kontrola oproti individuálnej ochrane a individuálnej (konkrétnej) kontrole zmluvných klauzúl. Mali by byť vytvorené nielen zoznamy nedovolených dojednaní, ale aj naopak, zoznamy klauzúl, ktoré pochybnosť nevyvolávajú (vo viacerých rozsudkoch uvedených v JASPI je napríklad takou klauzulou úrok z omeškania vo výške 0,05 %, napríklad OS Rožňava, 14.9.2009, sp. zn. 12C/82/2008, ktorý odmietol vyššiu sankciu a uviedol: „Podľa názoru súdu v danom prípade prijateľnou sankciou za omeškanie žalovaného sa javí sankcia vo výške 0, 05 % denne, ktorú možno hodnotiť ako primeranú.“). Normatívna podoba tohto výsledku pritom nie je nevyhnutná. Môže sa to niekomu zdať ako krok späť, považujem to ale v dnešnej situácii za rozumné riešenie.

Myslím, že v záujme dosiahnuť želateľný výsledok je potrebné nielen vytvoriť pôdu, na ktorej by používateľ štandardných klauzúl mohol tieto prispôsobiť v záujme zohľadniť aj záujmy protistrany, resp. ich zástupcov, ale vytvoriť aj určitú motivačnú schému, aby sa používatelia štandardných zmlúv tohto mechanizmu zúčastnili. Motivácia používateľa v prospech využitia tohto mechanizmu preventívnej kontroly by mohla byť zabezpečená tým, že štandardné zmluvné podmienky, ktoré by daným testom prešli, by už v zásade nevyvolávali pochybnosti o svojej prijateľnosti. Rovnaká motivačná schéma v prospech všeobecných obchodných podmienok vypracovaných odbornými združeniami sa už aj de lege lata podľa prevládajúcej právnej mienky (IMHO nesprávnej) prejavuje v zmysle § 273 ObchZ v ich výhodnejšej inkorporácii, oproti inkorporácií iných obchodných podmienok (tzv. podnikových obchodných podmienok). Priznávam, že o presnom spôsobe preventívnej kontroly nemám ešte jasnú predstavu, najmä sa zdráham do tejto prípravnej fázy pripustiť súdy (predstava, že súdy konajú o návrhu každej jednej zmluvnej klauzuly, ktorá naviac ani nemusí byť súčasťou budúcich štandardných dojednaní je nezmyslom). Preto by sa žiadalo skôr vytvoriť platformu pre niekoľko hráčov, ktorých budeme považovať za reprezentatívnych. Spôsob, akým vznikali nemecké vzorové podmienky VOB považujeme za rozumný. Aj v súčasnosti existujú oblasti, kde by akási tripartita pri formulovaní názorov na všeobecné zmluvné podmienky mohla existovať (napríklad záujmové združenie podnikateľov určitého sektora, vláda a zástupcovia spotrebiteľstva).

Takáto predsunutá alebo aj abstraktná kontrola by samozrejme nemala brániť individuálnym sporom a riziko niektorých by ani nemohla odstrániť. Najmä pri zozname jednotlivých povolených klauzúl hrozí riziko, že až kombinácia inak prijateľných klauzúl prinesie neželaný následok. V týchto prípadoch žiadna abstraktná kontrola nepomôže a má nastúpiť kontrola individuálna. Vo všeobecnosti by sme ale dospeli do situácie, kde by sme nechránili jednotlivca z toho dôvodu, že sa nezapojil do prípravy textu zmluvy, alebo sa zapojiť doň ani nemohol, ale preto, lebo tento text neprešiel preventívnym kontrolným mechanizmom.

8 komentářů:

Anonymní řekl(a)...

Pro mě podobná nesystémová vynětí ze závaznosti smluv pod alibisitkcou výmluvou slabosti a mentální neschopností jednoho z účastíků si přečíst celou smlouvu znamenají návrat k personálnímu šlechtickému právu, kde na místo panovníka sedí samozvaná Komise nebo nahodilý pocit soudce. Když chce někdo jen klikat na webovským obchodě a nečíst obchodní podmínky, nechme ho klidně klikat, dokud se neobjeví exekutor. Uvidíte, že poté jeho soudruzi-klikaři klikat přestanou a začnou je číst. Buď bude právo podporovat bezmyšlenkové klikání primitivů, telefonování na TV reklamy od Horsta anebo odpovědné chování a jistou střídmost. Osobně jsem pro tu třetí variantu. Rovnost před zákonem stojí nad vším.


Michal Jandera

Karel Vážný řekl(a)...

Ad Michal Jandera:

Možná právě teď máte kapse kreditní kartu, abyste si třeba v cizině mohl koupit auto. Víte za jakých okolností jí můžete vypovědět? Jaká je výpovědní lhůta? Jaká verze všeobecných smluvních podmínek je pro vás platná a proč?

Podobně, máte třeba pevnou linku. Jakou dobu dopředu potřebujete dát výpověď před stěhováním?

Apod. To jsou věci, které jsem jako docela slušně znalý laik reálně řešil v posledním roce. A nezbylo mi nic jiného, než se druhé strany doptat na infolince. (Dokážete si toto představit v oblasti sporu?!) A na tu druhou věc jsem doplatil tím, že jsem ještě 2 měsíce po odstěhování musel platit paušál a musel jsem horkotěžko hledat způsob jak zajistit, aby mi linku nezneužil majitel nemovitosti a hlavně jeho dělníci.

Jak je vidět o nějaké rovné síle nemůže být ani řeči.

Ostatně požadavek srozumitelnosti práva velmi široké vrstvě je zde, nemýlím-li se, už od Říma.

A pokud odstraníme z práva i ze společnosti ochranu slabších (třeba tak že si o nich začneme myslet, že jsou primitivové), tak brzy zjistíme, že dynamicky se vyvíjející kontinuální právní systém funguje jako soustava jen v určité oblasti rovnováhy a může být smeten při vybočení revolučním činnem někoho, kdo se těm slabším postaví do čela nebo někým třetím.

Demokracie ani právní řád nemají nekonečnou pevnost a "stabilně oscilují" jen v určitém "stavovém prostoru".

Kristian Csach řekl(a)...

Nanešťastie by systém nefungoval, ak by ľudia skutočne čítali, čo podpisujú. Na rozhodnutie o uzatvorení zmluvy by nikto nemal čas, všetci by len čítali. :)

Právo nechráni bezmyšlienkovitých klikárov, chráni iba dôveru ľudí v to, že nebudú okradnutí. Podľa mňa by právo prestalo rozumne fungovať, ak by sa od človeka vyžadovala obozretnosť a povinnosť predpokladať, že je obklopený vlkmi. Náklady na poistenie by v týchto prípadoch boli astronomické a tak je rozumné, že právo určité spôsoby konania zakazuje, hoci by sa im sám poškodený mohol vyhnúť, ak by trochu pohol rozumom.

V poste som sa snažil zvýrazniť rozdiel medzi dvoma skupinami používateľov štandardných zmlúv. V prvom prípade sa títo spoliehajú na to, že ich druhá strana nebude vedieť prečítať/pochopiť. V prípade používateľov patriacich do druhej skupiny je pre obe zmluvné strany ekonomicky nezmyselné, aby "slabšia" strana štandardné zmluvy čítala a za pomoci právnej rady pochopila, prípadne, aby strany individuálne negociovali. Revolúcia Henryho Forda má svoje rácio aj v práve.

Právna úprava, ktorá bojuje proti prvej skupine má často veľmi neblahé efekty voči prvej.
Tlak na individualizáciu kontraktácie nepomáha slabšej strane v prvom prípade (zloduch oklame aj na individuálnej báze), druhú skupinu používateľov ale môže podstatne zaťažiť.

Myslím preto, že právo by malo dať k dispozícii mechanizmus, ktorý by umožnil rozumné používanie štandardných zmlúv aj pre ich používateľa.

Anonymní řekl(a)...

Samozřejmě vím, jaké podmínky vč. dodatkových má mé autopojištění, můj internet a dokonce i znám svá práva z pojištění platební karty vč. limitů plnění.
Stačilo k tomu :
a) pojistit si rozestavěnou stavbu, kdy mi makléřka řekla, že je volně uložený stavební materiál pojištěný proti krádeži a já to nechal pojistit na 3 mil a pak zjistil že v dodatkovém protokolu je 150 výluk a materiál má limit 10.000,- :-) Navíc tam na mě vykoukla rozhodčí doložka na nějaký privátní Sokolův spolek.
b) mít vykradené auto v Německu, takže sem vytáhnul platební kartu s extra pojištěním a začala legrace. Soud prohráli, sami nevěděli, co tam pojišťují.
c) vypovídal jsem ADSL linku při stěhování a výpovědní lhůta 2 měsíce byl ještě for, horší bylo, že nikde neměli upraveno vrácení modemu atp. a stejně mi faktury chodili ještě půl rok.

Když ty smlouvy neznáte, nevíte, že z pojištění nic nedostanete, protože v dodatku jsou omezení, rozhodčí "soud" má velkého klienta, kterého nezklame, nevíte, že když škodu nenahlásite do 12 hodin, nedostanete nic atp. Je mi líto, ale když se o svá práva nestaráte, přijdete o všechno a nějaká komise ničemu nezabrání. Drtivá většina legrace totiž nespočívá v možnosti ochuzení (sankce, penále) ale z hlediska reálného neplnění a do toho nikdo subjektům mluvit nemůže.

Slabší nejsem proto, že mám formulářovou smlouvu, ale protože jsem slabomyslný a nepřečtu si ji a uvěřím, že její změnu musí schválit vrchní řed. JUDr. XY. PhD. a to jistě potrvá a navíc uvěřím, že se o mě úředník postará. S existencí demokracie to nemá nic společného.

Michal Jandera

Karel Vážný řekl(a)...

Omlovám se za mírnou nadsázku:

Ad absurdum by to mohlo dojít tak daleko, že nad vozíčky v supermarketu umístím ceduli, že vypůjčením vozíčku přijímám všeobecné obchodní podmínky řetězce XXX, a písmem velikosti 6 bodů pod tím bude, že jsou k dispozici včetně všech dodatků a změn k nahlédnutí u každé pokladny a na informacích. (Případně na sloupu, reálně ovšem zastavěné toaletními mísami - marketing je marketing, a ona ta paní z Mukačeva, co tam ty mísy dala, stějně existenci práva jaksi nechápe).

No a v podmínkách v dodatku 17 v článku 375 může být, že pokud platíte pečivo kartou a neupozorníte prodavačku na opak, tak si tím dobrovolně rezervujete pečivo ještě následující týden, což v případě nesplnění bude řešenou náhradou škody v dohodnuté paušální výši 10% z ceny rezervovaného pečiva, která bude dodatečně stražena z karty. Dokonce citaci tohoto článku jako sdělení "Služba zákazníkovi" umístím z důvodu "právní jistoty" (mojí neprůstřelnosti) ještě na sloup u nejdražšího pečiva (kam nikdo nepůjde) a na jednu ze sta nálepek na skle pokladny vedle nerozměňování EURovýc bankovek.

Samozřejmě, že za měsíc po reportáži v Černých Kaprech na TV ZNOVA by tam asi nikdo nešel, ale co když se taková podobná obchodní praktika (třeba subtilnější - třeba chybné cenovky) stane standardem, jak se to děje už dnes...

Pokud má člověk žít mezi vlky, vyzbrojí se na vlky - zbraní.

Byty se nám postupně mění v kanceláře a nadávám méně byrokratickým členům domácnosti, že ten spadlý polorozmazaný papírek, co mi vyhodili, bude mít sice nejspíš cenu makulatury, ale možná taky desítek tisíc až s ním budu prokazovat reklamaci, nebo hůře vlastnictví při vylučovačce z výkonu rozhodnutí na předchozího majitele... Natožpak když mi vyhodí 8 verzi všeobecných podmínek obloženou kilem reklamy. A začínám v duchu nenávidět liberály.

A ještě něco: Prohlásíme dyslektiky za nesvéprávné? A budeme tedy škodu z jimi uzavřených smluv stejně žádat po příbuzných, kteří nezvládli nad nimi dohled?

Řešení podle mne: Podpora spotřebitelských práv (evr. směrnice apod.) na férové jednání - to jsou ty koše Karla IV. na máchání nepravých pekařů (a pojišťováků) ve Vltavě.

A standardy: Na komoditní produkty standardizované smlouvy od komor, ministerstva, ČNB apod. a odchylky a parametry povinně tučně fontem 12 na první stránku se speciálním podpisem.

Anonymní řekl(a)...

Rád bych vás upozornil, že každá formulářová smlouva je platná až po jejím podpisu a nikoliv vyvěšením jejího návrhu spolu s návrhem na její konludentní uzavření. Mrzí mě, že si neumíte najít hodnověrný argument pro svá tvrzení.

Mimochodem zaplacení ceny v supermarketu neuzavíráte žádné vedlejší ujednání, prostě proto že jste žádné nedojednali. A to je ta základní diference od obchodních podmínek, které explixcitně podepisujete.

Michal Jandera

Anonymní řekl(a)...

Současná miniaturizace kamer a mikrofonů jakoukoli kontrolu vlastního soukromí vylučuje. V tomto smyslu je právo dávno bezzubé, i kdyby se rozhodla chránit soukromí na zahradě majitele. Na zahradě prostě šanci nemáte - ani právně ani technicky, v domě pořádné rolety a závěs.

Ivan Hlavatý

Anonymní řekl(a)...

Ad Ivan Hlavatý:

Predpokladám, že nadväzujete na diskusiu pod článkom JUDr. Otevřela: "Soumrak užitečného internetu? (Díl II)", keďže do tejto diskusie mi Váš komentár obsahovo nepasuje. Preto neviem, či je možné tento môj aj reagovaný komentár zaradiť pod príslušnú diskusiu.

Pre miniatúrne kamery a fotoaparáty, zhotovované už aj pred 25 rokmi vo výskumných ústavoch ČSSR, platí to, čo pre tie ostatné. Tiež sú nedovolenou pomôckou. Myslím, že mierna úprava terénu záhrady (stále mám na mysli ohradenú nepriehľadným plotom nad bežnú výšku očí - cca 2 m viac) na rušenie akustiky smerom von a zariadenia na rýchlu evaporáciu vzduchu, snáď až paru, na okraji záhrady a tento problém so sliedením "zhora" je vyriešený. Otázka potom stojí tak, či je záhrada považovaná za natoľko súkromné prostredie, aby bol silný verejný záujem na ochrane súkromia v takto ohradenej záhrade (ohrada by bola na náklady vlastníka) a aby teda z predaja takýchto kamier alebo fotoaparátov dostávali záhradkári určitý podiel na zisku predávajúcich v %, ktorým by kompenzovali riziko zásahu do súkromia (ironická analógia so 6 % autorským výpalným z nosičov dát). Pokiaľ nie je verejný záujem (nestojí na tom zdravie spoločnosti) taký, žeby bolo nutné súkromie užívateľa záhrady natoľko chrániť, tak každý vlastník či užívateľ musia zvážiť, či sa im oplatí investovať do pokročilých technológií ochrany súkromia. Inak sa môžu spoľahnúť iba "na výšku plota".

Právo má teda za úlohu regulovať primerane záujmy na ochrane súkromia proti záujmom na slobode prejavu či iným záujmom, a teda ak sa zistí použitie miniatúrnej kamery z priľahlej budovy na prekonanie prekážky proti "sliedeniu" (vysokého plota), toto sankcionovať. V realite však dominuje priemyselná špionáž, ktorá čoraz viac zasahuje aj do sfér fyzických osôb. Na vlnách kapitalizmu má málokto záujem na ochrane súkromia a preto aj podľa mňa úroveň legislatívnej ochrany súkromia, ako aj osobnosti celkovo, je na takom mizivom stupni, ako je.

Ondrej Pivarči