sobota 15. prosince 2007

Právo obvineného nazerať do spisu v súvislosti s rozhodovaním o väzbe v prípravnom konaní

Osoba vo väzbe musí byť informovaná o podaniach založených do spisu a musí mať skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť. Účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať utajenie časti získaných informácií, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Avšak sledovanie tohto legitímneho cieľa nemôže odôvodniť podstatné obmedzenia práv obhajoby. Informácie, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby, musia byť primeraným spôsobom sprístupnené obhajcovi obvineného držaného vo väzbe. (pozri napr. rozsudky Garcia Alva v. Nemecko z 13. februára 2001, ods. 42, Lietzow v. Nemecko z 13. februára 2001, ods. 44 a Schöps v. Nemecko z 13. februára 2001, ods. 51)

Nálezom I. ÚS 67/03 z 11. marca 2004 ústavný súd konštatoval, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v článku 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré spočívalo v tom, že krajský súd neprijal opatrenia na účely umožnenia nazrieť obhajcovi sťažovateľa aspoň sčasti do vyšetrovacieho spisu predloženého v súvislosti s jeho sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2002, ktorým bol vzatý do väzby.

V súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľ opakovane požiadal sudkyňu okresného súdu, aby umožnila jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, ktorý bol okresnému súdu na ten účel predložený. Sudkyňa okresného súdu jeho prvú žiadosť odmietla s odôvodnením, že v tomto štádiu konania s poukazom na § 65 ods. 2 Trestného poriadku možno takejto žiadosti vyhovieť len po predložení stanoviska prokurátora alebo vyšetrovateľa, ktorým je v prípade odopretia nazrieť do spisu sudca „viazaný, a nie je oprávnený preskúmavať dôvodnosť odopretia“. Krajský súd, ktorého sťažovateľ tiež požiadal o umožnenie nahliadnutia jeho obhajcovi podľa § 65 ods. 1 Trestného poriadku do spisu, ktorý mu bol predložený krajskou prokuratúrou v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2002, oznámil sťažovateľovi prostredníctvom vedúcej trestnej kancelárie najprv telefonicky 8. januára 2003 a neskôr listom z 22. januára 2003, že „jeho žiadosti o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu... predseda senátu nevyhovel“. O nahliadnutie do spisu sťažovateľ požiadal aj vyšetrovateľa, ktorý to odoprel 8. januára 2003 s odôvodnením, že „neboli vykonané potrebné vyšetrovacie úkony, obvinených a svedkov je nevyhnutné vzájomne konfrontovať a nazretím do vyšetrovacieho spisu by sa mohla znížiť hodnota takýchto dôkazov, čím by mohlo dôjsť k zmareniu alebo ohrozeniu výsledkov prípravného konania“. Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ umožnil jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu 28. februára 2003, t. j. asi o jeden a pol mesiaca po tom, ako sa konalo a rozhodovalo o jeho sťažnosti proti uzneseniu sudcu okresného súdu, ktorým bol na návrh prokurátora vzatý do väzby.

Ústavný súd poznamenal, že v prípravnom konaní návrh na vzatie obvineného do väzby podáva prokurátor a rozhoduje o ňom sudca (§ 68 ods. 1 Trestného poriadku), ktorý tak plní funkciu (vykonáva činnosť) nestranného arbitra v „spore“ medzi prokurátorom a obvineným v otázke, či sa má trestné stíhanie obvineného viesť na slobode alebo vo väzbe. Ide o realizáciu ústavného princípu súdnej kontroly väzby v prípravnom konaní. Zákon ustanovil, ktoré skutočnosti všeobecný súd (jeho sudca) pri rozhodovaní tohto sporu posudzuje. Pri poskytovaní individuálnej ochrany základných práv a slobôd nebolo úlohou ústavného súdu vyjadriť sa in abstracto k tomu, aký mal byť správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup a prostriedky mal všeobecný súd zvoliť na dosiahnutie rovnosti zbraní medzi prokurátorom a obvineným pri rozhodovaní o väzbe v prípravnom konaní, ale posúdiť, či jeho napadnutý postup alebo opatrenie (rozhodnutie) vrátane spôsobu, akým interpretoval a aplikoval zákon, boli v konkrétnych okolnostiach veci zlučiteľné s ústavou alebo s príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Ústavný súd poznamenal, že ani sudca okresného súdu, ani krajský súd nevyhoveli žiadostiam sťažovateľa o umožnenie jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, ktorý im bol predložený v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe, obsahom ktorého odôvodnila svoj návrh na jeho vzatie do väzby krajská prokuratúra. Ústavný súd uznal, že účinnosť vyšetrovania, ktoré bolo v počiatočnom štádiu a týkalo sa viacerých obvinených, mohla v danej veci vyžadovať utajenie časti získaných informácií pred sťažovateľom a jeho obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti, avšak nebol presvedčený o tom, že si tento účel v okolnostiach danej veci vyžadoval odopretie prístupu k celému spisu. Skutočnosť, že ani nie do dvoch mesiacov bol tento prístup obhajcovi sťažovateľa následne umožnený, tento jeho názor len potvrdila.

K analogickému záveru dospel ústavný súd v náleze I. ÚS 239/04 z 26. októbra 2005, v ktorom konštatoval, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré spočívalo v tom, že obhajcovi nebolo v súvislosti so žiadosťou o prepustenie z väzby umožnené nahliadnuť aspoň sčasti do vyšetrovacieho spisu.

V úradnom zázname zo 4. augusta 2003, ktorý sa nachádzal v súdnom spise okresného súdu, bolo uvedené, že 4. augusta 2003 sa na súd dostavila koncipientka A. M. advokátskej kancelárie advokáta JUDr. J. H., ktorá požiadala o nahliadnutie do spisu v trestnej veci obvinených J. M. a spol., o ktorej mal rozhodnúť krajský súd. Sudca v úradnom zázname poznamenal, že nakoľko išlo o vec, ktorá sa nachádzala v štádiu prípravného konania a súd rozhodoval len o väzbe obvineného, ako predseda senátu koncipientku upozornil, že nahliadnuť do spisu jej umožní len v prípade, ak vyšetrovateľ konajúci vo veci udelí súhlas na nahliadnutie do spisu. Na tento účel sa spojil s dozorujúcim prokurátorom krajskej prokuratúry, ktorého požiadal, aby sa spojil s vyšetrovateľom konajúcim vo veci a vyžiadal od neho stanovisko. Ten sudcu obratom informoval, že sa telefonicky spojil s vyšetrovateľom, ktorý však odmietol udeliť v tomto prípade súhlas na nahliadnutie do spisu. O tom sudca informoval Mgr. A. M. a zároveň uviedol, že z tohto dôvodu vzhľadom na ustanovenia Trestného poriadku jej nemôže umožniť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu.

Ústavný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účinnosť vyšetrovania, ktoré sa týkalo viacerých obvinených, mohla v danej veci vyžadovať utajenie časti získaných informácií pred sťažovateľom a jeho obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti, avšak nebol presvedčený o tom, že si tento účel v okolnostiach danej veci vyžadoval odopretie prístupu k celému spisu.

Z citovaných rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že príslušné vnútroštátne orgány sa pri porušovaní uvedeného práva odvolali na relevantné ustanovenia Trestného poriadku.

V zmysle § 65 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 môže v prípravnom konaní prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán zo závažných dôvodov odoprieť právo obvineného a jeho obhajcu nahliadnuť do spisu a s ním spojené ostatné práva. Závažnosť dôvodov, z ktorých vyšetrovateľ alebo policajný orgán toto právo odoprel, na žiadosť osoby, ktorej sa odopretie týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi po tom, čo boli upozornení na možnosť preštudovať spisy.

Právna úprava v novom Trestnom poriadku je v tomto ohľade len o málo zmenená. V zmysle § 69 ods. 2 nového Trestného poriadku môže orgán činný v trestnom konaní v prípravnom konaní zo závažných dôvodov odmietnuť právo nazerať do spisu a s ním spojené práva, najmä ak v spise nemožno urobiť také opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Závažnosť dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka. Ak právo nahliadať do spisu a s ním spojené ostatné práva zo závažných dôvodov odmietol prokurátor, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je nadriadený prokurátor povinný urýchlene preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi a poškodenému po tom, čo boli upozornení na možnosť preštudovať spisy. V zmysle § 69 ods. 6 nového Trestného poriadku má rovnaké oprávnenie ako orgán činný v trestnom konaní aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase konania v rámci svojej právomoci nakladá so spisom.

Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že by bolo vhodné zmeniť právnu úpravu tak, aby nepripúšťala výklad nesúladný s článkom 5 ods. 4 Dohovoru. Riešením by mohlo byť ustanovenie Trestného poriadku, ktoré by osobitne upravovalo právo nazerania obvineného a jeho obhajcu do spisu v prípravnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o väzbe. V Trestnom poriadku by malo byť podľa môjho názoru expressis verbis uvedené, že obvinenému a jeho obhajcovi nesmie byť odopreté právo nazerať do tých častí vyšetrovacieho spisu, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby. V prípade, ak sudca pre prípravné konanie rozhoduje o návrhu na vzatie obvineného do väzby alebo na jeho ponechanie vo väzbe, je to práve on, kto má rozhodovať aj o odmietnutí práva obvineného nazerať do spisu (pozri aj § 69 ods. 6 nového Trestného poriadku). Rozhodovanie, o ktoré časti spisu pôjde, je na samotnom sudcovi, ktorý by sa mal rozhodnúť nezávisle od orgánov činných v trestnom konaní a nepodmieňovať sprístupnenie určitých častí spisu ich súhlasom. Kým k potrebnej zmene právnej úpravy nedôjde, je potrebné postupovať v zmysle článku 152 ods. 4 ústavy, ktorý stanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou a súčasne v zmysle článku 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť.

Zaujímalo by ma, aká je aplikačná prax v tomto ohľade v Českej republike, t. j. či aj u vás majú orgány činné v trestnom konaní tendenciu postupovať v rozpore s právami obvineného zaručenými v článku 5 ods. 4 Dohovoru.

2 komentáře:

H. Baňouch řekl(a)...

Dovolím si odpovědět takto.

V ČR byl problém s aplikací článku 5 odst. 4 Úmluvy reprezentován problémem "slyšení" při prodlužování vazby.

Ústavní soud přednostně aplikoval úmluvu v kauze Czernek (ztráta při spekulacích měnových dealerů ČSOB na asijských trzích, tuším že před prezidentskou volbou v USA) – srov. sp. zn. I. ÚS 573/02 (http://nalus.usoud.cz; v nalusu je příšerný překlep "právo být slišen; dalším nálezem je nález sp. zn. I. ÚS 161/04).

Názor byl radikální a vše bylo komplikováno neobsazeností ústavního soudu.

Proto bylo kolem slyšení našlapováno opatrně (srov. např. IV. ÚS 353/04).

Poté však byl přijat Plenární nález Pl. ÚS 45/04, který zcela přejal argumentaci z kauzy Czernek.

Avšak i poté, co byl plenární nález vyhlášen ve sbírce zákonů, musel Ústavní soud přijmout několik desítek nálezů prosazující výklad konformní s úmluvou. (za všechny srov. např. IV. US 389/05, kde předseda senátu argumentoval tak, že se s plenárním nálezem nestihl seznámit; ÚS zde mj. konstatoval „Zde byla citována judikatura Evropského soudu pro lidská práva vztahující se k pojmu rozhodování o ponechání obviněného ve vazbě ve smyslu čl. 5 odst. 4 Úmluvy. S judikaturou ESLP jsou přitom obecné soudy povinny se vypořádávat samy bez jejího tlumočení Ústavním soudem, neboť je k tomu zavazují čl. 10 a čl. 1 odst. 2 Ústavy ČR.“).

„Tachometr“ počtu nálezů v takových případech automaticky prudce poskočí a máme tu továrnu na rozhodnutí (snad se konečně dostanu k článku na téma, jak nerespektování názorů ÚS v konkrétních věcech vede, kvantitativně viděno k „aktivismu“).

Myslím si, že dodnes mají soudci obecných soudů pocit, že ústavní soud zasáhl zcela zbytečně. Problém je též v zavedení automatického periodického přezkumu důvodnosti vazby ve tří měsíčních intervalech (tohoto problému si je vědom i ÚS - viz. IV. ÚS 394/04).

Vzhledem k tradici inkvizičního řízení a (z hlediska teorie poznání) neudržitelné zásady „objektivní“ pravdy, je slyšení chápáno jako „zdržovačka“, resp. zbytný a nákladný prvek "přehnaný a nepotřebná (viz i usnesení připravené soudcem zpravodajem prof. J. Musilem sp. zn.III.ÚS 544/03 ; je zde mj. argumentováno neaplikovatelností právních názorů ESLP).

Přední představitelé českého trestního práva se s nutností slyšení neztotožnili dodnes.

Jak to celé souvisí s nahlížením do spisu? Velmi úzce.

Slyšení je chápáno jako institucionální garance přezkoumání důvodnosti vazby v kontradiktorním schématu řízení, v němž může obhajoba vyvracet důvody, pro něž obžaloba shledává vazbu nezbytnou.„..Vytvoření prostoru pro účinné vznesení námitek (v kontradiktorním schématu řízení) nejlépe zajistí ochranu základních práv“ K věci by jistě uměl mnohé dodat Štěpán Šťastník.
Dodnes jsem však přesvědčen, že ÚS ušetřil ČR slušnou sumu peněz, kterou bychom jinak platili z rozhodnutí ESLP.


Promiňte délku. Přeji všem pěkné svátky.

PS: Jedna drobnost mi stále vrtá hlavou. Když jsem v souvislostí s věcí I. ÚS 573/02 prováděl rešerše rozhodnutí ESLP týkající se slyšení, dospěl jsem k zajímavému závěru: většina rozhodnutí, kde ESLP hovořil o slyšení jako o institucionální garanci nebyla přeložena do češtiny, ale i těch pár případů co bylo pojato do české výběrové sbírky (vydávané tuším v gesci NS ČR) pasáž o nezbytnosti slyšení neobsahovalo. Byla nějakým ne/dopatřením „vykrácena“. Bohužel jsem si to nikam nepoznamenal, takže po letech už nevím, o jaký případ šlo.

Marica Pirošíková řekl(a)...

Ďakujem za komentár a uvádzam nasledovné.

Najskôr zhrniem princípy obsiahnuté v relevantnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len Súd“) .

Zatknuté alebo zadržané osoby majú právo na kontrolu rešpektovania procesných a hmotnoprávnych požiadaviek, ktoré sú podstatné na to, aby ich pozbavenie slobody bolo „zákonné“ v zmysle Dohovoru. Konanie musí byť kontradiktórne a v každom prípade musí zaručiť „rovnosť zbraní“ medzi stranami, prokurátorom a zadržaným. (pozri napr. rozsudok Sanchez Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, ods. 51) V prípade osoby, ktorej zadržanie spadá pod článok 5 ods. 1 písm. c), sa vyžaduje jej vypočutie. (pozri napr. rozsudok Assenov a ďalší v. Bulharsko z 28. októbra 1998, ods. 162)

Článok 5 ods. 4 Dohovoru nevyžaduje, aby sa o zákonnosti väzby rozhodovalo na dvoch alebo viacerých stupňoch konania (vo viacerých západných krajinách je prípustná aj kasačná sťažnosť). Stačí jediná súdna inštancia. Napriek tomu štát, ktorý zriadi pre rozhodovanie o žiadostiach o prepustenie na slobodu dvojstupňové súdne konanie, musí v zásade priznať osobám, ktoré sú vo väzbe, rovnaké záruky v opravnom konaní ako v konaní prvého stupňa. Pokiaľ ide o prítomnosť obvineného na pojednávaní pred súdom opravnej inštancie, judikatúra Súdu nie je celkom jednoznačná. Pokiaľ je na zasadnutí súdu opravnej inštancie prítomný štátny zástupca (prokurátor), princíp rovnosti zbraní, samozrejme, vyžaduje aj prítomnosť obvineného a jeho obhajcu. Pokiaľ súd opravnej inštancie rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, Súd taktiež vyžaduje prítomnosť obvineného. Ostatné prípady nie sú jasné. Prítomnosť obvineného bude nevyhnutná len za určitých okolností, napríklad ak sa uplatnia nové skutočnosti na odôvodnenie väzby, resp. ak sa medzitým zmenila dôkazná situácia a pod. (analógia s článkom 6 ods. 1 Dohovoru). (pozri Repík, B.: Niektoré otázky rozhodovania o väzbe vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Bulletin advokacie, 2003, č. 9, s. 40 – 41)

V prípade Savič v. Slovensko (Správa Komisie z 20. mája 1998) Komisia vo vzťahu k sťažnosti na namietané porušenie článku 5 ods. 4 skonštatovala, že k jeho porušeniu došlo inter alia postupom krajského súdu pri preskúmavaní sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. K postupu krajského súdu uviedla, že pokiaľ ide o konanie na krajskom súde, konštatuje, že 6. septembra 1995, po doručení uznesenia okresného súdu zo 7. augusta 1995, sťažovateľ podal písomnú sťažnosť proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie na slobodu zjavne v zákonnej lehote. Tvrdil, ako uvádza v sťažnosti, že jeho väzba nie je v súlade so zákonom, keďže pri doručení rozhodnutia o predĺžení väzby z 1. júla 1994 sa vyskytli procesné chyby. Krajský súd na neverejnom zasadnutí 12. októbra 1995 sťažnosť zamietol. V rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti uviedol, že 7. augusta 1995 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že podal sťažnosť proti zamietnutiu jeho žiadosti o prepustenie na slobodu, ale že túto sťažnosť neodôvodnil. Krajský súd sa nezaoberal ani písomnou sťažnosťou sťažovateľa zo 6. septembra 1995, ani argumentmi, ktoré v nej uvádzal. Komisia ďalej poukázala na to, že vláda nepopierala, že sťažovateľ podal písomnú sťažnosť v stanovenej lehote a v primeranej forme. Sťažnosť sa týkala dodržania procesnej podmienky stanovenej slovenským právom, ktorá bola dôležitá z hľadiska „zákonnosti“ pozbavenia jeho slobody. Keďže Komisia nemala žiadne informácie, ktoré by naznačovali, že krajský súd preskúmal základné aspekty sťažovateľovej sťažnosti, dospela k záveru, že sťažovateľ nemal k dispozícii účinnú „možnosť, aby ho súd vypočul, či už „osobne, alebo prostredníctvom určitej formy zastúpenia“, ako to stanovuje článok 5 ods. 4 Dohovoru.

Berúc do úvahy vyššie uvedenú judikatúru Súdu sme sa pri príprave nového Trestného poriadku zamýšľali nad tým, akým spôsobom upraviť právo obvineného byť vypočutý v súvislosti s rozhodovaním o väzbe, aby bolo uvedené právo rešpektované a zároveň, aby jeho realizáciou nedošlo k neprimeranému zdržovaniu trestného konania opakovanými výsluchmi obvineného k tým istým skutočnostiam. Výsledkom týchto úvah bolo nasledovné znenie ods. 2 § 72 nového Trestného poriadku:

„Vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.“

Ústavný súd reagoval na novú právnu úpravu v náleze I. ÚS 352/06 z 10. januára 2007. Uviedol, že ustanovenie článku 5 ods. 4 Dohovoru vzhľadom na jeho výklad zo strany Súdu a ústavného súdu zabezpečuje väčší rozsah ochrany základného práva na osobnú slobodu v súvislosti s právom obvineného byť vypočutý súdom pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby ako § 72 ods. 2 nového Trestného poriadku. Poznamenal, že povinnosťou všeobecného súdu bolo, aby namiesto § 72 ods. 2 nového Trestného poriadku aplikoval článok 5 ods. 4 Dohovoru. Následne zdôraznil, že krajský súd takto nepostupoval a rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bez jeho vypočutia, čím porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru.

Postoj ústavného súdu k novej právnej úprave je jednoznačný. Otázne je, či by takým istým spôsobom zareagoval aj Súd, pretože v rozhodnutiach, v ktorých sa zaoberal právom obvineného byť vypočutý v súvislosti s rozhodovaním o väzbe nebolo toto právo obvinenému zaručené vôbec. Bolo by rozhodnutie Súdu také isté v prípade, ak by bolo vypočutie obvineného viazané na určité podmienky, ako napr. uvedenie nových skutočností, či výslovná žiadosť obvineného o vypočutie? Akokoľvek, ústavný súd už svoj právny názor vyslovil a bude zaujímavé sledovať, ako naň zareaguje slovenský zákonodarca.